Pred 100 rokmi otvorili prvý slovenský saleziánsky dom

(Taliansko/Perosa Argentina, 25. novembra 2021) – Počas septembra a októbra 1921 slovenskí chlapci v Saleziánskom kolégiu Božského Srdca v Ríme prežívali jedinečné chvíle. Stali sa naplno žiakmi školy v kolégiu, boli svedkami prvých rehoľných sľubov Jána Hlubíka, počas prvej československej púte do Ríma osobne stretli nielen biskupov, ale pozdravili aj samotného Svätého Otca na mimoriadnej audiencii, a nechýbala ani pamätná fotografia v nových školských uniformách. Medzitým však don Viliam Vagač, pôsobiaci v poľskom Osvienčime, a klerik František Sersenz Ríma, naplno pripravovali otvorenie slovenského saleziánskeho domu v mestečku Perosa Argentina, 25 km západne od Turína.

Na Slovensku existovala skupina záujemcov, ktorí chceli nastúpiť do kolégia v Ríme. Don Vagač mal zoznam, a tak mohol vybrať a pripraviť skupinu, už však nie na cestu do Ríma, ale do saleziánskeho domu určeného len pre slovenských chlapcov v Perose Argentine. Tam, na mieste, už zariaďoval veci klerik Sersen. O všetkých týchto udalostiach píše podrobne vo svojej knihe, z ktorej čerpáme, Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov Zlatko Kubanovič.

Medzi chlapcami, ktorí sa vtedy hlásili k saleziánom bol i 18-ročný Alojz Koza. V spomienkach uvádza: „Don Vagač prihláseným napísal, kde a kedy sa môžu s ním stretnúť na pohovor. Jedni sa s ním stretli u františkánov v Trnave, iní v jezuitskom letnom dome v Suchej nad Parnou a niektorí v Detve, v dome jeho brata.“

Cestovať mali už v októbri, no pre politické okolnosti v Československu to nebolo možné. Don Vagač ich tak zhromaždil do Bratislavy až 22. novembra 1921. Bolo ich 13 chlapcov vo veku od 12 do 24 rokov. Neskorší salezián Alojz Koza, vtedy 18-ročný, si spomína na odchod takto: „Bolo treba chodiť po úradoch, vysvetľovať cieľ cesty do cudziny, prekonávať neochotu vydať cestovný pas pre medzištátne nepokoje, obstarať výbavu, šatstvo, obuv, keď bolo všetko drahé. Chudoba, núdza, nedostatočné zásobovanie hatili každý krok vpred.“ Cesta vlakom cez Turín im trvala tri dni.

Spomedzi tých trinástich slovenských chlapcov z prvej skupiny do Perosy Argentiny, sa siedmi stali saleziánmi: Ľudovít Cíferský (1903 – 1980), Jozef Forner – misionár v Japonsku (1905 – 1983), Ján Ježovít – misionár v Thajsku (1909 – 1994), Viktor Karlubík (1895 – 1967), Alojz Koza (1903 – 1988), Karol Pluhár (1908 – 1989) a František Zaťko – misionár v USA (1896 – 1984). Za prvou trinástkou pricestovali ešte do polovice decembra ďalší traja mladíci, sprevádzal ich mladý salezián klerik Jozef Psársky.

Slovenskí saleziánski študenti v Perose Argentina v školskom roku 1921/22

Cestu prvej trinástky do Perosy Argentiny opísal Alojz Koza priam plasticky. Pre chlapcov prevažne z vidieka ísť vlakom z Bratislavy až do Turína znamenalo veľkú životnú udalosť.

„Devínska Nová Ves. Posledná stanica našej vlasti. Revízia pasov, batožiny. Zakrátko prechod cez hranice a vstup na rakúsku pôdu… Marchegg. Znova prehliadka pasov, batožiny. Ale prísna, podrobná. Colníci nedôverčiví. Kde s tým novým šatstvom, obuvou? Potrebujeme pre seba, lebo ideme študovať do Talianska… Zaplatíte clo! Vedúci po dlhom vyjednávaní zaplatil. Viedeň. Odchod do saleziánskeho ústavu na noc. Hagenmüllergasse, Salesianum. Vľúdne prijatie. Nocľah v ústave. Na druhý deň (23. novembra – pozn. red.) prehliadka mesta. Viedeň má čo ukázať cudzincovi. Tu sme sa stretli s malým saleziánom Slovákom. Vedúci nám ho predstavil: ‚Jozef Bokor, Slovák, salezián, bohoslovec, nateraz asistent v tunajšom ústave.‘ Čoskoro príde za nami do Perosy. To ‚čoskoro‘ bolo až na druhý rok. Ale predsa prišiel. Odprevadil nás na stanicu. Tam sme si zložili kufre a strážili ako oko v hlave. Tak nám to prikázal náš vedúci. ,Tu sa ponevierajú zlodeji! Dajte pozor!‘ Tak sme dávali.

Nasadli sme. Vlak sa pohol do noci. Šťastní, že ideme ďalej.

Nadránom sme zbadali, že sme už na druhom konci Rakúska. Villach. Prehliadka pasov, kufrov. Colný poplatok za odvážanú batožinu vrátili, keď zistili, že sme ju nepredali. Zakrátko vstup do inej krajiny, ktorá mala byť našou trvácou hostiteľkou… Pretierame oči a vidíme Tarvizio, Pontebbu, Udine. Mestá známe našim vojakom. Tu bojovali a nevedeli za koho… Udine. Kontrola pasov, batožiny. Už štvrtá na našej ceste… Títo Taliani sú dobrosrdeční. Pri kontrole nám nerobia ťažkosti. Uznajú, že toto všetko potrebujeme ako osobnú výbavu, keď ideme študovať. Presadneme a ideme do Benátok. Aspoň na hodinu-dve. Náš vedúci nám chce urobiť radosť: ukázať mesto na mori. Hlboký zážitok, keď vás vedie vlak do mora. Ako sa to len skončí? Keby sa tak, nedajbože, vlak vykoľajil? Kto by sa zachránil? Radšej na to ani nemyslieť! Vlak sa zastaví. Vystúpime. Pozrieme si Canale Grande, Námestie sv. Marka. Všade plno smelých holubov… Zo všetkých strán samé ponuky fotografií, zákuskov, pečených gaštanov, cigariet, amuletov a všetkého možného. Ponúkajú nám gondoly. Chcú nás povoziť po lagúnach. Máme chuť, ale málo peňazí.“

Z Benátok pokračovali do Turína. Do „rodného domu“ saleziánov pricestovali chlapci večer 24. novembra. Alojz Koza spomína, že po tom, ako navštívili Baziliku Panny Márie Pomocnice, ich na dvore čakal František Sersen. A následne celú skupinu pozdravil don Filip Rinadi, tretí nástupca dona Bosca a vtedajší hlavný predstavený saleziánov.

Nasledujúci deň bol piatok. Po rannej svätej omši so svätým prijímaním – čo bude pre chlapcov od tohto momentu každodennou súčasťou – si počas dňa prezreli celé dielo na Valdoccu, aj Cottolengo, a zašli aj do saleziánskeho kolégia na Valsalice, kde v tom čase v kaplnke bola hrobka dona Bosca. Podvečer cestovali vlakom do cieľa. V Pinerole presadali „na elektrický vlak menších rozmerov, ktorý nás odvezie po stúpajúcej dráhe, dlhej asi 17 km, na miesto určenia,“ spomína Alojz Koza. „V Perose na stanici čakali už mnohí zvedavci: mládež a obecenstvo, ktorí sa dozvedeli z novín o príchode Slovákov. Talianski mladíci, ktorí sa chodia zabávať k saleziánom, bez opýtania brali z rúk našich chovancov koše, kufre a všetko, čo mali, a niesli do blízkeho saleziánskeho ústavu. Vo dverách už čakala milá tvár riaditeľa dona Alojza Borinu. Aj ostatní predstavení (komunitu tvorilo sedem talianskych saleziánov – pozn. red.) radostne privítali slovenských šuhajov. Slováci zaujali svoj prvý saleziánsky ústav o pol ôsmej večer 25. novembra 1921.“

Saleziánsky dom v Perose Argentine.

rhsdb
Foto: archív SDB

Podkategórie

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.