Blahoslavená Alexandra Mária da Costová

Blahoslavená Alexandra da Costová, saleziánska spolupracovníčka, sa narodila 30. marca 1904 v Balasare v Portugalsku. Matka ju spolu s jej sestrou Diolindou vychovávala v kresťanskom duchu. Alexandra zostala doma do siedmich rokov. Potom ju poslali do Póvoa do Varzim do služby v rodine jedného stolára, aby mohla navštevovať základnú školu, ktorá v tom čase v Balasare nebola. Po návrate do Balasara pracovala ako roľníčka. Vďaka svojej veľmi živej, vtipnej a citlivej povahe ju často vyhľadávali jej priateľky.

Ako štrnásťročná vyskočila z okna do záhrady pri ich dome, aby si zachránila svoju čistotu pred žiadostivosťou istých ľudí so zlými úmyslami. Po piatich rokoch, čo si pri tomto páde porušila chrbticu, zostala úplne nehybná. To ju donútilo byť na lôžku viac ako tridsať rokov.

Starala sa o ňu jej staršia sestra. Prosila o milosť uzdravenia, ale Mária jej vyprosila inú milosť – aby dokázala prijať utrpenie a vedela ho obetovať za spásu duší. Účasť na saleziánskej charizme v jej trpiteľskej forme, ktorú prežíval aj don Beltrami, don Czartoryski, don Variara a sestra Eusebia, inšpiruje aj Alexandru. Ponúkne sa ako obeť Kristovi za obrátenie hriešnikov a pokoj vo svete: „Nemám žiadny iný cieľ okrem toho, aby som vzdala slávu Bohu a pomohla spasiť duše.“

Štyri roky (1938 – 1942), prekonajúc stav trvalej paralýzy, nezišla z lôžka a 182-krát znovu a znovu každý piatok tri dlhé bolestné hodiny prežívala utrpenie Krista. Žiadala o možnosť zasvätiť svet Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie a Svätý Otec Pius XII. jej ju aj udelil (31. októbra 1942).

Od 27. marca 1942 až do svojej smrti – trinásť rokov a sedem mesiacov – neprijala žiaden nápoj ani iný druh jedla ako každodenné sväté prijímanie. Túto nevysvetliteľnú udalosť vedecky potvrdili rôzni lekári, neraz aj spôsobom, ktorý bol pre Alexandru veľmi ponižujúci. Bola veľkou mystičkou. V spojení s Ježišom vo svätostánkoch po celom svete zažívala extázy a zjavenia.

Pán chcel, aby jej druhým duchovným vodcom bol salezián don Umberto Pasquale, ktorý uchoval jej cenný denník. Alexandra súhlasila a zároveň sa stala saleziánskou spolupracovníčkou. Vravievala: „Cítim veľkú jednotu so saleziánmi a spolupracovníkmi z celého sveta. Koľkokrát upieram svoj pohľad na diplom príslušnosti k spolupracovníkom a v spojení s nimi obetujem svoje bolesti za spásu mladých! Milujem kongregáciu. Milujem ju veľmi a nikdy na ňu nezabudnem ani tu na zemi, ani v nebi.“

Tisícky ľudí prichádzali k jej lôžku, aby sa konfrontovali s jej slovami. Dňa 13. októbra 1955 zomrela v Balasare, kde je aj pochovaná otočená smerom k svätostánku. Prichádzajú ju sem navštíviť zástupy pútnikov. Za blahoslavenú ju vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. dňa 25. apríla 2004 v Ríme.

Na duchovné čítanie

Energická facka

Dvanásťročná Alexandra išla slúžiť k istému sedliakovi, ktorý býval neďaleko. Tak to robili mnohé chudobné portugalské dievčatá. Tento surový človek však od nej vyžadoval prácu nad jej sily a okrem toho rozprával a správal sa ako grobian. „Pre každú maličkosť ma urážal a ponižoval pred hocikým. Bola som mladá a od prírody veselá, ale toto ma trápilo,“ spomínala Alexandra.

Alexandra to už nevládala znášať a prv než vypršalo päť mesiacov, odišla. Neostala však rodine na ťarchu, a keďže bola dosť silná, pustila sa do práce na poli. Táto trinásťročná nádenníčka pracovala tak dobre, že dostávala plat ako jej matka. Zdvíhala vrecia s obilím ako dospelý človek. Keď si akýsi ženatý muž dovolil neslušne s ňou žartovať, strelila mu zvučné zaucho. Podobne aj bohatému mládencovi, ktorý ju čakal po práci a chcel sa jej dotknúť, povedala rozhodné nie.

Alexandra dovŕšila štrnásť rokov a stalo sa z nej pekné dievča, mnohí sa za ňou obzerali. Aj gazda, u ktorého slúžila ako dvanásťročná, po nej zahorel hriešnou túžbou a rozhodol sa násilne vojsť do ich domu s ďalšími dvoma kumpánmi.

Skok cez okno

Alexandra spomínala: „Bola som so svojou sestrou a s jednou trochu staršou kamarátkou doma a šili sme. Naraz sme zbadali troch chlapov, ktorí sa blížili k nášmu domu. Diolinda mi povedala:
,Zatvor dvere.‘
Hneď nato začali búchať a rozkázali nám otvoriť.
,Nemáte tu čo robiť, tak vám neotvoríme!‘ odpovedala Diolinda.
Vtedy sme počuli, že udreli nejakým ťažkým predmetom do dverí a vyvalili ich. Dvaja z neželaných návštevníkov napadli Diolindu a kamarátku. Bola som stratená. Rozhliadla som sa po izbe a zbadala som, že okno je otvorené, tak som vyskočila. Bol to ťažký pád, lebo som skočila z výšky štyroch metrov. Pocítila som silnú bolesť v chrbtici. Len čo sa mi podarilo vstať, vytrhla som viničný kôl a bežala som do domu brániť sestru a priateľku. Kolom som mlátila chlapov hlava nehlava a kričala som:
,Preč odtiaľto, vy psi!‘
Nakoniec odišli a my sme sa úplne vyčerpané dali znovu do práce. Zakrátko sa ma zmocnili veľké bolesti, takže som bola dlhšie obdobie odkázaná na posteľ.“

Lekárske prehliadky, namáhavé cesty po nemocniciach viacerých miest. Lekár v Oporte Ján di Almeida matke bez okolkov povedal:
„Ostane navždy ochrnutá.“
Devätnásťročná Alexandra zaľahla a už viac nevstala. Don Umberto Pasquale sa viac ráz stretol s človekom, ktorý ju chcel znásilniť. Napísal: „V jeho srdci je veľká búrka. Jedného dňa mi so slzami v očiach povedal:
,Je to svätica a mojou vinou je prikovaná na posteľ!‘“
Alexandrino zdravé a silné telo, ktoré jej matka prirovnávala k nezbednému kozľaťu, sa navždy stalo nehybnou troskou.

Tajomne kráčala s Bohom

A tu sa začalo vznešené a pre nás nepochopiteľné Božie dielo. Boh z tejto nehybnej trosky vytvoril mystickú obetu vedľa ukrižovaného Ježiša pre spásu hriešnikov celého sveta. Táto dlhá cesta je pre nás, a často bola aj pre Alexandru, nepochopiteľná. Podľa nášho zmýšľania „niečo za niečo“ môžeme len s úctou tušiť a usilovať sa pochopiť, čo sa odohrávalo pri výmene vzájomnej lásky medzi Bohom a jeho Alexandrou.

Sám kardinál Emanuel Cerejeira, patriarcha v Lisabone, ktorý mal na starosti neľahkú službu kresťanom z celého Portugalska, napísal, že ho veľmi teší, keď počuje, ako sa jeho meno spája s menom Alexandry.

Spočiatku Alexandra robila všetko preto, aby sa uzdravila. S dôverou sa obracala na lekárov a podriaďovala sa každému liečeniu, ktoré jej radili. Pánu Bohu sľúbila, že keď sa uzdraví, bude po celý život nosiť smútočné šaty, hoci sa jej páčilo obliekať sa luxusne. Matka, sestry a sesternice sa modlili deviatniky a dávali Bohu rozličné sľuby za jej zdravie.

Alexandre však sily pomaly ubúdali a ona zároveň cítila, že zosilnieva jej potreba modliť sa a milovať, duchovne sa spájať s Pánom Ježišom. Ponúkla sa Bohu ako obeta za hriešnikov. Túžba po uzdravení sa postupne rozplynula a, naopak, rástla láska k dušiam, ktorým hrozilo zatratenie, a prianie myslieť len na Boha.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO 2003)

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.