Veľký rozhovor s novým provinciálom: "Slovensko už asi nebude celé kresťanské, na to sa máme pripraviť"

(Bratislava, 4. júla 2014) - Saleziáni na Slovensku majú od 2. júna 2014 nového provinciála. V ten deň pri svätej omši v Banskej Bystrici v Kostole Panny Márie Pomocnice kresťanov prevzal tento úrad don Jozef Ižold. Stal sa ôsmym slovenským provinciálom saleziánov. Prinášame vám rozsiahly rozhovor s ním o jeho živote, o vzťahu k donovi Boscovi, o ceste povolania, o saleziánoch i o Cirkvi. A o jeho novom úrade. Rozhovor bol pripravený a čiastočne uverejnený v časopise Don Bosco dnes.

-----------

Don Jozef Ižold

2014 07 04 provincial1Narodil sa 30. januára 1964 v Rybníku nad Hronom. Viac ráz ho neprijali na bohosloveckú fakultu. K saleziánom do noviciátu vstúpil v auguste 1990. Prvé sľuby ako salezián zložil 10. augusta 1991 v Poprade. Kňazskú vysviacku prijal 20. januára 2001 v Žiline. V rokoch 2005 – 2008 bol direktorom komunity ponoviciátu v Žiline. Od 13. júna 2008 bol šesť rokov provinciálnym vikárom a delegátom pre formáciu.

-----------

KTO JE JOZEF IŽOLD

Ako by si predstavil sám seba?

(Úsmev.) Jozef Ižold je jednoduchý chlapec z dediny, ktorý spoznal, že Pán Boh ho má celkom rád. A tá dedina sa volá Rybník. Väčšinou keď sa predstavím, ľudia sa najprv zasmejú a potom si to zapamätajú.

Keď sa pozrieš späť, aká je tvoja najkrajšia spomienka na detstvo?

Detstvo som mal veľmi pekné... a najkrajšia spomienka... možno na hry, ktorých bolo kopec, napríklad sánkovačka, lyžovačka, to, keď človek prišiel spotený domov, celý mokrý a pri kachliach sa doma zohrieval.

V Rybníku máte kopce? :-)

Jasné, tam sa začínajú Štiavnické vrchy, tak sme lyžovali, ako chlapci, jednoducho z kopca dole a potom zasa peškom hore.

Ty si prežil detstvo ešte pred rokom 1989 za komunizmu. Poznačilo ťa nejako toto obdobie?

U môjho starého otca sa skrýval jeden kňaz, ktorý bol prenasledovaný. Chodil k nám, počúval som ho a vedel som, že to bolo aj obdobie prenasledovania. Ako chlapec som to veľmi nevnímal, žeby som nejako pre to trpel, skôr sme sa smiali z tých pionierskych šatiek. Možno viac to ateistické presviedčania v škole. Ja som mal doma celkom dobrú náboženskú výchovu, tak sme si občas v škole s učiteľkou oponovali. Na gymnáziu som dostal trojku z občianskej výchovy. Rozprávali nám, aký je ateizmus vedecký, a ja som mal vtedy načítanú knižku od Antona Hlinku Viera veľkých vedcov. Tak som si vypísal citáty od vedcov a s trasúcimi rukami som ich tam prečítal. Mal som z toho trochu také vytriasačky.

Trošku odľahčíme. Ako oddychuješ? Čo ti pomáha „vydýchnuť“, pookriať?

O čo sa snažím pravidelne, je prejsť sa. Keď je príroda blízko, tak radšej do prírody, ale aj tu v meste... buď sa pomodlím ruženec, alebo sa len tak prejdem. To je taká najjednoduchšia forma relaxu, a keď je viac času, tak aj nejaká turistika. Aj hudbu si rád vypočujem, keď cestujem v aute. Tá ma tiež upokojuje.

Keď sme pri hudbe... Ty a hudba? Aký štýl? Alebo hráš aj na nejaký nástroj?

 

 

 

Na gymnáziu som si kúpil gitaru... (Smiech.) Všetci sa mi smiali, že neviem spievať a mám gitaru. Ale cvičil som poctivo a doteraz sa mi bratia smejú, že vyťahujem staré šlágre. Aj naša rodina je dosť spevavá, doma sa veľa spievalo, tak aj ja si pospevujem, kade chodím, ani si to neuvedomujem. Iní ma pristihnú, že si pospevujem.

A chytí ťa niekedy aj nejaký moderný hit?

Už sa ho nenaučím naspamäť, ale sú piesne, ktoré sa mi páčia.

Ty a šport?

Keď som si pozeral zdravotnú kartu, mal som tam zapísané, že „dieťa je hravé“. Hra ma vždy bavila. Na základnej škole som v podstate prečítal asi len Smelého zajka v Afrike. Nemal som čas na čítanie. Veľa sme sa hrali, všetko možné. Potom aj na gymnáziu sme striedali športy. To, čo mi zostalo vďaka mojim oslabeným kolenám, je turistika, niekedy ping-pong, ešte volejbal som donedávna hrával, predtým aj hokejbal, futbal, lyžoval som.

CESTA POVOLANIA

Poďme k ceste tvojho duchovného povolania. Aká bola?

Nejaké to semienko povolania sa asi zrodilo, keď som videl veľmi radostného človeka, kňaza, ktorý slúžil sväté omše u starého otca v obývačke. Celé to bolo také tajomné. Ale aj výchova doma tomu určite pomohla. Pán farár sa veľmi staral o miništrantov. Keď som bol ešte malý, popri kominárovi som hovoril, že chcem byť kňazom. (Smiech.) Brat potom išiel do seminára a ja som sa po jeho odchode cítil trochu stratený. Bol som druhák na gymnáziu. Potom začali chodiť tie knihy. Myslím, že to znamenalo prehĺbenie môjho duchovného života.

Ako teda došlo k tomu, že saleziáni?

Život dona Bosca som poznal, aj ma priťahoval. Keď sme boli deti, mama nám, tuším, čítala z jeho životopisu. Na strednej škole som ho ešte asi dvakrát prečítal. Pamätám si, že som komusi rozprával, že to bol chalan, ktorý sa vedel pobiť, vyhrával v súťažiach a že sa stal svätý. Potom som sa hlásil do seminára, a keď ma nebrali, išiel som za jedným lazaristom a on mi rovno poradil, aby som šiel k saleziánom.

Toto bol ten rozhodný krok alebo ešte prišlo niečo iné?

Samozrejme, počas prípravy som rozmýšľal, či je to moja cesta, alebo nie. Boli to však veľmi krásne roky práce s chlapcami, tajné stretnutia po bytoch, potom mladí bratia. Pre mňa to bolo skôr také očarenie. To, čo mi chýbalo doma na dedine, zrazu som našiel tu, v Bratislave.

Potom si nastúpil do noviciátu... K nemu sa ešte vrátime. Neskôr si sa však špecializoval v oblasti filozofie. Páči sa ti filozofia alebo to bolo rozhodnutie niekoho iného?

Prvé dva roky, keď som študoval filozofiu (v ponoviciáte, pozn. red.), boli pre mňa veľmi zaujímavé. Pomohla mi totiž zodpovedať na rôzne otázky, ktoré som už v sebe nosil pod vplyvom ateistickej výchovy. Dala mi rozhľad, pomohla mi vykryštalizovať si názory na mnohé veci. Takže filozofia ma bavila. No a vtedy za mnou prišiel Štefan Turanský, či by som nešiel študovať ďalej. Vo fáze takého nadšenia, že mne samému to pomohlo aj ja som niečo vysvetľoval druhým, som povedal, že dobre.

Filozofia je ženského rodu. Učarovala ti? :)

Ani som nerozmýšľal, akého je rodu. (Smiech.) Hej, ako taká láska k múdrosti, k poznaniu. Myslím si, že každý mladý človek si chce utvoriť obraz o svete, a v tom mi filozofia pomohla.

Za to pol storočie, ktoré ti Pán doteraz doprial prežiť, vnímaš aj nejaké ťažkosti, čo ovplyvňovali tvoj život?

Ťažkosti nechýbali, aj keď povahou som skôr optimista a radšej idem s humorom dopredu. Nejaké ťažkosti však boli, no nie také, ktoré by ma boli zlomili. Napríklad aj čakanie na prijatie do seminára po viacročných odmietnutiach... Zrazu som sa ocitol ako v slepej uličke, že čo mám teraz robiť. Hlásil som sa hneď po gymnáziu, pred vojenčinou, po vojenčine a potom ešte o rok. Takže dvadsaťdvaročný som išiel za tým kňazom poradiť sa, čo ďalej.

Keď sa teda vrátime k filozofii, dá sa povedať, že si tak trochu „filozof“, aj si to viac rokov vyučoval. Ako by si zhrnul svoju osobnú životnú syntézu?

Keby som to mal povedať veľmi stručne, tak istá etapa môjho života bola poznačená láskou k múdrosti, čo teda filozofia znamená aj vo svojom pomenovaní. Také hľadanie pravdy, čohosi hlbšieho. No a teraz by som to možno obrátil, že je to taká múdrosť, ktorá vedie k láske, že človek aj uvažuje, ale to samo nestačí. To, čo človeka napĺňa, je láska. Vnímam to teraz oveľa silnejšie.

Prejdime trošku k duchovnému životu. Cez aké pomyselné dvere vstupuješ do kontaktu s Bohom?

Určite je to modlitba, meditácia nad Písmom. Sväté písmo je niečo, čo vnímam ako životne dôležité pre mňa, čo ma vždy sýti... a tiež sviatosti. V posledných rokoch práve tie ťažkosti. Pána Boha stretávam, zdá sa mi, práve vtedy, keď sa stane niečo, čo som si ja nevymyslel, nenaplánoval. Takže Božiu lásku môžem stretať v oveľa reálnejšej podobe cez ťažkosti svoje alebo aj druhých.

Kedy si uvedomuješ, že si vo svojom živote šťastný?

 

 

 

Myslím si, že ten môj prístup k životu je dosť radostný, taký pokojný. Niekedy ma zavalia povinnosti a potom je to už horšie, ale netrvá to dlho. Také momenty veľkého šťastia. Niekedy ide o duchovné šťastie, ktoré vnímam pri svätej omši alebo zvlášť na nejakých akciách s mladými, kde je duchovný život silný, v tej atmosfére. A aj keď je deň plný a človek nevie, čo má skôr urobiť, večer v takej odovzdanosti Pánovi s vďačnosťou povie: Pane Bože, ďakujem ti... je to pocit šťastia po namáhavom dni. A znova možno rokmi som prišiel na to, že nemusím byť stále šťastný a stále hľadať šťastie... k šťastiu patria aj chvíle utrpenia či ťažkostí. Šťastie nemusí byť čosi intenzívne, veľké.

DON BOSCO

Kto je pre teba don Bosco?

Svätec, ktorý je pre mňa veľmi príťažlivý, ale zároveň aj nesmierne vysoko. Vnímam, že moja cesta k povolaniu sa dosť podobá jeho ceste – rodinná výchova, čakanie na realizovanie svojho povolania a vzťah k mladým. Na druhej strane vidím, že don Bosco je taký hlboký a veľký človek – ako sa vedel rozdať, ako vedel komunikovať Božiu lásku k mladým a tí mladí to cítili. To je vzor veľmi vysoko. No zároveň ho vnímam ako otca. Som salezián a uvedomujem si, že aj on má v tom prsty, že patrím medzi jeho synov.

Tak teda, čím si ťa získal?

Príťažlivým sa stal pre mňa práve cez tú svoju sympatickú normálnosť, keď som čítal jeho životopisy. Potom som dona Bosca začal vnímať asi cez saleziánov, ktorí pracujú medzi mladými. A už to nebola len kniha a postava z knihy, ale živí ľudia. Takže to, čo si ma získalo a presvedčilo v mojom povolaní, bol konkrétny život so saleziánmi.

Bol si v noviciáte v Poprade-Veľkej už po roku 1989. Aké máš spomienky na noviciát?

Teraz sme mali stretávku po dvadsiatich štyroch rokoch, tak sme spomínali. Prežilo sa veľa. Až je neuveriteľné, že za jeden rok sa to dá stihnúť. Budoval sa noviciát (stavala sa časť domu, pozn. red.), nacvičili sme dve divadlá, poctivo sme študovali všetky naše saleziánske materiály, športovali sme, mali sme výlety. Bolo to silné obdobie, hoci nebolo bez ťažkostí. Hodnotil som si to, ako nás je veľa a že nie všetci sú takí, ako som poznal saleziánov v Bratislave. Tak som si musel zvyknúť na rôznorodosť, na rôzne spôsoby zmýšľania, správania.

Potom neskôr si študoval teológiu v Turíne. Čo to pre teba znamenalo, keď si častejšie chodieval na Valdocco, do baziliky?

Bolo to pekné obdobie. Musím povedať, že teológia bola pre mňa ešte zaujímavejšia ako filozofia. Aj saleziánske miesta som vnímal práve v tom prehĺbenom teologickom význame, keď sme rozprávali o všetkých veciach duchovného, kresťanského života a zrazu som videl, že don Bosco toto žil. Vnímam to prepojené, štúdiá, ktoré boli pre mňa také zaujímavé, a potom tie konkrétne miesta, kde don Bosco teológiu nielen študoval, ale vzťah k Bohu a k ľuďom žil. A stále, keď sa tam vrátim, tak sa to vo mne zobudí. Neskôr som si napríklad uvedomil, že pre mňa je zaujímavejší Kostol sv. Františka Saleského ako samotná bazilika, hoci aj tam chodím rád. V tom kostole vidím Dominika Savia, ktorý sa tam niekde modlí za svätostánkom, alebo mamu Margitu, ktorá sedí v zadnej lavici, je tam tá Družina Nepoškvrnenej... Tento Kostol sv. Františka mám veľmi rád.

Don Bosco neexistuje bez mladých. Ako by si vyjadril svoj vzťah k mladým troma slovami?

Tak asi pochopenie, sprevádzanie, radosť – byť spolu.

A pri pohľade na saleziánske nebo, máš nejakých obľúbenejších saleziánskych svätých?

Už som spomenul Dominika Savia. Istý čas som si myslel, že je príliš taký nábožný, príliš svätý. Ale postupne som si vytvoril k nemu taký vzťah, že je to mladý človek, ktorý sa nechal preniknúť, premeniť Božou milosťou. Čo Boh dokáže urobiť s mladým človekom, keď sa mu dá, keď je otvorený. Takže tú duchovnú hĺbku vnímam v Dominikovi, aj takú čerstvosť mladosti, ideálov, nadšenia. To je pekné. A druhý je koadjútor Artemide Zatti. Asi pre jeho humor. Vedel zažartovať aj vtedy, keď mu bolo zle. Mám rád aj tých koadjútorov, starkých, čo som poznal u nás na Slovensku, takých jednoduchých a pritom hlbokých ľudí.

PROVINCIÁL

Ako si prežíval moment svojho menovania za provinciála?

Rozdýchavam to doteraz. (Smiech.) Telefonoval mi hlavný predstavený a oznámil mi, že som bol menovaný a, samozrejme, čakal na moju odpoveď. Ten rozhovor bol silný, taký povzbudzujúci. Potom som pokračoval cestou autom, rozdýchaval som to a modlil som sa asi ako nikdy. (Smiech.) Šiel som na duchovné cvičenia s mladými, ktorí rozmýšľajú o duchovnom povolaní, a uvedomil som si, že som v podobnej situácii, akú riešia oni. Pán Boh ti vstúpi do života a ty sa s tým vyrovnaj. Akoby tak nanovo som spoznal, zakúsil, že je to Boh, ktorý vedie môj život, a on si so mnou chce robiť to, čo chce, a nie to, čo som si vymyslel ja.

2014 07 04 provincial2

V saleziánskej tradícii sa hovorieva: Direktorovi papuče a provinciálovi dáždnik. Bude veľa pršať najbližších šesť rokov? :-)

Dúfajme, že to nebude kyslý dážď, ale dážď Božích milostí. Tie privítame. A keď to bude kyslý dážď, nejaký ten dáždnik si musím kúpiť.

Stal si sa otcom saleziánskej rodiny na Slovensku. Čo prežívaš, keď si uvedomíš, že máš byť tu a teraz „donom Boscom“ pre duchovnú rodinu i pre mladých?

 

 

 

Je to vznešená úloha. Zároveň sa cítim na ňu maličký. Tak jedine v odovzdanosti do rúk nebeského Otca – ja nedám zo seba veľa, ja len môžem sprostredkovať to, čo Boh dáva. A tie Božie dary sú veľké. Don Pascual Chávez ma povzbudil, keď som s ním hovoril. Povedal som mu, že tá úloha vikára mi celkom sedela, provinciál zavelil a ja som vykonal. A on nato, no dobre, zostaň v tejto pozícii, Pán Ježiš ti zavelí a vykonáš. Nie ty si ten, ktorý by tam bol hlavný. To otcovstvo chcem takto vnímať. V silnej odovzdanosti nebeskému Otcovi.

Keď nahrávame rozhovor, je niekoľko dní pred začiatkom tvojho „úradovania“. Ako aktuálne vyzerá stôl provinciála – reálny i ten symbolický – pri rozbiehaní sa v tomto úrade?

Riešia sa personálne zmeny, ktorý brat kam pôjde. Už sa to dokončuje, ale je to náročná vec. Pripravuje sa ďalší školský rok. Spoločne aj s delegátmi, s provinciálnou radou. Viac vecí treba ešte premyslieť, na čo dať dôraz, ako naplánovať budúci rok, rôzne stretnutia... Toto sú také hlavné úlohy a popri tom vybavovanie pošty.

A ten reálny stôl? Ako vyzerá?

Snažím sa ho držať dosť taký čistý, že tam nemám veľa papierov, je tam počítač, v ktorom je teda veľa vecí, informácií, je tam môj diár, poznámkový blok úloh. Toto je tam permanentne.

Ak by sme sa opýtali obdobne na srdce. Čím teraz žije srdce provinciála?

Moje srdce je už pokojnejšie. Doteraz som rozdýchaval alebo rozdýchavam to menovanie, akoby v ňom bolo viac svetla, že Pán Boh je s tebou. A aj teraz vidím, že veci nejakým spôsobom idú a vždy sa nájde niekto, kto pomôže, posunie veci. Takže moje srdce sa upokojuje a je také radostnejšie.

SALEZIÁNI, REHOLE, ZASVÄTENÝ ŽIVOT

Ako by si zhodnotil „kondíciu“ saleziánov na Slovensku v tomto období?

Veková kondícia je dobrá aj vekový priemer provincie, keď to porovnáme s inými časťami Európy. Potom aj túžba žiť saleziánsky život naplno, to naozaj v bratoch je: budovať komunity a pracovať. Bratia sú horliví, mladí sú pri nich a oni pri mladých. Toto sú krásne prvky, za ktoré máme ďakovať, že sú prítomné. Samozrejme, s nižším vekovým priemerom súvisia aj krehkosti a mladí bratia, ktorí ešte nejako zápasia a dozrievajú v týchto zápasoch. Duchovná hĺbka niekedy trochu mešká. V pastorácii máme túžbu dávať, približovať Boha mladým, nie vždy to však vieme a v tom sa tak hľadáme. Nádej je veľká a, samozrejme, potrebujeme aj trpezlivosť kráčať dopredu a rásť.

Keď si spomenul krehkosti... Tie potrebujú niekedy aj takú podporu, ochranu, aby zosilneli. Ktoré veci budú v najbližších rokoch potrebovať oporu, posilňovanie v provincii, u bratov?

Generálna kapitula, ktorá sa nedávno skončila, mala tému Svedkovia evanjeliovej radikálnosti a zdá sa mi, že udrela klinec po hlavičke, aj čo sa týka našej provincie. Aj ona potrebuje viac žiť evanjeliovo, to znamená, aby sme v našich komunitách vnímali, že to, čo nás spája, je naozaj Kristus, ktorý nás posiela. Malo by to byť jasnejšie. Môj život neživí len to, či je tých mladých veľa, alebo málo, či ma majú radi, alebo nie, ale že je to Boh, ktorý stojí pri mne. Takže chcel by som posilniť, a vnímam to ako potrebné, práve evanjeliový spôsob života. Môžeme povedať aj to, že ide o naše zasvätenie Bohu, aby sme ho žili reálnym, skutočným spôsobom.

Don Bosco sa venoval predovšetkým chudobným, opusteným mladým. Keď sa pozrieš na Slovensko, kto sú chudobní mladí na Slovensku dnes?

 

 

 

Venujeme sa aj rómskej mládeži, ktorá určite patrí medzi chudobnú mládež. Keď sa však rozprávame s bratmi, o koho sa starajú a kde vnímajú rozmer chudoby, väčšina povie, že tam patria skoro všetci, čo chodia do našich oratórií, zvlášť možno tí, ktorí nedostali dobrú výchovu doma, pochádzajú z rozbitých rodín, z rodín, kde je napätie. Je to dosť veľká časť. A mladý ako taký je už chudobný – to hovorieval aj don Bosco, že sa stará o chudobnú, ohrozenú a opustenú mládež. Ohrozená mládež, to je vlastne každý mladý človek, ktorý si razí cestu životom a ešte je v tom neistý. Medzi mladými, ktorí chodia do oratiek, a rómskou mládežou, je, zdá sa mi, ešte veľa takých, ktorí sa motajú, túlajú, možno už ani nie po uliciach, ale doma po internete... Hľadať cestu k nim je asi výzva pre nás.

Tvoj brat je diecéznym kňazom. Ako na základe toho vnímaš tému vzťahov medzi rehoľníkmi a diecéznymi kňazmi?

Najprv musím povedať, že s bratom vychádzam veľmi dobre. On bol pre mňa oporou a doteraz, keď sa stretneme, odchádzam povzbudený. Má veľké pochopenie pre rehoľníkov a možno aj vďaka nemu vnímam diecéznych kňazov, s ktorými som sa stretával ako s jeho spolužiakmi či kamarátmi, pozitívne. Viem, že sú aj napätia, niekedy nedorozumenie,
nepochopenie... Asi to vyplýva z toho, že aj my rehoľníci málo prezentujeme, v čom spočíva naša charizma, naše zasvätenie, náš spôsob prežívania kňazstva, že je odlišný od spôsobu diecézneho kňaza. Ak to nevieme prezentovať, potom môžu vzniknúť napätia, prečo nerobíme presne tak isto ako diecézni kňazi.

V deväťdesiatych rokoch mali mnohé rehole u nás veľa povolaní a aj semináre. Čo je podľa teba za tým, že to rokmi klesá?

Je to celkový trend v Európe, keď sa pozeráme na štatistiky západného sveta, a nie iba západného. My nie sme izolovaný ostrov. Určite je v hre veľa faktorov: môže to byť konzum, proces sekularizácie, menejpočetné rodiny... Ale asi nemôžeme všetku vinu zvaliť na tieto vonkajšie skutočnosti. Za tým bude asi aj to, že nevieme byť dostatočne presvedčiví, vierohodní. Ešte sme asi nenašli taký silný spôsob, ako ukázať krásu zasväteného života a prežívania duchovného povolania pre dnešného mladého človeka.

V staroveku a stredoveku bolo veľmi typické pre tých, čo chceli žiť mníšskym životom, že utekali zo sveta – fuga mundi. Bolo to aj motto prvých mníchov, ktorí žili na púšti, v samote... Dnes by sa asi povedalo, že je to veľmi nemoderné utiecť zo sveta. Má toto fuga mundi ešte nejaký význam alebo nový rozmer?

Don Bosco napísal jeden okružný list, kde hovorí, že apoštoli neopustili polia, domy len tak, ale ich opustili pre Krista. A kto chce nasledovať Krista, má opustiť všetko. Možno forma opustenia sveta je iná, ale v srdci ostáva toto oslobodenie sa od všetkého a objavenie Boha, ktorý ma oslobodzuje. Napokon on je ten, ktorý je tým pokladom, ktorý mi Boh ukáže, a ja som vďaka pokladu ochotný všetkého sa vzdať. Rozmer opustiť všetko pre Boha je, myslím si, večne platný.

Rehoľníci sú tiež len ľudia a dnes sa zvlášť pozerá tak citlivejšie na túto ľudskú stránku. Ako ľudia sme všetci zraniteľní... Dá sa povedať na základe tvojej doterajšej skúsenosti aj ako provinciálneho vikára, čo dnes rehoľníkov zraňuje ako ľudí?

V prvom rade by som chcel povedať, že práve tieto slabosti sú niečo zdravé. (Smiech.) Vzťah k Bohu nie je vzťahom silného človeka, ktorý nikoho nepotrebuje a je sebestačný a tak ide k Pánu Bohu. Vedomie krehkosti, slabosti, ktoré sám vnímam, je čosi zdravé. Aj vedomie, že dnes sme všetci krehkí, môže byť veľmi očisťujúce a ešte viac nás môže priblížiť k Bohu. So svätým Pavlom potom môžeme povedať: Keď som slabý, vtedy som silný. Toto je veľmi dôležité, lebo ľudia mali asi príliš zidealizovanú predstavu o Cirkvi, že to musia byť úplne bezchybní ľudia, aby sme im mohli veriť. Kňazi a rehoľníci by nemali rozprávať o svojej veľkosti a nezlomnosti, ale o Božej veľkosti a jeho moci. No a čo dnes zraňuje kňazov, rehoľníkov, tak možno taký vzdialený pocit, ktorý môže prísť, o zbytočnosti ich služby, ak vidia, že ľudia neodpovedajú s takým nadšením. Ak teda konštatujeme proces sekularizácie, akoby Pán Boh nebol dôležitý a ja som svoj život dal pre neho. No a keď ľudia neodpovedajú, môže to byť zdrojom ťažkostí. Potom bežný ľudský rast, ktorý čaká každého človeka, že sa musí vyrovnať s realitou, ktorá je tvrdšia, ako si človek v mladosti vysníva. Tomu sa ani rehoľníci, kňazi nevyhnú. A rast v láske – ak sa ten môj duchovný život stane plytkým, potom sa hneď, samozrejme, objavia iné osoby, ktoré sú príťažlivé, a pre nás, čo sme sľúbili vernosť Bohu v celibáte, v čistote... to je tiež jedna z vecí. Hoci si myslím, že koreň je práve v tom, aby som tú svoju lásku prehlboval, aby som ju žil v rámci svojho povolania. Ďalej konzumná kultúra. My sme sa už narodili v dobe, ktorá nám ponúka všetko. Sme zabezpečení. Nie sme vycvičení v tom, že by sme mali na niečo čakať. Zdá sa mi, že to je tiež zdrojom krehkostí, že sme vyrastali vo vatičke (smiech), kým viera je vec tvrdého kráčania k Bohu, ktorý nás ťahá vysoko.

Rehoľníci by mali byť v tomto svete ľuďmi, ktorí provokujú – už možno len tým habitom, ktorý nosia. Provokujú teda či neprovokujú saleziáni ako zasvätení dnes na Slovensku?

Svätý Otec František povedal rehoľníkom, keď sa stretli, že by ste mali byť hluční. To rozprával aj mladým. My nemáme také provokatívne prvky v našom vonkajšom správaní. Don Bosco chcel, aby sme boli úplne normálni. Neprovokujeme svojím oblečením ani tým, že žijeme v tichu, alebo životom, ktorý sa veľmi odlišuje od života bežného človeka. Saleziáni by mali provokovať láskou, prácou, že sa dávajú... chudobou, pretože si nenechávajú nič pre seba, čiže láskou a službou mládeži, ktorá je chudobná. Či provokujeme? Tak niekedy aj my sme spohodlneli, môžeme povedať, že nie vždy sme na tej úrovni dona Bosca, žeby sme sa vkladali naplno do toho, čo robíme. Ale zasa máme veľmi veľa saleziánov, ktorí tak zdravo provokujú práve týmto darovaním seba.

CIRKEV DNES

Čo je pre teba Cirkev?

Cirkev je Kristova nevesta, Boží ľud, mystické telo Kristovo – to sú také pekné obrazy. Cirkev je miesto, kde žije živý Kristus vo svojom ľude. Takže Cirkev má aj ľudský rozmer, aj inštitucionálny – sú tam štruktúry, ľudia, organizácia, ale má aj hlboký rozmer. Cez všetky tieto ľudské štruktúry, ktoré sa môžu meniť, my vieme, že Boh dáva svoje milosti ľuďom, odovzdáva im svoju pravdu, silu sviatostí. Cirkev je miesto, kde Boh stretáva človeka.

Kde alebo v akých okolnostiach si zažil takúto realitu?

Silno som si to uvedomil, keď som išiel do Talianska. Hovoril som si, veď toto je Cirkev, že ja idem do cudzieho sveta, nikoho tam nepoznám a som tam doma. Dokonca nám vtedy talianski spolubratia aj platili štúdiá. Kompletne sa o nás postarali. Idem do cudzieho sveta a cítim sa tam ako doma. Toto je Cirkev, kde Kristus je ten istý, a tak ako boli moji bratia na Slovensku oslovení Kristom a prežívali to, zrazu som našiel takých istých ľudí v inom svete.

Ako vnímaš vplyv pápeža Františka na život Cirkvi? Stretol si sa s ním v Ríme na konci marca.

Tak, je to veľká postava a myslím si, že je darom Boha pre dnešný svet. Má mnohé saleziánske prvky, povedal by som, neviem, či je to vplyvom prvých misionárov saleziánov, ktorí odišli do Latinskej Ameriky, keď ich tam don Bosco poslal, ale jeho skromnosť, taká tá jednoduchosť, otvorenosť, priamosť. A zároveň v ňom vidno hlbokú radosť a jej zdroj je niekde v Bohu. Toto komunikuje a vie to odovzdávať takým spôsobom, že to ľudia vidia, vnímajú.

Aké výzvy stoja pred Cirkvou na Slovensku?

Počas rokov totality Cirkev na Slovensku prešla skúškou, bola aj silno očistená, získala si kredit medzi ľuďmi. Kňazi, ktorí trpeli, boli väznení... myslím si, že nárast povolaní v deväťdesiatych rokoch bol aj ich zásluhou. Toto je veľké bohatstvo Cirkvi na Slovensku, že sme si naozaj prešli takou očistou. Ale tak ako v každej dobe a v každej krajine, aj nám hrozí, že už keď tie ťažké časy pominú, potom sa už človek necíti ohrozený a možno sa v ňom prejavia všetky tie ľudské faktory, niekedy aj túžba po moci, ako to asi vyskakuje aj v nás ľuďoch, ktorí máme duchovné povolanie. Na to si máme dávať pozor. A výzvy do budúcna: Slovensko už asi nebude celé katolícke, kresťanské, na to sa máme pripraviť. Vedieť byť príťažlivou Cirkvou. Aj keď neoslovíme všetkých, aj keď nebudeme mať vo svojich rukách riadenie zákonov, určovanie chodu spoločnosti, ale mali by sme byť Cirkvou, ktorá svedčí, svedčí o tom, že tento svet neuspokojí človeka. A tu vidím mnohé zdroje: máme na Slovensku ľudí, ktorí sú otvorení pre duchovné veci, spoločenstvá, ktoré tu žijú, takže napriek ťažkostiam, niekedy napätiam a znechuteniam a tak ďalej, vidím veľa prvkov nádeje.

Keď sa pozeráš na nás saleziánov, sme po 27. generálnej kapitule. Čo môžeme alebo máme nádej, že budeme prinášať do tejto Cirkvi na Slovensku?

Myslím si, že saleziáni svojím príspevkom vložili niečo do Cirkvi cez iniciatívy, cez spôsob pastorácie, vedenia táborov, birmovancov, dobrovoľníkov... Teraz nás asi čaká svedectvo komunitného dávania sa. Komunita, ktorá svedčí, vytvára vzťahy, aby sme ako saleziáni nepracovali sami, ale vedeli zapájať aj ostatných. Don Bosco rozprával o rodinnom duchu. Možno prídu nové iniciatívy, nové nápady, ale to, čo sa mi zdá podstatné, je, aby sme prinášali takého radostného, rodinného ducha, ktorý stavia na Božej láske a pretvára vzťahy, aby boli príťažlivé aj pre druhých.

Aká bude podľa teba slovenská Cirkev o šesť rokov? Taká je dĺžka tvojho aktuálneho mandátu provinciála... Kam nás to posunie? Bude menšia, slabšia, staršia... či naopak, ešte aktívnejšia?

 

 

 

V tomto nie som prorok ani si netrúfam. Keď sa človek pozerá na trendy západného sveta, možno by sa stal pesimistom. Na druhej strane Pán Boh má vždy svoje cesty, spôsoby. Ale keď sa pozrieme do Svätého písma, vidíme, že keď boli Izraeliti verní Bohu, prosperovali. A keď mu neboli verní, mysleli si, že sú to politické sily, ktoré ich valcujú. Ale za tým ich úpadkom bol úpadok viery. Tak ja tiež verím, že ak sú aj časy ťažšie, môže to práve pomôcť, aby sa naša vernosť Bohu, otvorenosť Bohu, závislosť od Boha, dôvera v neho prehĺbili. Pevne verím, že Pán Boh nám v tom pomôže.

PANNA MÁRIA

Napokon... Ty a Panna Mária v tvojej skúsenosti.

Ja mám Pannu Máriu spätú s ružencom a potom s pobožnosťami: májová pobožnosť, litánie, na čo sme ako chlapci miništranti chodili. Ruženec je pre mňa modlitbou, ktorá mi pomáha aj vtedy, keď mi je ťažko alebo som roztržitý, či nahnevaný, ruženec je pre mňa spôsob, ako cez Pannu Máriu čerpať z Božích zdrojov. Možno jeden taký silný zážitok, kde som si uvedomil Máriinu prítomnosť ešte viac okrem rokov mladosti, kde som aj na gitare hral a spieval „Mária, matka mladých“ a vnímal som, že to platí aj pre mňa. Raz som bol dosť vážne chorý a už som nechcel nikoho a nič vidieť, iba byť v tej posteli ako malé dieťa. Vtedy som si uvedomil, že je tu Mama. Tak ako mama stojí pri svojom dieťati, že aj ja mám Mamu v nebi, ktorá je Mamou všetkých. Myslím si, že taký zdravý detinský spôsob, za ktorý sa ani dospelý človek nemusí hanbiť, vo vzťahu otvorenosti, počúvania. Aj cez takúto skúsenosť som to trochu zakúsil, našiel.

A pútnické miesto?

No, my sme chodili na Staré Hory. Keď som bol ašpirant a stretol som saleziánov, začali sme chodiť do Šaštína. Aj na bicykloch s mladými. Tam som si premodlieval svoje povolanie – nebol som ešte na sto percent rozhodnutý a pamätám si tam takú silnú modlitbu pred bohostánkom a pred Pannou Máriou. Tak, asi Šaštín.

rhsdb

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.