Ekonomika, chudoba a Božia prozreteľnosť u saleziánov (Kompletný rozhovor)

Odpovedá provinciálny ekonóm don Andrej Kňaze

(Bratislava 6. mája 2019) – Z čoho žije mladý salezián v oratóriu, ako a prečo ide dokopy chudoba a podnikanie, na čo všetko dávajú a odkiaľ berú saleziáni peniaze, ako riešia transparentnosť. Aj na tieto veci odpovedá v rozhovore provinciálny ekonóm, ktorým je od leta 2017 Andrej Kňaze. Prinášame vám kompletný rozhovor; jeho skrátená verzia je súčasťou vydania časopisu Don Bosco dnes 3/2019 (na máj-jún).

Andrej Kňaze SDB sa narodil v roku 1976, prvé sľuby ako salezián zložil v roku 2000, o deväť rokov bol vysvätený za kňaza. špecialozoval sa v odbore softvérový inžinier, teológiu študoval v Turíne, hovorí taliansky, anglicky. V lete 2017 sa stal provinciálnym ekonómom slovenských saleziánov.

2019 05 06 rozhovor Knaze1

– Krátko sa, prosím, predstav našim čitateľom…

Narodil som sa v najkrajšej slovenskej dedine. Pre tých, ktorí nemali šťastie na dobrého učiteľa geografie, volá sa Bošany (okres Partizánske). Som najmladší z troch detí. Ako gymnazista som so skautmi zažil prvé duchovné cvičenia a stretol som prvého saleziána. Po príchode na vysokú školu som sa zapojil do vysokoškolského stretka (duchovná rada slovenského skautingu) a zažil som krásu saleziánskej spirituality v takej miere, že som sa rozhodol uprednostniť mladých pred počítačmi. Doteraz neľutujem! Moje poznávacie znamenie: som najvyšší (198 cm) slovenský salezián.

– Ekonóm v reholi je predsa len odbornejšia úloha. Ako sa k tomu niekto dostane?

Tomuto vlastne nerozumiem ani ja. Mne sa to „stalo“ najskôr v komunite na Mamateyovej v Petržalke, kde mi prischla úloha miestneho ekonóma. Ak mám byť úprimný, vtedy som to bral trochu ako „nevyhnutné zlo“ popri pastorácii vysokoškolákov – veď niekto musí robiť aj byrokraciu a sledovať materiálny rozmer života komunity a strediska. A keď som dostal pred dvoma rokmi „ponuku“ od otca provinciála do tejto úlohy, najskôr som sa snažil nájsť dôvody, prečo nie. Z istého hľadiska je vlastne úplne jedno, čo človek robí, na akej stoličke sa snaží učiť ozajstnej láske. Zisťujem, že táto práca prináša do môjho života veľa zaujímavého, spoznávam mnoho super ľudí a v tom všetkom vnímam dobrodružstvo Božej lásky.
No a technicky vzaté: u saleziánov nemáme nijaké „výberové konanie“ ani sa nepíšu motivačné listy. Pred vymenovaním provinciála, členov provinciálnej rady, provinciálneho ekonóma, ale aj pred menovaním direktora komunity sa robí „konzultácia“. Všetci bratia majú možnosť vyjadriť písomne svoje videnie vhodných kandidátov na tieto úlohy. Predstavený potom rozhoduje aj s prihliadnutím na tento „poradný“ hlas bratov.

– Čo je teda konkrétne náplňou práce provinciálneho ekonóma?

Pôvodne som si myslel, že je to to isté, ako byť miestnym ekonómom, iba s väčšími číslami. Ale nie je to celkom tak. Saleziáni na Slovensku pracujeme v 26 komunitách a zároveň sme pred štátom jedna právnická osoba. V provinciálnom dome na Miletičovej máme akýsi „back office“, teda skupinu spolubratov, ktorí riešia niektoré úlohy za všetky komunity. Provinciálny ekonóm zastrešuje napríklad mzdovú agendu, účtovníctvo, kontakt s dodávateľmi služieb (banky, energie, iné služby) a úradnú komunikáciu so štátnymi inštitúciami. Keďže tvoríme jednu právnickú osobu, tu sa pripravujú a podpisujú všetky zmluvy nielen so štátom, samosprávou, ale aj v rámci Cirkvi. Ide o tímovú prácu odborníkov, laických zamestnancov aj dobrovoľníkov. Ja by som mal byť ten salezián, ktorý ich v tom sprevádza.

– A ako sa to líši od práce ekonóma v bežnej komunite?

Miestny ekonóm sa stará o materiálny rozmer každodenného života konkrétnej saleziánskej rehoľnej komunity (stravovanie, platenie faktúr, nákupy), ale má na starosti aj údržbu domu a pastoračných priestorov. Spravuje tiež financie komunity. Rehoľný sľub chudoby pre nás saleziánov znamená, že všetky osobné príjmy a mzdy v komunite idú na spoločný účet, ktorým disponuje práve miestny ekonóm spolu s direktorom komunity. Miestny ekonóm sa stará, aby bratom nič dôležité nechýbalo a aby sa so spoločným majetkom šetrne a rozvážne zaobchádzalo.

– Je taký vtip, ktoré tri veci nevie ani pápež: koľko je ženských reholí, čo si myslia jezuiti (toto asi neplatí o pápežovi Františkovi) a odkiaľ majú saleziáni peniaze. To posledné sa núka celkom logicky ako prvá otázka: odkiaľ teda dostávajú či získavajú saleziáni peniaze?

Najväčšiu časť našich finančných prostriedkov tvoria dary dobrodincov. Pomenujem skúsenosť mnohých spolubratov: ak žijeme verne svoje poslanie, vždy sa nájdu ľudia, ktorí nás podporia. Počas šiestich rokov v Petržalke som to zažíval naozaj týždenne. Deti a mladí sú vždy a všade vnímaní ako naša budúcnosť. Ak pre nich naozaj úprimne žijeme, ľudia to uvidia a radi podporia. Hodnota výchovy je univerzálna. Často sme zažívali, že účinná pomoc prichádzala aj od iných než kresťanov; individuálne alebo aj cez rôzne projekty a granty. Iným jazykom sa to dá vyjadriť aj takto: Pán sa stará. My sa máme iba usilovať žiť dobre svoje povolanie. Ďalšiu časť našich príjmov tvoria platy, ktoré dostávajú spolubratia kňazi zo štátnej pokladnice prostredníctvom biskupských úradov diecéz, v ktorých sa komunita nachádza, plus platy bratov, ktorí sú zamestnaní ako učitelia, vychovávatelia alebo aj iné. Tretím zdrojom príjmov sú komerčné prenájmy, čo sa označuje aj ako podnikateľská činnosť. Pán sa stará. My sa máme iba snažiť žiť dobre svoje povolanie.

2019 05 06 rozhovor Knaze2

– Niekto môže byť prekvapený, že saleziáni aj podnikajú. Ako to ide dokopy so sľubom chudoby?

Nie vždy vieme napríklad priestory celého strediska využiť úplne pre pastoráciu, ale môžeme pomôcť pastorácii tým, že ich dávame do prenájmu a zo získaných financií podporíme pastoračné aktivity. Verím, že aj takouto cestou nám Prozreteľnosť pomáha. Nechceme byť takí bohatí, aby naše priestory stáli nevyužité. Preto asi v šiestich strediskách „podnikáme“ – dávame do prenájmu naše (ne)hnuteľnosti. Ale nejde o náš slovenský vynález. Don Bosco je nám aj v tomto stále vzorom a kritériom.

– Predstavujem si mladého saleziána, ktorý je asistentom v oratóriu či študentom filozofie alebo teológie: z čoho žije salezián v oratóriu?

Počas rokov, v ktorých sa spolubrat iba pripravuje na prežívanie poslania, nemôže byť zamestnaný, je študentom, teda nemá pravidelný príjem. Žije však v komunite a v duchu ideálu, ktorý sa snažíme v reholiach nasledovať (prvé kresťanské komunity „mali všetko spoločné“), sa o neho stará komunita. Samozrejme, formačné komunity študentov by to nezvládali bez pomoci iných pastoračných komunít. Preto máme fond solidarity, do ktorého prispievajú všetky komunity, a z neho hradíme časť nákladov na prípravu mladých saleziánov. V roku 2018 stál život a formačná príprava našich mladých spolubratov 218 000 €, z toho skoro tretinu sme uhradili zo spomenutého fondu.

– Peniaze na živobytie aj na oddych chápeme ako potrebné. S peniazmi sa však v bežnej predstave spája i rehoľný sľub chudoby. Ako saleziáni žijú chudobu v bežnom dni?

Keď v komunite človek žije dlhšie, je to bežné, až samozrejmé. Lepšie by to vedel popísať niekto nový, kto iba začína žiť v saleziánskej reholi. Faktograficky: Nemáme osobné peniaze a účty, financie máme ako komunita spoločné. Spolubratia mesačne vyúčtovávajú svojmu predstavenému všetky svoje výdaje. Na cesty a väčšie nákupy si pýtame dovolenie. Snažíme sa žiť skromne. Nemáme vlastné autá. O priestory komunity sa staráme vlastnoručne… Prežívanie sľubu chudoby je veľmi dynamická vec, veľa závisí od situácie, v ktorej sa daná komunita nachádza. V našich Stanovách sa hovorí o každoročnej previerke sľubu chudoby. Je to veľmi užitočné a potrebné, lebo ináč je veľký priestor na to, aby sme v tejto (aj v inej) oblasti ľahko „uleteli“ ako osoby, ale aj ako komunity.

– Na čo všetko – okrem živobytia – dávajú saleziáni peniaze, ktoré dostanú alebo získajú?

Veľa prostriedkov ide na pastoračné aktivity s mládežou a na prípravu animátorov. Animátori a dobrovoľníci sú jedným z našich najväčších pokladov. Napríklad v Bratislave na Mamateyovej týždenne viac ako 120 dobrovoľníkov venuje minimálne dve hodiny svojho času pre deti a mladých. Snažíme sa ich pripravovať, organizujeme pre nich formačné aktivity, výlety, duchovné cvičenia. Toto je súčasťou života každého strediska. No toto všetko má aj ekonomický rozmer. Financujeme aj formáciu mladých spolubratov, potom je tu pomerne masívna podpora pre misie. A ďalej, podobne ako don Bosco, sa usilujeme žiť a pracovať najmä pre chudobných mladých: existujú rôzne formy chudoby (vzťahová, kultúrna), ale aj tá ekonomická. Nie je vždy hneď viditeľná, no ako saleziáni sa pri osobných rozhovoroch často stretávame aj s touto materiálnou chudobou a diskrétne sa snažíme pomáhať.

– Stalo sa bežným, že ľudia očakávajú, že ak darujú peniaze, dostanú informáciu, ako s nimi bolo naložené. Voláme to transparentnosť. Ako to riešia saleziáni?

Vďaka za túto otázku. Sľub chudoby rehole prežívajú podľa vlastnej charizmy. Saleziánska chudoba nie je františkánska alebo chudoba sestier Matky Terézie. Náš spôsob chudoby dobre vystihujú dve slová: účelovosť a transparentnosť. Účelovosť: Don Bosco sa nebál investovať napríklad do najmodernejších dostupných tlačiarenských strojov, aby sa mladí na nich mohli odborne pripravovať na život. Slúžilo to poslaniu. Všetko, čo máme, má slúžiť poslaniu! A potom transparentnosť: Peniaze, ktoré používame, chceme čo najprehľadnejšie spravovať. Máme centrálne účtovníctvo, rozpočty komunít i provincie, schvaľovanie investícií, jasne definované kompetencie na rozhodovanie na jednotlivých stupňoch riadenia. Aj v účelovosti, aj v transparentnosti sa snažíme napredovať napriek našim ľudským krehkostiam a nedokonalostiam. Nie vždy nám všetko vychádza na sto percent, ale som si istý, že hovorím nielen za seba, usilujeme sa o to. Ak majú čitatelia nejaký konštruktívny postreh voči spolubratom v tejto oblasti v ľubovoľnej našej komunite, určite je dobré povedať to danej komunite, dať spätnú väzbu. No a pracujeme aj na tom, aby sme lepšie systematicky preukazovali, ako používame milodary od individuálnych darcov.

2019 05 06 rozhovor Knaze4

– Môžeš nám priblížiť, ako funguje u saleziánov rozhodovanie napríklad o nových stavbách? Keď treba niekde postaviť nové oratórium pre mladých, ako sa o tom rozhodne?

Ideálna postupnosť krokov síce kdesi v dokumentoch existuje, ale mám pocit, že väčšinou sa v realite celý proces prispôsobuje konkrétnym okolnostiam. Aktuálne sa pripravujeme na stavbu v Rožňave, kde sme pred podpísaním zmluvy s otcom biskupom o zverení farnosti saleziánom na sídlisku Juh. Toto bol výsledok nielen hľadania miestnej komunity, ale aj pozvania otca biskupa. Ďalšia väčšia investícia nás čaká v Bratislave na Miletičovej, kde by sme mali pripraviť vhodné pastoračné priestory pre oratórium. Toto je zase rozhodnutie spred niekoľkých rokov o investičných prioritách provincie na najbližšie obdobie. Plán bol pred niekoľkými rokmi, ale mali sme ako provincia finančne ťažšie obdobie, takže sa celý proces musel odložiť. Hádam tento rok začneme. Pracuje sa aj na príprave rekonštrukcie domu v Aldane v Yakutsku, kde sa to začalo informáciou, že máme v havarijnom stave strechu. Neskôr sme si uvedomili, že dom by potreboval zlepšiť aj kvalitu bývania, presvetliť interiér, V kuchyni a jedálni aktuálne nie je žiadne denné svetlo – čiže nakoniec to nebude iba o výmene strechy.

– Asi nie vždy sú hneď všetky peniaze po ruke, napríklad na takú stavbu. Majú saleziáni aj pôžičky z banky? Je to bežné alebo skôr výnimočné, aby si rehoľa brala úver?

Posledné desaťročie má naša provincia skoro stále nejaký úver, čo nám pomáha rýchlo zrealizovať väčšie investície a následne ich zbierkami postupne splácať. Takto sme postavili domy v Prešove, Košiciach, opravili sme noviciát v Poprade. Aktuálne máme jeden úver na prebiehajúcu rekonštrukciu v Michalovciach a druhý budeme ešte desať rokov splácať za opravu rodinného centra Mamy Margity v Bratislave-Trnávke. Myslím si, že aj tento rok budeme musieť vziať ďalší úver pre potreby opravy Miletičovej.

– Spomenul si zbierky ako súčasť príjmov. Rehoľa má kostoly, kaplnky. Ako fungujú zbierky?

Akákoľvek verejná zbierka podlieha schváleniu na Ministerstve vnútra. Zbierky v kostoloch a kaplnkách podliehajú schváleniu diecézneho biskupa. Toto je však vec, ktorú nemám celkom naštudovanú, pre úplnú odpoveď by som sa potreboval poradiť o konkrétnostiach s niekým na našom ekonomickom oddelení.

– Spomenuli sme aj rozmer solidarity medzi komunitami na Slovensku. A čo medzinárodná solidarita?

Solidarita je silná evanjeliová hodnota. Aj saleziánska kongregácia sa snaží žiť solidárne. Ako provincia ročne prispievame do fondu hlavného predstaveného v Ríme sumou, ktorá je určená aj na základe toho, ako sa nám aktuálne darí. Hlavný predstavený potom prerozdeľuje financie podľa potrieb kongregácie vo svete. Slovensko tiež takto pred niekoľkými rokmi zopárkrát čerpalo, keď sme mali ťažšie obdobie. Okrem toho sa slovenský misijný delegát snaží podporovať zmysluplné projekty z prostriedkov, ktoré darcovia venujú na podporu misií. Viackrát som počul aj sám zažil, že Božia logika je prekvapujúca a štedrým darcom nikdy nič dôležité nechýba. Snažím sa žiť v „mentalite hojnosti“ – na svete je dosť zdrojov pre všetkých, ak ich budeme dobre spravovať. Boh je naozaj Otec, ktorý miluje všetky svoje deti. Boh – Všemohúci, teda ten, ktorý v láske môže všetko.

– Pozrime sa teraz na trochu inú tému. Je tu vydavateľstvo, sú tu školy, vidíme, že saleziáni majú aj zamestnancov. Majú títo viac voľna – cez cirkevné prikázané sviatky? Ako sa to rieši?

Nemáme to paušálne určené. Vždy je to tak trochu v kompetencii aktuálneho zodpovedného v danom úseku diela. Školy majú aj usmernenia zo štátu, asi nemajú možnosť neučiť sa vo všetky prikázané sviatky. U nás na provincialáte už roky platí nepísané pravidlo, že dobrovoľná účasť na svätej omši v rámci pracovnej doby (nielen vo sviatok) je normálna vec. Chceme s našimi najbližšími kolegami, zamestnancami spolu počúvať Božie slovo, sláviť Eucharistiu, učiť sa hľadať a nachádzať Boží pohľad na každodenné povinnosti a rozhodnutia. Takto vlastne vznikli kdesi na začiatku tu na Miletičovej sväté omše o 12:00. Najskôr pre našich zamestnancov, potom pre ich známych a neskôr sme sa už nevedeli vmestiť do komunitnej kaplnky.

2019 05 06 rozhovor Knaze3Don Andrej Kňaze s pracovníkmi ekonomického oddelenia provincie.

– So saleziánmi sa spájajú aj organizácie ako Domka, Savio či vydavateľstvo. Oni majú samostatnú ekonomiku alebo je to prepojené so saleziánmi?

Pre niektoré oblasti nášho poslania postupne vznikli organizácie. V týchto troch spomenutých prípadoch ide o pastoráciu mládeže (Domka), rozvojové projekty a misijné dobrovoľníctvo (Savio) a edičnú činnosť. Vzhľadom na zákony štátu sú to samostatné hospodárske jednotky, majú vlastné IČO a sú registrované. Domka a Savio sú občianske združenia, vydavateľstvo je účelová organizácia Cirkvi. Vo všetkých troch je prítomný niektorý salezián.

– Napokon otázka trošku ponad to, čím žijú saleziáni. Ako sa pozeráš na otázku finančnej odluky Cirkvi od štátu – čo by to znamenalo pre Cirkev?

Pojem „finančná odluka Cirkvi od štátu“ je niečo ako „auto“. Teda samotný pojem nehovorí nič o tom, či je auto veľké, alebo malé, terénne alebo mestské, na naftu alebo elektrické. Z verejne dostupných informácií neviem, či odluka bude aktuálna tento kalendárny rok, alebo sa bavíme o veľmi ďalekej budúcnosti. Ak sa usporiadajú ekonomické vzťahy rozumne, nie je to pre Cirkev nijaký strašiak. Pozitívom môže byť akési psychologické vyčistenie vzduchu v spoločnosti, krok k väčšej nezávislosti Cirkvi od štátu (a štátnych predstaviteľov) ale bude to zaujímavý nástroj efektívnej spätnej väzby a ochrana Cirkvi pred prehnaným klerikalizmom. Rizikom môže byť napríklad oslabenie pastorácie v ekonomicky slabých regiónoch. Mzdy kňazov (aj keď niekedy sú až smiešne) tvoria aktuálne stále dosť dôležitý podiel príjmov aj nášho rozpočtu. Napríklad naše dielo na Luníku IX nikdy nebude môcť byť ekonomicky postavené iba na ľuďoch, ktorým sa tam venujeme. Sú teda argumenty pre aj argumenty proti. Takže pocitovo povedané: aj keď vôbec neviem, aké presne to „auto“ bude, asi je lepšie s autom ako bez neho. Čiže teším sa na odluku.

– Čitatelia časopisu Don Bosco dnes podporujú rehoľu saleziánov aj finančne. Čo by si im chcel na záver povedať?

Úprimne chcem poďakovať všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhajú nášmu poslaniu medzi mladými. Nielen finančne, ale aj morálnou podporou, tak ľudsky: spoluúčasťou, všetkými formami dobrovoľníctva a potom najmä modlitbou. Veď bez neho nemôžeme naozaj nič urobiť (porov. Jn 15, 5). Pre mňa osobne je zaujímavé zostavovať na začiatku kalendárneho roku rozpočet, v ktorom 75 percent príjmov závisí od štedrosti dobrodincov. Na druhej strane si myslím, že pracovať pre dobro mládeže, vychovávať nasledujúcu generáciu je niečo veľmi, veľmi dôležité. Niečo krásne a vznešené. Vidieť a mať účasť na tom, ako človek dozrieva pre dobro. Vidieť, ako rastie v schopnosti mať rád a odpúšťať, ako sa rozhoduje pre zodpovednosť. Je to nádherné dobrodružstvo a všetkým by som ho prial. A všetci aj môžeme mať na ňom v istej forme účasť. Veď mladí žijú všade!

Zhováral sa Rastislav Hamráček SDB, foto: Róbert Chovanec

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.