Nerozmnožujme svoje pobožnosti. Radšej si dobre robme tie, čo vyplývajú z nášho stavu.
Linky
| Zefirín Namuncurá, ovocie saleziánskej mládežníckej spirituality |
|
List hlavného predstaveného celej saleziánskej rodine
Drahí bratia a sestry, členovia celej saleziánskej rodiny, drahí mladí, píšem vám so srdcom plným radosti z blahorečenia španielskych mučeníkov, na ktorom som sa mohol zúčastniť v nedeľu 28. októbra na Námestí svätého Petra. Pán nás požehnal darom 63 nových blahoslavených, ktorí znovu potvrdili, čo hovorieval don Rua: „Svätosť synov je dôkazom svätosti otca“. Oni sú povzbudením pre naše úsilie urobiť zo svätosti program života, predovšetkým v tomto čase, v ktorom spoločnosť potrebuje zanietených svedkov Krista a služobníkov ľudí.
Ako rieka, ktorá postupne naberá na mohutnosti rastie naša radosť s ďalším blahorečením Zefirína Namuncuru v nedeľu 11. novembra, tentoraz v Chimpay, v rodisku, ktoré ho videlo narodiť sa a už pred mnohými rokmi sa stalo cieľom pútí. Povesť Zefirínovej svätosti má začiatky v roku 1930, keď don Luigi Pedemonte začal zbierať a uverejňovať svedectvá o ňom. Uznanie prišlo s vyhlásením Zefirína za ctihodného Pavlom VI. v roku 1972 a potom s dekrétom o blahorečení, ktorý podpísal pápež Benedikt XVI. 6. júla 2007.Zefirínova svätosť je vyjadrením a ovocím saleziánskej mládežníckej spirituality, ktorú tvorí radosť, priateľstvo s Ježišom a Máriou, plnenie svojich povinností a darovanie sa druhým. Zefirín predstavuje presvedčivý dôkaz vernosti s akou prví misionári, ktorých poslal don Bosco, dokázali zopakovať to, čo on urobil v oratóriu na Valdoccu: vychovávať mladých svätcov. A toto je naďalej aj dnes našou úlohou v tomto svete, ktorý potrebuje mladých s jasným zmyslom života, smelých v rozhodnutiach a súčasne pevne upriamených na Boha i na službu druhým. Zefirínov život trval sotva devätnásť rokov no je príkladom bohatým na poučenie sa. Narodil sa v Chimpay 26. augusta 1886 a o dva roky ho pokrstil saleziánsky misionár don Milanesio, ktorý sprostredkoval mierovú dohodu medzi indiánmi kmeňa Mapuche a argentínskou armádou, pričom Zefirínovmu otcovi zostal titul „Veľký náčelník“ a oblasť Chimpay zostala teritóriom kmeňa. Keď mal Zefirín jedenásť rokov, jeho otec ho zapísal do vládnej školy v Buenos Aires. Chcel z neho urobiť budúceho obhajcu Araukáncov. Zefirín sa tu však necítil dobre a otec ho presťahoval na saleziánsky internát Pia IX. Tu sa začalo dobrodružstvo milosti, ktoré premenilo srdce chlapca ešte neosvietené vierou na hrdinského svedka kresťanského života. Čoskoro prejavil veľký záujem o školu, zamiloval si úkony zbožnosti, nadchol ho katechizmus a stal sa pre všetkých sympatickým, pre spolužiakov i nadriadených. Dve udalosti ho vyniesli k najvyšším vrcholom: čítanie života Dominika Savia, ktorého chcel nadšene nasledovať, a prvé sväté prijímanie, počas ktorého uzavrel dohodu absolútnej vernosti svojmu veľkému priateľovi Ježišovi. Odvtedy sa tento chlapec, pre ktorého bolo ťažké „postaviť sa do radu“ a „poslúchať na hlas zvona“, stal vzorom. Raz, keď bol Zefirín ašpirantom vo Viedme, sa ho Francesco De Salvo, ktorý ho videl hádzať šípy na chrbte žriebäťa, opýtal: „Zefirín, čo sa ti najviac páči?“ Očakával, že odpovie jazdecké umenie, v ktorom Arakuánci boli majstrami, ale chlapec zastavil koňa a odpovedal: „Byť kňazom“, a pokračoval v jazde. Ale práve v týchto rokoch vnútorného rastu začala jeho telesná konštrukcia slabnúť. Ochorel na tuberkulózu. Preniesli ho do jeho klimatických podmienok, v ktorých sa narodil, ale nepomohlo mu to a Mons. Cagliero uvažoval, že ho dopraví do Talianska kvôli lepšej lekárskej starostlivosti. Jeho prítomnosť nezostala nepovšimnutá: noviny s obdivom hovorili o „princovi z Pámp“. Don Rua ho chcel mať pri stole v jedálni s generálnou radou a Pius X ho prijal na súkromnej audiencii, pričom ho so záujmom počúval a daroval mu jednu svoju medailu ad principes, pre princov. Dvadsiateho ôsmeho marca ho mali hospitalizovať v nemocnici Fatebenefratelli na Tiberínskom ostrove (v Ríme), kde 11. mája 1905 zomrel, pričom za sebou zanechal stopu nenapodobiteľnej dobroty, usilovnosti, čistoty, radosti. Zefirín bol zrelým plodom saleziánskej mládežníckej spirituality. Jeho ostatky sa teraz nachádzajú vo svätyni Fortin Mercedes v Argentíne a jeho hrob je cieľom neustálych pútí, pretože medzi svojím ľudom sa teší veľkej povesti svätosti. Zefirín stelesňuje v sebe utrpenia, úzkosti a nádeje svojho ľudu Mapuche, toho ľudu, ktorý počas Zefirínovej mladosti spoznal evanjelium a pod vedením múdrych vychovávateľov saleziánov sa otvoril pre dar viery. Zefirínov životný program je zhrnutý do jednej vety: „Chcem študovať, aby som bol užitočný svojmu ľudu“. Naozaj, Zefirín chcel študovať, stať sa kňazom a vrátiť sa k svojmu ľudu, aby prispel k jeho kultúrnemu a duchovnému vzrastu, tak ako to videl na prvých saleziánskych misionároch. Svätec nikdy nie je ako meteorit, ktorý nečakane preletí nebom ľudstva, ale je naopak ovocím dlhej a tichej starostlivosti rodiny a národa, ktoré vtlačia do tohto svojho syna svoje najlepšie vlastnosti. Blahorečenie Zefirína je pozvaním veriť v mladých, aj v tých, ktorí len práve teraz prijali evanjelium. Je to pozvanie objaviť plodnosť evanjelia, ktoré neničí nič z toho, čo je skutočne ľudské. A toto blahorečenie je aj metodologickým výchovným príspevkom v tej obdivuhodnej práci pri stvárňovaní ľudskej osoby, aby v sebe znovu vytvorila obraz Krista. Kto považuje náboženskú vieru za formu akejsi náhrady alebo za nedostatok úsilia o premenu spoločnosti, mýli sa. Viera je, naopak, energiou, ktorá umožňuje premenu dejín. Svätosť niektorí považujú za akúsi zvláštnosť životného stavu, ktorá je tak málo blízka všednému životu. No svätosť znamená vlastne plnosť ľudskosti vyjadrenej v skutkoch. Svätec je autentickou osobou, osobou, ktorá realizovala seba samú, osobou šťastnou. Svedectvá Zefirínových súčasníkov jednohlasne hovoria o dobrote jeho srdca a o úprimnosti jeho úsilia. „Smial sa očami“, hovorili jeho spolužiaci. Bol to neobyčajný mladý človek, svätec, ktorý dnes môže byť – ba musí byť – predložený mladým ako vzor a príklad. Saleziánska Argentína, vďačná Bohu za neobyčajný dar v osobe Zefirína má povinnosť cítiť sa zodpovednou za udržanie živej pamiatky Zefirína a má byť presvedčenou, že môže naďalej predkladať mladým konkrétne cesty svätosti. Spolu s chválou a vďakou Pánovi za tento nový kamienok v peknej mozaike saleziánskej svätosti obnovme našu vieru v mladých, v inkulturáciu evanjelia a v preventívny systém. S láskou v donovi Boscovi v Ríme 1. novembra 2007 na Slávnosť Všetkých svätých
Pascual Chávez Villanueva SDB
hlavný predstavený |





Ako rieka, ktorá postupne naberá na mohutnosti rastie naša radosť s ďalším blahorečením Zefirína Namuncuru v nedeľu 11. novembra, tentoraz v Chimpay, v rodisku, ktoré ho videlo narodiť sa a už pred mnohými rokmi sa stalo cieľom pútí. Povesť Zefirínovej svätosti má začiatky v roku 1930, keď don Luigi Pedemonte začal zbierať a uverejňovať svedectvá o ňom. Uznanie prišlo s vyhlásením Zefirína za ctihodného Pavlom VI. v roku 1972 a potom s dekrétom o blahorečení, ktorý podpísal pápež Benedikt XVI. 6. júla 2007.








