Laura Vicuňová
Bl. Laura Vicuňová (1891 - 1904)
Sviatok: 22. januára
Životopis
Laura Carmen Vicuňová sa narodila 5. apríla 1891 v Santiagu (Čile) rodičom Jozefovi Dominikovi a Mercedes Pinovej. Aristokratická čilská rodina Vicuňovcov bola po revolúcii nútená odísť do exilu. Uchýlili sa v chudobnom dome v Temucu, ale krátko nato Jozef Dominik nečakane zomrel a Mercedes s dvoma dcérami sa musela presťahovať do Argentíny. Prišli do mesta Junín de los Andes a tu Mercedes spoznala panovačného Manuela Moru. Prijala pozvanie nasťahovať sa k nemu, pracovať na jeho farme, ba začala s ním aj spolunažívať.
V roku 1900 Lauru spolu s jej sestrou Júliou Amandou prijali do kolégia Dcér Márie Pomocnice. Prejavila sa ako vzorná žiačka: pravidelná modlitba, pozorná na usmernenia sestier, ochotná vo vzťahu k spolužiačkam, vždy veselá a pripravená na každú obetu.
Nasledujúci rok pristúpila k prvému svätému prijímaniu s takou horlivosťou a podobnými predsavzatiami ako svätý Dominik Savio, ktorého považovala za svoj vzor. Vstúpila do Družiny Máriiných dcér. Raz na hodine náboženstva, keď im sestra vysvetľovala sviatosť manželstva, Laura pochopila, že jej mama žije v hriechu a nečakane odpadla. A už vedela aj to, prečo jej počas prázdnin na farme mama kázala modliť sa potajomky a prečo nepristupovala k sviatostiam. Od tohto okamihu Laura zintenzívnila modlitby a obety za obrátenie svojej matky. Cez prázdniny v roku 1902 Manuel Mora robil úklady na Laurinu čistotu, ona však rázne odmietla a poslala ho do kade ľahšie.
Laura sa do kolégia vrátila, ale Mora jej prestal platiť školné. Z celého srdca sa chcela stať rehoľnou sestrou a vstúpiť do Inštitútu dcér Márie Pomocnice, ale jej žiadosť zamietli kvôli tomu, že matka žila v hriechu. Napokon sa rozhodla, že ponúkne svoj život Pánovi za obrátenie svojej mamy. Prijala askézu a so súhlasom svojho spovedníka dona Crestanella aj život podľa evanjeliových rád.
K vysileniu z obiet a choroby sa pridalo aj prenasledovanie Morom, lebo opäť ho odmietla. V poslednú noc sa zdôverila mame:
„Mama, zomieram! Už dlhší čas som prosila Ježiša za teba a ponúkla som mu aj svoj život, aby si sa vrátila k Bohu… Mama, nebudem môcť byť šťastná, kým neuvidím tvoje pokánie. Sľúb mi to skôr, ako zomriem.“
„Laura,“ odpovedala Mercedes, „prisahám ti, že urobím, čo si žiadaš.“
Po tejto radostnej správe Laura zomrela večer 22. januára 1904. Jej pozostatky sú uložené v kaplnke Dcér Márie Pomocnice v Bahía Blanca. V roku stého výročia úmrtia dona Bosca milovaná dcéra, ktorá dala život za čnosť najmilšiu svojmu Učiteľovi, bola 3. septembra 1988 vyhlásená Jánom Pavlom II. za blahoslavenú.
Na duchovné čítanie
Hojný pokrm – ponižujúca situácia
Misionár don Zachariáš Genghini, ktorý pracoval v tomto kraji, rozprával: „Keďže pani Pinová ostala sama a musela živiť a vychovávať dve malé dcérky, prijala ponuku Manuela Moru, aby žila s ním, ako to v takejto situácii robia mnohé ženy v tomto kraji. Tu sa tomu nikto nečuduje.“
Na veľkom majeri sa Laura a Júlia Amanda mohli konečne dosýta najesť, mali pekné šaty, no pani Pinová prijala ponižujúcu situáciu byť ženou človeka, ktorý sa s ňou nezosobášil a ktorý občas býval krutý.
Dvadsať kilometrov od tohto majera v nadmorskej výške 780 metrov ležala dedina Junín de los Andes s tristo obyvateľmi. Dcéry Márie Pomocnice tam asi pred rokom otvorili misijnú školu pre dievčatá z okolia. 21. januára 1900 túto školu navštívila aj Mercedes Pinová, aby do nej zapísala svoje dcérky za interné žiačky. Jedna mala deväť a druhá šesť rokov. Najprv sa však zastavila v tamojšej skromnej ubytovni. Carmen Ruizová, vtedy ešte dievča, svedčila: „Pamätám sa, že v jedno popoludnie v januári 1900 prišla na koni do Junína pani Mercedes Pinová s dcérami Laurou a Amandou na koni a prijala ich moja matka. Pani Mercedes povedala, že v dedine je po prvý raz a že sa na nás obracia na radu Manuela Moru. Prichádzali totiž z jeho majera.“
V registri zapísaných do školy je pri 21. januári 1900 napísané: „Júlia Amanda, 6-ročná, a Laura del Carmine Vicuňová, 9-ročná, Čiľanky. Každá platí 15 pesos.“ Táto čiastka nebola veľká, ale pre chudobných, ktorí nemajú nič, to bolo dosť. Manuel Mora tých 15 pesos hodil kedykoľvek na stôl, keď robil stávky o kone, a kvôli takejto sume ponižoval a trápil matku aj obe dcéry.
„Daj mi život lásky, umŕtvovania a obety“
V ďalšom školskom roku mala Laura desať rokov a mohla pristúpiť k prvému svätému prijímaniu. Na slávnosti, ktorá sa konala 2. júna 1901, bola aj mama, no neprijala sviatosti. Keď sa sestra Róza pýtala Laury, či si pri tomto prvom stretnutí s Pánom Ježišom na ňu spomenula, odpovedala:
„Nezabudla som na nikoho.“
Počas prípravy na tento veľký deň si svojím úhľadným písmom napísala tri predsavzatia, ktoré sa uchovali dodnes:
„1. Ó môj Bože, chcem ťa milovať a slúžiť ti po celý môj život, preto ti darujem dušu, srdce a celú svoju bytosť.
2. Radšej chcem zomrieť, ako ťa uraziť hriechom, preto sa chcem umŕtvovať vo všetkom, čo by ma mohlo vzdialiť od teba.
3. Zaumieňujem si robiť všetko, čo viem a môžem, aby si ty bol poznaný a milovaný a aby som vynahradila urážky, ktoré dostávaš každý deň od ľudí, najmä od členov mojej rodiny.
Môj Bože, daj mi život lásky, umŕtvovania a obety.“
8. decembra 1901, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, sa druhý rok školy blížil ku koncu. Lauru prijali medzi Máriine dcéry, do skupiny, ktorá združovala najlepšie žiačky. Jej malá sestra o tom svedčila: „Deň, keď prijala modrú stužku a medailu Máriinej dcéry, bol pre ňu jedným z najšťastnejších.“
2. januára sa obe sestry vrátili na majer, aby tam strávili druhé školské prázdniny. Malo to byť také šťastné obdobie ako predošlý rok, Lauru však čakali ťažké a bolestné mesiace. Manuel Mora musel byť naozaj hrozný človek, keď obťažoval dievča, ktoré ešte nedovŕšilo ani jedenásť rokov. Amandína povedala: „Ja som bola malá a nerozumela som… Až potom som sa dozvedela od mamy, že moja sestra prežila na majeri ťažké chvíle. Keď mama o nej hovorila, pochopila som, že pre zachovanie čistoty musela podstupovať veľké riziká a že z nich vyšla s hrdinstvom, ktoré prevyšovalo jej vek.“
Takéto historky sú vždy zahalené do rozpačitého mlčania, do polovičných a okúňavých slov. Klaudia Martinezová, ktorá po smrti Laury poskytla prístrešie pani Mercedes Pinovej, svedčila: „Pri jednej príležitosti Mora vyhnal z domu pani Mercedes a nárokoval si zostať s dievčaťom sám. Ona mu však odporovala a podarilo sa jej vyslobodiť sa. Sama matka o tom rozprávala so slzami v očiach a tvrdila, že sledovala cez okno túto strašnú scénu.“ Tá istá svedkyňa rozprávala aj o slávnosti, ktorá sa konala pri príležitosti značkovania dobytka, a o tanci, čo nasledoval potom vo veľkom dome. Laura nechcela tancovať a Manuel, pravdepodobne opitý, ju vyhnal von na zimu a bičom vyšľahal aj matku. Ďalšia svedkyňa Jozefína Ferrerová tvrdila: „Mora zapríčinil Laure neuveriteľné súženia. Hrubo ju urážal a grobiansky s ňou zaobchádzal.“
(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)