Syntéza umenia a náboženstva v diele Štefana Sandtnera

Sandtner-kof-3-prispevok-foto-Gallik

 PhDr. Ján Gallik, PhD.– Odborný asistent v Ústave stredoeurópskych jazykov a kultúr Fakulty stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre. Venuje sa najmä výskumu a interpretácii literárnej tvorby autorov slovenskej a českej katolíckej moderny i interpretácii diel autorov súčasnej slovenskej literatúry duchovno-kresťanskej proveniencie. Je autorom dvoch vedeckých monografií Ján Haranta v literárnokritickom kontexte (2011), Spiritualita v slovenskej literatúre pre deti a mládež (2013) a dvoch vysokoškolských učebných materiálov Slovenská katolícka moderna v stredoeurópskom priestore (2015) a Kapitoly zo súčasnej stredoeurópskej literatúry (2015, e-kniha). Je tiež editorom troch zborníkov vedeckých štúdií Pavol Strauss a katolícka moderna (2014), Piráti krásy (2015) a Jozef Tóth a katolícka moderna (2016). Recenzie, články, literárne štúdie publikuje v domácich i zahraničných zborníkoch a v literárnych periodikách: World Literature Studies, Slovenské pohľady, Kultúra, Slovenské národné noviny, Knižná revue, Literárny (dvoj)týždenník, Dimenzie, Bibiana, Romboid, Dotyky a i.

 

Kontakt: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

 

________________________________________________________________________________________

Stáva sa dobrým zvykom, že si pri významných, najmä tzv. okrúhlych jubileách zaspomíname na osobnosti, ktoré kreovali a nesmrteľnosťou svojej tvorby i naďalej kreujú slovenskú kresťanskú literatúru a kultúru, hoci pre tých, ktorí sa popri Kristovom evanjeliu denne sýtia pokrmom ich básnického slova, je sviatkom každý okamih života, strávený pri ich umeleckej spisbe. Pred dvomi rokmi to bola spomienka na pirátov krásy (Pavol Ušák Oliva, Janko Silan, Mikuláš Šprinc), konkrétne pri príležitosti stého výročia ich narodenia a z rovnakého dôvodu sme si v decembri minulého roka zaspomínali i na katolíckeho kňaza a básnika Svetloslava Veigla. Pár mesiacov predtým sme tiež oslávili 90. narodeniny gréckokatolíckeho kňaza, básnika a mysliteľa svetového formátu Jozefa Tótha či 110. výročie narodenia emblematickej osobnosti slovenskej katolíckej moderny Rudolfa Dilonga, pričom práve 7. apríla tohto roka uplynulo i 30 rokov od jeho smrti, ktorá ho zastihla ďaleko od domova v americkom Pittsburghu. Tento rok myslíme obzvlášť na ďalšie dve výrazné osobnosti slovenskej katolíckej moderny: katolíckeho kňaza, saleziána, básnika a prekladateľa Štefana Sandtnera i básnika, prekladateľa, literárneho kritika, pedagóga „par excellence“ Janka Frátrika, a to pri príležitosti nedožitých stých narodenín. Oboch si literárna história pamätá najmä ako istých súpútnikov vyššie zmienených autorov, ku ktorým mali generačne blízko, formovali sa v spoločnom literárnom ovzduší, hoci, ako píše Július Pašteka, „ich tvorba v povojnovom represívnom období rástla akoby „bokom“, hľadala si iné cesty vývinu či realizácie; paralelné, nie identické“(Pašteka, 2002, s. 546).

V úvode príspevku, v nadväznosti práve na spomenuté osobnosti, by sme ešte radi spomenuli výborný článok Antona Hykischa, publikovaný v šiestom tohtoročnom čísle Slovenských pohľadov, kde sa zmienil o špecifickosti strednej Európy (obzvlášť Vyšehradskej štvorky) v kontexte súčasných problémov Európskej únie. Jeho konštatovanie, že stredná Európa, počtom obyvateľov a rozlohou zmes stredných a malých národov Európy, nachádzajúcich sa medzi vyspelým Západom a mocným Východom, je priestorom, ktorý si toho počas svojej existencie mnoho vytrpel od silnejších susedov (Franská ríša, Byzantská ríša, Osmanská ríša) a v 20. storočí asi najviac zakúsil trpkosť totalitných systémov (fašizmus a komunizmus), pričom i dnes vstupuje do hry, keď sa radikálne mení tvár európskej identity, budovanej stáročia na základoch európskej civilizácie, ktorou je najmä kresťanstvo a kresťanská kultúra, nás inšpiroval poukázať i v súvislosti s hrdinským životom a tvorbou dona Štefana Sandtnera na fakt, že práve tento aspekt, ktorý sa premieta i do literatúry týchto národov (v úzkom ponímaní máme na mysli najmä krajiny Vyšehradskej štvorky), ktorých vzájomné vzťahy neboli vždy a ani dnes nie sú úplne ideálne, zohrával v 20. storočí jednu z kľúčových úloh v myslení a vnímaní Stredoeurópanov a zdá sa, že bude potrebné aj v 21. storočí, aby pretrval vo vedomí, zmýšľaní a konaní (nielen) stredoeurópskych národov. Ukazuje sa, že nie nadarmo si básnik, esejista a mysliteľ Pavol Strauss, ktorého diela majú výrazný tematický i ideový súzvuk s tvorbou autorov slovenskej katolíckej moderny, vo svojom denníku 20. augusta 1948 poznačil myšlienku, že svet a jeho civilizácia sa dá budovať iba na správnom základe myslenia a mravov.A keďže mnohé projektybudovania „lepšieho sveta“ kresťanstvo poslali do výslužby, Strauss predpokladal, že to nepôjde ináč, ako to s ním znovu skúsiť. Taktiež Jozef Tóth, gréckokatolícky kňaz, spisovateľ a mysliteľ podobných rozmerov ako Pavol Strauss, považuje kresťanské náboženstvo za najdokonalejší antropologický model pre ľudský život. V obdobných súradniciach videl dôležitosť spojenia kresťanského náboženstva a literatúry i český literárny kritik Miloš Dvořák, ktorý sa už v priebehu 30. rokoch 20. storočia stal vyhranenou literárnokritickou osobnosťou, hodnotiacou literárny proces cez prizmu kresťanskej spirituality. Už po mníchovskej tragédii v 1938 a aj v protektorátnych rokoch poukazoval na dôležitosť nadviazania na tradíciu literárnych diel, v ktorých jasne cítiť prítomnosť Boha (mal na mysli najmä dielo Otokara Březinu)a v duchu tejto tradície bolo nutné proti hákovému krížu postaviť dôsledne kríž kresťanský. I postupný nástup komunistickej ideológie a jej schematické (najmä agitačno-propagandistické) postuláty v literatúre v období po druhej svetovej vojne vnímal tak, že tam, „kde smysly a prožitky určují život vůle, lehce vstupuje do umění bestialita nebo ideologické schéma a stává se náhražkou lidství“ (Dvořák In Med, 2004, s. 45). Kultúra – podľa Dvořákovho hodnotového sveta – má byť založená na metafyzickom usporiadaní hodnôt a z neho odvodzovaných hodnotení, pretože „spojení umění a náboženství vymezuje tvůrci pojem svobody, která začíná tehdy, kdy se člověk osvobozuje sám od sebe, kdy svůj egoizmus mění v lásku k bližnímu“ (Med, 2004, s. 51). Toto je na úvod len krátka ukážka toho, že, ako svojho času napísal český literárny historik Jaroslav Med, „literární život je do značné míry obrazem společenské role literatury“ (Med, 2010, s. 8). A tak kresťanské myslenie, ktoré do značnej miery sformovalo históriu a kultúru Európy, pričom v mnohých národoch vytvorilo princíp neodlučiteľnosti prepojenia národného cítenia, kultúry a viery, sa postupom času vo svojich dvoch hlavných konfesionálnych prúdoch, t. j. v katolicizme a protestantizme, snažilo rôznymi spôsobmi reagovať na často turbulentné zmeny v spoločnosti.

Štefan Sandtner sa narodil 30. apríla 1916 v Pezinku, pričom jeho osud bol podobný osudu mnohých jeho generačných druhov. Pochádzal z chudobnej rodiny kolára, a tak i jeho ľudský charakter od mlada formovala viera, poézia, pokora a chudoba. Už v čase dospievania sa jeho životné cesty spájajú s rehoľou charizmatického dona Bosca, keď ako 13 ročný odišiel študovať k saleziánom do Šaštína. Do noviciátu vstúpil v roku 1933, pričom o rok neskôr zložil prvé rehoľné sľuby v Hronskom Sv. Beňadiku. Maturoval v roku 1938 na gymnáziu v Kláštore pod Znievom, pedagogickú prax vykonával v Trnave a od roku 1939 až 1943 študoval teológiu v Ríme, kde ho vysvätili za kňaza. Ako uvádza Peter Cabadaj, následne prednášal dva roky „na Teologickom učilišti v Hronskom Sv. Beňadiku, súčasne bol poslucháčom slovenčiny, filozofie a histórie na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1945 – 1947). V priebehu rokov 1945 – 1950 pôsobil ako školský radca pre štúdium na saleziánskych filozoficko-pedagogických učilištiach v Trnave, Hodoch pri Galante a Šaštíne“(Cabadaj, 2016, s. 16).Treba tiež dodať, že v rozpätí rokov 1937 – 1939, 1943 – 1948 redigoval viaceré náboženské časopisy, pričom v tejto činnosti mohol následne pokračovať až o 41 rokov neskôr, a to po roku 1989.

Postupný nárast arogancie moci komunistického štátneho aparátu a systematická príprava na ateizáciu spoločnosti po roku 1948 vyústila do tzv. barbarskej noci, resp. „Akcie K“. Základný plán, ktorý 20. januára 1950 prijalo predsedníctvo ÚV KSČ, zahŕňal v Čechách i na Slovensku najskôr v prvej vlne likvidáciu najpočetnejších rádov a v druhej vlne ostatných. V prvej vlne išlo na Slovensku o františká¬nov, saleziánov, verbistov, jezuitov, redemptoristov a premonštrátov. Po násilnom rozpustení reholí bol i Štefan Sandtner internovaný, spoločne s ďalšími rehoľníkmi, v Podolínci. Po istom čase bol zatknutý a v roku 1952 vo vykonštruovanom procese i odsúdený „pre velezradu“ na pätnásť rokov väzenia. Postupne si prešiel väzeniami v Leopoldove, Bratislave, Ilave či Mírove. Je známe, že práve v leopoldovskej väznici sa stretol s významným českým katolíckym básnikom Václavom Renčom, ktorého skladbu Loretánske svetlo sa naučil naspamäť a v pamäti ju prebásnil – alebo povedané jeho vlastnými slovami „premodlil“ – do slovenčiny. Zbierka vyšla v bratislavskom vydavateľstve Don Bosco až v roku 1997 (český originál vyšiel o päť rokov skôr). Sandtner v doslove prekladu spomenul, že kniha pri svojom zrode nebola písaná. Rovnako ako Renčova mariánska skladba Popelka nazaretská sa zrodila len v jeho hlave a v srdci. „V hlave, preto je taká múdra a cudná, a v srdci, a preto je taká hlboká a krásna. V hlave sa tých vyše 1100 veršov prenášalo z väznice do väznice a napokon z väznice na slobodu“(Sandtner In Renč, 1997, s. 119). Jednotlivé verše sú zoradené postupne pod modlitbovými formuláciami a následnými odpoveďami na ne, tzn. akoby modliaci sa odriekal loretánske litánie, ale s pridanou poetickou hodnotou Renčových duchovných zachvení. Loretánske svetlo je tak vystavané na princípe, ktoré autori katolíckej moderny často využívali, a to na parafrázovaní a amplifikácii jednotlivých pasáží liturgických textov. Zo samotných veršov je zjavné, že obaja básnici prechádzali vo väzení „temným očistcom“, a to v samote, ktorá bola ako „oceľový pás“. Uvedomili si však, že Kristovo utrpenie bolo oveľa väčšie ako ich vlastné: „Veď si to ty, ty brat náš z Getsemani, / čo hľadí sem, čo žiari v týchto tmách. / Ty, ktorý všetku skľúčenosť a strach, / bolestné zdanie márnosti i rany, // ktorými zíva nezmierená vina, / si dávno, dávno za mňa do dna pil. / Tá ľútosť blen, tá suchosť černobyľ, / čo chutnám včuľ, sú kvapkou tvojho vína. // A tys´ ho pil za všetky pokolenia, / priepastne sám, závratne nevinný. / Kiež sú aj moje čierne hodiny / výkupnou cenou nášho previnenia“(Renč, 1997, s. 12). Z veršov tak jasne vyviera neoblomnosť vo viere, túžba a nádej po živote bez temnoty, znázorňuje tiesnivý obraz väzenia, oslavuje i prosí Boha a Pannu Máriu o silu viery a túži potom, aby sa raz pokojne mohol začleniť do bežného života. Štefan Sandtner bol napokon amnestovaný v roku 1960, ale ako občan „druhej kategórie“ sa zamestnal len ako skladový robotník v Pezinku, odkiaľ odišiel do dôchodku v roku 1968. Veľký Kristov bojovník však patril, ako uvádza Mária Bátorová, v zápase spirituálno-kresťanskej tvorby s materializmom ku kľúčovým osobnostiam kresťanského disentu, a to spoločne s katolíckym konvertitom, básnikom a esejistom Pavlom Straussom, neskorším kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom a katolíckym aktivistom Ivanom Polanským, pretože najmä tieto osobnosti prostredníctvom silného katolíckeho disentu priviedli Slovensko k novembru 1989(Bátorová, 2010, s. 27). Ten sa stal zároveň kľúčovým rokom i pre tvorbu Štefana Sandtnera, pretože dovtedy poznalo jeho meno iba niekoľko zainteresovaných osôb. Ako básnik debutoval v zahraničí zbierkou Noctes et dies (Padova 1966) pod pseudonymom Ferko Vek, ktorú uviedol ako „verše k breviáru“ s nasledovnou poznámkou: „Za všetkých, ktorí mi znemožnili 3292 dní modliť sa breviár.“

Viaceré Sandtnerove verše teda do pádu komunizmu kolovali len v samizdatovej podobe a knižne začali vychádzať až v druhej polovici 90. rokoch 20. storočia. Najskôr však Slovenské pohľady v roku 1993 vo svojom 4. čísle priniesli Sandtnerov básnický cyklus Sedmokráska s podtitulom Belasé metamorfózy, aby mu o tri roky neskôr vyšla na Slovensku prvá knižka, a to až pri príležitosti jeho 80. narodenín pod názvom Stromy (1996). Z nej pochádza i prekrásna báseň s názvom Strom, v ktorej sa zrkadlí viacero motívov a symbolov, odrážajúcich ľudský život v súzvuku s prírodou, a tiež obraz Božej krásy v stvorených entitách: „Korene, kmeň a koruna, / konár, list, kvet, plod, semená... / Prečo sa človek okúňa, / keď naňho čaká premena. // Korene z hĺbok žijú z pôd, / z hlbín sa žije do výšok / k prameňom spásonosných vôd, / skadiaľ je k slnku iba skok. // Čo by bol strom, čo bez kmeňa, / (kosodrevina, azda krík), / čo nesie ťarchu bremena, / zelenú klenbu. Výkričník. // Koruna vzdušná kolíska, / v nej plno spievajúcich hniezd, / búrlivých vetrov bojiská, / hromozvod rozjasaných hviezd. // Konáre – kostra koruny – / a vetvy, krehké halúzky, / keď sa to všetko rozzuní, / celý svet je až priúzky. // A tisíc listov zelených / a na nich tisíc posolstiev / roznáša vietor v jeseni / farebných dažďov tichý spev. // Strom – zakvitnutá mladucha, / tajomstvo, nedotknutý kvet, / čo v túžbach čaká na Ducha, / pripravené s ním spoluznieť. // Zarodiť chutné ovocie. / Ja som kmeň, vy ste ratolesť, / na ktorej strapec klokoce, / tak ako káže blahozvesť. // Tak je tu strom a na ňom plod, / a v ňom, v ňom živé semená, / žijúce iba pre život, / záruka nášho vzkriesenia.“

V roku 1998 mu vychádza zbierka Žaltár môj žaltár, ktorú Július Pašteka charakterizoval ako knižku na čítanie i meditovanie. Nešlo zároveň len o reedíciu jeho padovského debutu Noctes et dies, ako sa často mylne uvádza, pretože autor ju podstatne doplnil novými textami. Zaujímavé sú najmä verše, v ktorých svoj jóbovský osud z väzenia neprežíval vo vzbure proti Bohu, ale naopak, v jeho blahorečení: „Závoj nepriezračne šerý, / prevesený cez svety, / rozplynie sa v mračne viery, / keď ním tvoj blesk preletí. // Keď ho z nadoblačnej sféry / milosti lúč presvieti, / lačné pery vďačne zmieri / kvapka božskej perleti.“ V tom istom roku ako vyšla daná zbierka, publikoval Štefan Sandtner ako saleziánsky duchovný formovateľ mládeže knižku Mladí adorátori a o dva roky neskôr zbierku liturgickej a zároveň „väzenskej“ poézie S básňou je deň krajší. I tu je pocit vnútornej slobody, silné presvedčenie nepodľahnúť fyzickému a psychickému nátlaku, viera, že nádej človeka tkvie vzkriesenom Kristovi, žriedlom Sandtnerovej poézie i v tých najťažších časoch: „Prežehnal som dnešné ráno, / tento portál do chrámu, / prekračujem hviezdnou bránou, / vyprosiť si ochranu. // Ten chrám to je katedrála, / to je moje dnešné DNES, / zaznieva v ňom živá chvála, / do výšok ju ty sám vznes. // Len si srdce nezatvrdzuj, / keď počuješ hlas môj DNES, / zodri zo mňa všetku hrdzu, / veď je sviatok, veľké DNES. // Keď ti prídem na večeru, / ponúkneš mi chlieb náš DNES, / posilňuj v nás slabú vieru, / nádej unavenú vzkries. // Počuť pri poslednom dychu: / V raji budeš so mnou DNES. / Prijmi moju prosbu tichú, / Kriste, vždycky, včera, DNES.“ Posilou mu je tiež nebeská matka Panna Mária, ktorá je v mnohých básňach autorov katolíckej moderny doslova leitmotívom, rozvíjajúcim tok poézie do mnohorakých podôb: „V okienku z mreží je osnova, / na ktorej je len pár taktíkov. / Prvý takt: Týraný doslova. / Druhý takt: S diabolskou taktikou. / Tretí takt: Všetko zas odznova. // Z hĺbok sa čistučko rozzvučí / radosť a zazvoní vysoká / nota jak zlatý mok v obruči. / Často však stečie mi do oka / žiarivá kvapôčka po lúči. // Prameň tak vyviera zo skaly. / Z tónov sto stonov mi uniká. / Mier mi však do duše vbozkali, / zmučený v znamení krížika / spievam ich Márii do škály.“

Liturgický ráz majú aj tri diela Kytica Dominika Savia, Ja som brána a Všetky žiarivé hviezdy, ktoré vychádzajú v roku 2001 a následne mu do konca roka 2002 vyšli ešte dve knižky veršov Vtáčia symfónia a Tie šaštínske zvony. V ďalšom roku publikoval dielo Kňaz naveky (2003). Práve v básňach Spomienka a Kompas zo zbierky Vtáčia symfónia výrazne zaznieva v úvode príspevku už zmienená sila spojenia umenia a náboženstva, ktorá sa – ako konštatoval Miloš Dvořák – začína vtedy, keď sa človek oslobodzuje sám od seba, keď svoj egoizmus mení v lásku k blížnemu: „Raz mi sem vtáča zablúdilo, / a sadlo si mi na mrežu, / zaštebotalo milo, milo, / za to ho asi zarežú. // Našťastie, vtáča má aj krídla, / pozdravilo ma Dobrý deň, / nepadlo mrežiam do osídla, / bolo to ako krásny sen. // Boh si ťa stvoril pre slobodu, / aj ja ju s tebou vyznávam, / a spievam s tebou na ňu ódu, / aj keď som bez krídel a sám“ (Spomienka). Túto skutočnosť preciťuje básnik najmä cez slobodu krehkých stvorení, akými sú práve nebeské vtáky, ktoré majú v kresťanskej symbolike svoje výsadné miesto: „Keď prikvačí k nám zima nečakaná / a vyháňa vás z domu treskúca / na ďalekú tú cestu do neznáma, / ktože vám kompas vložil do srdca? // Vtáčence moje milo milované, / gravitujeme všetci do slnca / zohriať sa, prežiť, prebudiť sa v ráne, / čo nezapadá, spieva do konca. // Šťastlivú cestu, oddych, skorý návrat, / kto by nám spieval piesne milené / a podopieral, keď nás chytá závrat / vykročiť na chodníky zmýlené“ (Kompas).

Vo všetkých svojich knihách Štefan Sandtner dokazuje, že jeho život a tvorba boli úzko späté s Pravdou, ktorá bude Pravdou naveky, aj keď by sa k nej nik nehlásil. A v zhode s tvrdením amerického arcibiskupa Fultona J. Sheena možno povedať, že i on odsudzoval omyl, ktorý bude vždy omylom, hoci by ho vyznávali všetci. Nech je i pre nás hrdinský život Štefana Sandtnera, ktorý je zároveň výrazom jeho umeleckej tvorby, príkladom, že nasledovníci Nazaretského nemali a nikdy nebudú mať na ružiach ustlané: „Vyhodili sme ťa ako prežitok, ako príťaž / zo súkromia, z vedomia i svedomia. / Kriste, zmiluj sa!“ Štefan Sandtner zomrel 14. augusta 2006 v Bratislave, a tak oslava jeho storočnice je zároveň príležitosťou pripomenúť si i desiate výročie jeho narodenia sa pre večný život s nebeským Otcom.

Literatúra
1. BÁTOROVÁ, M. Kresťanská tvorba na Slovensku po roku 1945 (alebo jeden z typov alternatívnej tvorby na Slovensku po roku 1945). In Žilková, M. (ed.) Slovenská kresťanská kultúra – Osudy a osobnosti. Ostrihom: Vysoká škola teologická, 2010. s. 19 – 30. ISBN 978-963-89043-0-0
2. CABADAJ, P. Vo výške naša sláva korení. In VOX. 2016, roč. IV., č. 8, s. 16 – 17. ISSN 1339-3634
3. HYKISCH, A. Potichu a bližšie. In Slovenské pohľady. 2016, roč. IV. + 132, č. 6, s. 1 – 8. ISSN 1335-7786
4. MED, J. Literární život ve stínu Mnichova (1938 – 1939). Praha: Academia, 2010. 340 s. ISBN 978-80-200-1823-6
5. MED, J. Spisovatelé ve stínu. 2. rozšírené vydanie. Praha: Portál, 2004. 238 s. ISBN 80-7178-939-9
6. PAŠTEKA, J. Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Bratislava: Lúč, 2002. 565 s. ISBN 80-7114-370-7
7. RENČ, V. Loretánske svetlo. Slovenský preklad Štefan Sandtner, SDB. Bratislava: DON BOSCO, 1997. 125 s. ISBN 80-85405-58-X
8. SANDTNER, Š. S básňou je deň krajší. Bratislava: DON BOSCO, 2000. 99 s. ISBN 80-88933-46-3
9. SANDTNER, Š. Vtáčia symfónia. Bratislava: DON BOSCO, 2002. 152 s. ISBN 80-88933-85-4

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk