1. Princíp: Uvedomovať si dôležitosť môjho svedectva a svedectva komunity
Svedectvo osoby, ktorá vychováva animátorov. Svedectvo animátora, ktorý vychováva mladých.
„Byť s don Boscom znamená byť s mladými a ponúknuť to, čím sme: srdce, myseľ, vôľu; priateľstvo, odbornosť i prítomnosť; sympatiu, službu, dar seba“.
Zelená lúka, neskôr Pinardiho kaplnka naznačujú začiatok príbehu oratória. Nemal nič, vyhadzovali ho, nikde sa nezdržal dlho zo svojim chlapcami. Smiali sa, že sú ako kapustné hlavy, ktoré vyrastú väčšie, keď ich často presádzajú. Len don Boscove otvorené srdce pre chudobných a opustených mladíkov bolo zárukou vytrvalosti, nepoddaniu sa zložitým okolnostiam a problémom. .... choroba, pobyt v Becchi ... Byť s don Boscom znamená byť s mladými a ponúknuť to, čím sme: srdce, myseľ, vôľu; priateľstvo, odbornosť i prítomnosť; sympatiu, službu, dar seba.4
Don Bosco v úvode Životopisu Dominika Sávia tvrdí, že „obdivuhodný“ spôsob života chlapca a jeho „osobitné“ čnosti, ktoré opísal, majú za cieľ pohnúť čitateľov, aby mali úžitok, to jest prešli z obdivu k činorodému napodobňovaniu. Skúste hádať, čo najradšej čítajú mladí animátori, ktorým sa venujeme? Nie je to kniha, ale život každého jedného z nás. Čo nachádzajú v tejto „živej knihe“?
Uvediem dva extrémy. Opýtaj sa svojich mladých, ako vnímajú moje svedectvo života, k čomu mám podľa nich bližšie?
Carlo Carretto, kontemplatívny rehoľník Malých bratov Charlesa de Foucalda, ktorý má brata saleziánskeho biskupa v Thajsku a dve sestry Dcéry Márie Pomocnice, jednej z nich, sestre Dolcidii ako štyridsaťročný niekoľko mesiacov po začiatku svojho noviciátu v púšti napísal:
„Dám ti hmotný príklad, ktorý mám tu v púšti pred sebou. Je tu kus púšte, samý piesok a smrť, nanajvýš nejaké tŕnie. Ľudia chcú premeniť púšť na zelenú oázu. Začnú pracovať. Postavia cesty, ulice, kanály, mosty, domy atď... No nič sa nezmení: púšť zostáva púšťou. Chýba základný prvok – voda. Takže, ten kto pochopil, začne pracovať, ale nie na povrchu – pustí sa do kopania, do hĺbky! Hľadá vodu, urobí studňu. Úrodnosť oázy nezávisí od kanálov, ciest , domov, ale od studne.
Toto som videl v Európe. Vojsko katolíckych bláznov stavia, buduje domy, školy, zduženia, strany a takmer nikto sa nestará o kopanie studní. Záver: smútok, znechutenie, vnútorná prázdnota a občas aj zúfalstvo. Chcú stavať pre Boha bez Boha.
A nehovor mi, sestra, že sa modlia. Nie, nemodlia sa, aj keď povedia sto ružencov za deň, aj keď chodia pravidelne do kostola. Modlitba je čosi celkom iné! Modlitba je dýchanie, sloboda, láska, nevyčerpateľný rozhovor a predovšetkým myslenie na Boha. Práve toto chýba našej starej kresťanskej obci, ktorá keď sa chce modliť, začne súkať formulky!“
„Za dôležité sa považuje predovšetkým vedieť nadchnúť pre tento spôsob života, a to tým, že ho urobíme krásnym a príťažlivým. Byť očarený zasväteným životom je to, čo spôsobuje nákazlivú radosť, veselosť a dobrú náladu, silnú príťažlivosť, príjemnú sviežosť, stimulujúci optimizmus. Zasvätený život musí i naďalej vzbudzovať náklonnosť a sympatiu, fantáziu a predstavivosť; musí prebúdzať silu, entuziazmus a očakávania. Toto čaro zasväteného života je dané vnímaním jeho vitality. Vyjadruje ho primát Boha a intímny vzťah k nemu, ústredné postavenie Krista a evanjeliových rád, disponovanosť na Svätého Ducha a hlboký duchovný život, sila a odvaha plniť si svoje poslanie, bratské prijatie a spoločenstvo, konverzia osoby i komunity.“5
Toto svedectvo krásy a nadšenia je dôležité nielen na osobnej úrovni ale aj na komunitnej. Mladí veľmi túžia po hlbokých vzťahoch, pochopení a prijatí. Práve autentický komunitný život je príťažlivým svedectvom, ktorý ponúka naplnenie týchto hlbokých túžob mladého človeka. To znamená byť fyzicky prítomný medzi mladými aj ako komunita. Tráviť spoločne s nimi voľný čas, spoločne pracovať, no najmä sa spoločne modliť.
4Por: 24 GK nr. 149-151.
5Medzinárodnému kongres o zasvätenom živote: Zápal pre Krista, zápal pre ľudstvo, 2004.