Naša misia na Sibíri (kompletný rozhovor)
Odpovedá don Maroš Peciar z Jakutska
(Bratislava 18. októbra 2019) – Slovenskí saleziáni začali pôsobiť na misii v Rusku na Sibíri v roku 1992. Don Marián Peciar, ktorý je aktuálne zodpovedný za farnosť v Jakutsku, počas leta ponúkol dlhý rozhovor, v ktorom približuje realitu tejto vzdialenej misie. Časť rozhovoru bola publikovaná v časopise Don Bosco dnes 5/2019. Teraz prinášame celý rozhovor.
– Ako by si sa predstavil čitateľom?
Volám sa Maroš Peciar, som salezián, tohto roku bolo pätnásť rokov od mojej kňazskej vysviacky, z toho šesť rokov som strávil na misii v Jakutsku. Na túto skúsenosť som sa pripravoval sedem rokov pastoráciou Rómov v Bardejove. Po troch rokoch v Bratislave mi prišla ponuka ísť na Sibír. V júni 2013 som vycestoval a od júna 2014 som tam farárom. Nachádzam sa v najväčšej farnosti na svete, čo sa týka rozlohy.
Naši misionári na Sibíri, zľava: don Pavol Michalka, don Jozef Tóth a don Maroš Peciar.
– Aká je rozloha farnosti? Máš to v číslach ako farár?
Rozloha farnosti, keď počítame aj Aldan aj Jakutsk, čo sú teda právne síce dve farnosti, ale spravujeme ich ako jedna saleziánska misia, tak ak to rátame dokopy, tak sme zodpovední za územie, ktoré je 60-krát väčšie ako Slovensko. Žije tam iba necelý milión ľudí, z ktorých viac ako polovica o sebe tvrdia, že sú ateisti alebo nezaradení do Cirkvi.
– Môžeš nám povedať niečo o histórii Katolíckej cirkvi na tomto území?
Sibír je veľká. Prvé prítomnosti katolíkov na tomto území boli v oblasti dnešných miest Omsk, Tomsk, Irkutsk, kde sú aj prvé zdokumentované prítomnosti dominikánov či jezuitov. To hovoríme o 17. storočí. O 3000 kilometrov východnejšie, na území Jakutskej republiky bola takou prvou neoficiálnou prítomnosťou katolíkov prítomnosť poľských vyhnancov, ktorí boli za čias cára účastníkmi Varšavského povstania. Za trest ich potom poslali do tohto väzenia bez mreží, ktorým bola Sibír. Takto sa tu v 17. a 18. storočí dostali ľudia, ktorí vyznávali katolícku vieru. Išlo väčšinou o poľských trestancov alebo vyhnancov. Súčasne s touto individuálnou prítomnosťou katolíkov je na tomto území organizovaná aj masívna prítomnosť Pravoslávnej cirkvi. Od roku 1917 boli počas komunizmu na toto sibírske územie opäť posielaní do vyhnanstva viacerí ľudia s katolíckym vierovyznaním ako trestanci z rôznych oblastí Sovietskeho zväzu. Pravdepodobne aj náš spolubrat Józas Justas, Litovec, ktorý bol vo vyhnanstve, keď sa potom vrátil v 1956-tom do európskej časti, vravel predstaveným, že na Sibíri je veľmi veľa našich ľudí, ktorí sú vyvezení a potrebujú kňaza. Dostal dovolenie a zdá sa, že dva roky sa tajne sa pohyboval po Sibíri. Tak môžeme predpokladať, že buď on alebo niektorí jezuiti Litovci chodili takto a raz za tri-štyri roky navštívili kdesi na byte niekoľko rodín litovských veriacich. O prítomnosti katolíkov v tejto oblasti za komunizmu vieme aj zo svedectiev minimálne dvoch babičiek, ktoré už sa pominuli, ale jedna prijala krst a jedna krstila svojho syna v čase komunizmu.
No a potom je tu naša novodobá prítomnosť, ktorá sa začína od roku 1992. Otec provinciál Jozef Kaiser vtedy poslal dona Jozefa Pravdu, skúseného misionára z Afriky, a mladého kňaza Jozefa Tótha, aby išli na prieskum. Oni si potom aj po porade s provinciálom vybrali z niekoľkých možností to najmenšie a najvzdialenejšie miesto. Bolo to mesto Aldan. Takže prítomnosť Katolíckej cirkvi v Jakutsku sa nezačína ani v hlavnom meste tejto oblasti, ale v malom 20-tisícovom meste Aldan, kde už predtým prišli laickí poľskí misionári a založili maličké spoločenstvo na byte.
Zľava: don Peter Lorenc a don Maroš Peciar, s deťmi Evenkov
– Poďme teraz k činnosti. Aké typy činnosti sa na misii rozvíjali odvtedy až doteraz?
Naši prví misionári zo Slovenska sa okrem Aldanu presunuli aj do hlavného mesta Jakutsk. Veľmi veľa čerpali zo skúseností dona Daniela Pravdu. On bol motorom, lídrom misie. V 90-tych rokoch minulého storočia bola ich činnosť predovšetkým sviatostná a taká oratoriánska. Pod tým rozumieme súbor rôznych aktivít pre deti a mládež. V Aldane dokonca spolubratia, ktorí prišli neskôr, založili skautský oddiel. Mali s tým skúsenosti zo Slovenska a veľmi pekne to v 90-tych rokoch fungovalo. Dalo by sa povedať, že v Aldane aj v Jakutsku prešli stovky detí oratoriánskymi ponukami, ktoré väčšinou animovali dobrovoľníci. Za tých 27 rokov sa na tejto misii podieľalo viac než 150 dobrovoľníkov. Niekedy tu boli traja, štyria, piati dobrovoľníci, ktorí oratórium obohatili rôznymi krúžkami, záujmovými skupinami, gitarovými, nejakými vystúpeniami, zborom, tancom. Toto všetko animovali a deti boli schopné prichádzať každý deň. Mnohí mladí alebo deti sa potom dali aj pokrstiť. Život ich už potom rozniesol kade-tade, čo je vlastne aj príčinou toho, že máme babičku alebo mladú mamičku s deťmi v meste, ktoré je tisíc kilometrov od nás. Ďalšie žijú 400 kilometrov po rieke, pretože kedysi boli študentkami v Aldane, tam sa dali pokrstiť, potom sa vydali a odišli do iných miest. Tým, že našou úlohou je zakladať cirkev na danom území, je tu zaujímavá geografická výzva, že nestačí byť iba v Jakutsku a Aldane, kde máme kostol, komunitu a kde sme stabilne prítomní, ale duchovnú službu poskytujeme aj na širokom okolí. Aspoň raz do roka alebo za niekoľko rokov dochádzame za tými ľuďmi, ktorých takto vzdialil život, a snažíme sa v nich individuálne vzbudzovať vieru a pomáhať im, aby necítili, že to bola iba nejaká krátka epizódka v ich živote, nejaká „študentská láska“, že som sa dobre cítil pri tej Katolíckej cirkvi, ale že to naozaj ovplyvňuje celý život. Máme príklady, keď mladý človek počas študentských rokov nemal odvahu alebo možnosť dať sa pokrstiť, ale urobil to po 14-15-tich rokoch už ako dospelý. Semienko, ktoré je zasiate, nejakým spôsobom dozrieva, len naň nesmieme zabudnúť, pretože samo nedokáže rásť.
Ako saleziáni máme možnosť a do istej miery aj schopnosti odpovedať na rôzne výchovné otázky ľudí, ktorí sú v rodinách okolo nás, preto organizujeme aj pobyty detí s rodičmi alebo zvlášť detí. Nedeľné popoludnia, kde je niekedy program osobitne pre deti a osobitne pre rodičov, inokedy iba pre deti, tvorivé dielne, na ktoré cielene pozývame aj deti, aj rodičov, programy pre tínedžerov. Rodičia zasa niekedy prichádzajú k nám ako na rodičovské združenia. Znie to možno veľmi jednoducho, ale naozaj v mnohom pomáhame deťom a rodičom tráviť spoločne a kvalitne tú trošku voľného času, ktorú si dokážu nájsť.
Don Jozef Tóth pri pastoračnej činnosti
– Keby si mal opísať štandardný týždeň: aké všelijaké tipy aktivít bežia či v Aldane alebo v Jakutsku?
Veľmi dobrá skúsenosť ešte v tých 90-tych rokoch bola so spoluprácou so školami. Toto sa postupne vytratilo. Ani nie tak kvôli nám, skôr kvôli školám, ktoré sa stali opatrnejšími voči prítomnosti náboženských skupín. O to viac nás teraz teší, že máme neoficiálnu spoluprácu asi s ôsmymi školami, z toho sú štyri na dedinách a štyri sú v meste. A to, na čo sú aj učitelia, aj rodičia takí citlivejší, je anglický jazyk. Ako cudzinci máme možnosť prinášať a prinášame ho predovšetkým v podobe jednoduchých hodín konverzácie, aby deti mali odvahu sa porozprávať s nejakým cudzincom aj po anglicky, pretože oni sa angličtinu učia päť, šesť, sedem rokov, ale nemajú možnosť praktizovať ten jazyk. Toto je pomerne veľká časť úväzku či dobrovoľníka alebo niekedy aj nás saleziánov a je to veľmi pekná možnosť byť prítomní aj v škole, kde nás rešpektujú s tým, že prichádzame ako zástupcovia náboženskej organizácie, ale vedia, a aj my vieme, že v škole sa náboženské rozhovory nevedú. No zasa je možnosť pozvať niekoho do nášho strediska na nejaký typ programu. A pozývame predovšetkým na nedeľné popoludnia, také sviatočné oratórium. V Jakutsku je to v nedeľu, v Aldane je to v sobotu. Program popoludnia pripravujeme cielene práve pre takýchto, trvá tak tri-štyri hodinky. V Aldane je viacej aj s kresťanskými obsahmi, pretože tam sú to už deti rodičov, ktorí boli pokrstení. V Jakutsku je to ešte také všeobecnejšie, pretože mnohé deti prichádzajú z neveriacich rodín alebo z rodín iných vierovyznaní. Spestrením pravidelného programu sú potom jarné, jesenné, zimné prázdniny, kedy ponúkame ísť na chatu a tam je program. Podľa toho, ako počasie dovolí, ide sa vonku na nejakú mini túru aj s rodičmi, aj s deťmi. Špeciálny blok sú vianočné a veľkonočné aktivity, nejaká forma malého divadielka pre miestnych alebo, ak je trošku lepšie počasie, ideme s tým vystúpiť do niekoľkých domovov dôchodcov, do detského domova alebo do škôl. Kontakty máme už tak vybudované, že je možné a hlavne počas kresťanských sviatkov, ktoré sú aj v ruskom kalendári ale sú ako keby bez obsahu alebo sú iba tradičnými názvami, tak je možnosť do toho vniesť nenásilný náboženský obsah, aspoň pomenovanie, o aký sviatok sa jedná.
No a potom sme prítomní v kostole. Keď nie fyzicky, tak aspoň na telefóne. A neprejde týždeň, kedy by sa niekto neukázal s tým, že sa chce porozprávať alebo, že sa chce pokrstiť. Samozrejme, že myslí pod tým niečo iné, ako my, ale to sa v rozhovore dá vysvetliť. V piatok máme kostol otvorený od večer od 17.00 do 22.00. Je to čas, keď na konci pracovného týždňa sem ľudia môžu zájsť a aj prichádzajú. Veľmi nám pomáha to, že vysádzame pred kostolom kvety, ktoré počas toho krátkeho intenzívneho leta veľmi pekne zakvitnú. A práve vďaka tomu, že ľudia vidia, že niekto sa vonku hýbe a že kostol nie je zatvorený, a je to niečo pekné, tak sa minimálne zo zvedavosti zastavia a chcú si pozrieť, čo tam je. Počas leta je takou významnou činnosťou tábor. Pod táborom máme na mysli dva až tri týždne prímestského tábora, kedy ten program deťom pripravujeme každý deň okrem nedele a pondelka. A čo nás tak najviacej teší je, že niektoré školy nás pozývajú na trojtýždňový prímestský tábor, ktorý organizuje škola a nás prizývajú do spolupráce ako lektorov, ktorí im pripravia program s anglickým jazykom, niekedy aj s hrami.
– Škola na dedine znamená ako ďaleko od Jakutska, časovo, cestovaním?
Jedna, v ktorej budeme tento rok prvýkrát, je 950 kilometrov a tam žije jedna mamina katolíčka, ktorá má štyri deti. Keď sme tam boli druhýkrát na návšteve, vlastne sme sa druhýkrát v živote videli, tak nás zavolala do školy. Slovo dalo slovo a ideme tento rok tam budeme tri týždne traja, aby sme im urobili prímestský tábor. Ďalšia dedina je bližšie pri Aldane, tam zasa ide Janko Krupa s Jožkom Tóthom na dva alebo na tri týždne. Je to za riekou, čiže nie je to ďaleko, ale dá sa tam dostať iba člnom. Ďalšia dedinka je tak 50 kilometrov od Jakutska, tam sme prítomní už štvrtý rok. Bola to prvá nová škola, ktorá nám dala dôveru a na základe toho sme si potom rok-dva testovali veci a mali sme možnosť to potom ponúknuť aj v iných častiach Jakutska. A tiež máme dohodu aj s jednou mini školou na severe, temer za polárnym kruhom – od Jakutska asi 1200 kilometrov – kde sú deti pastierov sobov. Volajú tam dobrovoľníkov na dva mesiace na celé leto. Nevedeli sme to tento rok ešte naplniť, ale dohoda s manželkou náčelníka tej skupiny je už na svete: súhlasili, potešili sa tejto možnosti. Treba tam ale ísť na celé leto, lebo iba cesta trvá týždeň, a môže napršať, môže nasnežiť...
– Keď sa takto cestuje, idete na tri týždne niekam... Ako si zvykáte na zmenu stravovania? Či je to viac menej v tej veľkej Jakutii rovnaké?
Jedlo je iba jedna časť tej skúsenosti. Je to vždy o tom, ako sa tam dostať, čiže je to otázka transportu. Jeden rok sme išli v zime – oni to volajú, že na taxíkoch. To sú vlastne niečo na spôsob „bla-bla car“, že sa ľudia dohodnú a zavolajú dispečerov, ktorý dá dokopy partiu ľudí, a oni cestujú 10, 12, 24 hodín, koľko treba. Prvýkrát sme išli takto na štyroch taxíkoch, kým sme spravili ten okruh, nejakých 3000 kilometrov, čo sme boli v západnej Jakutii navštíviť nejakých 10-12 našich farníkov. Toho roku sme to už zvládli na našom aute, ale aj tak to bola otázka desiatich dní, kde sme si museli po ceste oddýchnuť. Objednali sme si taký hotelík pre pocestných; oni to volajú kaféšky, to sú také akoby motoresty, kde aj dňom aj nocou sú hotové jedlá. Nie je to ani veľmi drahé a máš teplé jedlo, aj kávu, čaj, nejaké tie pirôžky. Je to viac-menej to, čo sa dá jesť aj doma, akurát je tam nepohodlie z dlhej cesty. Autom je to ešte ten pohodlnejší variant. V lete sme išli navštíviť dve katolíčky po rieke do dediniek Čagda a Kutana. Na člne 11 hodín ... to už je trošku extrémnejšie.
– Za dvoma farníčkami cestovať jedenásť hodín...?
Čo mne sa asi najviac na tom páči je, že ma to učí trošku vychádzať zo seba. Ja si rád veci naplánujem, dohodnem, zavolám, napíšem... Tu to však nie je vždy možné. Tak je to veľký zážitok odovzdanosti do tej Božej prozreteľnosti: Pane, sme na ceste pretože ty nás posielaš, ty nás posielaš k týmto ľuďom, ktorí... keď sme tam išli prvýkrát, tak naozaj, oni desať rokov nestretli kňaza. Nevieme, či ich budeme spovedať, nevieme, či sa podarí sláviť svätú omšu, nevieme, či budú opití alebo nebudú opití... no, nevieš do čoho ideš, do akej situácie. A napriek tomu chceš byť v takej vnútornej pohode, hoci nevieš, kde budeš spať, či sa dovoláš, nedovoláš sa, častokrát na tých dedinách ten signál až taký nie je. Ale s čím sa stretáme na takýchto expedíciách, tak to je taký veľmi silný moment prijatia. Tí ľudia si to neskutočne cenia, že niekto – cudzinec, alebo niekto z Jakutska, z Aldanu, vôbec prichádza k nim. Už tento moment je pre nich veľmi, veľmi hlboký: niekto si nás všimol, niekto si nás uctil. A potom oni sú veľmi pohostinní, dajú na stôl, uhostia, niekedy sa dá aj prespať...
– Pozrime sa teraz trochu na to, kto sú vlastne vaši veriaci v Jakutsku a aká je ich situácia?
Za tých 27 rokov môžeme pozorovať istú dynamiku. Prejavuje sa v tom, že bratia začali so skupinou veriacich, ktorí sa nejakým spôsobom dostali k viere ešte kedysi dávno. Hneď sa však okolo nich začala tvoriť skupina miestnych ľudí: Arméni, Jakuti, Evenkovia, Rusi a bez ohľadu na národnosť sa aj oni otvárajú pre vieru v Ježiša Krista, pre krst v Katolíckej cirkvi. Z týchto ľudí je taká základná komunita veriacich, veľmi rozmanitých, mladších, starších, učiteľov aj jednoduchých ľudí, ľudí na nejakej pozícii, ale aj chudobnejších. Žijeme teda v skutočnom pocite katolíckosti, všeobecnosti, že Boh si volá a pozýva každého. Títo ľudia žijú svoju vieru, zažívajú komunitu v Katolíckej cirkvi. Niektorí s takými striedavými úspechmi. Majú aj ťažšie obdobia, potom sa zase vracajú. Niektorí, najmä keď sa im v živote niečo pobabralo, napríklad sa rozviedli alebo sa s niekým pohádali, sa aj na niekoľko rokov vzdialia. Viera je naozaj krehká. Iní ju zase žijú veľmi pekne a dáva im jasný zmysel života. Vidím aj rozdiely medzi tými, ktorí majú približne 45-50 rokov, sú starší. Oni akoby očakávali určitý poriadok v Katolíckej cirkvi, istý systém, nejaký súbor pravidiel, ako to máme robiť, ako máme prežívať vieru. Chcú v tom mať jasno a nejako usporiadane.
A potom sú tu mladí ľudia, ktorí majú 18, 20, 25 rokov, a tí akoby aj v Cirkvi hľadali zážitok slobody, to, čo možno podvedome túžia zažiť aj vďaka svojmu veku, ale aj vďaka tomu, že systém a okolnosti v Rusku im to nie vždy umožňujú. Ako keby práve toto hľadali v Cirkvi. Niekedy je to zaujímavé a aj trochu náročné skĺbiť tieto dve očakávania, ktoré ľudia od Cirkvi majú, ale je to naozaj pekné, že v tej rozmanitosti je práve Kristus, ktorý si týchto ľudí priťahuje. Iste mnohí odišli žiť do iných miest – do Moskvy, do Petrohradu, niektorí za hranice. Toto je tam bežné nielen medzi veriacimi, že keď majú čo len trochu možnosť ísť niekam za lepším a komfortnejším životom, odchádzajú. Predsa Jakutsk je najchladnejšie mesto na severnej pologuli. Človek sa preto ani nečuduje, že s pribúdajúcimi rokmi alebo s nejakou príležitosťou, ktorá sa ukáže, odchádzajú žiť inam. Nemajú až také silné korene v tom, že musíme tu zostať, lebo… S niektorými ostávame v kontakte aj na diaľku a teší nás, že žijú svoju vieru aj inde, nielen v Jakutsku.
– Okrem týchto sú ešte iné skupiny, ktorým sa venujete?
Pred štyrmi rokmi sa objavili prvé Filipínky, ktoré prišli, že ony sú katolíčky. Sú to väčšinou mladé ženy z Filipín, matky, tety, sestry, niektoré vydaté, niektoré nevydaté, ktoré pracujú v upratovacích službách alebo sa starajú o deti, v niektorých prípadoch aj o starčekov, a zarábajú na život. Posielajú peniaze domov a sú schopné a ochotné vydržať a pretrpieť aj zimu, mráz. Obrazne ale i štatisticky povedané, asi tretina našej farnosti v Jakutsku, a aj tretina práce, to sú oni. Raz do mesiaca máme anglickú svätú omšu iba pre nich, počas ostatných nedieľ sú to anglicko-ruské kázne, niekedy pomáhame s komunikáciou medzi nimi a niektorými klientmi, či medzi nimi a tými, ktorí im organizujú prácu. To, že nevedia po rusky ani rozprávať ani písať, na úradoch nemajú úplne všetky papiere dotiahnuté, aby mohli spokojne peniaze poslať alebo niečo vybaviť, v tomto sa obracajú o pomoc na nás. Už trikrát boli u nás zástupcovia veľvyslanectva z Filipín, pretože je jednoduchšie, ak dvaja-traja úradníci prídu k nám, akoby ich dvadsať žien malo cestovať do Moskvy. Čiže je to taká starostlivosť o 40 až 60 Filipínok, ktoré sa priebežne menia. Za tých štyri-päť rokov sme mali možnosť sa spoznať s asi 150 Filipínkami, ktoré takto prešli cez našu farnosť.
Nuž a toho roku na Nový rok sa ukázali tri vietnamské rodiny, o ktorých sme ani netušili, že žijú v meste, a sú katolíci. U nich je trošku problém s jazykom, po rusky vedia, ale len také základy, keďže pracujú v jednoduchých zamestnaniach, šijú zipsy, pracujú v kľúčových službách. Takže trošku rozprávajú rusky, ale nie dosť na to, aby sme mohli robiť katechézu. Po anglicky tiež nevedia, takže som prosil niektorých spolubratov Vietnamcov v Mongolsku, aby mi poslali aspoň nejaké stránky, kde sú liturgické texty, a potom toto im to v telefóne ukážeme, že toto sa číta pri svätej omši, tak sa nejako snažíme dorozumieť. A ako vraví jedna dobrovoľníčka, ktorá sa s ruštinou až tak veľmi neskamarátila, že jazyk lásky je oveľa schopnejší. A je to aj pravda.
– Predstavme si teraz trochu saleziánov, ktorí ste tam teraz... a zhruba kto sa čomu venuje?
Jožko Tóth je náš najstarší člen komunity, je farárom v Aldane. Spolu s ním je tam aj don Pavol Michalka, ktorý je zároveň aj direktorom našej komunity. Od tohto leta k nim pribudli aj Janko Krupa a Feri Špánik, ktorý zatiaľ nemá dokumenty pre trvalý pobyt, takže on minimálne do januára budúceho roku bude cestovať na Slovensko a späť každých pár mesiacov. V Jakutsku je zodpovedným za život našej komunity Peťo Lorenc, ja som ako farár vo farnosti a pred dvoma rokmi prišli dvaja spolubratia saleziáni, ktorých nám poslal hlavný predstavený. Je to Emanuel z Burundi a Rajmond z južnej Indie. Sú študentmi a pripravujú sa ku kňazstvu. Zároveň sú tu aj študentmi na Jakutskej univerzite, kde po prípravnom ročníku ruštiny študujú magisterské štúdium psychológie. Za dva roky by mali dostať tento titul. Najnovším členom komunity v Jakutsku je Laco Babača, ktorý bol dvakrát už po tri mesiace v lete aj v zime a teraz by mal byť s nami už natrvalo. Toto je saleziánska zostava našej misie. Pred troma rokmi sme boli štyria, takže teraz máme veľkú vďačnosť Pánu Bohu za to, že aj hlavný predstavený a aj provinciál nás nenechali osamotených. Pretože, keď jeden ochorie alebo ide na dovolenku na Slovensko alebo sa potrebuje podrobiť nejakému operačnému zákroku, tak automaticky musíme utlmiť činnosť iba do veľmi základného režimu.
Vždy sú však súčasťou nášho tímu sú aj laici, misijní dobrovoľníci. Máme možnosť prijímať dobrovoľníkov maximálne na 90 dní. Túto možnosť počas tohto roka využili viacerí predovšetkým chalani, ale aj pani Margitka, sestra otca Jožka Margitka, ona je tu už na dlhodobý pobyt a pomáha s vedením domácnosti v Aldane. V lete prišli zo Strednej odbornej školy zo Žiliny, kde pán riaditeľ Igor Pecha, náš spolubrat, a učiteľ telocviku vzali piatich učňov a prišli pomôcť urobiť prístavbu a zatepliť chatu, ktorú budeme využívať aj pre nás, ako pre komunitu, ale aj pre mladých a deti v Aldane.
Uprostred, v mariánskom ornáte, don Ladislav Babača, na fotografii sú tiež dvaja mladí spolubratia Emanuel a Rajmund, jeden z Burundi a druhý z Indie.
– Máte tam dosť dlhé obdobie roka, kedy ste prevažne v tme. Ako sa toto zvláda?
Predovšetkým títo naši mladí spolubratia, ktorí prišli z južných, teplých krajín – hovoríme, že +50 vymenili za -50 – tak oni častokrát, keď sa vracajú z univerzity v novembri, v decembri alebo v januári, vravia, že: „Ooo, dneska sme nevideli slnko.“ Na ďalší deň zase prídu: „Ooo, dneska sme nevideli slnko.“ A to naozaj, tak žije to mesto – na rozdiel od vidieka, kde únikov tepla nie je toľko – v meste Jakutsku to vytvára kopulu z inovati, ktorá padá naspäť, na stromy, na ploty, a zároveň nedovolí slnku, aby sa dostalo k ľuďom. Keďže je to bez vetra, tak to je fajn. Pretože pri tých -40, -45 by to bolo v spojení s vetrom veľmi náročné. Ale zároveň slnko neprerazí ten opar, tú hmlu. Riešim to aj s niektorými výživovými poradcami, ako si vitamín D dopĺňať tak, aby to potom nerozhádzalo niektoré ďalšie veci, ktoré môžu človeka vyradiť z takého bezproblémového fungovania. Miestni to riešia aj tým, že na zimu majú pomerne veľké zásoby rýb. No napríklad otec Jozef Tóth je jeden z tých, ktorí to tak nepociťujú, žije v tom prostredí už pomerne dlho a viac-menej bez nejakých zdravotných ťažkostí. Ale nie všetkým to robí dobre. A teda je to jeden zo spôsobov, kde sa potrebujeme tak chrániť a ten vitamín D si nejako náhradne dopĺňať.
– Pred záverom ešte otázka na teba: sedem rokov si prežil v Bardejove s misijnou skúsenosťou medzi Rómami na Poštárke. Má niečo spoločné tvoja skúsenosť na Poštárke s terajšou misiou v Jakutsku?
Spoločné má napríklad to, že aj viaceré dobre mienené rady alebo rozhovory sa musia veľakrát opakovať. Treba si fakt vysúkať rukávy a s tým dotyčným človekom odkráčať nie jednu ani dve míle, ale možno aj tri alebo päť. V tom to bola taká škola trpezlivosti či učenia sa sadiť alebo siať bez toho, aby si čakal, že to niekto príde popolievať alebo že to vôbec niekto príde žať. Asi to, nebáť sa vchádzať do kontaktu aj s takými ľuďmi, ktorí sú chudobnejší alebo jednoduchší. A druhá podobnosť je nezištnosť v tom, čo sa robí, bez toho, aby sme čakali bezprostredný výsledok, pretože aj pri Rómoch, aj pri zakladaní cirkvi je to vždy otázka niekoľkých generácií.
Kostol v Jakutsku
– Ako by si popísal víziu budúcnosti vášho ďalšieho pôsobenia v tejto sibírskej misii?
My sme si to aj v našom saleziánskom strategickom misijnom pláne už trochu zadefinovali, že to, čo tam ako spolubratia aj s dobrovoľníkmi robíme, je snaha zakladať a rozvíjať tú mladú, maličkú Cirkev, ktorá je prítomná na tomto území. A zároveň ukazovať rôzne tváre tejto Cirkvi, predovšetkým sociálne, výchovné. V tom chceme pokračovať. Je to aj isté samoučenie, že vždy niečo skúšame, otestujeme a máme aj odvahu či smelosť niečo nové priniesť a niečo nefungujúce zase utlmiť. Toto je asi jedna z výziev, že aj spolu s novými bratmi, ktorí prišli, si to spoločne rozdebatujeme. Čiže pokračovať v procese rozlišovania, rozpoznávania, čo funguje, kam ďalej.
A druhou výzvou je nájsť spôsob, ako aj miestnych ľudí, ktorí uverili v Ježiša Krista, stali sa jeho učeníkmi a sú súčasťou jeho Cirkvi, viesť k tomu, aby započuli slová Ježiša „choďte a ohlasujte“. Aj oni sa totiž z učeníkov stávajú misionármi spolu s nami bez toho, aby museli niekam vycestovať. Ale pre nich je to často náročnejšie ako pre nás, pretože mnohí v ich rodinách ich považujú za bláznov, že naleteli nejakej katolíckej sekte alebo že do toho vôbec išli, načo im to je. Z tohto pohľadu je ich apoštolát a svedectvo života možno ešte náročnejšie a hrdinskejšie ako u nás, ktorí sme opustili všetko a išli sme žiť na druhý koniec sveta. Ale tí, ktorí sú doma, hľadajú svedectvo aj svoju kresťanskú katolícku identitu. Zdá sa, že keď sa nám v tomto podarí urobiť niekoľko krokov, aj oni by s odvahou svedčili a boli misionármi spolu s nami. Aj pre samotnú miestnu Cirkev to môže znamenať veľký krok vpred.
don Maroš Peciar
Maroš, ďakujeme za rozhovor.
Zhováral sa Rastislav Hamráček SDB, foto: archív a facebook Maroš Peciar SDB