Aké sú výzvy pre saleziánske Slovensko? (Kompletný rozhovor)
Odpovedá regionál don Rozmus po skončení mimoriadnej vizitácie
(Bratislava 5. novembra 2018) – Každých šesť rokov robí hlavný predstavený rehole saleziánov mimoriadnu vizitáciu každej saleziánskej provincie. Zväčša ju v jeho mene konajú členovia hlavnej rady. Tento rok od 18. augusta do 19. októbra hlavný radca nášho regiónu strednej a severnej Európy 61-ročný don Tadeusz Rozmus navštívil všetky diela našej provincie vrátane diel v Aldane, Jakutsku a Baku.
Prinášame vám kompletný rozhovor; jeho skrátená verzia je súčasťou vydania časopisu Don Bosco dnes 6/2018 (na november-december).
Tadeusz Rozmus SDB sa narodil v roku 1957, prvé rehoľné sľuby ako salezián zložil v roku 1976, kňazskú vysviacku prijal v roku 1986. Špecializoval sa v oblastiach biblická teológia (Lublin), technické vedy (Krakov), pedagogika (Varšava). V rokoch 200 až 2006 bol provinciálom krakovskej saleziánskej provincie, od roku 2014 je členom hlavnej rady saleziánov ako regionálny radca pre región Severná a stredná Európa. Don Tadeusz ovláda okrem rodnej poľštiny aj taliansky, nemecký, anglický a ruský jazyk.
– Kto je don Tadeusz Rozmus, ako sa predstavíš našim čitateľom?
Don Tadeusz Rozmus je salezián dona Bosca, pochádza z Poľska, vyrástol v rodine, z ktorej sú ešte dvaja ďalší saleziáni – môj strýko, ktorý je misionárom vo Venezuele, a môj o štyri roky mladší brat, ktorý, žiaľ, zahynul pod Gerlachom vo Vysokých Tatrách v roku 1996. Don Tadeusz je teda normálny salezián, ktorý robí to, čo patrí do saleziánskeho poslania, ale mal rôzne určenia v rôznych krajinách. Pracoval som v Egypte, pracoval som v Ugande, bol som provinciálom, bol som riaditeľom škôl, bol som predsedom katolíckych škôl v Poľsku, pracoval som v Taliansku, kam ma presunul hlavný predstavený – v katakombách svätého Kalixta som bol direktorom komunity, rovnako v Perugii. Saleziánsky život bol vždy pre mňa peknou skutočnosťou.
– Ako sa zrodilo tvoje povolanie? Bola tam nejaká rozhodujúca udalosť?
Hoci pochádzam z rodiny so saleziánskymi koreňmi, nikdy som nerozmýšľal, že budem saleziánom. Rozhodujúce bolo, že som navštevoval strednú školu u saleziánov v meste Osvienčim, keď som mal pätnásť rokov. Chcel som utiecť z internátu, lebo pravidlá tam boli dosť náročné. No zvykol som si a po troch rokoch som požiadal, že chcem byť saleziánom. Veľmi ma zasiahlo svedectvo spolubratov. Boli vždy s nami, sprevádzali nás v bratskom štýle, čo zmenilo môj život. Toto bolo pre mňa rozhodujúce.
– Urobme takú malú zátvorku. S touto odbornou školou sa spája aj krátke obdobie, keď Giovanni Batista Montini, dnes svätý pápež Pavol VI., pôsobil na nunciatúre v Poľsku a zúčastnil sa práve otvorenia tejto školy. Náš rozhovor robíme práve v deň, keď bol v Ríme vyhlásený za svätého. Čo pre teba znamená táto dnešná udalosť svätorečenia?
Zaiste, je to dôsledok vývoja dejín. To, čo my dnes nepoznáme, keď prejdú roky či desaťročia, zjaví nám to Božie tajomstvo. A tak je to aj so svätorečením pápeža Pavla VI.
Chcem tu pripomenúť, že saleziánsky dom v Osvienčime si netreba mýliť s koncentračným táborom, čo sa často deje. To sú dve rôzne veci: Osvienčim ako mesto a Auschwitz ako koncentračný tábor. Saleziáni prišli do Osvienčimu v roku 1898, je to materský dom saleziánov v Poľsku, odkiaľ sa rozvinula charizma dona Bosca. Dnes sú v Poľsku štyri provincie saleziánov a dve provincie dcér Márie Pomocnice. Začiatok vyzeral veľmi ťažký. Po invázii nacistov bolo dielo zničené, no neskôr to prinieslo novú silu pre rozvoj saleziánskej charizmy, ktorá dnes prekvitá a prináša dobré svedectvo. Spomeňme, že niektorí odchovanci saleziánov sú dnes mučeníkmi: don Jozef Kowalski, piati mladíci z Poznane ako mučeníci v Auschwitz. A potom sú tu ďalší deviati, ktorých proces blahorečenia prebieha.
Dnešná kanonizácia je teda veľmi prozreteľnostná. Ukazuje nám, že Boh koná v dejinách a prostredníctvom dejín zázraky a my sa na nich zúčastňujeme. Preto je veľmi dôležité robiť to, čo dnes môžeme urobiť a ostatné nechať na samého Boha, on urobí, čo má vo svojich plánoch. Lebo my to dnes nechápeme.
– Na okraj môžeme pripomenúť, že v saleziánskom dome v Osvienčime študovali aj niektorí z prvých slovenských saleziánov. Vráťme sa však do prítomnosti. Od roku 2014 si členom hlavnej rady saleziánov ako regionálny radca nášho dosť rozsiahleho regiónu (od Írska až po Rusko, od Nemecka po Balkán; pozn. red.). Čo sa zmenilo v tvojom živote?
Zmenilo sa všetko. Najprv, ja som nikdy nemyslel, že budem regionálom. Toto rozhodnutie generálnej kapituly ma prekvapilo, dokonca som ani nebol jej účastníkom. Bol som vtedy direktor saleziánskeho domu v Perugii a telefonát ma zastihol v posledný deň duchovných cvičení, ktoré som si konal. Takže pre mňa to bolo prerušenie peknej triapolročnej skúsenosti v Perugii, kde sa udiala aj prestavba domu. Otvorili sa mi však nové perspektívy, ktoré sú súčasťou poslania. My ako saleziáni dona Bosca sme tam, kde nás volá Boh. Ja to tak vidím v tomto rozhodnutí, ktoré sa mi neprijímalo ľahko, lebo nie je ľahké byť regionálom, no z druhej strany je to služba pre druhých. Región je veľmi rozsiahly a komplikovaný z kultúrneho hľadiska, historického, jazykového – máme tu 27 jazykov, ktorými hovoria saleziáni, je tu 18 provincií – toto všetko sú teda dosť veľké výzvy. Pre mňa je podstatné urobiť to, čo môžeme urobiť dnes, v tejto kráse prítomnosti saleziánov a saleziánskej rodiny, mladých, mnohých saleziánskych diel, ktoré sú v rôznych krajinách, a nikdy nezabudnúť, že v pozadí nás je prítomný Duch Svätý. To on riadi dejiny. My sme poslaní, no nie len to. Sme aj podporovaní a osvecovaní, aby sme boli apoštolmi Krista v duchu dona Bosca dnes.
– Na ľudskej, osobnej rovine, čo sa zmenilo s touto úlohou?
Zmenil sa rytmus môjho života. Lebo regionál je, ak by sa to dalo povedať, saleziánsky cigán – vezme svoju malú batožinu a deväť mesiacov v roku prežije vo veľmi odlišných prostrediach. Každé dva-tri dni sa mu mení situácia. Preto regionál musí mať silný žalúdok, musí vedieť spať kdekoľvek, musí sa veľa modliť, aby toto všetko zvládol a vedel fungovať v týchto všetkých situáciách. Teda deväť mesiacov v roku som na cestách a v tých troch ďalších mesiacoch máme zasadnutie hlavnej rady, aby sa robili rozhodnutia. Na druhej strane sú tu aj pekné prvky, človek stretá veľa krásneho bohatstva našej prítomnosti, spolubratov, mladých. Na začiatku je to zaujímavejšie, časom sa to stáva aj ťaživým. No akokoľvek, ja sa to usilujem robiť ako službu, oddych nachádzam aj v tom, keď sa presúvam z jedného miesta na druhé a môžem ísť svojou motorkou, lebo rád jazdím na motorke. To mi pomáha aj si nadobudnúť odstup od rôznych situácií.
– Po dvoch mesiacoch končíš mimoriadnu vizitáciu našej provincie, prežil si ju aj v rytme, ktorý si nám práve opísal. S akými pocitmi odchádzaš zo Slovenska?
Odchádzam predovšetkým s pocitmi vďačnosti. Za pekné dejiny, ktoré máte, nie ľahké, myslím osobitne na obdobie komunizmu. Potom s veľkým ocenením toho, čo ste urobili, že ste si uchovali charizmu dona Bosca, a nie iba uchovali, ale ste ju aj rozvinuli. Dnes je Slovensko jednou z krajín, ktorá môže byť protagonistom, čo sa týka prítomnosti saleziánskej rodiny – myslím tu na saleziánov spolupracovníkov, dobrovoľníčky dona Bosca, saleziánov a dcéry Márie Pomocnice, ktorí v tom ťažkom období boli schopní aj rásť. Takže keď sa komunizmus skončil v roku 1989, boli ste pripravení a prevzali ste z duchovného hľadiska zodpovednosť za krajinu. Cítim veľkú vďačnosť za spolubratov, ktorí stáli na začiatku, za tých, ktorí prežili tie ťažké časy, za laikov, ktorí ich podporovali a spolupracovali s nimi, veľkú vďačnosť bratom, ktorí potom nastúpili a dnes pokračujú v tomto poslaní, v rôznych dielach, farnostiach, oratóriách, školách… Saleziánska rodina je veľmi živá, veľmi činná, silná, čo ukazuje, že don Bosco je na Slovensku skutočne živý. Čo však neznačí, že tu nie sú problémy. Tie sú tu tiež.
– Ak by sme mohli v závere tvojej vizitácie položiť otázku… čo sa dá povedať o zdraví saleziánskeho Slovenska? Do akej miery je zdravé?
Je to dobré. Takto by som to hneď povedal, netreba sa znepokojovať, situácia je veľmi normálna, je tu veľa silných stránok, prvkov, ktoré dodávajú odvahu, podporujú – v pozitívnom zmysle – aj hrdosť. A potom sú tu aj mnohé problémy, ktoré sú súčasťou normálnych ľudí. Problémy, ktoré sú výzvou, kladú nám otázky a treba hľadať odpovede. Na jednej strane máte bohatú prítomnosť, ktorá sa odráža na počte saleziánov – v našom regióne ste jednou z veľmi konzistentných provincií; máte dobrých kvalitných spolubratov, ktorí pracujú rôznym spôsobom v rôznych komunitách. Máte tu takmer všetky formačné domy ako máloktorá provincia v našom regióne, počnúc prednoviciátom, noviciát, ponoviciát, a formujete aj spolubratov iných provincií – myslím na Bielorusko, Ukrajinu, Českú republiku. Ďalej máte pekné diela, čo som mohol vidieť, veľmi, veľmi dobrú spoluprácu s dcérami Márie Pomocnice a máte silnú saleziánsku rodinu. Teda kondícia je veľmi dobrá a urobilo to na mňa veľký dojem. Na druhej strane sú tu potom výzvy, ktoré treba brať do úvahy.
– Môžeš, prosím, jednu-dve výzvy aj pomenovať?
Prvá výzva dnes je mať otvorené oči. Neprehliadať časy, v ktorých žijeme. Aby sme neopakovali to, čo sme robili pred 20-30 rokmi, ale aby sme boli protagonistami tohto momentu dejín. Chcem tým povedať, že časy sú dnes náročné, nie len pre nás, ale pre všetkých. Aj pre rodiny, aj pre pracovný trh, aj pre školy, pre učiteľov. Všetko sa zmenilo. To „panta rhei (všetko plynie)“ sa dnes deje stále s väčšou rýchlosťou. A preto to chce odstup od tradícií našej minulosti, v ktorej sme boli zvyknutí na isté štýly života, a chce to aj hľadať riešenia.
Druhou vecou je hĺbka nášho života. Bez hĺbky riskujeme, že nás pohltí svetský duch, prúd dnešného sveta, ktorý sa ženie vždy s väčšou silou. Ja to prirovnávam k stromu, ktorý keď nemá hlboké korene, ktoré ho zakoreňujú v zemi, prvý vietor, ktorý príde, ho položí. Toto pripomína našu situáciu saleziánov, ale aj rodín, kresťanov laikov, všetkých, ktorí dnes žijeme v tejto realite.
Treťou vecou, veľmi typickou, je spolupráca. Dnes sa takmer nič nedá urobiť bez spolupráce. Spolupráca medzi nami saleziánmi, to je komunita, spolupráca s laikmi, čo je Cirkev, lebo Cirkev nie je klerikálna, ale Cirkev tvorená všetkými. Don Bosco to pochopil veľmi dobre, lebo popri dvoch kongregáciách saleziánov a dcér Márie Pomocnice, ktoré by sme mohli vnímať aj klerikálne, založil tiež Združenie saleziánov spolupracovníkov. To bolo takmer sto rokov pred Druhým vatikánskym koncilom. Aj z tohto pohľadu treba uznať, že don Bosco bol veľký génius.
A potom aj radosť. Tá je pre nás veľmi typická. Čeliť situáciám s vedomím, že to nezávisí len od nás, ale Boh nás podporuje, Boh nás sprevádza, teda nie je všetko len na nás.
Tieto štyri výzvy, charakteristiky, sa mi zdajú veľmi dôležité pre dnešný svet.
– Pred poslednými dvoma otázkami tu máme ešte jednu z aktuálnej situácie. Počas tohto obdobia, čo si bol tu na Slovensku, sa objavil prípad obvinenia biskupa zo sexuálneho zneužívania. Pre Cirkev na Slovensku a tiež v zahraničí je veľmi chúlostivá téma. Bol si tu v tomto čase, keď sa tento prípad objavil. Nejakým spôsobom si ho vnímal? Čo si pri tom cítil?
O podrobnostiach sa nemôžem vyjadrovať, lebo nepoznám konkrétnu situáciu. Ale chcel by som povedať, že zoči-voči týmto situáciám, keď sa objavia, musíme byť veľmi obozretní, kým nebudú dokázané. Lebo sú to mnohé situácie, do ktorých sú vtiahnuté osoby, ktoré sú veľmi zranené. Najprv treba vidieť pravdivosť faktov. Potom, keď sa situácia dokáže, nastupujú zákony určené na tieto neakceptovateľné situácie. Tu musíme byť veľmi objektívni. Vždy je v hre obrana tých, čo sú zneužívaní. Don Bosco veľmi, veľmi vystríhal pred nevhodnými dotykmi voči chlapcom, pripomínal tresty za tieto veci, a najmä úctu k osobám. Myslím, že toto je silná lekcia, z ktorej si aj my sami musíme spraviť uzávery. Je tu svet, ktorý nás na jednej strane pokúša rôznymi ponukami, reklamami, cez médiá, internet atď.; na druhej strane musíme vždy stáť pri tých, ktorí sú zneužívaní, ak sú zneužívaní, a obraňovať a podporovať ich dôstojnosť ľudskú i Božiu, keďže nás Boh stvoril.
– Minulý rok si sa zúčastnil na blahorečení dona Titusa. Spýtam sa ešte tak trochu znova osobne. Ktorý z našich saleziánskych svätcov ti je blízky a prečo?
Saleziánska rodina je veľmi bohatá na svätých. Je mi ťažké odpovedať, lebo aj toto sa mení: Don Bosco je vždy pre nás prvým, potom svätý Dominik Savio – keď som bol miništrantom, bol mojím patrónom. Potom mučeníci mojej krajiny, odkiaľ pochádzam, mučeníci druhej svetovej vojny z Auschwitzu, tých päť mladých z oratória v Poznani, teda z môjho prostredia. Potom don Titus Zeman, ktorý poukazuje na bohatstvo tunajšieho prostredia našej kongregácie. Potom toľké sväté ženy, dievčatá. Osobitne si ich pripomínam v deň ich sviatku v našom breviári. Oni zviditeľňujú krásu našej saleziánskej spirituality. Niekto povie, že saleziánska spiritualita nemá hĺbku. Ja vravím, že stačí sa pozrieť na počet našich svätých saleziánskej rodiny, aby sme videli, aká hlboká je naša spiritualita a ako je zakorenená v minulosti a prítomnosti. Don Titus ukazuje, že strom saleziánskej rodiny na Slovensku je veľmi zdravý, lebo prináša ovocie. Strom sa pozná po ovocí. A toto ovocie, ktorým je svätosť dona Titusa, ukazuje, že strom svätosti saleziánskej rodiny na Slovensku je veľmi svieži a prináša plody. Som si istý, že to nie je koniec. Titus bol blahorečený, ale prídu aj ďalší.
– Zakončím prosbou o niekoľko slov osobitne pre našich čitateľov.
Predovšetkým, vychutnávajte si život. Buďte veselí, ďakujte za všetko, čo ste dostali od Boha. To najlepšie, najkrajšie a najdôležitejšie v našom živote je prítomná chvíľa nášho života. S tým môžeme urobiť všetko. Môžeme sa hrať, môžeme byť spokojní, šťastní, môžeme urobiť druhých šťastnými. Zajtra dnešný deň už bude minulosťou. Nestraťme to, čo dostávame od Boha, čiže čas nášho života. Nestrachujme sa, neplačme za minulosťou, ktorá už prešla, nebojme sa budúcnosti, ktorá príde, ale robme všetko podľa možností, ktoré máme, aby sme boli a zostali šťastní a svätí, ako nás učil don Bosco, a aby sme aj druhých urobili šťastnými a svätými.
Zhováral sa Rastislav Hamráček SDB, foto: Róbert Chovanec