Duchovná brázda Štefana Sandtnera – človeka a svedka svojej doby

Sandtner-kof-2-prispevok-foto-Urbancok

ThDr. Ing. Milan Urbančok SDB, PhD.– Od roku 2011 pôsobí ako odborný asistent na Katedre systematickej teológie na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Je autorom viacerých odborných článkov:

-          Koncept svedomia v kontexte profánna a posvätna v prihliadnutí na spoločenské dianie na Slovensku, In: Interdisciplinarita svedomia. Monografická štúdia, Bratislava: Teologická fakulta Trnavskej univerzity, 2009, s.229-241.

-          Inšpirácie pre aktualizáciu saleziánskeho preventívne systému vybrané zo základných línii obnovy pokoncilovej morálnej teológie, In: KUBÍK, F. – KUTARŇA, J.: Aktualizácia preventívneho systému v dnešných časoch, Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2013, s. 83-95.

-          Aktuálnosť konceptu svedomia pápeža Benedikta XV., In: MORAVČÍKOVÁ, M. – KRIŽAN, V.: Právna ochrana slobody svedomia, Bratislava: Typi Universitatis Tyrnaviensis – VEDA, 2013, s. 164-174.

-          Arco di Filottete: tentativo di una lettura educativa di alcuni tratti della cultura contemporanea, In: ORLANDO, V.: Con Don Bosco educatori dei giovani del nostro tempo, Roma: LAS, 2015, s. 344-349.

- - - - - -

     Pokúšajúc sa hovoriť o duchovnej brázde života konkrétneho človeka dostávame sa k bodu, ktorý nás nabáda vstúpiť a zároveň zúčastniť sa tohto už stvárneného životného príbehu. Ak sa naň aktuálne chceme pozrieť s istým časovým odstupom, musíme si vytvoriť osobitnú perspektívu.  Vlastne by sme mohli hovoriť o retrospektíve, v ktorej ako v mozaike skladáme obraz len z tých kamienkov, ktoré sami vyberieme, alebo pokladáme za dôležitejšie, alebo ktoré sme schopní našimi možnosťami uchopiť a s vďačným obdivom a v zážitku ducha im porozumieť. Avšak tak, ako namaľovaný obraz absorbuje stopy a prvky svojej doby a súčasne ju aj presahuje, tak ten istý obraz si súčasne ako osobná výpoveď uchováva aj svoju živosť a nenápadne nás vťahuje do dialógu. V tomto duchu by som sa aj ja rád pokúsil o niekoľko detailov z mozaiky, ktoré by mohli poslúžiť ako malá lávka, aby sprístupnila kúsok sveta a osobný príbeh Štefana Sandtnera, slobodného človeka, ktorému neslobodný systém a diktát sa pokúsil ukradnúť osobnú slobodu.

Aké kamienky z mozaiky životného príbehu budem vyberať, aby som sa pokúsil o malú skicu jeho životnej cesty? Ktoré okolnosti a ľudia ho najviac ovplyvnili a podieľali sa na jeho ľudskom dozrievaní? Nuž vybral som si tie, ktoré zastupujú slová: duchovno - umenie a krása, túžba naplniť zmysel ľudského života a túžba žiť svoje sny[1].  Pokúsim sa ne pozrieť v dnešných súvislostiach aj očami jeho doby, konkrétnych historických momentov, aby sa tak pri ich porovnaní mohla postupne vynoriť šírka a hĺbka tajomstva a duchovnej brázdy života – vlastne lepšie – svedectva pozoruhodnej osobnosti.

 

Duchovno - umenie a krása

 

Profesorka Keruľová si na Štefana Sandtnera spomína pri deväťdesiatinách v článku Litánie – žáner života i poézie ako na básnika, kňaza, ktorý „vzhľadom na jeho niekdajšiu pedagogickú činnosť, oslovovaný i pán profesor –mal nielen básnické pseudonymy, ale v starom režime aj krycie mená. Vtedy ešte  mladí zverenci a v istom zmysle aj obdivovatelia – volali sme ho ujom. Napriek rizikám chodievalo sa k nemu tajne do bytu, kde sa rozprávalo o literatúre, počúvala sa klasická hudba, niekedy sa čítali navzájom básne: zrelý bard a mladý začiatočníci.“[2] Túto krátku spomienku i názov článku pokladám za veľmi vhodnú charakteristiku pre otvorenie vstupu a prvý krok ako vstúpiť nielen do Sandtnerovej minulosti ale i duchovnej skúsenosti.

 

Obdobie vojny prežíva Štefan Sandtner v Taliansku, kde študuje na Gregoriánskej univerzite v Ríme[3], po ukončení v roku 1943 prijme kňazskú vysviacku v bazilike Sacro Cuore a na začiatku leta sa vracia na Slovensko. Začne sa venovať prednášaniu teológie a v rokoch 1945-47 si odbornosť dopĺňa štúdiom „slovenského jazyka - filozofie“ na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V pohnutých päťdesiatych rokoch ho priamo z nemocničného lôžka Štátnej nemocnice v Bratislave, kde sa liečil na srdcovú slabosť 5.mája 1951 odvedú do sústreďovacieho tábora v Podolínci, neskôr ho na odporúčanie lekára opäť do nej vrátili. Tu sa stretáva so sestrou Zdenkou Schelingovou. Po stupňovaní prenasledovania sa do väzenia dostáva i sestra Zdenka[4], a krátko na to aj jeho sestra Marta. Nemocnicu vymení za vyšetrovaciu izbu a pobyt v Leopoldove a v Justičnom paláci, aby si neskôr vypočul recept na uzdravenie – pätnásť rokov za velezradu. Skvelá perspektíva – 35 rokov –a život pred sebou, či za sebou? A to všetko preto, že sprostredkoval informácie od spolubrata Titusa Zemana, ktorý organizoval pre mladých klerikov a niektorých kňazov tajný prechod za hranice za účelom dokončenia ich štúdii teológie v zahraničí. Nahliadnutím do materiálov z vyšetrovania a súdneho procesu v archíve Ústavu pamäti národa sa tak dozvedáme, že išlo o Pavla Pobieckého, Jozefa Bazalu, Antona Srholca a Alojza Pestúna. Tento počin vtedajší režim zhodnotil ako „pašovanie ľudí z ČSR do Rakúska a ďalej do Vatikánu...“ a nevynechal ani to, že túto „protištátnu činnosť podporoval z vlastných finančných prostriedkov“[5].

 

Nuž život píše aj príbehy, ktoré neponúkajú vždy svetlé alternatívy a pripravené odpovede. Aby v takých chvíľach dokázal človek znovu nájsť pôdu pod nohami, potrebuje hľadať autentické významy, hodnoty a obsahy, rozlúštiť tajničku uskutočňovania osobného poslania s kontúrami jedinečnosti a neopakovateľnosti – existenčne sa dotknúť slobody. Vtedy sa zložitá životná situácia už nemusí zdať ako niečo pred čím treba utiecť, ale ako „skutočnosť, ktorú má intenzívne prežívať aj v jej dramatických aspektoch ako dobro, ktoré si nesmieme nechať ujsť, ktoré nesmieme odhodiť; ako celkom osobné poslanie a vlastné iba jemu“[6]. No nie každá situácia v živote človeka predstavuje takú silnú výzvu i problém, pred ktorý je postavený, ale prídu i také, v ktorých  si uvedomí, že je to práve on, kto má a „musí“ teraz odpovedať. Preto kľúčovým prvkom v hľadaní a interpretovaní zmyslu života je sám človek. Ľudská bytosť totiž nie je len vec medzi inými vecami, jeho správanie nie je určené podmienkami, v ktorých žije, ale jeho rozhodnutiami[7].

 

Neviem posúdiť básnický vývoj a dozrievanie talentu Štefana Sandtnera v súradniciach času, no nepochybne je hlboko ovplyvnený skúsenosťou väznenia. Uvedomuje si tu, ako sa „odtiaľto svet zdá iný, ako v skutočnosti je a tak treba naň aj pozerať“.[8] Pokúša sa spájať fragmenty života do celku a premýšľa: „Čo čítam? Poprezerám trochu noviny, časopisy, niekedy trochu poézie... a väčšinou dumám, čo bolo a čo bude. A tak čas uteká a tak čas stojí..“[9] Chvíle, keď môže napísať aspoň list, prežíva ako sviatok. Prezrádzajú to niektoré riadky z jeho listov sestre Marte. Napríklad list z Mírova na Bielu nedeľu[10] v apríli 1956, kde sa teší na jar a delí sa o radosť z kvitnúceho orgovánu a oživuje si v pamäti jej známu Antifónu jarnú:

„Do orgovánu z orgovánu vdýchla vône práve jar,

lesné vtáča piesne stáča mladým lístkom na vejár.

Do kalíškov z oka tíško skĺza slza žiarivá,

v plachom lúči nachom pučí,

jas sa do nás zarýva.

Z ratolestí zlato veští,

dozrieva v nich jar i ja,

z vôní veží svieži život

– Zdravas Mária“.[11] 

 

Alebo list z Ilavy napísaný po polroku od rozsudku:

Martuška, moja, sestrička milá...

Poznáš ešte toto písmo? Trošku sa chvejúce ako osika v ľahučkom rannom vánku, keď ukazuje dobrému slnku svoje strieborné dlane alebo čisté líca? Alebo ako zakvitnutá jabloň, kolísaná rytmom spievajúcich zlatých včeliek? Taká je radosť. Vždycky spieva, spieva, keď brat píše, keď túži písať, keď nemôže písať; a je rozospievaná keď sestra číta, keď túži čítať, keď nemôže čítať. Spieva, a kvitne, a vonia, a sa chveje. A žije!! Tak prijmi tento pozdrav, tak ho posielam všetkým drahým, spievajúcim, milovaným a milujúcim. Ako vidíš, mám prvú triedu, píšem teda za dva mesiace raz. Ukradol som teda tento dvojmesačný pozdrav mame a posielam ho Tebe... 10.augusta ma navštívila mama... povedal som jej, že miesto jej napíšem Tebe... Denne Ti posielam požehnanie, večer o ôsmej, po večierke, keď je ticho, keď sa človek nerušene vžíva do života svojich a prežíva s nimi Golgotu i Tábor. Keď spieva. Martuška, sestrička moja, máš mi čo odpustiť? To je jedna z mojich trýzní. So zdravím som jednako, ale mám pevnú vôľu prežiť svoj trest a potom Vás vyobjímať; v Srdci Ježišovom navždy Tvoj Pišta[12].

Väznenie sestry prežíva v obraze spojených nádob a vyznáva, že: „Bojím sa to vysloviť a nikdy Ti to nebudem môcť vynahradiť. Nech Ti to odplatí sám Pán Boh. Martuška moja drahá! Ďakujem Ti. Sme pred Novým rokom. Čo nám prinesie? Všetko to bude z ruky Božej. Želám Ti, aby si to veľkodušne prijala. Dobré i to, čomu ľudia hovoria zlé. (Ale je len jedno zlo, a z toho sme vykúpení!) Aby si sa konečne vrátila mame. Buď zdravá, silná, veľká.[13]

Trápi ho však aj utrpenie mamy, ktorá sa trápi kvôli nemu i sestre[14]. Hoci nemá k dispozícii veľa možností, aby písal listy, v jednom, krátko pred prepustením Marty sa snaží situáciu upokojiť a prosí ju o pomoc. Spomína, že tých lamentácií mamy sa mu zdá veľa: „Viem to pochopiť, ale pri tom všetkom chcel by som ju mať tvrdšiu, trpezlivejšiu, silnejšiu, kresťanskejšiu. A ona mi na to všetko napíše, že hoci je duch ochotný, telo už nevládne, je choré a že sa bojí, že to už nevydrží. Musíme sa za ňu modliť, aby pri svojej obeti vydržala stáť pod krížom ako sedembolestná až do konca. Je viac potrestaná ako my. Materinská dobrota nechápe zlobu ľudskú... keď ide napríklad o mňa – veď ja som predsa na svojom mieste. Inde ani byť nemôžem. Prečo teda toľko žialiť... Keď to všetko spomínam, nezazlievam mame, je to len preto, aby si vedela aj Ty na ňu vplývať po tejto stránke. Myslím, že keď prídeš domov, sa to všetko zahojí.[15]

 Toto náročné obdobie „dozrievania“ spoznávame iba z útržkov svedectiev a rozprávania blízkych priateľov a spolupracovníkov. Táto kapitola zostane zahalená tajomstvom ako najosobnejšia skúsenosť, ktorá iba občas a iba v malých lúčoch osvetlí niektoré detaily. Iste medzi ne patrí i spomienka a výpoveď pani Heleny Čajkovej: „Raz spomínal, ako stál vo väzení na ľadovej kocke celú noc. Často tam nedostali vodu. Často zavolali jeho sestru, ktorá bola tiež uväznená, zbili ju pred ním, mysliac si, že on potom zradí. Keď som sa ho raz opýtala: ,Keď idete okolo Februárky v Bratislave (ŠTB tam robila výsluchy a vyšetrovania), čo Vám príde na myseľ?‘ Odpovedal: ,Posielam im požehnanie.‘ A keď som sa ešte pýta­la, či väzenie nepovažuje za stratené roky, vravel: ,Inak by som si myslel, že všetko, čo som sa učil na teológii, mi stačí. Tam som pochopil, čo človek naozaj potrebuje.“[16]

 

V roku 1960 sa Štefan Sandtner na základe amnestie dostáva na slobodu a začína žiť opäť novú situáciu. Vstupuje do „ozajstného“ sveta. Ak ho v predchádzajúcich ťažkých rokoch väznenia držali nad vodou duchovné zdroje – umenie a krása prihovárajúca sa z obdivu k hodnote života a životným hodnotám, tak sa pred ním teraz otvára príležitosť z týchto prameňov načrieť ešte hlbšie. Myslím, že je vhodné na tomto mieste uviesť ešte jednu vec z vnútro cirkevného života. Šesťdesiate roky totiž znamenajú istý prielom v spôsobe nazerania na duchovno – umenie a krásu. Dlhé obdobie pred tým sa vzťah cirkvi a sveta, a samozrejme ovplyvňovalo to aj chápanie vzťahu duchovna a umenia, chápal v historicky často používanej a jednoduchej interpretatívnej schéme, ktorá „príliš silno“ oddeľuje posvätno od profánna. To neraz spôsobovalo napätia. „Tento dialektický vzťah často podliehal koncepciám tvrdej súťaživosti, kde nebolo alternatívy medzi tým, čo robí cirkev, a čo robí svet“[17]. Spomenuté rozdelenie a súťaživosť ľahko viedli k predstave, že to, čo robí Cirkev dáva spásu – posväcuje, kým to čo robí svet – dáva „iba obyčajný chlieb“  a teda svet produkuje iba „provizórne hodnoty“. Žiaľ musíme priznať, že zjednodušené vymedzenie duchovna sa takým vydelením neraz stavia do konfrontácie aj s normálnym rozvíjaním ľudských skutočností. Myslím, že „v novej situácii“, ktorú v tomto období Štefan Sandtner začína žiť, začína prakticky využívať to, čo o človeku a jeho potrebách pochopil v „stratených rokoch“. Som presvedčený, že duch Druhého vatikánskeho koncilu vyjadrujúci túžbu chápať situáciu dnešných ľudí, viesť s nimi dialóg o živote a zdieľať spoločné radosti, nádeje i utrpenia mu dal verbalizovanú odpoveď na osobne prežitú skúsenosť. Posilnený prežitou bolesťou, obohatený hlbokými skúsenosťami, naplnený veľkým odhodlaním a vierou, že v nových okolnostiach môže žiť svoj život najlepšie, ako sa dá, vstúpil do novej etapy života. Tu pochopenie duchovna a cirkvi, jej prítomnosti a poslania vo svete prekonalo predkoncilové interpretačné schémy a modely definujúce jej pôsobenie len na spôsob sektorovej činnosti. 

 Aj pre nezmieriteľne nenáboženského človeka existujú „posvätné miesta“, ktoré si zachovávajú svoju zvláštnosť, „jedinečnosť“, ako napr. rodný kraj, miesto kde prežil prvú lásku, isté miesta či zákutia, ktoré v mladosti navštívil. Tieto predstavujú „posvätné miesta“ jeho „súkromného univerza“ a poukazujú na „nejakú inú skutočnosť“, ako je tá, ktorú prežíva vo svojej každodennej existencii. Vedomie hraníc s rozlíšením v ľudskej skúsenosti toho, čo je bezprostredným výsledkom vlastnej činnosti (profánne) a toho, čo sa javí ako skúsenosť daru (posvätné – presahujúce) zakladá podľa Eliadeho autentickú skúsenosť sveta, umožňuje orientáciu pre skutočný život.[18] Teda toto rozlíšenie, ktoré je spojené s objavom a vedomím daru nám pomáha chápať svet, svoje miesto uľahčuje orientáciu v hodnotách, a pomáha ako najprirodzenejšie  prostredie pre nadobúdanie osobnej identity a slobody. V logike daru možno vidieť ako sa obsahy „duchovna“ či už čítané v perspektíve umenia, alebo v teologickej perspektíve približujú a prelínajú v spoločne charakteristike údivu a obdivu krásna.

 

Túžba naplniť zmysel života a túžba žiť svoje sny

 

Priznám, nestihol som sa Štefana Sandtnera počas jeho posledných ôsmych rokov, ktoré sme spolu prežili v komunite spýtať, čo bolo v skutočnosti ťažšie? Či žiť z ideálov v čase, keď sa nedali takmer vôbec uskutočňovať, alebo žiť podľa ideálov v konkrétnej jednoduchosti obyčajného dňa? Neviem, aká by bola jeho odpoveď. No celkom iste viem jedno. A pokladám to za tajomstvo mladosti jeho ducha. Ak by som to chcel vyjadriť jedným slovom, povedal by som, že by to mohla byť jednoduchosť života. Myslím, že by ju dobre vystihol obraz kvapiek padajúcich na skalu, ktoré v plynutí času dokážu vyhĺbiť v nej jamku. Nebol to len „obyčajný poriadok“, keď mi deň po dni s obdivuhodnou pravidelnosťou, ale i jednoduchosťou prinášal 2-3 strany prekladu, ktoré som prepisoval do počítača, aby sa tak postupne skladal textový podklad pre vydavateľstvo. A spokojný potom odchádzal za svojimi „obyčajnými“ dennými zastávkami, ktorými boli spovede a rozhovory „starých klientov“, návštevy chorých, ruženec na dvore, breviár v kaplnke... Tá jednoduchosť je očarujúca, zvlášť ak si uvedomím, koľko ľudí dnes trpí stresom a pripomínajú mačku, ktorá naháňa svoj chvost. Alebo koľko ľudí trpí a má depresie, že nič nestíhajú, nie sú spokojní s tým, čo robia, hoci idú takmer dušu vypustiť vo svojom pracovnom tempe. Jednoduchosť, ktorú mám na mysli, a ktorú som videl u uja Sandtnera, vyžarovala pokoj a istotu človeka, ktorý vedel čo robí, ktorý nepotreboval niečo naháňať, za niečím utekať, nepotreboval stupňovať otáčky svojho životného stroja – mimochodom dobrých 40 rokov fungoval s pacemakerom. Nepotreboval sa motivovať a šponovať k stále väčším výkonom... Pred očami mi zostáva obraz pokojného človeka, ktorý je spokojný s tým, čo robí, lebo robí práve to „dobro“, pre ktoré sa rozhodol, a ktoré vyjadrovalo jeho lásku v jej konkrétnej ľudskej podobe. Lásku k ľuďom, ktorých chcel obdarovať. A tu by som chcel dodať aj to, že hoci jeho básne sa dostávajú na verejnosť prakticky až po roku 1989 keď už má 73 rokov, stihol vydať dvanásť knižných diel vlastnej, prevažne básnickej tvorby, a viac ako 50 prekladov diel francúzskych, nemeckých, českých, ale najmä talianskych autorov.[19] Skutočne nevídaný rozsah tvorby... A zároveň skromná výpoveď, či svedectvo „jednoduchého“ ideálu, v ktorom „iba chcel žiť“ svoj život a život pre druhých, verný hodnotám napriek nepriazni okolia, obhajujúc dobro a krásu – ako súčasť veľkej Pravdy o živote.

 Na záver by som rád doplnil iba jednoduché konštatovanie z úryvku prevzatej agentúrnej správy uverejnenej krátko po jeho smrti: „Autorské dielo a prekladaná literatúra z rúk Štefana Sandtnera vyšli doteraz v celkovom náklade vyše pol milióna exemplárov. Najvlastnejším prínosom Štefana Sandtnera do slovenskej literatúry je jeho poetické dielo s hlbokou duchovnosťou a dokonalou formou, ktorá vzbudila obdiv a pozitívne hodnotenie u zahraničných literárnych kritikov.“[20]

 

 



 

[1] Považujem ich za dôležité preto, lebo zapadajú do oblasti hodnôt a  jeho základných rozhodnutí a spájajú, resp. integrujú tieto horizonty zvolených ideálov s konkrétnou a jedinečnou životnou situáciou, v ktorej ich Štefan Sandtner napĺňa.

[2] KERUĽOVÁ, M.: Litánie – žáner života i poézie, In: Kultúra, 2006, č.13, s.6.

[3] Strávi tu štyri roky (1939 – 1943) a časť štúdií spolu s Andrejom Dermekom (do roku 1941). Spája ich hlboké priateľstvo, ktoré nasledujúce roky ešte upevnia. Aj po prepustení na slobodu v roku 1960 sú si blízky, jeden ako skladník v okresnom stavebnom podniku v Pezinku, druhý ako robotník v  bytovom podniku bezprostrednesusediacom, oddeleným iba spoločným plotom.

[4] Bezprostredné udalosti jej zatknutia súvisia s menami: Titus Zeman, Štefan Sandtner, Andrej Dermek... Porov. UPN: Sestra Zdenka Schelingová, In: http://www.upn.gov.sk/sk/sestra-zdenka-schelingova-1916-1955/

[5] ÚPN: Titus Zeman a spol.- podanie trestného oznámenia, č. A-18446/60-1951, s.16.

[6] FIZZOTTI, E.: Být svobodný. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998, s. 12.

[7] Porov. FRANKL, V.: Hľadanie zmyslu života, Easton Books, Bratislava 2011, s. 114.

[8] SANDTNER, Š.: List 001_10.03.1957(1), archív Slovenskej provincie saleziánov dona Bosca.

[9] SANDTNER, Š.: List 004_17.02.1957(2), archív Slovenskej provincie saleziánov dona Bosca.

[10]Bielou nedeľou sa v rímskokatolíckej cirkvi nazýval posledný deň veľkonočnej oktávy. Názov pochádzal zo zvyku, že novokrstenci si v tento deň naposledy obliekli biele rúcho, do ktorého boli oblečení pri krste na veľkonočnú vigíliu. Od roku 2000 sa tento deň slávi ako nedeľa Božieho milosrdenstva.

[11] SANDTNER, Š.: List 026_08.04.1956(1), archív Slovenskej provincie saleziánov dona Bosca.

[12] SANDTNER, Š.: List 036_24.08.1952(1)/(2), archív Slovenskej provincie saleziánov dona Bosca.

[13] SANDTNER, Š.: List 009_25.12.1956(1), archív Slovenskej provincie saleziánov dona Bosca.

[14] Štefan Sandtner bol odsúdený na 15 rokov a Marta Sandtnerová na 5 rokov.

[15] SANDTNER, Š.: List 005_02.02.1957(1), archív Slovenskej provincie saleziánov dona Bosca.

[16] ELIÁŠOVÁ, A.: Môj výnimočný duchovný učiteľ Štefan Sandtner, In: http://www.katolickenoviny.sk/18-2015-moj-vynimocny-duchovny-ucitel-stefan-sandtner/, 1.10.2016.

[17] DIANICH, S.: Chiesa in missione, Edizioni Paoline, Cinisello Balsamo 1985, s. 40.

[18] Porov. ELIADE, M.: Posvátne a profánní, OIKOYMENH, Praha 2006, s. 20.

[19] Porov. ŠTEFAN SANDTNER, In: http://www.osobnosti.sk/osobnost/stefan-sandtner-1504, 1.10.2016.

[20]Zomrel básnik a kňaz Štefan Sandtner, In: http://www.czsk.net/svet/clanky/kultura/zomrelsandtner.html, 1.10.201 6. 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.