Karol Maník: „Vďaka Domke nás vnímajú ako veľké a silné hnutie mladých“

(Bratislava, 14. septembra 2021) – Príbeh prešovského rodáka a nášho spolubrata dona Karola Maníka je tak trochu príbehom porevolučnej histórie slovenskej saleziánskej provincie. Keď v roku 1990 skladal svoje prvé sľuby, otváral sa pred ním svet, ktorý kládol viac otázok, než koľko odpovedí ponúkal. Roky plné adrenalínu, aktivít, radostí, no aj problémov prežil v Košiciach a Bratislave a provinciálom sa stal, keď mal len krátko po štyridsiatke. Dnes päťdesiattriročný salezián, ktorému takmer nikto nepovie inak než Gabo, pri príležitosti tridsiatych narodenín Domky v rozhovore spomína aj na začiatky združenia, pri zrode ktorého ako mladý spolubrat stál.

Svoje prvé rehoľné sľuby si zložil prakticky len niekoľko mesiacov po nežnej revolúcii. Čo si v tých chvíľach prežíval, aké boli tvoje pocity?

Moje prvé pocity boli rozpačité, neistota. Chystal som sa na to, že budem saleziánom v totalite – a to znamená, že by nikto nevedel, že som saleziánom. Pred očami som mal saleziánov, ktorých som poznal, ktorí oficiálne pracovali v zamestnaní a popri tom apoštolovali. V priebehu niekoľkých týždňov sa to celé zmenilo. Predstava, že budem „verejným saleziánom“, takým o ktorom všetci vedia… musel som to spracovať. Nebol som na to pripravený.

Tieto vnútorné dilemy boli vecou obdobia medzi revolúciou a tvojimi sľubmi alebo to trvalo aj ďalej?

Vnútorne som cítil, že sa chcem zasvätiť Pánu Bohu. To, ako budem fungovať, to ma však trápilo aj potom. Dalo by sa povedať, že to bola taká moja prvá kríza. Kým som nejako nespracoval a nepremodlil to, že Pán Boh, ktorý ma povolal, je ten istý aj napriek zmenenej situácii… dnešným slovníkom, musel som sa nejako inak nastaviť. Možno je náročné pochopiť to pre ľudí, ktorí nezažili totalitu a nezažili apoštolát, ktorý počas toho obdobia fungoval.

Čo ťa na spôsobe totalitného apoštolátu najviac priťahovalo?

Cítil som, že je to niečo autentické, osobné. Boli tam ľudia, ktorí chceli, ktorí aj napriek riziku mali silné motivácie. Ľudia, ktorým nezáležalo na nejakých osobných poctách na verejnosti… tak sa mi to zdalo, že išlo skutočne o to vnútro.

Ako si si v tom období predstavoval budúcnosť saleziánov na Slovensku? Aké boli tvoje očakávania?

Asi som to trochu porovnával s okolitými krajinami a so životom saleziánov, o ktorom sme niečo vedeli. Teda, že budeme verejne pôsobiť, budeme môcť rozvinúť apoštolát… to, čo ma najviac motivovalo bolo, že budú omnoho väčšie možnosti, že nás nikto nebude kontrolovať, prenasledovať. Že sa nebudeme musieť báť. Bola to asi naivná predstava, ale takú som vtedy mal (smiech).

Už o rok nato v Košiciach vzniká Domka.

Združenie dospievajúcej mládeže, vtedy sa to tak volalo.

Je rok 1991, máš 23 rokov a si jeden z tých, ktorí stoja pri vzniku tejto organizácie. V Košiciach ste vtedy boli traja s relatívne nízkym vekovým priemerom. Ako ste sa dopracovali k rozhodnutiu založiť občianske združenie?

Bol to postupný vývoj, neodohralo sa to zo dňa na deň. Bolo to obdobie obrovských zmien. Predtým sme bývali v bytoch, no biskup nám zrazu oznámil, že nám zveruje Kalváriu. Prešli sme tam do domčeka pri kostole a začiatky pre nás neboli jednoduché. Bolo to samozrejme plné nadšenia a bolo to aj pekné: všetci mladí, ktorí boli našimi tajnými kontaktami, začali chodiť na Kalváriu. Nezačínali sme od nuly. Zrazu sme boli celkom ponorení v pastorácii: stretká, výlety, omše, obnovy, chaty, animátori… Bolo sa však treba nejako vysporiadať s realitou. Prišli materiálne a ekonomické otázky, výlety na chatu bolo treba zaplatiť, kostol bolo treba opraviť.

A prečo mládežnícke združenie?

Pamätám si, že niekto - zrejme z mladých, ktorí k nám chodili – sa začal nejako politicky angažovať a pýtal sa nás prečo by sme nechceli využiť súčasné možnosti. A my že: „Aké možnosti?“ to si pamätám celkom presne. On nám vravel, že všetka tá mládež, ktorá k nám chodí, to sú občania tohto štátu, takže by sme sa aj my mohli zapojiť do siete rôznych mládežníckych organizácií, ktoré vznikajú a ktoré štát podporuje, pretože mu záleží na mládeži.

Predpokladám, že vtedy ste mysleli len na mladých okolo košickej komunity. Kde sa to zmenilo a z celého projektu sa stalo niečo celoslovenské?

Keď som sa o to trochu začal zaujímať a zistil som, čo všetko k tomu treba – štruktúru, stanovy, bankový účet – a keď sme chceli žiadať o štátnu dotáciu, povedali nám, že predsa skupina nejakých päťdesiatich mladých, to je málo. Že taká organizácia musí mať aj členskú základňu. Ak sme chceli konkurovať iným organizáciám a chceli sme sa dostať na ich úroveň, bolo treba urobiť viac. S touto myšlienkou sme potom chodili na stretnutia saleziánskych komunít, povedal som o tom predstaveným a dohodli sme sa, že to nebude len košická mládež, ale urobíme z toho organizáciu pre celé Slovensko. Otázka tiež bola, ako to vlastne chceme nazvať. Tak nám radili, viete, to idete komunikovať so štátom, takže radšej nevyberajte príliš náboženské názvy… vtedy sa ešte nevedelo čo bude. Takže to nemalo v názve „saleziánsku“ mládež, vedeli o tom len tí, čo to poznali.

Dalo by sa teda povedať, že nápad založiť občianske združenie bol vašou odpoveďou na zmenenú dobu. Myslíš, že keby don Bosco žil v roku 1991, urobil by to tiež?

Prv, než sme sa do toho pustili, pýtali sme sa sami seba presne túto otázku. Hovorili sme o tom, pýtali sme sa, či to je dobré alebo nie alebo, či je v poriadku miešať sa so štátom. Nebolo to ešte úplne samozrejmé. Ale myslím, že to bolo v línii dona Bosca – aj don Bosco sa nebál vstúpiť do rôznych prostredí, využiť to, čo je dostupné. Mne to dávalo zmysel. Niektorí sa báli, aby z toho nebola nejaká veľká štruktúra, aby to nebolo čosi politické… Iní sa pýtali čo bude od nás na oplátku žiadať štát… Ale nakoniec predstavení povedali, dobre, skúsme to.

Už od začiatku teda okrem hľadania nových ciest pre pastoráciu išlo aj o finančné dôvody. Domka je dodnes v niektorých kruhoch vnímaná skôr ako zdroj financií. Je aj niečím viac? Keby sme v našej provincii stratili Domku, prišli by sme podľa teba o niečo dôležité?

Priznám sa, že nemám úplne dobrý prehľad, keďže posledných sedem rokov som žil mimo Slovenska. Viem, že počas rokov vznikali rôzne otázky: či Domka áno alebo nie, či je to „naša mládež“ a načo to je vlastne dobré… My sme také veci na začiatku neriešili. To, čo sme robili, sme chceli jednoducho obhájiť aj pred štátom. Nešlo nám o nejaké alternatívne štruktúry, jednoducho sme nechceli skrývať naše aktivity. Keby sme stratili Domku, myslím, že táto tvár pred štátom a pred svetom by nám chýbala. Domka reprezentuje určitú skupinu mládeže pred inými skupinami, vstupuje do štruktúr štátu. Ako saleziáni sme túto ambíciu nikdy nemali. Domka si vybudovala silné meno v rámci Rady mládeže Slovenska, vďaka nej nás vnímajú ako veľké hnutie mladých, ako hlas, ktorý treba akceptovať.

A dovnútra? Čo dáva existencia Domky nám ako rehoľníkom, nášmu výchovnému systému?

V istom zmysle nás odbremeňuje od rôznych organizačných povinností a vďaka tomu máme viac času na konkrétnu prítomnosť medzi mladými. Tak sme o tom od začiatku premýšľali – aby vedľa nás boli mladí, ktorí na seba prevezmú svoj diel zodpovednosti. Zároveň sa s tým spája aj nutnosť rešpektovať nejaké pravidlá. So žiadosťami o dotácie sú spojené povinnosti účtovať a dokladovať výdavky, a to nás naučilo hýbať sa v tomto svete. Pre mňa to je dôležitá vec.

Šesť rokov si pôsobil na Slovensku ako provinciál. Aká bola tvoja skúsenosť so spoluprácou v rámci saleziánskej rodiny a s inými skupinami a organizáciami?

Spolupráca s inými kresťanskými a mládežníckymi organizáciami je prítomná v Domke od jej úplných začiatkov. Boli sme sa predstaviť v eRku, už existovala KDMS… na valných zhromaždeniach RmS sme sa vždy ako kresťanské organizácie dávali dokopy. Rozprávali sme sa spolu, sedeli sme spolu… vždy som sa to snažil iniciovať, byť otvorený pre spoluprácu. Ako provinciál som do štruktúr Domky a Laury priamo nevstupoval, no v rámci saleziánskej rodiny na Slovensku som vždy podporoval spoluprácu. Pomáhať si, vedieť o sebe… toto som považoval za potrebné, spájať sily.

Prečo je pre teba spolupráca taká dôležitá?

Som presvedčený, že je to súčasťou našej charizmy a nášho štýlu. Navzájom si pomáhať, spolupracovať a nekonkurovať si, to je niečo typicky saleziánske.

Keď si po šiestich rokoch uzavrel svoje pôsobenie v službe provinciála na Slovensku, predstavení ti zverili túto úlohu na Ukrajine. Aká je tvoja skúsenosť s tamojším prostredím? Existuje aj na Ukrajine niečo ako Domka?

Nie. Na Ukrajine je iný kontext, neexistujú tam podobné mládežnícke organizácie a aj nastavenie štátu je iné. Nebola na to „objednávka“.

Čím to podľa teba je?

Jednoducho to tam inak funguje. Nevnímal som, že by tam boli štátne štruktúry nastavené ústretovo k pomoci a k podpore mládeže. A hlavne, ani som nechcel kopírovať veci len preto, že som ich na Slovensku zažil ako pekné. Hovoril som si, že najprv treba pochopiť miestnu realitu a žiť ju.

Ako sa na Ukrajine vníma a žije jednota medzi saleziánskymi mladými?

Ukrajinská saleziánska provincia pozostáva len z piatich domov, v ktorých pracuje dvadsať bratov. A tí sú zväčša na západe Ukrajiny. Nemajú teda tisíce mladých. Aj preto sa to ťažko porovnáva so Slovenskom: je to tam omnoho menšie a omnoho rodinnejšie. Z tých piatich domov sú dokonca štyri v okolí toho istého mesta, takže sme sa ľahko stretávali a keď niekde bola nejaká akcia, prišli tam všetci. Keď sme mali školu pre animátorov, prišli tam zo všetkých stredísk.

V čom je podľa teba poslanie saleziánov na Ukrajine odlišné od toho nášho, na Slovensku?

(dlhé ticho) To je dobrá otázka. Napríklad sa mi zdá, že na Ukrajine bratia cítia oveľa väčšiu potrebu ísť do škôl, majú o to záujem. To ťa v niečom ovplyvní, v niečom usmerní alebo aj obmedzí. Na Slovensku ako saleziáni nemáme toľko škôl, aby to radikálne ovplyvnilo celé smerovanie provincie.

A čím sú špecifickí ukrajinskí mladí?

Je jedna vec, ktorú som si tam uvedomil a ktorú som na Slovensku v tej miere nezažil. Všetci v cirkevnom prostredí napríklad vedia, že tradíciu letných prímestských táborov na Ukrajinu priniesli saleziáni. Dnes už také tábory robia prakticky všetky farnosti, no počas prvých rokov sa také čosi robilo len u nás a boli dokonca aj saleziáni, ktorí takéto tábory chodili organizovať do iných farností. To je niečo silné, čo do prostredia vniesli saleziáni a saleziánski mladí, je to celkom nová tradícia. Alebo aj animátori, taký pojem na Ukrajine nejestvoval skôr, než ho priniesli saleziáni a nezačali animátorov formovať.

Je to aj cieľom? Premýšľajú saleziáni v tom zmysle, že skúsia niečo nové rozbehnúť a ponúknuť to aj iným spoločenstvám a prostrediam?

To neviem, nebol som tam, keď sa s tým začínalo. Ale myslím, že to je niečo prirodzené, tí bratia si model prímestských táborov priniesli z rokov formácie v Taliansku. Tam to videli, páčilo sa im to a skúsili to prispôsobiť ukrajinským pomerom. Šíreniu do iných prostredí sa nebránili, a keď sa to chytilo, tak to podporovali.

Svoje tridsiate narodeniny oslávi Domka počas historickej návštevy pápeža Františka na Slovensku. Čo si ty osobne najviac vážiš na súčasnom pápežovi?

Otvorenosť, citlivosť na periférie, nekonvenčnosť, originálny pohľad, dôraz na chudobných a opustených…

Čo môže podľa teba pápež počas svojej návštevy na Slovensku priniesť mladým a saleziánom na Slovensku?

Tento pápež je známy tým, že rád prekvapuje. Tak sa nechajme prekvapiť jeho otvorenosťou, svojou hĺbkou a záujmom o konkrétneho človeka. Nečakám od neho nejaké veľké organizačné rozhodnutia. Môže nás všetkých povzbudiť svojím osobným príkladom.

František rád opakuje, aby sme si všímali Božie výzvy uprostred reality dnešného sveta. Pred tridsiatimi rokmi ste na zmenenú dobu reagovali založením Domky. Čo je podľa teba dnes takou výzvou pre saleziánov na Slovensku?

Treba opäť povedať, že sedem rokov som na Slovensku nebol, takže môže byť, že moje dojmy nie sú úplne aktuálne a presné. Možno treba zjednodušiť štruktúry, vrátiť sa k ľuďom a viac dbať na osobné vzťahy. Myslím, že aj pandémia nám ukázala, že osobné vzťahy nič nenahradí a treba vedieť stratiť čas pre druhých, byť blízko pri ľuďoch. Pred tridsiatimi rokmi sme vnímali, že potrebujeme vybudovať štruktúry aby sme sa mohli lepšie venovať mladým. Teraz sa mi zdá, že tie štruktúry máme, a bolo by možno dobré trochu si vytvoriť odstup a venovať sa viac konkrétnym ľuďom.

To znie trochu ako keby si štruktúry a stretávanie sa s ľuďmi dával do protikladu.

No (smiech)… nie do protikladu. Vnímam to trochu ako také misky váh. Ktovie, či priveľa energie neinvestujeme do štruktúr a do budov, a potom už jednoducho nemáme síl ísť k ľudom... Nie je to o tom, že by sme nechceli. Len sa mi zdá, že to treba vyvážiť, aby nás to nepohlcovalo. Nehovoriac o tom, že starneme. Sme starší, nových bratov je menej… a o dvadsať rokov to bude ešte zjavnejšie. Ako ďalej a čo s tým?

Čo je pre teba osobne najväčšou motiváciou, čo ti pomáha neznechutiť sa, byť radostný a optimistický, byť s ľuďmi?

Boh, moje zasvätenie. Po všetkých tých rokoch v službe provinciála som mal teraz možnosť trochu sa zastaviť a nadýchnuť sa, znova si uvedomiť, čo je pre mňa stredom, čo je v mojom živote to podstatné. A je to Boh. Nie že by predtým nebol. Ale je to ako keď niečo dlho stojí na jednom mieste a sadá na to prach. Mal som možnosť to v sebe znovu objaviť a ten prach odtiaľ striasť, a teraz môžem ísť ďalej s určitou sviežosťou. Netrápim sa, čo s nami bude, keď budeme všetci starší, pretože som zasvätený. Boh vie, čo bude, a to mi stačí.

Čo by si zaželal Domke do ďalších rokov jej existencie?

Jednotu, synergiu a aby sa ľudia dokázali zladzovať a prekonávať rozdiely. A nakoniec aj to, s čím sme začínali: aby sa dobro mohlo šíriť, a aby naše poslanie k mladým mohlo byť účinnejšie.

Daniel Holúbek SDB

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.