Späť za pápežom s Barborou Okruhľanskou

(Košice, 22. novembra 2021) – Baška, vieme o tebe, že pochádzaš z Michaloviec, žiješ v Košiciach, si manželkou, mamou, spolupracovníčkou a vedieš marketingovú agentúru PS:Sunrise. V septembri si organizovala návštevu Svätého Otca Františka, ktorou žilo celé Slovensko. Vaša agentúra mala na starosti Prešov, teda gréckokatolícku liturgiu pred mestskou športovou halou.

Ako si celkovo prežívala čas príprav na toto stretnutie a čo to pre teba znamenalo byť zodpovednou za produkciu takejto akcie?

Celý čas som si dobre uvedomovala vzácnosť tohto podujatia – išlo o jedinečný a obrovský event, ktorý mal aj pre mňa duchovný rozmer a vložila som do neho celé srdce. Prežívala som počas týchto týždňov celú paletu rôznych emócii – radosť, strach, zodpovednosť, nádej, bolesť, šťastie... Určite najviac prevyšoval pocit vďačnosti za pozvanie do tejto spolupráce a za ľudí okolo mňa. Na prípravu sme mali veľmi málo času, takže si to vyžadovalo veľké nasadenie a obetu. Začali sme začiatkom júla, teda leto bolo pre nás pracovné a zastavili som sa až týždeň po odlete pápeža, keď sme mali všetko z plochy zbalené. Bolo to veľmi intenzívne obdobie, aj veľmi vyčerpávajúce – bez podpory manžela, rodiny a priateľov by som to nezvládla.

Čo všetko si mala na starosti?

Naša agentúra mala na starosti logistiku, produkciu, koordináciu bezpečnosti, operačné riadenie na mieste v spolupráci so zložkami. Znamená to, že sme zabezpečili napríklad stavbu mosta cez Torysu, postavenie hlavného aj vedľajšieho pódia, všetkých veží v priestore, stanov na vstupoch, postavenie sektorov so zábranami, zabezpečenie techniky, veľkoplošné obrazovky, osvetlenie, ozvučenie celého priestranstva, press centrum, control room, mobilné toalety, akreditácie, komunikáciu s RTVS a mnoho ďalšieho.

Bola som zodpovedná za celý náš tím, musela som o všetkom dôležitom vedieť a komunikovala som s ďalšími kompetentnými. Musím povedať, že som veľmi vďačná za bližšie spoznanie gréckokatolíckych kňazov, ktorí boli hlavní organizátori v Prešove. A tiež za veľmi príjemnú spoluprácu so zástupcami mesta Prešov, Prešovského samosprávneho kraja, tiež polície, ochranky, zdravotníkov, hasičov, vojakov... Bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce zažívať takéto spojenie síl, spoluprácu mnohých ľudí, kde nám všetkým záležalo na rovnakom cieli a kde zrazu slová „nepomôžem“, „nedá sa“ úplne vymizli.

Opíš nám najväčší zázrak, ktorý sa ti stal počas príprav, že si tam vnímala silný zásah Boha?

Pravdu povediac, nebol deň, aby som nezažila nejaký zázrak. Aj som si ich zapisovala, aby som si tieto okamihy pripomínala. Lebo ono to tak býva, pri organizovaní sa každý deň niečo pokazí, skomplikuje a zároveň aj vyrieši. No tu sa ozaj kopec vecí vyriešilo zázračne. Jeden veľký zázrak bol náš hlavný tím a to, ako sme si rozumeli, ako sme fungovali, ako sme sa povzbudzovali a určite aj viac spriatelili. Nikto z nás neochorel a to je v covidovom období obrovský zázrak, nie? Fu, ozaj si neviem predstaviť, ako by som kolegov nahradila alebo čo by sa dialo, kebyže musíme ísť do karantény. Už 2. septembra sme sa presťahovali do Prešova, zriadili sme si kanceláriu v hale a odtiaľ sme spoločne makali od rána do noci, aby sme to všetko do 14. septembra stihli.

Extra silný okamih bol pre mňa v deň Dé počas liturgie, keď nastalo rozdávanie svätého prijímania. Deň predtým som školila dobrovoľníkov, ktorým som vysvetľovala, ako ma ten celý proces vyzerať a že to si vyžaduje zázrak, aby logisticky vyšiel bez generálky. Predstavte si, ako sa dá skoordinovať 240 kňazov – rozdávateľov, ku každému sa museli v správny čas priradiť dvaja dobrovoľníci – jeden so žltým dáždnikom, druhý s miskami s lyžičkami. Teda súlad 240 kňazov a 480 dobrovoľníkov, ktorí sa v trojiciach mali bez chaosenia dostať na svoje miesto, aby v každom sektore bolo zabezpečené rozdávanie prijímania. Stála som vtedy na balkóne haly a mala som zhora výborný výhľad. Bol to dojímavý, dôstojný a hlboký zážitok, lebo všetko vyšlo na jedničku a bolo to aj veľmi efektné.

Čo ti pomáhalo v ťažkých momentoch, problémových situáciách, keď sa veci veľmi komplikovali?

Takýchto situácií počas príprav nebolo málo... Pomáhal mi však nadhľad a zachovanie pokoja. Vtedy som si hovorila, že v prvom rade Boh chce, aby prišiel pápež, tak som sa s nim vtedy tak „vypravdovala“, aby pomohol, aby sa postaral, keď sa veci komplikovali. Boh konal, cítila som jeho blízkosť a ochranu. Veľkú oporu som mala v celom tíme a tiež v skúsených kolegoch z našej sesterskej agentúry PS:Events, ktorí zas organizovali návštevu Svätého Otca v Šaštíne.

Ktorá myšlienka Svätého Otca alebo jeho gesto, krok v tebe zanechali veľmi silnú stopu?

V ten deň som nedokázala vnímať jeho slová, aj kvôli tomu, že mi stále niečo znelo vo vysielačke a musela som aj počas liturgie riešiť nejaké detaily. K jeho homíliám či príhovorom som sa dostala neskôr a ešte verím, že budem mať príležitosť „prežuť“ všetky texty ešte raz.

Čo som však vnímala veľmi silno boli jeho gestá, jeho pohľad, úsmev. Keď František prišiel, bola som v zákulisí, videla som, ako nastúpil do papamobilu. Nikdy nezabudnem na jeho radostné oči, ako zamával koncelebrujúcim kňazom, ako sa úprimne potešil, že je medzi nami – šla z neho láskavosť, radosť, autentickosť, hlboký pokoj.

Veľmi ma po celý čas povzbudzovala istota, že sa pápež modlí za organizátorov, viackrát to ešte pred príchodom na Slovensko spomenul. Určite sa za nás modlil aj počas svätej omše a toto vedomie a možnosť byť tak blízko som vnímala ako obrovský dar.

Veľmi pekne ti ďakujeme za čas a ochotu podeliť sa s nami o tvoju osobnú a dovolím si tvrdiť, že aj životnú skúsenosť. Chceme ti vyjadriť vďaku, aj celému tvojmu tímu za zorganizovanie tohto krásneho stretnutia so Svätým Otcom v Prešove.

Nech ťa naďalej vedie a milosťou napĺňa Pán.

Marka Falisová PR ASC

Karol Maník: „Vďaka Domke nás vnímajú ako veľké a silné hnutie mladých“

(Bratislava, 14. septembra 2021) – Príbeh prešovského rodáka a nášho spolubrata dona Karola Maníka je tak trochu príbehom porevolučnej histórie slovenskej saleziánskej provincie. Keď v roku 1990 skladal svoje prvé sľuby, otváral sa pred ním svet, ktorý kládol viac otázok, než koľko odpovedí ponúkal. Roky plné adrenalínu, aktivít, radostí, no aj problémov prežil v Košiciach a Bratislave a provinciálom sa stal, keď mal len krátko po štyridsiatke. Dnes päťdesiattriročný salezián, ktorému takmer nikto nepovie inak než Gabo, pri príležitosti tridsiatych narodenín Domky v rozhovore spomína aj na začiatky združenia, pri zrode ktorého ako mladý spolubrat stál.

Svoje prvé rehoľné sľuby si zložil prakticky len niekoľko mesiacov po nežnej revolúcii. Čo si v tých chvíľach prežíval, aké boli tvoje pocity?

Moje prvé pocity boli rozpačité, neistota. Chystal som sa na to, že budem saleziánom v totalite – a to znamená, že by nikto nevedel, že som saleziánom. Pred očami som mal saleziánov, ktorých som poznal, ktorí oficiálne pracovali v zamestnaní a popri tom apoštolovali. V priebehu niekoľkých týždňov sa to celé zmenilo. Predstava, že budem „verejným saleziánom“, takým o ktorom všetci vedia… musel som to spracovať. Nebol som na to pripravený.

Tieto vnútorné dilemy boli vecou obdobia medzi revolúciou a tvojimi sľubmi alebo to trvalo aj ďalej?

Vnútorne som cítil, že sa chcem zasvätiť Pánu Bohu. To, ako budem fungovať, to ma však trápilo aj potom. Dalo by sa povedať, že to bola taká moja prvá kríza. Kým som nejako nespracoval a nepremodlil to, že Pán Boh, ktorý ma povolal, je ten istý aj napriek zmenenej situácii… dnešným slovníkom, musel som sa nejako inak nastaviť. Možno je náročné pochopiť to pre ľudí, ktorí nezažili totalitu a nezažili apoštolát, ktorý počas toho obdobia fungoval.

Čo ťa na spôsobe totalitného apoštolátu najviac priťahovalo?

Cítil som, že je to niečo autentické, osobné. Boli tam ľudia, ktorí chceli, ktorí aj napriek riziku mali silné motivácie. Ľudia, ktorým nezáležalo na nejakých osobných poctách na verejnosti… tak sa mi to zdalo, že išlo skutočne o to vnútro.

Ako si si v tom období predstavoval budúcnosť saleziánov na Slovensku? Aké boli tvoje očakávania?

Asi som to trochu porovnával s okolitými krajinami a so životom saleziánov, o ktorom sme niečo vedeli. Teda, že budeme verejne pôsobiť, budeme môcť rozvinúť apoštolát… to, čo ma najviac motivovalo bolo, že budú omnoho väčšie možnosti, že nás nikto nebude kontrolovať, prenasledovať. Že sa nebudeme musieť báť. Bola to asi naivná predstava, ale takú som vtedy mal (smiech).

Už o rok nato v Košiciach vzniká Domka.

Združenie dospievajúcej mládeže, vtedy sa to tak volalo.

Je rok 1991, máš 23 rokov a si jeden z tých, ktorí stoja pri vzniku tejto organizácie. V Košiciach ste vtedy boli traja s relatívne nízkym vekovým priemerom. Ako ste sa dopracovali k rozhodnutiu založiť občianske združenie?

Bol to postupný vývoj, neodohralo sa to zo dňa na deň. Bolo to obdobie obrovských zmien. Predtým sme bývali v bytoch, no biskup nám zrazu oznámil, že nám zveruje Kalváriu. Prešli sme tam do domčeka pri kostole a začiatky pre nás neboli jednoduché. Bolo to samozrejme plné nadšenia a bolo to aj pekné: všetci mladí, ktorí boli našimi tajnými kontaktami, začali chodiť na Kalváriu. Nezačínali sme od nuly. Zrazu sme boli celkom ponorení v pastorácii: stretká, výlety, omše, obnovy, chaty, animátori… Bolo sa však treba nejako vysporiadať s realitou. Prišli materiálne a ekonomické otázky, výlety na chatu bolo treba zaplatiť, kostol bolo treba opraviť.

A prečo mládežnícke združenie?

Pamätám si, že niekto - zrejme z mladých, ktorí k nám chodili – sa začal nejako politicky angažovať a pýtal sa nás prečo by sme nechceli využiť súčasné možnosti. A my že: „Aké možnosti?“ to si pamätám celkom presne. On nám vravel, že všetka tá mládež, ktorá k nám chodí, to sú občania tohto štátu, takže by sme sa aj my mohli zapojiť do siete rôznych mládežníckych organizácií, ktoré vznikajú a ktoré štát podporuje, pretože mu záleží na mládeži.

Predpokladám, že vtedy ste mysleli len na mladých okolo košickej komunity. Kde sa to zmenilo a z celého projektu sa stalo niečo celoslovenské?

Keď som sa o to trochu začal zaujímať a zistil som, čo všetko k tomu treba – štruktúru, stanovy, bankový účet – a keď sme chceli žiadať o štátnu dotáciu, povedali nám, že predsa skupina nejakých päťdesiatich mladých, to je málo. Že taká organizácia musí mať aj členskú základňu. Ak sme chceli konkurovať iným organizáciám a chceli sme sa dostať na ich úroveň, bolo treba urobiť viac. S touto myšlienkou sme potom chodili na stretnutia saleziánskych komunít, povedal som o tom predstaveným a dohodli sme sa, že to nebude len košická mládež, ale urobíme z toho organizáciu pre celé Slovensko. Otázka tiež bola, ako to vlastne chceme nazvať. Tak nám radili, viete, to idete komunikovať so štátom, takže radšej nevyberajte príliš náboženské názvy… vtedy sa ešte nevedelo čo bude. Takže to nemalo v názve „saleziánsku“ mládež, vedeli o tom len tí, čo to poznali.

Dalo by sa teda povedať, že nápad založiť občianske združenie bol vašou odpoveďou na zmenenú dobu. Myslíš, že keby don Bosco žil v roku 1991, urobil by to tiež?

Prv, než sme sa do toho pustili, pýtali sme sa sami seba presne túto otázku. Hovorili sme o tom, pýtali sme sa, či to je dobré alebo nie alebo, či je v poriadku miešať sa so štátom. Nebolo to ešte úplne samozrejmé. Ale myslím, že to bolo v línii dona Bosca – aj don Bosco sa nebál vstúpiť do rôznych prostredí, využiť to, čo je dostupné. Mne to dávalo zmysel. Niektorí sa báli, aby z toho nebola nejaká veľká štruktúra, aby to nebolo čosi politické… Iní sa pýtali čo bude od nás na oplátku žiadať štát… Ale nakoniec predstavení povedali, dobre, skúsme to.

Už od začiatku teda okrem hľadania nových ciest pre pastoráciu išlo aj o finančné dôvody. Domka je dodnes v niektorých kruhoch vnímaná skôr ako zdroj financií. Je aj niečím viac? Keby sme v našej provincii stratili Domku, prišli by sme podľa teba o niečo dôležité?

Priznám sa, že nemám úplne dobrý prehľad, keďže posledných sedem rokov som žil mimo Slovenska. Viem, že počas rokov vznikali rôzne otázky: či Domka áno alebo nie, či je to „naša mládež“ a načo to je vlastne dobré… My sme také veci na začiatku neriešili. To, čo sme robili, sme chceli jednoducho obhájiť aj pred štátom. Nešlo nám o nejaké alternatívne štruktúry, jednoducho sme nechceli skrývať naše aktivity. Keby sme stratili Domku, myslím, že táto tvár pred štátom a pred svetom by nám chýbala. Domka reprezentuje určitú skupinu mládeže pred inými skupinami, vstupuje do štruktúr štátu. Ako saleziáni sme túto ambíciu nikdy nemali. Domka si vybudovala silné meno v rámci Rady mládeže Slovenska, vďaka nej nás vnímajú ako veľké hnutie mladých, ako hlas, ktorý treba akceptovať.

A dovnútra? Čo dáva existencia Domky nám ako rehoľníkom, nášmu výchovnému systému?

V istom zmysle nás odbremeňuje od rôznych organizačných povinností a vďaka tomu máme viac času na konkrétnu prítomnosť medzi mladými. Tak sme o tom od začiatku premýšľali – aby vedľa nás boli mladí, ktorí na seba prevezmú svoj diel zodpovednosti. Zároveň sa s tým spája aj nutnosť rešpektovať nejaké pravidlá. So žiadosťami o dotácie sú spojené povinnosti účtovať a dokladovať výdavky, a to nás naučilo hýbať sa v tomto svete. Pre mňa to je dôležitá vec.

Šesť rokov si pôsobil na Slovensku ako provinciál. Aká bola tvoja skúsenosť so spoluprácou v rámci saleziánskej rodiny a s inými skupinami a organizáciami?

Spolupráca s inými kresťanskými a mládežníckymi organizáciami je prítomná v Domke od jej úplných začiatkov. Boli sme sa predstaviť v eRku, už existovala KDMS… na valných zhromaždeniach RmS sme sa vždy ako kresťanské organizácie dávali dokopy. Rozprávali sme sa spolu, sedeli sme spolu… vždy som sa to snažil iniciovať, byť otvorený pre spoluprácu. Ako provinciál som do štruktúr Domky a Laury priamo nevstupoval, no v rámci saleziánskej rodiny na Slovensku som vždy podporoval spoluprácu. Pomáhať si, vedieť o sebe… toto som považoval za potrebné, spájať sily.

Prečo je pre teba spolupráca taká dôležitá?

Som presvedčený, že je to súčasťou našej charizmy a nášho štýlu. Navzájom si pomáhať, spolupracovať a nekonkurovať si, to je niečo typicky saleziánske.

Keď si po šiestich rokoch uzavrel svoje pôsobenie v službe provinciála na Slovensku, predstavení ti zverili túto úlohu na Ukrajine. Aká je tvoja skúsenosť s tamojším prostredím? Existuje aj na Ukrajine niečo ako Domka?

Nie. Na Ukrajine je iný kontext, neexistujú tam podobné mládežnícke organizácie a aj nastavenie štátu je iné. Nebola na to „objednávka“.

Čím to podľa teba je?

Jednoducho to tam inak funguje. Nevnímal som, že by tam boli štátne štruktúry nastavené ústretovo k pomoci a k podpore mládeže. A hlavne, ani som nechcel kopírovať veci len preto, že som ich na Slovensku zažil ako pekné. Hovoril som si, že najprv treba pochopiť miestnu realitu a žiť ju.

Ako sa na Ukrajine vníma a žije jednota medzi saleziánskymi mladými?

Ukrajinská saleziánska provincia pozostáva len z piatich domov, v ktorých pracuje dvadsať bratov. A tí sú zväčša na západe Ukrajiny. Nemajú teda tisíce mladých. Aj preto sa to ťažko porovnáva so Slovenskom: je to tam omnoho menšie a omnoho rodinnejšie. Z tých piatich domov sú dokonca štyri v okolí toho istého mesta, takže sme sa ľahko stretávali a keď niekde bola nejaká akcia, prišli tam všetci. Keď sme mali školu pre animátorov, prišli tam zo všetkých stredísk.

V čom je podľa teba poslanie saleziánov na Ukrajine odlišné od toho nášho, na Slovensku?

(dlhé ticho) To je dobrá otázka. Napríklad sa mi zdá, že na Ukrajine bratia cítia oveľa väčšiu potrebu ísť do škôl, majú o to záujem. To ťa v niečom ovplyvní, v niečom usmerní alebo aj obmedzí. Na Slovensku ako saleziáni nemáme toľko škôl, aby to radikálne ovplyvnilo celé smerovanie provincie.

A čím sú špecifickí ukrajinskí mladí?

Je jedna vec, ktorú som si tam uvedomil a ktorú som na Slovensku v tej miere nezažil. Všetci v cirkevnom prostredí napríklad vedia, že tradíciu letných prímestských táborov na Ukrajinu priniesli saleziáni. Dnes už také tábory robia prakticky všetky farnosti, no počas prvých rokov sa také čosi robilo len u nás a boli dokonca aj saleziáni, ktorí takéto tábory chodili organizovať do iných farností. To je niečo silné, čo do prostredia vniesli saleziáni a saleziánski mladí, je to celkom nová tradícia. Alebo aj animátori, taký pojem na Ukrajine nejestvoval skôr, než ho priniesli saleziáni a nezačali animátorov formovať.

Je to aj cieľom? Premýšľajú saleziáni v tom zmysle, že skúsia niečo nové rozbehnúť a ponúknuť to aj iným spoločenstvám a prostrediam?

To neviem, nebol som tam, keď sa s tým začínalo. Ale myslím, že to je niečo prirodzené, tí bratia si model prímestských táborov priniesli z rokov formácie v Taliansku. Tam to videli, páčilo sa im to a skúsili to prispôsobiť ukrajinským pomerom. Šíreniu do iných prostredí sa nebránili, a keď sa to chytilo, tak to podporovali.

Svoje tridsiate narodeniny oslávi Domka počas historickej návštevy pápeža Františka na Slovensku. Čo si ty osobne najviac vážiš na súčasnom pápežovi?

Otvorenosť, citlivosť na periférie, nekonvenčnosť, originálny pohľad, dôraz na chudobných a opustených…

Čo môže podľa teba pápež počas svojej návštevy na Slovensku priniesť mladým a saleziánom na Slovensku?

Tento pápež je známy tým, že rád prekvapuje. Tak sa nechajme prekvapiť jeho otvorenosťou, svojou hĺbkou a záujmom o konkrétneho človeka. Nečakám od neho nejaké veľké organizačné rozhodnutia. Môže nás všetkých povzbudiť svojím osobným príkladom.

František rád opakuje, aby sme si všímali Božie výzvy uprostred reality dnešného sveta. Pred tridsiatimi rokmi ste na zmenenú dobu reagovali založením Domky. Čo je podľa teba dnes takou výzvou pre saleziánov na Slovensku?

Treba opäť povedať, že sedem rokov som na Slovensku nebol, takže môže byť, že moje dojmy nie sú úplne aktuálne a presné. Možno treba zjednodušiť štruktúry, vrátiť sa k ľuďom a viac dbať na osobné vzťahy. Myslím, že aj pandémia nám ukázala, že osobné vzťahy nič nenahradí a treba vedieť stratiť čas pre druhých, byť blízko pri ľuďoch. Pred tridsiatimi rokmi sme vnímali, že potrebujeme vybudovať štruktúry aby sme sa mohli lepšie venovať mladým. Teraz sa mi zdá, že tie štruktúry máme, a bolo by možno dobré trochu si vytvoriť odstup a venovať sa viac konkrétnym ľuďom.

To znie trochu ako keby si štruktúry a stretávanie sa s ľuďmi dával do protikladu.

No (smiech)… nie do protikladu. Vnímam to trochu ako také misky váh. Ktovie, či priveľa energie neinvestujeme do štruktúr a do budov, a potom už jednoducho nemáme síl ísť k ľudom... Nie je to o tom, že by sme nechceli. Len sa mi zdá, že to treba vyvážiť, aby nás to nepohlcovalo. Nehovoriac o tom, že starneme. Sme starší, nových bratov je menej… a o dvadsať rokov to bude ešte zjavnejšie. Ako ďalej a čo s tým?

Čo je pre teba osobne najväčšou motiváciou, čo ti pomáha neznechutiť sa, byť radostný a optimistický, byť s ľuďmi?

Boh, moje zasvätenie. Po všetkých tých rokoch v službe provinciála som mal teraz možnosť trochu sa zastaviť a nadýchnuť sa, znova si uvedomiť, čo je pre mňa stredom, čo je v mojom živote to podstatné. A je to Boh. Nie že by predtým nebol. Ale je to ako keď niečo dlho stojí na jednom mieste a sadá na to prach. Mal som možnosť to v sebe znovu objaviť a ten prach odtiaľ striasť, a teraz môžem ísť ďalej s určitou sviežosťou. Netrápim sa, čo s nami bude, keď budeme všetci starší, pretože som zasvätený. Boh vie, čo bude, a to mi stačí.

Čo by si zaželal Domke do ďalších rokov jej existencie?

Jednotu, synergiu a aby sa ľudia dokázali zladzovať a prekonávať rozdiely. A nakoniec aj to, s čím sme začínali: aby sa dobro mohlo šíriť, a aby naše poslanie k mladým mohlo byť účinnejšie.

Daniel Holúbek SDB

Provinciál don Timko: Usilujem sa pozerať sa na situáciu s čoraz väčšou vierou

Počas tohto roka naša saleziánska rodina prežíva viaceré výnimočné udalosti. Učili sme sa žiť svoje poslanie aj v čase koronakrízy, v máji sme sa rozlúčili s naším provinciálom Jožkom Ižoldom, ktorého si Pán povolal do večnosti, a od 1. septembra vedie saleziánsku rodinu na Slovensku nový provinciál don Peter Timko. Stal sa v poradí deviatym slovenským provinciálom saleziánov. Prinášame vám veľký rozhovor o jeho živote, povolaní, o donovi Boscovi aj o novej službe, ktorú prijal. Časť rozhovoru prináša aj časopis Don Bosco dnes v čísle na september-október tohto roka.

 

Čítať ďalej: Provinciál don Timko: Usilujem sa pozerať sa na situáciu s čoraz väčšou vierou

Naša misia na Sibíri (kompletný rozhovor)

Odpovedá don Maroš Peciar z Jakutska

(Bratislava 18. októbra 2019) – Slovenskí saleziáni začali pôsobiť na misii v Rusku na Sibíri v roku 1992. Don Marián Peciar, ktorý je aktuálne zodpovedný za farnosť v Jakutsku, počas leta ponúkol dlhý rozhovor, v ktorom približuje realitu tejto vzdialenej misie. Časť rozhovoru bola publikovaná v časopise Don Bosco dnes 5/2019. Teraz prinášame celý rozhovor.

Čítať ďalej: Naša misia na Sibíri (kompletný rozhovor)

Ekonomika, chudoba a Božia prozreteľnosť u saleziánov (Kompletný rozhovor)

Odpovedá provinciálny ekonóm don Andrej Kňaze

(Bratislava 6. mája 2019) – Z čoho žije mladý salezián v oratóriu, ako a prečo ide dokopy chudoba a podnikanie, na čo všetko dávajú a odkiaľ berú saleziáni peniaze, ako riešia transparentnosť. Aj na tieto veci odpovedá v rozhovore provinciálny ekonóm, ktorým je od leta 2017 Andrej Kňaze. Prinášame vám kompletný rozhovor; jeho skrátená verzia je súčasťou vydania časopisu Don Bosco dnes 3/2019 (na máj-jún).

Čítať ďalej: Ekonomika, chudoba a Božia prozreteľnosť u saleziánov (Kompletný rozhovor)

Mons. Fekete: Prvotným informáciám o zneužívaní v Cirkvi som neveril

(Rím 28. februára 2019) – O minulotýždňovom samite vo Vatikáne, ktorý sa zaoberal sexuálnym zneužívaním v Cirkvi, sme sa rozprávali s jedným z jeho priamych účastníkov, saleziánom a apoštolským prefektom Azerbajdžanu Mons. Vladimírom Feketem.

Čítať ďalej: Mons. Fekete: Prvotným informáciám o zneužívaní v Cirkvi som neveril

Aké sú výzvy pre saleziánske Slovensko? (Kompletný rozhovor)

Odpovedá regionál don Rozmus po skončení mimoriadnej vizitácie

(Bratislava 5. novembra 2018) – Každých šesť rokov robí hlavný predstavený rehole saleziánov mimoriadnu vizitáciu každej saleziánskej provincie. Zväčša ju v jeho mene konajú členovia hlavnej rady. Tento rok od 18. augusta do 19. októbra hlavný radca nášho regiónu strednej a severnej Európy 61-ročný don Tadeusz Rozmus navštívil všetky diela našej provincie vrátane diel v Aldane, Jakutsku a Baku.
Prinášame vám kompletný rozhovor; jeho skrátená verzia je súčasťou vydania časopisu Don Bosco dnes 6/2018 (na november-december).

Čítať ďalej: Aké sú výzvy pre saleziánske Slovensko? (Kompletný rozhovor)

Majú z nás väčší strach než my z nich, ale ľudský prístup otvára srdcia (kompletný rozhovor)

(Bratislava 9. marca 2016) – V najnovšom vydaní časopisu Don Bosco dnes na mesiace marec-apríl bol uverejnený skrátený rozhovor s kňazom saleziánom, ktorý už 15 rokov pôsobí v Azerbajdžane v Baku, na misii s jediným katolíckym kostolom v krajine. Prinášame kompletný neskrátený rozhovor so Štefanom Kormančíkom – aj o vzťahoch s moslimami, o utečencoch, o priateľstve i strachu, v krajine s 95- percentnou moslimskou populáciou. Rozhovor pripravil Rastislav Hamráček SDB.

Štefan Kormančík je salezián, má 47 rokov. Pochádza zo Spišských Tomášoviec, v roku 1995 bol vysvätený za kňaza. Takmer tretinu svojho doterajšieho života –15 rokov – prežil ako misionár v Azerbajdžane. V krajine, ktorá má 9,4 milióna obyvateľov, je 95 % moslimov. Slovenskí saleziáni tam spravujú v hlavnom meste Baku katolícku misiu s jediným katolíckym kostolom v štáte. Rozprávali sme sa s ním o vzťahoch s moslimami, o utečencoch, o priateľstve i strachu.

Čítať ďalej: Majú z nás väčší strach než my z nich, ale ľudský prístup otvára srdcia (kompletný rozhovor)

V srdci sveta so srdcom Boha

(Bratislava, 2. septembra 2015) - Sekulárny inštitút Dobrovoľníci s donom Boscom je na Slovensku najmladšou a najmenšou vetvou saleziánskej rodiny. Narodeniny má 12. septembra. Dnes sa s ním zoznámime prostredníctvom rozhovoru s jedným jeho členom.

Skús predstaviť dobrovoľníkov s donom Bosca (CDB) jednou vetou…
Sme mladšími bratmi dobrovoľníčok dona Bosca (VDB). Kým ich inštitút vznikol pred takmer sto rokmi, my sme nedávno dovŕšili len dvadsať rokov jeho existencie.

Čítať ďalej: V srdci sveta so srdcom Boha

Veľký rozhovor s novým provinciálom: "Slovensko už asi nebude celé kresťanské, na to sa máme pripraviť"

(Bratislava, 4. júla 2014) - Saleziáni na Slovensku majú od 2. júna 2014 nového provinciála. V ten deň pri svätej omši v Banskej Bystrici v Kostole Panny Márie Pomocnice kresťanov prevzal tento úrad don Jozef Ižold. Stal sa ôsmym slovenským provinciálom saleziánov. Prinášame vám rozsiahly rozhovor s ním o jeho živote, o vzťahu k donovi Boscovi, o ceste povolania, o saleziánoch i o Cirkvi. A o jeho novom úrade. Rozhovor bol pripravený a čiastočne uverejnený v časopise Don Bosco dnes.

Čítať ďalej: Veľký rozhovor s novým provinciálom: "Slovensko už asi nebude celé kresťanské, na to sa máme...

Už sa pripravuje dôležité „Pozício“. Bude mať Slovensko nového svätca?

(Bratislava, 19. októbra 2013 ) - Salezián Titus Zeman (1915-1969) odprevadil po nástupe totalitného režimu v roku 1950 dve skupiny slovenských bohoslovcov do Turína v Taliansku, aby si mohli dokončiť štúdiá a stať sa kňazmi. Keď išiel s treťou skupinou, na jar v roku 1951, pri pokuse o ilegálne prekročenie hraníc ich chytili a zaistili. Nasledovalo obdobie vypočúvania, mučenia a väznenia. Titus Zeman zomrel v roku 1969 na následky mučenia vo väzení a prenasledovania po prepustení.

Čítať ďalej: Už sa pripravuje dôležité „Pozício“. Bude mať Slovensko nového svätca?

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.