Biografická črta a diela Gorazda Zvonického
Prvýkrát som videl vzpriamenú a štíhlu postavu staršieho pána s kňazským kolárikom v Ríme. Osobnosť v podstate nenápadnú a skromnú a predsa významnú. Bol to Gorazd Zvonický, vlastným menom Andrej Šándor, ktorého veľká časť jeho dlhého a plodného náboženského a kultúrneho života bola spojená so Slovenským Ústavom svätého Cyrila a Metoda (SÚSCM) v Ríme.
Zvonický pochádzal z ôsmich súrodencov a on bol piaty. Narodil sa 29. júna 1913 v malej dedinke Močarany (dnes súčasť Michaloviec). Strednú školu navštevoval v Šaštíne a v Trnave u saleziánov. V roku 1942 maturoval v Kláštore pod Znievom. Základnú vojenskú službu si odslúžil v Levoči v rokoch 1936-1938. V auguste 1939 vstupuje do noviciátu rehole Saleziánov. Kňazskú vysviacku prijal dňa 29. júna 1948 z rúk biskupa Štefana Trochtu vo Vieske pri Svätom Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom). Žiaľ, jeho matka sa už tejto udalosti nedožila.
Kňazskú činnosť vykonával v Malom biskupskom seminári v Trnave ako jeho školský radca. Keď v máji 1949 došlo k poštátneniu Biskupského malého seminára, Zvonický je menovaný za správcu saleziánskej fary Panny Márie Pomocnice v Michalovciach. Dlho tu však nepobudol. V noci z 13. na 14. apríla 1950 ho tam zastihla „akcia kláštory“, ktorá bola zameraná na likvidáciu všetkých rehoľných rádov. Zvonického previezli do sústreďovacieho tábora v Podolinci, odkiaľ 3. augusta toho istého roku utiekol. Po troch mesiacoch skrývania sa mu podarilo utiecť za hranice cez rieku Moravu a po krátkom pobyte v Rakúsku a v Taliansku odcestoval na jeseň roku 1951 do Argentíny, kde pôsobil v prístavnej štvrti na fare sv. Jána Evanjelistu v Buenos Aires.
Dňa 30. novembra 1956 bol prijatý do Spolku slovenských spisovateľov a umelcov – SSSU, ktorý sídlil v Clevelande, a v roku 1959 stál pri zrode Zahraničnej Matice slovenskej. V roku 1963 ho pozvali slovenskí saleziáni, ktorí pôsobili pri katakombách sv. Kalixta, aby svoje životné a pastoračné skúsenosti vložil do služieb pedagogickej práce pri výchove slovenského kňazského dorastu. A keď sa Malý slovenský seminár 2. mája 1964 presťahoval z katakomb sv. Kalixta do SÚSCM, prišiel s ním i Zvonický. Pôsobil vo výchovno-vzdelávacej oblasti ako profesor humanitných vied pri novovzniknutom gymnáziu Antona Bernoláka pri SÚSCM. Na tomto gymnáziu sa formovali slovenské exilové generácie.
Doménou Zvonického exaktného záujmu bola latinčina. S osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že tieto hodiny boli pre nás študentov príjemné a nabité intenzitou. Prostredníctvom príkladov z dejín nás vovádzal do sveta kultúry. Ráz osvetlil toho, raz onoho veľkého syna klasickej kultúry, poukazujúc na jeho diela a hodnoty v nich. Počúvali sme ho dychtivo a určité pasáže z diel Cézara, Cicera, Sokrata, Plínia… sme sa učili i naspamäť. V tej skromnej triede, kde sme často akoby vypadli z miesta a času, sa diali skutočne veľké veci. Učili sme sa postojom úcty, úcty k myšlienkovým hodnotám. Veľmi dôležité pre školskú vyučovaciu prax boli jeho, hoci útle, ale čo do rozsahu bohaté malé učebnice latinčiny.
Profesorom bol až do konca školského roku 1989/1990, keď gymnázium pri Ústave sv. Cyrila a Metoda skončilo svoju činnosť. Keď v nedeľu 10. júna 1990, po 31 rokoch života a práce na gymnáziu, odcestovali poslední študenti domov, Zvonický s čistým svedomím mohol povedať, vykonal som svoju prácu svedomite, obetavo a s láskou. Odchod gymnazistov veľmi ťažko znášal, čo vyjadril aj v korešpondencii a v básňach.
Bez šarvancov sme mali smutné sviatky
a domu bez nich kynie život krátky,
veď bez šantenia, bez výskotu mladi
nik v domácnosti, radosť nenahradí.
Študenti gymnázia ho mali radi, pretože on ich mal rád. Svoju vďačnosť mu prejavovali aj tým, že veľmi často deklamovali jeho básne, hlavne na mariánskych akadémiách a na sv. Jána Bosca. Viacero básní bolo doprevádzaných aj svetelnými obrazmi, ktoré starostlivo a odborne povyberal profesor umenia Andrej Paulíny. Zvonický bol kňazom, pedagógom a básnikom. Toto troje spolu. Takýto bol a ostáva navždy v mysliach svojich študentov.
V roku 1992, tri roky po páde železnej opony a po dlhých štyridsiatich dvoch rokoch exilu, Gorazd Zvonický navštívil rodnú zem - Slovensko. Okrem svojich drahých príbuzných a hrobu svojej matky a ostatných príbuzných zosnulých navštívil aj saleziánske domy v Bratislave, Šaštíne, Žiline a samozrejme v rodných Michalovciach. Slovensko, ktoré našiel, nebolo už Slovensko, aké žilo v jeho predstavách, ktoré si vo svojej fantázii vytváral po dlhé roky pobytu v cudzine. Zmenilo sa Slovensko a zmenili sa Slováci.
Pre zmenené politické pomery na Slovensku, ktoré sa odohrali od polovice novembra 1989, slovenskí biskupi prehodnotili niektoré ciele, pre ktoré vznikol Slovenský ústav a rozhodli sa, že miesto študentov gymnázia Antona Bernoláka prijmú mladých slovenských kňazov, ktorí po skončení svojich teologických štúdií na Slovensku, sa budú so schválením svojich diecéznych biskupov vedecky zdokonaľovať na rímskych pápežských univerzitách.
Zatvorením gymnázia neboli naplnené podmienky a ciele, pre ktoré vznikla saleziánska komunita pri Ústave sv. Cyrila a Metoda, a preto sa kompetentní saleziánski predstavení rozhodli zrušiť slovenskú saleziánsku komunitu pri spomínanom Ústave. A tak dekrétom hlavného predstaveného Saleziánskej spoločnosti, don Egidia Vigana, dňom 9. júla 1992 bola úradne zrušená komunita slovenských saleziánov pri Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
Po 28 rokoch strávených v SÚSCM Zvonický opúšťa budovu a v rámci rímskej saleziánskej provincie odchádza pomáhať pri výchove budúcich saleziánov do noviciátu v mestečku Lanuvio, niekoľko kilometrov od Ríma. Tento svoj odchod prežíval veľmi ťažko, čo nasvedčuje aj báseň Odídem, ktorú napísal ešte v ústave v septembri toho roku, keď sa balil. Je to vzdych básnikovej ubolenej duše.
Odídem. Ostať nieto chuti.
Všeličo sa tu spríkrilo.
Bože, ak sa prv nebo zrúti,
daj, aby mňa tu prikrylo.
V roku 1993 slávi Zvonický svoje okrúhle jubileum. Ku gratuláciám sa pridali okrem cirkevných aj štátne autority. Keď ho v druhej polovice roku 1993 postihla paralýza, prešiel bývať do saleziánskej nemocničky, ktorá sa nachádzala v Ústave Pia XI. v Ríme. Hoci opatera bola starostlivá a odborná, stravovanie bolo čím ďalej, tým ťažšie, a preto mu aj ubúdali sily, ale myseľ zostávala bystrá.
Zo scény života odišiel potichu. Zomrel vo veku 82 rokov na sviatok sv. Gorazda, teda 27. júla 1995. Svätý Gorazd, ktorého meno tak verne nosil, si ho povolal na svoj sviatok a presne podľa slov žalmu: „Poď, verný a dobrý sluha, vydal si krásne svedectvo o pravde, vstúp do radosti tvojho Pána“. Telesné pozostatky zomrelého boli potom odvezené na rímsky cintorín Cimitero Flaminio a uložené do hrobky SÚSCM, kde boli pochovaní aj ostatní jeho oltárni spolubratia. Dňa 5. júna 1996 boli jeho telesné pozostatky exhumované z hrobky SÚSCM a v sobotu 29. júna boli uložené na „Svätej pôde“ Martinského národného cintorína. Prenesenie pozostatkov do Martina na Národný cintorín hovorí dostatočne samo o sebe. Je to zavďačenie sa slovenskej kultúrnej obce Zvonickému za to, že udržiaval literárnu tvorbu pre univerzálne hodnoty: pravdu, mravnosť a krásu.
Zvonický oficiálne vstúpil do literatúry v roku 1943 vydaním zbierky Sejba perál, ktorá mu vychádza pri príležitosti jeho tridsiatych narodenín. Hlavným protagonistom vydania zbierky bol literárny krúžok Anton Bernolák, ktorého bol Zvonický členom. Zbierka obsahovala v podstate zhrnutie jeho doterajšej publikačnej činnosti v rozličných časopisoch.
V roku 1948, v deň svojich 35. narodenín, bol vysvätený za kňaza. Počas svojej primičnej omše rozdával prítomným aj svoju druhú básnickú zbierku Mýtnik pred Madonou, ktorú venoval matke. Matke nebeskej i matke pozemskej. Obe boli pre neho neodňateľné.
Po likvidáciu všetkých rehoľných rádov v roku 1950 Zvonický sa na jedno desaťročie odmlčal. Až na výzvu Mikuláša Šprinca zareaguje napísaním zbierky básní S ukazovákom na mraku. Touto argentínskou tvorbou sa zaradil do plejády exilových básnikov. Hneď na prvý pohľad badať, že táto tvorba je vzdialená od jeho literárnych prvotín. Pre svoj obsah a okolnosti, za akých básne vznikali, patrí medzi pozoruhodné diela z obdobia jeho vnútorného búrenia sa proti ideológii komunizmu.
Necelý rok po svojom príchode do Ríma publikoval štvrtú básnickú zbierku Prebúdza sa zem. Táto jeho prvá rímska zbierka znamenala pre neho inšpiratívny vstup do nezvyčajne produktívneho básnického obdobia. V básňach cítiť hlboký smútok z faktu, že človek-emigrant nemôže zabudnúť na to, čo stratil. Preto sa v básňach často vracia na Slovensko. Možno aj preto, aby tak držal slovenské emigrantstvo stále spojené s rodnou vlasťou.
V roku 1965 vydal v poradí už piatu zbierku Na jubilejné víno. Básne sú ladené politicky. Podnetom na vydanie zbierky bola spomienka na dvadsiate výročie zániku Slovenského štátu. V básňach sa snažil zobrazovať človeka s jeho zážitkami, s túžbou po slobode a nenávisťou k otroctvu. Orientuje sa na tradičné transcendentálne hodnoty a kladie ich do ostrého kontrastu voči komunistickej diktatúre.
O dva roky nato vydal zbierku básni Slnko ma miluje. Po predošlej zbierke, keď sa Zvonický búri proti totalitnému režimu, by sa nám mohlo zdať, že je znechutený z bezmocnosti a že ďalšie jeho zbierky básní sa budú uberať v tomto smere. Ale opak je pravdou. Neskĺzol do depresie, ale dokázal sa povzniesť k pozitívne ladeným posolstvám. V zbierke nahradzuje skepticizmus pozitívnym východiskom. Ponára sa do seba, do krásy, do Božej veľkosti. Cíti sa tlmočníkom Božích ideí na zemi.
V roku 1968 mu vychádza zbierka Prekutávam lovištia. V básňach túžil vysloviť nevysloviteľné, a tým zabiehal do mystiky, ktorá čitateľa priam unáša do Božích tajomstiev. Viacero básni vyznieva introvertne.
Keď v auguste roku 1968 vojská Varšavskej zmluvy okupujú Československo, Zvonický sa aj napriek tomu, že ho správa o invázii ohromila, nevzdáva. Promptne reaguje na krivdu okupácie napísaním básne Len črepy s výstižným podtitulkom Výkriky pri invázii. Zbierka je výslovnou reakciou na dramatické udalosti tej doby. Zároveň je to modlitba za krajinu. Cíti sa byť akýmsi „morálnym disidentom“, ktorý však nenachádza východisko. Aj napriek tejto tragickej dejinnej udalosti ho neopúšťa nádej. V básňach dominuje hlavná téma existenciálnej slobody. Súčasne vychádza aj taliansky preklad tejto zbierky pod názvom Soltanto rovine (Esclamazioni durante l´invasione, Anno Domini 1968). Preklad vychádza v 500 exemplároch. Na jednej strane je slovenský text a na druhej preklad.
Po roku 1968 nastala u neho desaťročná odmlka. Výnimku tvorí cyklus ôsmich sonetov Na igricovom kare z roku 1973. Je to poetická spomienka na Valentína Beniaka – Veľkého igrica, ktorý zomrel. Beniakova tvorba znamenala pre neho vrcholnú hodnotu slovenskej poézie.
V roku 1971 mu vychádza reedícia Mýtnika pred Madonou a o dva roky nato reedícia Sejby perál. V tom istom roku vychádza aj Rozsievač perál. Je to príležitostný zborník venovaný Gorazdovi Zvonickému pri príležitosti životného (60 rokov) a kňazského jubilea (25 výročie). Týmto zborníkom si slovenská exilová literárna obec pripomenula tieto dve vzácne jubileá (Slovenská literárna obec obišla jeho jubileum mlčaním).
V roku 1978, pri príležitosti autorových 65. narodenín a 30. výročia kňazstva, vychádza zbierka Napárať čim viac lyka. Hoci je zbierka akoby zhrnutím toho, čo doteraz napísal, v básňach sa odzrkadľuje kreatívna kvalita, sugestívna imaginatívnosť a hĺbka duchovných hodnôt.
V jubilejnom roku svätého Metoda (1985) mu vychádza zbierka básní pod názvom Obolus. Básne sú nasiaknuté pozemskými krásami i nadprirodzenom. Je to vnútorný ponor, meditácia nad silou Pánovho spasiteľného slova. Celá zbierka básní je prežiarená láskou ku Stvoriteľovi, k Matke Božej a všetkého krásna okolo nás. Je to jeho najobsiahlejšia zbierka. Keďže bol Metodov jubilejný rok, jednu časť venuje aj cyrilo-metodskej problematike. Básňami s cyrilo-metodskou tematikou chcel prispieť k poznávaniu našich národných a kresťanských prvopočiatkov, ale išlo mu aj o stvárnenie duchovných hodnôt a potrieb súčasníka.
V roku 1988 pri príležitosti sedemdesiatych piatych narodenín a štyridsiateho výročia kňazstva vychádza Zvonickému zbierka mariánskych básní Smer Mariánska hora. V podtitulku zbierky sa hovorí, že ide o verše Máriinho roku. V básňach sa snažil jasne a stručne vysvetliť mariánsku náuku a uplatnenie sa Mariánskej úcty v slovenskom katolicizme.
V roku 1993 mu Zahraničná Matica slovenská v Kanade vydáva zbierku Si krajšia, moja vlasť. Táto zbierka je akýsi prierez tvorbou básnika. Na Slovensku mu vyšli dve príležitostné antológie. V roku 1993 Dom Matice slovenskej v Michalovciach v edícii Exilová a krajanská literatúra vydal výber z básnickej tvorby pod názvom Chcem sa ti ozvať a v roku 1996 mu vychádza Začatá brázda.
Určitú výnimku z jeho básnickej tvorby predstavuje novela Okolo kľúčovej dierky v zbierke Dve novely, ktorá vyšla v roku 1972. Druhú novelu napísal Emil Fatranský a mala názov Strážca cintorína. Reč v jeho novele je bohatá, svojrázna, plná citu, deja a myšlienky.
V roku 1963 bola založená edícia Lýra, v rámci edičného plánu vydavateľstva, ktoré vzniklo pri SÚSCM. Zvonický bol poverený redigovaním edície Lýra v roku 1966 vtedajším riaditeľom SÚSCM Štefanom Náhalkom. Hoci sa o tejto jeho editorskej práci hovorí veľmi málo, bola to práca nanajvýš zodpovedná a nezaobišla sa bez mnohých ťažkostí. Aj napriek finančným problémom edícia vydala cez 40 básnických zbierok. Právom môžeme povedať, že zásluhou Zvonického sa edícia Lýra stala vlajkovou loďou slovenskej exilovej poézie.
Zvonický nebol len básnikom „par excellence“. Osobitnú pozornosť si zasluhuje aj jeho prekladateľská prebásnená tvorba. Ňou sprístupnil slovenskému čitateľovi talianske diela ozaj verne. Rešpektoval pritom svojráznosť myslenia autorov, čo predpokladalo rozsiahlu básnickú intuíciu.
V roku 1974 vydal výber päťdesiatosem básní zo zbierky Rerum vulgarium fragmenta zvanej aj „Rime sparse“ a “Il canzoniere“ od talianskeho básnika Francesca Petrarcu. Prebásnená tvorba má názov Cez pohľad k srdcu. Preklad vyšiel pri príležitosti šiestej storočnice básnikovej smrti. Preklad je skôr básnický než doslovný, dbá na zmysel i výraz pôvodiny.
Azda najväčším prekladateľským prínosom je trojzväzkové dielo Hymny na posvätenie času. I. a II. diel vyšiel v roku 1975 a III. diel v roku 1976. Tento preklad pôvodne autor nemal vo svojom zámere, ale vznikol potrebou času. Vyžadovala si to totiž pokoncilová liturgická reforma, kde bolo treba prebásniť z latinčiny do slovenčiny breviárové hymny. Pri preklade sa Zvonický riadil smernicami vatikánskej komisie pre liturgické preklady. Vtedajšia domáca Slovenská liturgická komisia v Československu z nich prebrala iba časť do slovenského ofícia. Približne sto hymnov bolo zhudobnených a vyšlo aj knižne pod názvom Výber zhudobnených hymnov na posvätenie času.
V roku 1979 pre priateľov a známych vydal útlu brožúrku v 350 exemplároch výber z Uga Foscola Sonety. Dielo vyšlo z príležitosti dvojitého Foscolovho jubilea: dvesto rokov od narodenia a stopäťdesiat rokov od smrti. Gorazdovi Zvonickému pravdepodobne maestro Foscolo zaimponoval svojím nekompromisným postojom proti cudzej nadvláde. Mali spoločný osud aj v tom, že obaja boli exulanti. Vydanie je dvojjazyčné: na párnych stranách je taliansky text, na nepárnych Zvonického slovenský preklad.
O kvalite Zvonického celoživotnej básnickej tvorby a osobitne prekladateľskej činnosť svedčí aj udelenie Rytierskeho rádu za zásluhy o Taliansku republiku. Hodnosť „Commendatore Al Merito della Republica Italiana“ dostal z rúk prezidenta Talianskej republiky Oscara Luigi Scalfara. Slovenská literatúra ho bude musieť ešte len zaradiť k významnejším vrcholom prekladateľského umenia.
Ďalšiu dimenziu Zvonického diela tvorí publicistická tvorba, s ktorou sa môžeme stretnúť na stránkach takmer všetkých slovenských zahraničných periodík. Najviac však prispieval do časopisu Slovenské hlasy z Ríma. V roku 1989 pri príležitosti sedemdesiatych piatych narodenín a štyridsiateho výročia kňazstva mu vychádza výber z jeho polemických a kultúrno-výchovných príspevkov, ktoré niekoľko rokov pravidelne uverejňoval vždy na poslednej strane spomínaného časopisu. Tento výber má názov Keď mlčať nie je zlato. Kniha ich obsahuje stodesať.
Zvonický bol aj dobrým kazateľom. Kázal klasickým ľudovým štýlom. Kázne sú pomerne stručné, námety čerpané zo života a podložené skoro vždy príkladmi z dejín alebo z pedagogiky. Takto sa chcel priblížiť k ľudovým vrstvám, ktoré by ťažko rozumeli literárne cibrenému štýlu. Reč je ľahká, jednoduchá a štylisticky upravená. Keď podrobíme kritickému rozboru jeho kázne, nájdeme v nich uplatnené zásady kazateľského umenia: pravidelnú rečnícku stavbu, vhodné rozčlenenie témy, jej spracovanie a rozvrhnutie.
Skoro celá jeho literárna tvorba vznikala pomimo pracovnej náplne - vznikala zo záľuby. Izba, v ktorej žil a tvoril podstatnú časť svojho života, bola veľmi skromná. Aj napriek tomu, že v saleziánskej spoločnosti nemal najvhodnejšie podmienky na plnohodnotný rast v poézii a musel sa doslova prehrýzť cez mnohé prekážky, svojím prirodzeným talentom a húževnatosťou vytvoril hodnotnú poéziu. Veľká väčšina jeho poézie sa však k bežnému čitateľovi na Slovensku nedostala. Patrila medzi libri prohibiti. O jej existencii často tušili len zasvätení, a preto viacero básní kolovalo ako samizdat.
Významným činiteľom Zvonického poézie boli básne venované Svätému Otcovi. Ako salezián a katolícky kňaz si bol vedomý, že pápeži sú nástupcovia sv. Petra. Preto s osobitnou pozornosťou sledoval ich konanie a verejné prejavy, ktoré tvoria význačnú časť pokladu učiteľského úradu Cirkvi. V básniach venovaných tejto problematike sa výslovne javí ako prenikavý mysliteľ a poukazuje na historicko-teologické pravdy. Pápeži mu teda poskytovali tak inšpiráciu ako aj orientáciu.
Ďalším významným činiteľom jeho poézie boli básne venované otcom biskupom. Básňami venovanými tejto tematike chcel podnietiť smerovanie človeka k duchovným, históriou overeným mravným hodnotám.
Významnú časť poézie tvoria verše o Cyrilovi a Metodovi. Oslavou týchto mužov Zvonický tak trochu nadväzoval na národovcov, ktorí v čase neslobody nachádzali oporu, ale i povzbudenie v cyrilo-metodskom odkaze.
Zvonický bol mimoriadne rýchly pri spracovaní nových udalostí, ktoré vedel okamžite zbásniť. Jeho básne o slovenských velikánoch majú významnú výpovednú hodnotu. Prostredníctvom básní vytvoril veľký dokument o slovenských osobnostiach, ktoré udávali smer tomuto národu i kultúre. Boli to osobnosti, ktoré jednoducho patrili do dejín slovenského náboženského, spoločenského a politického života. Týmito básňami chcel podnecovať vývoj človeka k duchovným, historicky overeným mravným hodnotám. Svojou básnickou pohotovosťou dokázal, že ho možno pokladať za majstra obrazu, slova a imaginácie či intuície.
Zvonického dominantnou témou je mariologická otázka. Márii venoval svoje najkrajšie poémy. Vnímal ju ako ochrankyňu ľudských túžob a nádejí.
Zvonického poézia by sa mohla nazvať aj tendenčnou, čo sa osobitne prejavuje v nekompromisnom postoji voči komunistickému režimu. Jeho skúsenosť s komunistickou ideológiou nielenže ovplyvnila jeho samého a jeho tvorbu, ale aj pohľad slovenských literárnych kritikov na neho. Jeho politické verše pôsobia nepresvedčivo dokonca aj vtedy, keď s jeho politickým názorom súhlasím.
Zvonický písal o tých najzákladnejších otázkach človeka: o Bohu, o kresťanstve, o zmysle ľudského života, o čase, o nádeji, o smrti a večnosti. Všetky tieto otázky v básnikovej duši sa pomaly vykryštalizovali a on, kňaz a salezián ľudského slova, nám ich predkladá v tej najjednoduchšej forme. Forme priam biblickej. Cez poéziu sa snaží zachytiť ľudí.
Lexiku slovenčiny ovláda priam majstrovsky a doplňuje si ju príležitostnými výrazmi, ktoré si sám kuje. Je teda didaktik poézie. Jeho rýmy nie sú násilné. S pokojným svedomím môžeme povedať, že je odborníkom na rým - šesť rýmov v štyroch veršoch. Avšak medzi jeho veršami nájdeme aj viacero prípadov, kde pravidelnosť viazaného verša je uvoľnená, a to ako do rytmu, tak aj v rýme.
Gorazd Zvonický vyniká v prvom rade ako prekladateľ, až potom ako básnik a esejista. Ale čo sa týka účinku slova, je básnikom na prvom mieste. Jeho poézia má dve hlavné témy: Cirkev a národ. Hoci v angažovanej politickej poézii v profetickom geste siaha po silných metaforách, jeho duchovná poézia je presvedčivejšia, a trúfam si povedať, že má stálejšiu hodnotu. Práve v tom pozostáva ústredný teologický aspekt tvorby básnika Gorazda Zvonického.
Zlo a dobro má u Zvonického jasné kontúry. No báseň o milosrdenstve vybočuje z dantovských opozícií raja a inferna. Cítiť v nej dikciu formulácií 2. vatikánskeho koncilu. Báseň o Kolbem hovorí o pekle ako o diele človeka, reflektuje skúsenosť tragických dejín 20. storočia. Metafory básnik hojne čerpá z liturgie, parabol a zo slovenskej poézie.
Zvonický akcentuje trinitárnosť teológie. Pneumatologický, a ešte častejšie kristologický motív je väčšinou explicitne uvedený do vzťahu k ekleziologickému. Často sa to deje cez osobnosť pápeža, ku ktorému je básnik viazaný nielen principiálnou vernosťou, ale aj osobným vzťahom. V témach jeho básní majú významné miesto Martýrium a Eucharistia. Ekumenickej téme sa nevenuje.
Poeta doctus a zároveň poslušný kňaz rozvíja aj spontánny básnický nápad v dôsledne teologickej schéme: ilustrácii dogmy dáva jednoznačnú prednosť pred poéziou. Ako salezián je verný konštruktívnemu, katafatickému princípu. Nie je to mystik – nepohybuje sa na hranici vypovedateľného. Paradox využíva len pre expresivitu. Azda len v mariologických básňach nájdeme aj obrazy bezbrannosti autora – ako dieťaťa, skrytého, či miznúceho v náručí Matky.
Výpovednú silu Zvonického básní zosilňujú i duchovne ladené ilustrácie Andreja Paulínyho. Táto spojitosť s básnikovými textami otvára nové priestory na interpretáciu týchto básní.