Máš len jednu dušu. Ak ju zachrániš, zachrániš všetko. Ak ju stratíš, stratíš všetko navždy.
| Heslo 2011 - predstavenie |
| Audiogaléria |
| Fotogaléria |
| Videogaléria |
| Filmové recenzie |
| Fórum |
| Blogy |
| 2% z dane pre saleziánov |
Linky
| VDB |
|
Dobrovoľníčky dona Bosca Je to sekulárny ženský inštitút pápežského práva. Založil ho blahoslavený Filip Rinaldi 20. mája 1917 v Turíne. Do sekulárnych inštitútov patria muži a ženy, ktorí zasvätili svoj život Bohu, ostávajú žiť vo svete, vykonávajú svoju vlastnú profesijnú aktivitu a prežívajú život so všetkými ostatnými laikmi. Byť zasväteným vo svete znamená byť vnímavým na skutočnosti v spoločnosti, poznať ich, interpretovať ich a konať tak, aby sa usporadúvali podľa Božieho plánu. Znamená to cítiť sa zodpovedným za to, aby sa svet stával spravodlivejším a ľudskejším, a umožňovať, aby sa prejavilo dobro, ktoré tu je. Znamená to zladiť sa so svetom a zároveň sa zladiť s Bohom, aby sme ľuďom súčasného sveta prinášali a interpretovali Krista, aby sme boli Cirkvou, svätostánkom Krista. Dobrovoľníčky (volontárie – VDB) nemajú spoločný život, ale žijú spoločenstvo života, spojené silným zmyslom pre príslušnosť k inštitútu: zdieľajú radosť z toho istého povolania, zúčastňujú sa na tej istej saleziánskej charizme, v jednote ducha realizujú svoje poslanie. Dobrovoľníčky majú skupiny, v ktorých sa stretajú, formujú, idú spolu. So zodpovednými konfrontujú svoj život a snažia sa rozlišovať. Privilegované chvíle na dialóg s Pánom im pomáhajú v raste. Dobrovoľníčka sa neprejavuje ako zasvätená a to jej dovoľuje viesť život spoločne s inými osobami. Takto má možnosť kedykoľvek a kdekoľvek vykonávať úlohu, ktorú jej zverila Cirkev: svedčiť svojím životom. Pole pôsobnosti dobrovoľníčky je rozsiahle ako jej láska, pretože svedčí práve tam, kde sa nachádza, tam, kde je to potrebné, zvlášť zameraná na destinatárov, ku ktorým bol poslaný don Bosco. Niektoré dobrovoľníčky si volia život sekulárne zasvätenej saleziánky v profesionálnej službe v rozvojových krajinách. Profesiou evanjeliových rád a ich prežívaním dobrovoľníčka vyjadruje svoje základné rozhodnutie pre Krista vo svete bez toho, žeby sa líšila od iných ľudí. Čistota je voľbou bezhraničnej lásky ku Kristovi, ktorá sa konkretizuje v láske k bratom formou darovania sa a osobného stretnutia v mnohých vzťahoch počas dňa. Čistota vedie dobrovoľníčku k plnosti lásky, z ktorej vyrastá ženskosť a tá ju uschopňuje neprestajne darovať život v osobnej disponovanosti a odovzdávaní sa. Chudoba je uznaním pozície človeka pred Bohom, Stvoriteľom a Otcom. Jediným bohatstvom je Boh, všetky ostatné hodnoty, aj keď sú dobré, sú relatívne. Prežívať chudobu znamená pre dobrovoľníčku dať do služby druhým svoje schopnosti, svoje ľudské a duševné kvality. Poslušnosť je uznanie základnej závislosti človeka od Boha, ktorému sa dobrovoľníčka úplne odovzdáva. Následne prijíma situácie, ktoré je pozvaná prežívať podľa Božej vôle, a pritom využíva všetky Božie prostriedky. Dobrovoľníčka je povolaná radostne svedčiť o Bohu. Ako osoba ľudsky zrelá a ako žena je určitým smerníkom nádeje. Jej povolanie charakterizuje rezervovanosť, to znamená, že dobrovoľníčka o svojom zasvätení nehovorí, ale otvorene svedčí o hodnotách reality stvorenej Bohom. V rámci svojho zasvätenia sa dobrovoľníčka angažuje v Bohu a v Cirkvi a v úplnej disponovanosti dáva do služieb Božieho kráľovstva všetky svoje schopnosti a možnosti. Dobrovoľníčka objavuje Boha a kontempluje jeho tvár v každom človekovi. Zvláštnu pozornosť venuje mladým, predovšetkým najchudobnejším a opusteným. Ujíma sa ich priamo alebo nepriamo, a to tak, že vstupuje do ich sveta, sprevádza ich na životnej ceste, stotožňuje sa s ich záujmami, pomáha im objavovať bohatstvo, ktoré nosia vnútri, a dávať ho do služby iným. Dobrovoľníčka sa podľa svojich možností dostáva do takých prostredí, kde sa môže čo najlepšie ujať mladých a ich problémov: odbory, masmédiá, dobrovoľníctvo, riskantné štvrte, politika. Dobrovoľníčka sa snaží vrátiť práci ľudskú hodnotu a pritom jej ide o dobro druhých. Prácu považuje za prostriedok na živobytie, nie na obohatenie, za prostriedok na to, aby mohlo v dejinách pokračovať Božie tvorenie a vykúpenie. Dobrovoľníčka verí v dobro stvorených vecí: všetko, čo je autenticky ľudské, je dobré, pretože to pochádza od Boha. Prostredníctvom práce, angažovaním sa v politike, v spoločnosti, v dobrovoľníctve spolupracuje na tvorbe sveta podľa originálneho Božieho projektu. Dobrovoľníčka je kontemplatívna v činnosti. Jej modlitba je jednoduchá a živá. Je to modlitba „kozmického“ výdychu, modlitba, „preplnená“ ľuďmi a vecami, modlitba, ktorá sa rodí z hluku zástupu, z otázok mladých, z utrpenia chudobných, z ťažkostí v práci, z neschopnosti komunikácie, z krásy zapadajúceho slnka… Dobrovoľníčka, zasvätená laička v škole dona Bosca, si volí život prežívaný v saleziánskom duchu, ktorý má špecifické charakteristiky, čím sa odlišuje od zasvätených laičiek v iných sekulárnych inštitútoch. Byť saleziánkou charakterizuje spôsob života dobrovoľníčky ako zasvätenej aj ako sekulárnej osoby. Atmosféra, ktorú dobrovoľníčka vytvára okolo seba, je bohatá na optimizmus a radosť, na rodinného ducha, na pracovitosť, na jednoduchosť a tvorivosť. Dobrovoľníčka si osvojuje preventívnu metódu dona Bosca, ktorá je založená na rozume, viere a láskavosti. Preto sa štýl jej vzťahov vyznačuje vnútornou vyrovnanosťou, jednoznačným správaním, konkrétnou angažovanosťou. Je pozorná, disponovaná, jemná, charakterizuje ju „láskavosť“ – „prejavená láska“, ako hovorieval don Bosco. |













