Kaplnku saleziánskeho domu v Poprade zdobia maľby Marka Rupnika

(Poprad, 10. júna 2022) – V marci navštívil Slovensko jezuita a svetoznámy umelec páter Marko Rupnik. Spoločne so skupinou umelcov z ateliéru Centro Aletti v Ríme vyobrazili na stenách saleziánskej kaplnky štyri biblické scény a na chodbe pri východe z kaplnky dvojicu – dona Bosca a jeho nástupcu dona Rinaldiho, patróna domu v Poprade.

Na pátra Rupnika čakali saleziáni 12 rokov. Prvotná myšlienka vytvoriť mozaiku sa v priebehu rokov menila a dozrievala až do súčasnej podoby. Výber zobrazených scén je výsledkom teologického štúdia saleziána Martina Kačmáryho, súčasného magistra novicov. Jeho teologický návrh premenil p. Rupnik so svojím tímom na nádherne vymaľovanú kaplnku.

Hlavnú scénu tvorí Premenenie Pána na vrchu. V popredí je Najsvätejšia Trojica, ktorá biblicky vychádza z návštevy troch osôb u Abraháma a Sáry pri dubovom poraste Mamre. Potom je tu Zvestovanie Pána a Dobrý pastier.

Spoločný život, modlitba a uvažovanie sú atribúty, ktoré vystihujú štýl práce p. Rupnika a umelcov zoskupených okolo neho. „Je to štýl vzťahov. Ide cez vzťahy, nejde iba cez nejaké obchodné objednávky alebo komerčný spôsob. Práve priateľské vzťahy, ktoré sa nadviazali s týmto spoločenstvom, aj konkrétne s Markom Rupnikom, umožnili, že môžeme mať tieto maľby aj tu v Poprade,“ vysvetlil provinciál saleziánov don Peter Timko.

Saleziáni si tento poklad nenechajú iba pre seba. Don Martin Kačmáry vysvetľuje, komu bude kaplnka slúžiť: „Aj keď domáca komunita sa tu modlí najčastejšie, kaplnka je takisto prístupná pre mladých v Poprade, pre katechézu rôznych skupín a pre rodiny, ktoré sem často prichádzajú využívať priestory, ktoré sú tu pre nich pripravené.“

Pátrovi Rupnikovi sme položili dve otázky, v ktorých priblíži duchovné posolstvo malieb a prácu svojho tímu:

Čo spája všetky vyobrazené biblické scény?

Umenie liturgie, umenie liturgického priestoru, je rovnaké ako liturgia, má rovnakú povahu. Totiž v eucharistickej modlitbe Bazila Veľkého sa používa grécke slovo αναδεχαι (anadexai), ktoré znamená, že so Zoslaním Ducha Svätého sa v chlebe zjavuje Kristovo telo. Každé umenie má teda zmysel zjavovať obsah, ktorý nie je obsahom idey, ale Božej osoby, ba dokonca spoločenstva božských osôb, ktoré začínajú človekom a sú adresované pre človeka. Otec sa obracia na človeka, pretože svoje Slovo adresoval človeku, ktorým je Kristus. Toto Slovo Bohom adresované človeku však samotný človek nemôže po hriechu pochopiť, a tak sa Boh stal človekom, to znamená, že toto Slovo sa stalo človekom.

Takže všetky scény hovoria o tomto. Začneme Zvestovaním Pána. Teda tým, že Mária „preloží“ Slovo do obrazu. Mária vpletá Telo do Slova. Do tejto chvíle sme počuli Slovo, od tejto chvíle sa naň pozeráme.

Potom tu máme Dobrého pastiera, Krásneho pastiera (ὁ ποιμὴν ὁ καλός), ako ho nazývali. Dobrý pastier necháva 99 oviec na vrchu a zostupuje dolu. Otcovia v tom videli κενοσις (kenózu – zrieknutie sa privilégií z postavenia Boha), teda Boh v Synovi opúšťa cestu Božej slávy a zostupuje hľadajúc človeka, stratené ovce. Keď ho nájde, položí si ho na plecia a táto ovca zdvihne zrak. Prečo? Pretože Kristus tým, že prijal človeka, to znamená, že prijal ľudskosť, že sa stal človekom, odovzdal človeku ten istý spôsob existencie, aký má On, to znamená, že je Boží Syn. Takže ovca na Kristových pleciach je ľudstvo, ktoré v Kristovi prijíma synovský spôsob bytia, stáva sa synom. Boh „už nie je“ Boh, ale „je tu“ Otec, Boh Otec. Nie je to Boh, ktorý je absolútnym princípom, absolútnou bytosťou alebo neviem čo. Je to Otec. Je to veľmi jasné.

Človek v dejinách prežíva svoju frustráciu. Abrahám je prvý, kto začína chápať, že človek musí existovať v dialógu, Boh ho volá, musí opustiť sám seba, musí opustiť putá krvi, rodiny, matky, otca, vlasti, musí to opustiť a začať žiť podľa Slova, ktoré volá. Ale on to nedokáže pochopiť. Sníva o tom, že bude otcom, že bude mať deti, že bude mať pôdu, že bude veľkým vlastníkom atď. Sníva o týchto veciach. Až kým ho Boh nenaučí skutočne žiť tak, že prijme druhého.

A keď prišli tieto tri postavy, Abrahám, už starý muž, sa pustil do práce, do služby, do prijatia. A práve keď vyšiel von, aby skutočne privítal druhého, tak ako ho privítal Boh v zmluve, je to preto, že Abrahám neprešiel cez rozpolené zvieratá, aby uzavrel zmluvu. Ale iba Boh prešiel pomedzi a Abrahám nerozumel a nebol schopný prisľúbiť. Keď Boh uvidel, že to naozaj prijal, povie mu, že do roka budeš mať syna.

A aj potom, po prísľube Boh chce, aby obetoval syna, teda pred týmto oltárom s baránkom uloženým na ňom, pretože bude musieť pochopiť, že je otcom nie podľa svojej predstavy byť otcom. Teda nie je to otcovstvo podľa jeho predstáv, podľa prirodzenosti mať deti, plodiť deti. Ale stáva sa otcom podľa Boha Otca, a nie podľa ľudí. A to sa objavuje v Premenení, kde Kristus človek na vrchu ukazuje, že realizácia človeka ako takého sa uskutočňuje vtedy, keď žije ako syn.

Človek žije ako syn, keď prežíva svoju ľudskosť tak, ako Kristus prežíva svoje božstvo, to znamená, že obetuje seba samého. Obetovanie seba samého, znamená zlyhať. Budú sa mu vysmievať, bude odmietaný a nakoniec ho zabijú. Ale on ťa berie na horu, aby ti ukázal, že keď sa stane celé ľudstvo darom, stane sa tak ako lampa, ktorá má v sebe svetlo.

Svetlo vychádza z Krista, zvnútra zažiari jeho odev a odev je vyjadrením človeka. Tak sa prejav ľudskosti stáva svetlom. Je ako lampa, ako hovorí žalm: ty si svetlo mojej lampy (porov. Ž 18, 29). Ak je teda moja ľudskosť ako sklo, tak vo vnútri objavím svetlo, moja ľudskosť odzrkadlí svetlo. Ale ak ľudskosť, napríklad bude zelenej farby, aj svetlo bude zelené. To znamená, že keď Boh komunikuje sám seba prostredníctvom našej ľudskosti, komunikujeme aj my jeden druhému. Nielenže nechávame prežiariť Boha, ale nechávame prežiariť Boha cez našu ľudskosť. My prijímame krst, ako ten istý Kristov krst.

Pri Premenení Pána je veľmi pekné vidieť, že Eliáš a Mojžiš, ktorí sa prišli rozprávať s Kristom, teda proroci a zákon, nakoniec apoštolom nepovedia nič. Pretože apoštoli zažili naplnenie Písma v Kristovi. Celé Písmo sa naplnilo v Kristovi. Teda aj Eliáš, ak má niečo povedať, hovorí to prostredníctvom Krista. Teraz sa všetko naplnilo v Kristovi. Práve toto je syntéza tejto práce.

Pracujete v skupine a napriek tomu máte nad každým projektom dohľad. Ako vnímate svoju pozíciu vo vašom tíme?

Myslím si, že základ našej práce je to isté ako liturgia. Liturgia je to čo spája, spoločenstvo všetkých osôb, ktoré sa zúčastňujú na liturgii. Nejakým spôsobom sa musí odzrkadliť ich jednota. Jednota je postavená na dôvere a zároveň dôvera je možná iba v láske. Keď poviem, že zajtra sa stretávame o ôsmej na stanici a ty by si prišiel preto, že som pre teba užitočný, jedného dňa ma zradíš. Ak si budem myslieť, že prídeš lebo máš strach, jedného dňa sa stratíš. Avšak ak ma máš rád, si môj verný priateľ a dôveruješ mi, prídeš a aj ja ti budem dôverovať a prídem. Dôvera je najväčší dôkaz lásky, v ktorej osoby sú zjednotené.

Myslím si, že dôverujem umelcom v našom tíme na sto percent. Ak by som nedôveroval na sto percent, nik by sa nebol dotkol týchto stien. A rovnako aj oni dôverujú mne na sto percent. Preto sa spoločne zabavíme, pracujeme v radosti, vtipkujeme, ale prečo? Lebo ak vstúpite do pravého vzťahu priateľstva v Duchu Svätom, ktorý je pôvodca a darca lásky, stanete sa deťmi. Ak nie sme deťmi, nemáme čo robiť s umením a ani v Cirkvi.

Cítime sa zle v Cirkvi, pretože nie sme deti, lebo častokrát biskupi, či mnohí zodpovední sú vynikajúci na poli odbornosti, ale nie sú viac deťmi. Do nebeského kráľovstva sa vchádza ako dieťa. To je miesto, kde nemáš ty svoju myšlienku, ktorá predchádza všetko, ale si otvorený, spoľahneš sa na druhých, počúvaš ako dieťa, lebo vieš, že druhý ti má čo povedať, má čo ukázať. My žijeme také isté detstvo v Duchu Svätom.

Informoval: Martin Kačmáry SDB

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.