Kapitulný zápisník
Delegát našej provincie don Martin Kačmáry píše z diania na 28.GK
Písané 1. marca 2020, 21:41 h, Turín – Valdocco
Po tretí krát sa hlásim z Turína. Druhý týždeň kapituly do istej miery poznamenala kulminácia výskytu koronavírusu v Taliansku. Je pondelok 24. februára. Dátum v mesiaci, keď sa každý mesiac v saleziánskych strediskách po celom svete slávi spomienka Panny Márie Pomocnice. Hlavný predstavený udelil slávnostne požehnanie a dal každému medailón Panny Márie. Presne takto dal don Bosco chlapcom v čase cholery v Turíne možnosť, aby išli pomôcť ošetrovať chorých. Sľúbil im, že kto pristúpi k spovedi a bude nosiť medailón Panny Márie, neochorie. Kapitula teda pokračuje ďalej a my sa učíme dôverovať...
Sú však medzi nami aj takí, ktorí robia tento „skok do tmy“ omnoho častejšie. Posielam fotografiu, ktorú som musel orezať. Po mojej pravej strane sedí spolubrat, ktorý pracuje v špeciálnej misii hlavného predstaveného. Vidieť mu teda len časť hlavy a okuliare. Nemôžem uviesť ani krajinu kde pôsobí a ani spôsob práce, aby sme ho nevystavovali nebezpečenstvu. Misia má mnoho veriacich, ktorí nemôžu slobodne vyznávať vieru a ak by u nich našli Bibliu, malo by to ťažké dôsledky. Potrebujú naše modlitby a pôst... a aj to, aby sme si vážili slobodu v našej krajine a využívali možnosti, ktoré máme pre duchovný život.
Paradoxne, popri príklade nutnej skrytosti tohto spolubrata, hovoríme na kapitule veľa o našej vizibilite – viditeľnosti. Teda, či sme postrehnuteľní v dave ako tí, ktorí ukazujú na Boha a naznačujú, že tento svet nie je všetko. Na Valdoccu v rámci tejto viditeľnosti ponúkajú v obchode rôzne produkty v štýle Línia Valdocco. Nech na mikinách, tričkách a rôznych produktoch ľudia spoznajú cez obrysy, nápisy a kresby charizmu don Bosca. Mikinu si z troch farieb a motívov môže vybrať každý účastník kapituly ako dar miestnej komunity.
Maďarský provinciál vníma tento spôsob prezentácie ako veľmi inšpiratívny. Hovorili sme o situácii u našich južných susedov. Spolubratia v Maďarsku po revolúcii začali prakticky od nuly. Za komunizmu sa stiahli a preto bolo ťažké znova sa naštartovať. Pred pár rokmi však prijali misionárov z Indie a Vietnamu. Títo mladí saleziáni pozitívne šokovali maďarských mladých, ktorí nevedeli pochopiť, ako môže niekto opustiť svoju krajinu, prejsť tisíce kilometrov a ešte si pritom zachovať radosť a pokoj. Asi za tým niečo, alebo Niekto... a asi to bude mať nejaký zmysel.
V rozhovore s nami je aj provinciál z Chorvátska. Pred nejakým časom spustili mobilnú aplikáciu, ktorou chcú sprevádzať mladých v životných rozhodnutiach a otázkach. Pripomína však, že aplikácia je len prostriedok. Dôležití sú konkrétni ľudia, ktorí odpovedajú na otázky mladých a potom sa s tými, ktorí prejavia záujem, stretávajú tvárou v tvár.
Téma digitálneho kontinentu a sociálnych médií je na kapitule veľmi živá. Pomaly začína byť väčšine jasné, že v tomto s mladými nemôžeme súťažiť. Sú totiž o niekoľko krokov pred nami. Môžeme ich ale poprosiť, či by nám s tým nepomohli...
Sociologicky sa mení aj model homo sapiens, na homo-phono-sapiens. Čo je však podstatné, pre mladých neexistujú dva svety, jeden na sociálnych sieťach a ten, ktorý my nazývame reálny. Oni majú len jeden svet a sociálne siete sú jeho predĺžením. Ak tam nevstúpime kompetentne, zostaneme pre nich virtuálni my...
Účastníci 28.GK zo saleziánskeho regiónu Severná a stredná Európa, kam patrí aj slovenská provincia
Na popolcovú stredu viedol duchovnú obnovu don Pascual Chávez, bývalý hlavný predstavený. Niekoľko dní predtým ma zastavil a pýtal sa ako sa mám a ako vnímam priebeh kapituly. Aj keď ho choroba značne oslabila, stále má sviežu myseľ, intuíciu a prorocké postrehy. Na duchovnej obnove ponúkol na zamyslenie „don Boscove evanjelium“, list z Ríma. Ako lakmusový papier navrhol pohľad na dvor-ihrisko v saleziánskom diele. Parafrázujúc položil medzi riadkami tieto otázky: „Sú tam mladí? Sú medzi nimi saleziáni? O čom sa bavia? Ako to prebieha? Je to inštitúcia, alebo rodina?“
Teda nestačí mať ihriská. A ani nestačí mať na nich mnoho mladých. Byť s nimi nielen fyzicky, ale hlavne srdcom, je cesta k veľkým otázkam, ktoré potom môžu pokojne položiť a tak nájsť svoje povolanie. Ak sa však uspokojíme len s tým, že sa mladí u nás angažujú, zažijú síce pekné roky, ale stratia budúcnosť...
Na začiatku kapituly sme dostali všetci visačky, na ktorých sú naše mená, provincie do ktorých patríme a názvy štátov, z ktorých pochádzame. Slúži to aj ako identifikácia pre vstup do spoločných priestorov. V jeden deň, keď som sa prechádzal v meste, stretol som manželský pár. Keď chlapík na základe visačky zistí, že som salezián, začne spievať pieseň, ktorú sa naučil ako chlapec v oratóriu. Stále pri sebe nosí obrázok dona Bosca. Ďakuje za výchovu. Dnes má veľkú rodinu a je veľký fanúšik saleziánov. Keď sa lúčime, nezabudne dodať: „Modlím sa za vás a za vašu kapitulu. Bývam síce mimo Turína, kde nepôsobíte, ale som stále s vami!“
Písané 23. februára 2020, 22:47 h, Turín – Valdocco
Pozdravujem po druhý krát na Slovensko z Turína, kde prebieha generálna kapitula saleziánov. Účastníkov je príliš veľa na to, aby mohli byť všetci ubytovaní na Valdoccu, takže skoro polovica dochádza z rôznych miest. V mojom prípade to vnímam ako výhodu, keďže sa môžem aspoň trochu prejsť. Z okna kde bývam, je skvelý pohľad na kopec Superga, kde sa nachádza bazilika. Keď si spomeniem na don Boscove slová o tom, že ak by mohol zamedziť hriechu nejakého chlapca, šiel by po kľačiačky s jazykom vláčiacim sa po zemi až hore na Supergu, strácam dych. Je to veľmi expresívne prirovnanie, ktoré odhaľuje vnútro nášho zakladateľa a hovorí, čo znamená v praxi: „Daj mi duše, ostatné si vezmi.“
Pri jednej večeri sa rozprávam s provinciálom frankofónnej časti Afriky. V Ríme som mal možnosť byť niekoľko mesiacov s jeho spolubratom. Sedeli sme spolu v lavici. Volá sa Germain. Minulý rok bol svedkom, ako išiel spolu s dvoma spolubratmi v aute a zrazu ich zastavili neznámi muži. Jedného spolubrata zastrelili a jeho s ďalším poslali, aby utiekli. O pár mesiacov sedel na obede v kuchyni s komunitou a zrazu vošiel do miestnosti kuchár, ktorého prepustili, lebo kradol. V ruke mal mačetu a zabil direktora. Germain sa snažil zamedziť, ale nedalo sa... Vrah mu spôsobil mnohé poranenia a rezné rany. Našťastie prežil, ale nevie zovrieť dlaň, pretože mal prerezané šľachy. Často počas hodiny cvičil s rukou. Keď sme sa o týchto veciach rozprávali, hovoril o nich s bolesťou, ale so zvláštnym pokojom. V očiach, hlase a slovách sa dala čítať láskavosť a odhodlanie pokračovať ďalej a vrátiť sa. A stalo sa. Rozlúčil som sa s ním v decembri v Ríme. Teraz som sa dozvedel, že keď sa vrátil do Toga, vyhľadal vraha vo väznici. Chcel sa mu pozrieť do očí. Nie však s výčitkou, ale ako don Bosco, so starostlivosťou, čo ďalej s tvojim životom. Germain prešiel kľačiačky na „Supergu“. Pri tejto debate mi až tak večera nechutí, sú to iné sústa... Aj toto je realita saleziánskeho sveta. Provinciál ešte dodáva, že má ťažkosti animovať svoju provinciu, lebo do nej patrí viac štátov a cestovať autom je nebezpečné. Zvolil lietadlo, ale je to veľmi drahé, no aspoň raz do roka chce obehnúť všetkých bratov.
Na tejto situácii je vidieť, že rozprávať sa o animácii v kongregácii nie je jednoduché. Nie sme homogénny organizmus. Sme veľmi ambivalentní. Aj preto musíme byť v rozhodnutiach opatrní a robiť ich s nadhľadom, trpezlivosťou a načúvaním.
Traja Martinovia na generálnej kapitule
Minulý týždeň sme po správe o kongregácii mali dni spirituality, kde každý deň doobeda prebehla konferencia k jednej z troch tém kapituly a potom bol ponúknutý čas na osobné uvažovanie a modlitbu. Keď ukončil svoj príspevok Eunan McDonnel (celý text v taliančine), provinciál z Írska, pozreli sme sa na seba s Gabom Maníkom a zdalo sa nám, že sa niečo udialo... Po príspevku a homílii na svätej omši, k Eunanovi prichádzali viacerí bratia s poďakovaním. Hovoril o kontemplácii a láskavosti sv. Františka Saleského. Podstatný bol však spôsob. Veľmi decentne „drgol“ do metodologickej paradigmy, ktorá nás sprevádza už niekoľko kapitúl a svojim spôsobom ovplyvňuje aj naše pastoračné myslenie a konanie. Nepovedal zázračné veci, len jemne zmenil poradie toho, čo robíme. Na udalosti z Emauz vysvetlil, že keby sa Ježiš nedal učeníkom spoznať, nič by sa ďalej neudialo. Nič by nespozorovali a pokračovali by vo svojom sklamaní a úzkosti...
A preto treba začať najprv pri počúvaní Boha, potom sa pokúsiť vidieť veci z inej perspektívy a následne urobiť nejaké kroky. Na jednej kapitule sa pokúsil don Chávez ako hlavný predstavený ísť týmto spôsobom, ale bol kritizovaný a následne sme sa vrátili ku klasickému štýlu, najprv vidieť situáciu, potom ju interpretovať s Bohom a nakoniec urobiť kroky. V oboch spôsoboch to naoko vyzerá, že Pán Boh vstúpi do našej reality rovnako, ale neviem si pomôcť. Mne sa zdá, že tu sa hodí záver z jedného židovského aforizmu v štýle: To sa nedá porovnať... Svojim spôsobom to v jednom prípade trochu zaváňa, akoby sme dávali Bohu podpísať bianko šek...
Ku koncu týždňa sme pracovali v skupinách po regiónoch. Celkovo je ich v kongregácii sedem. Náš – Severná a stredná Európa – používa 26 jazykov. Pre uľahčenie prác sme sa dohodli na štyroch. V jeden večer sme sa stretli neformálnym spôsobom. Syry z Balkánu, pivá z Belgicka, domáce klobásy od našich susedov a mnoho podobných príspevkov jasne naznačilo, že Európa ešte so svojim vplyvom vo svete neskončila a stále máme čo povedať. Aj takéto udalosti s rodinnou atmosférou prispievajú k dobrej nálade pri tempe, ktoré sa nahodilo v prvom týždni kapituly.
Písané 17. februára 2020, 22:22 h, Turín – Valdocco
Pozdravujem na Slovensko z Turína, kde sa uskutočňuje 28. generálna kapitula saleziánov. Ako Slováci máme momentálne najpočetnejšie zastúpenie v našej histórii. Provinciálny vikár Peter Bučány, budúci provinciál Peter Timko, ukrajinský provinciál Karol Maník a slovenský delegát Martin Kačmáry. Na Valdoccu sa posledná kapitula uskutočnila v roku 1958.
Zľava: don Peter Timko, don Peter Bučány, don Karol Maník a don Martin Kačmáry, pred sochou dona Bosca na Valdoccu
Na tomto mieste medzi neďalekou šibenicou, kde vešali zločincov a verejným domom, ktorý sa nachádzal na periférii Turína, vznikla saleziánska spoločnosť. V takýchto zložitých podmienkach začal don Bosco ponúkať nádej beznádejným prípadom. Je to typický príklad, ako dobrý Boh od dramatickej situácie v rajskej záhrade hľadá človeka. A neexistuje také miesto, ktoré by ho vydesilo. Naopak, vie, že práve na takých miestach nájde stratené ovce.
Na začiatku saleziánskych dejín dostal don Bosco ako mladý kňaz od svojho duchovného sprievodcu radu, aby „chodil po Turíne a pozeral sa dookola“... A pozeral sa viac srdcom ako očami. Cez ťažké stretnutia s mladými vo väzniciach a vidiac biedu všade okolo, vytušil potreby doby a zároveň sa mu potvrdilo povolanie zo sna z deviatich rokov.
Dnes sa na tomto mieste znova stretávajú saleziáni, aby sa „pozerali dookola“ a odpovedali na otázku: „Akí saleziáni pre dnešných mladých?“
Časy sa síce zmenili, ale potreba mladých ostala presne tá istá. Stretnúť sa s pohľadom, v ktorom nájdu svoju hodnotu. S pohľadom, ktorý im sprostredkuje stretnutie s Bohom. S pohľadom don Bosca v dnešných časoch, medzi šibenicou a verejným domom...
Saleziáni od čias don Bosca expandovali do celého sveta a dnes sa tu stretávame spolubratia z 90 provincií. Čo je však zaujímavé, že vo vnútri mám akýsi pocit, že sme sa už niekde videli. A to sme tu len prvé dni. Máme tú istú spiritualitu, podobný štýl humoru a schopnosť rýchlo nadviazať kontakt. To je don Bosco v nás. Odlišné je bohatstvo kultúr a rôzne skúsenosti. Som však presvedčený, že to môže byť veľkým prínosom a inšpiráciou.
Stretávam tu spolubrata z Mjanmarska. Krajina bola dlhý čas sužovaná represiou vojenskej junty. Napriek tomu si obyvatelia, ktorí sa skladajú z rôznych náboženstiev, uchovali pohostinnosť, ľudskosť a vieru. Vládne veľký vzájomný rešpekt a veľkorysosť. Boli to dôležité vlastnosti pri prekonaní škôd, ktoré nastali po veľkých záplavách v posledných rokoch. Saleziáni inšpirujú mladých k odhodlaniu poctivo študovať, aby mohli zlepšiť situáciu v krajine, hoci podmienky sú veľmi skromné a náročné.
Keď provinciál z Indonézie vidí na mojej vizitke, že som zo Slovenska, povie len tri slová: Jozef Kusý-svätec. Náš spolubrat, ktorý bol misionárom vo Východnom Timore, zanechal v ľuďoch pozitívnu stopu.
Zaujímavé je stretnutie s provinciálom Blízkeho východu. Pozýva na návštevu a keď sa spýtam ako je to s bezpečnosťou, zhlboka sa nadýchne... Pred pár dňami sa mu niekto vyhrážal, ale zachoval si duchaprítomnosť a ostal pokojný. Spolubrat, ktorý mu pribehol na pomoc, skončil s rozbitým nosom. „Aj také sú naše dni“, podotkne, ale zároveň rýchlo dodá, „treba však pokračovať ďalej.“
Tieto stretnutia sa dejú v prestávkach a pri jedle, kde sa úplne spontánne a prirodzene komunikuje o skúsenostiach zo svojich provincií.
Program kapituly je dosť nabitý. Deň sa začína sa modlitbami o 6.45 a končí sa večerou o 20.00. Pracuje sa aj v sobotu doobeda. Na začiatku sme odovzdali na kontrolu počítače a teraz fungujeme v spoločnej sieti. Dokumenty sú v elektronickej podobe na stránke kapituly, ktorá funguje len medzi nami. Tak na jednej strane šetríme papier a prírodu a na strane druhej sa všetko upravuje a sleduje online. Je to veľmi prehľadné a funguje to zatiaľ bezchybne. Takto sa aj hlasuje, alebo prihlasuje do diskusie.
Ranné modlitby a sväté omše sú v piatich jazykových skupinách. My sme si vybrali taliansku, ktorá je v kostole sv. Františka Saleského. Aj v tomto vidím výnimočný dar, modliť sa denne v kostole, v ktorom vyrástla prvá generácia saleziánov.
Prvé dni kapituly počúvame a študujeme 200 stranovú správu stavu kongregácie, ktorú postupne predstavujú jednotliví zodpovední za sektory. Je to veľmi bohatý materiál, ktorý dýcha originalitou saleziánskeho prístupu v rôznych kultúrnych kontextoch.
Potom, ako sa predstavia všetky regióny, vystúpi so svojim pohľadom hlavný predstavený don Artime. Nasledujúce dni bude práca v skupinách o rezonanciách z celkovej správy a o pomenovaní dôležitých bodov, ku ktorým sa bude treba vrátiť.
Kostol sv. Františka Saleského na Valdoccu, kde sa počas 28.GK modlieva talianska jazyková skupina.
Na pondelkové zasadanie prišiel ako hosť saleziánsky kardinál v Maroku Mons. Cristóbal Lopéz Romero. Na záver dňa nám povedal večerné slovko. V Maroku sú kresťania v menšine, prirovnal to k percentám 0,00 a niečo. Novinári sa ho často pýtajú ako vychádza s moslimami, ktorí sú absolútnou väčšinou. On im odpovedal takto: „Treba hovoriť menej o moslimoch a viac s moslimami.“ A pre našu kapitulu dodal: „Pre nás saleziánov to znamená, menej hovoriť o mladých a viac s mladými a pre všetkých veriacich menej rozprávať o Bohu, ale viac sa rozprávať s Bohom.“