História Saleziánov dona Bosca na Slovensku

Autor: Andrej Paulíny

 

Začiatky saleziánskeho diela

Saleziánska rodina sa zrodila oveľa skôr, pred dvoma storočiami v severotalianskom meste Turíne. Tam žil vtedy jeden z najväčších svätcov našich čias, svätý Ján Bosco. Celý život pracoval pre záchranu mladých ľudí, pracoval pre nich až do zodratia. Hnala ho do toho obrovská láska k Pánu Ježišovi a k ľuďom. Pomáhala mu a viedla ho Panna Mária Pomocnica.
Jeho láska bola podnikavá, vynachádzavá a do krajnosti obetavá. Povedal: „Sľúbil som Bohu, že aj môj posledný dych bude patriť mojim chudobným chlapcom.“ Nie div, že táto jeho láska udivovala, strhávala, bola ako ohňostroj, ktorý videli ľudia nielen v Taliansku, ale v celej Európe. A šírila sa už za jeho života po Európe i Latinskej Amerike. Vedelo sa o nej už i na Slovensku. Drobní ľudia i kňazi posielali z našej vlasti donovi Boscovi milodary. Ba rok po jeho smrti Spolok svätého Vojtecha v Trnave vydáva ako podielovú knihu 190-stranový životopis dona Bosca z pera hornoorešanského farára, preláta Pavla Jedličku. Tak sa o donovi Boscovi dozvedeli aj prví chlapci na Slovensku a chceli byť ako on, hľadali cesty ako sa dostať do Talianska.

Prví slovenskí chlapci – a neskôr saleziáni

Tak sa dostal v roku 1905 do saleziánskeho ústavu v Cavaglia pri Turíne 18-ročný mládenec Viliam Vagač zo Starej Turej. V Cavaglia bol pre chlapcov z Uhorska, ktorí sa chceli stať saleziánmi, ústav. V septembri 1910 prišiel do Cavaglia aj 13-ročný Jožko Bokor z Trakovíc v okrese Trnava. A spolu s ním pricestovali František Sersen zo Špačiniec a Jozef Rosinský. Do Cavaglia sa dostali aj iní chlapci zo Slovenska, napr. Ladislav Stano z Ružomberka a ďalší. Po prvej svetovej vojne sa to začalo všetko živo rozbiehať. Bohoslovec František Sersen spolu s klerikom Jánom Hlubíkom z Hrnčiaroviec pri Trnave organizujú výpravy slovenských chlapcov k saleziánom v Ríme. Don Viliam Vagač, ktorý bol vysvätený za kňaza 17. júna 1919 v Osvienčime, napísal ešte v tom istom roku memorandum hlavným predstaveným saleziánov do Turína, v ktorom ich požiadal o založenie saleziánskeho domu na Slovensku a patrične to i odôvodnil. Po druhom memorande dona Vagača v roku 1920 hlavný predstavený don Filip Rinaldi, dnes už blahoslavený, povolil založiť v oblasti Turína saleziánsky dom pre slovenských chlapcov v dedinke Perosa Argentina.

Saleziáni, poďte domov!

Takto vznikol prvý slovenský saleziánsky dom v Taliansku v Perosa Argentina. V školskom roku 1921/22 bolo tam 19 chlapcov, v roku 1922/23 už okolo päťdesiat a v roku 1923/24 osemdesiat. Viedli ho slovenskí saleziáni, čo vyštudovali v rozličných štátoch strednej Európy. Bola len otázka času, kedy sa presunú na Slovensko. V januári roku 1924 sa konala v Žiline mimoriadna biskupská konferencia, ktorá vydala Ohlas slovenských biskupov na katolíkov celého Slovenska. V Ohlase oznamujú, že chcú v každej diecéze otvoriť saleziánsky dom pre mládež. Ohlas sa čítal v kostoloch cez nedeľné bohoslužby ako pastiersky list. Otec Viliam Vagač hľadal potom na Slovensku miesto pre prvý saleziánsky dom. Voľba po dlhom hľadaní padla na Šaštín. Trnavský biskup - apoštolský administrátor Dr. Pavol Jantausch 6. septembra 1924 vymenoval dona Viliama Vagača za šaštínskeho farára, a dona Jozefa Bokora, ktorý bol nedávno predtým vysvätený za kňaza, za jeho kaplána.

Semienko začína klíčiť...

Je 7. september 1924. Borským Mikulášom - je to rázovitá záhorácka obec - beží vyleštený panský kočiar Štátnych majetkov. Je prázdny. Zastane pred farskou budovou. Miestny dekan Dr. Karol Nečesálek, veľký saleziánsky dobrodinca, ho dnes na popoludnie prenajal. Potrebuje ho na celkom mimoriadnu príležitosť. Povezie na ňom dvoch kňazov saleziánov do susedného Šaštína, aby tam od 8. septembra 1924 prevzali miestnu faru i pútnický chrám Panny Márie Sedembolestnej. Do kočiara pred farou nasadajú štyria kňazi: Dr. Karol Nečesálek a jeho kaplán Augustín Karmaš a dvaja saleziáni: don Viliam Vagač a don Jozef Bokor, ktorý mal nedávno primície v rodných Trakoviciach.
Citujme však na okamih zápisky dona Vagača „Moje pamäti a životné zážitky“. Napísal ich po prepustení z väzenia v rokoch 1961-62. Píše v nich:

„Ja som sa až hanbil takto cestovať. Prišlo mi na myseľ, že Pán Ježiš sa kedysi niesol do Jeruzalema iba na oslici. A nás, chudobných saleziánov, vezú dva parádne tátoše. Na rozhraní chotárov medzi Šaštínom a Borským Mikulášom kočiar zastal. Tu nás srdečne privítala delegácia mestečka Šaštína. Na privítaciu reč pána starostu som odpovedal medziiným takto: - Dúfam, že Šaštín sa v saleziánoch nesklame a že Panna Mária nám bude pomáhať. Prišli sme z Talianska do republiky nie odpočívať, ale pracovať na poli duchovnom i kultúrnom. A keď azda neskôr jeden či druhý na poli práce odpadne, nastúpia po nich svieže sily, aj dvaja, traja odrazu. Poblíž Šaštína, popri ceste stojí ešte dnes veľký drevený kríž asi 5 metrov vysoký. Tam nás už čakali krojovaní členovia katolíckej telovýchovnej organizácie Orol spolu so šaštínskymi veriacimi a zástupcami katolíckych spolkov. Tu nás s nadšením privítal náčelník Orla, vraj s celou dôverou nás čakajú, aby sme ich duchovne viedli. Sľúbil som im, že sa im budeme venovať s celou láskou, a to aj ostatným katolíckym spolkom. Veď mládež bola miláčikom dona Bosca. O chvíľu sme už boli pri mestečku. Tu na Kalvárii nábožní pútnici zblízka i zďaleka - 8. septembra bol sviatok narodenia Panny Márie - konali si krížovú cestu. Pripojili sa aj oni k nášmu sprievodu, ktorý smeroval do pútnického veľchrámu Panny Márie Sedembolestnej. Pri vchode nás čakal a privítal doterajší šaštínsky administrátor, veľadôstojný pán Emil Czahel. Pokropil nás svätenou vodou a voviedol do pútnického chrámu. Všetkým prítomným som dal požehnanie s Najsvätejšou sviatosťou Oltárnou a nakrátko som sa prihovoril k veriacim. Spomenul som, načo prichádzajú saleziáni do Šaštína. Vyjadril som veľkú radosť nad tým, že práve dnes, deň pred sviatkom narodenia Panny Márie, ktorá dala svetu Vykupiteľa, slávime tu prvý deň zrodu saleziánskeho
diela v republike. Z tohto diela vyrastie zakrátko mohutný strom s ratolesťami po celej našej vlasti pre blaho veľkého počtu zanedbanej mládeže. Teda 8. septembra 1924 nám dala Panna Mária do opatery slávne pútnické miesto Šaštín. Ten deň sme už obaja - don Bokor i ja - spovedali, bolo veľa svätých prijímaní, kázali sme i slávili bohoslužby.“

Toľkoto z rukopisu dona Vagača „Moje pamäti a životné zážitky“. V časti kláštora, ktorá slúžila pre farské účely, šli títo dvaja pionieri pripraviť miesto pre 50 slovenských chlapcov ašpirantov, ktorí sa chceli stať saleziánmi. Dvadsaťsedem ich mal priviezť v polovici októbra dp. Ladislav Stano z Talianska z dedinky Perosa Argentina a zhruba rovnaký počet chlapcov sa hlásil zo
Slovenska.

Začíname v chudobe

Keď asi o dva týždne po 8. septembri prišli traja páni biskupi - Dr. Karol Kmeťko, Dr. Pavol Jantausch a otec biskup Vojtaššák – a s nimi ešte dvaja preláti, saleziáni v Šaštíne, mali iba 4 stoličky. Jeden z prelátov si musel sadnúť na drevený kufor dona Vagača. Don Vagač a don Bokor stáli. Don Vagač v rukopise „Moje pamäti a životné zážitky“ o návšteve zachytil
toto:

„Práve sme sa radili s donom Bokorom vo farskej kancelárii, keď odrazu vstúpili vzácni hostia. Prvý sa ozval Dr. Kmeťko: - Prišli sme sa pozrieť, ako žijú naši saleziáni v Šaštíne. Už ste si tu privykli? Odvetím: - Vaša excelencia, na to nemáme ani čas. Máme veľa starostí. O mesiac čakáme príchod našich slovenských chlapcov - ašpirantov, ktorí sú v mestečku Perosa Argentina v Taliansku. Keď pán biskup Kmeťko videl, že my obaja stojíme, poznamenal: - No to hádam ani don Bosco nebol taký chudobný ako vy. V celom dome tu máte iba štyri stoličky. Tu zasiahol do reči bývalý šaštínsky administrátor, vdp. Emil Czabel, ktorý nás tu asi tri týždne zasväcoval do tajov šaštínskej farnosti a pútí: - Vaše excelencie, aby ste vedeli, títo saleziáni nechcú piť na
obed ani víno. Vraj šporujú na stoličky. - No dobre, - odvetil pán biskup Kmeťko, na tie stoličky vám tu prispejem i ja. A podal mi 2-3 tisícky. Nasledovali ho aj ostatní páni biskupi a preláti a chutno sa pritom smiali. Popoludní odcestovali do Trnavy a boli spokojní, že nás našli takých
veselých.“

Táto priazeň otcov biskupov voči saleziánom sa javila už pred príchodom saleziánov do Šaštína. Významným dokumentom je už spomínaný Ohlas slovenských biskupov katolíkom celého Slovenska. Spolu s jeho prečítaním sa nariadilo i organizovanie dobrovoľných zbierok na založenie prvého saleziánskeho diela na Slovensku. Don Vagač poslal preklad Ohlasu slovenských biskupov i hlavnému predstavenému do Turína. Predstavení boli veľmi potešení.
Hlavný predstavený don Filip Rinaldi opätovne zdôrazňoval: „Také niečo sa v našej kongregácii ešte nevyskytlo, aby sa celý biskupský zbor niekde jednohlasne vyslovil za dielo dona Bosca, ako sa stalo na Slovensku“, a žiadal založenie prvého saleziánskeho domu na Slovensku. Začínalo to naozaj chudobne. Keď 21. októbra 1924 prišli chlapci z Talianska, spolu s prijatými zo Slovenska ich bolo okolo 50. Mnohí chlapci museli spávať na slamníkoch, kým sa zadovážili postele, ale dielo sa už začínalo rozrastať.

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.