Strom ako emblém moderny (Básnická zbierka Stromy)

Prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc – germanistka a slavistka, doktorka vied – vedúca vedecká pracovníčka (Ústav svetovej literatúry SAV, Bratislava), profesorka (Masarykova univerzita, Brno), členka Učenej spoločnosti SAV, hosťujúca docentka na Univerzite v Kolíne n/Rýnom (1995-1998), spisovateľka a publicistka,  členka Klubu nezávislých spisovateľov, prezidentka SC P.E.N. (2006- 2008). Knižne mohla publikovať až po r. 1989. Vedecké práce zameriava na výskum slovenskej moderny, ktorú v komparatistických štúdiách začleňuje do kontextu svetovej literatúry. Editorka zborníkov a antológií. Monografie: Biele miesta v slovenskej literatúre (v spoluautorstve, SPN 1991), Roky úzkosti a vzopätia ( Causa editio 1992), Jozef Cíger Hronský a moderna (Veda, 2000), Jozef Cíger Hronský und die Moderne ( prepracovaná a doplnená verzia, Petr Lang, 2004, cena SAV a LITFONDu). Paradoxy Pavla Straussa. (PETRUS, Bratislava 2006). Dominik Tatarka slovenský Don Quijote. (Veda 2012, Cena SC PEN. Anglická verzia Peter Lang 2015, nominácia na Krištáľové krídlo. Medzi ideálom a ničotou. Eseje a publicistika 2014. Próza a poézia: Zvony v kameni (1993, kanadská cena Hronský 92), Tíš (novely a básne, 1996, Stille, Pilum Verlag, 2016), Tell (novely a básne, 1999, cena SSS a LITFONDu), Biele steny (novely a básne, 2003), Púšte a oázy ( výber z poézie, 2008), Stred (román, 2010, cena Incheby), švajčiarska cena Zlaté pero. Preklady vedeckých a umeleckých textov do nemčiny, angličtiny, taliančiny, ruštiny, poľštiny, litovčiny, japončiny, arabčiny a hindu.

_________________________________________________________________________

Štefan Sandtner je priamym pokračovateľom tzv. katolíckej moderny, jej tretej fázy, ktorá sa začína po druhej svetovej vojne a patrí do skupiny disidentov katolíckeho disentu z 50.rokov. (1) Jeho tvorbu určujeme ako pokračovanie poézie Jána Harantu v motívoch výlučne náboženských v poézii a v evidentnej racionalite a pokračovanie Jána Silana v prírodných motívoch skoro až panteistického charakteru  a „mäkkosti“  poetiky. Obe tieto línie sa pokúsime následne dokázať cez analýzu básnickej zbierky Stromy z roku 1996.

 

Ako kňaz saleziánskej rehole, teda rehole, ktorá sa venuje výchove mládeže, píše poéziu, ktorá vždy niečo čitateľovi hovorí, nepoučuje priamo, no nikdy nie je duchaprázdna. To znamená, že Sandtner tvorí zo žriedla, ktoré je blízke jeho duchovnej orientácii: z Biblie, zo Zjavení, z Knihy žalmov a pod. Toto žriedlo je akoby stále a samozrejme prítomné, vylučuje svetskosť, ale zároveň spája bežný, každodenný a konkrétny život s týmto žriedlom. Kresťanský univerzalizmus takto intervenuje do každej konkrétnej básne a ukazuje na celistvosť stvorených vecí a ľudí. 

Jeho poézia tým pádom nadobúda epický charakter, často by sa jeho veršom mohol začínať príbeh. Prelúdium, úvod, k básnickej knihe Stromy, sa začína nasledovne:

 

„Keď vstupuješ do tejto hory/ akoby si vchádzal do chrámu...“      

 

Slovom „Keď“ sa začínajú rozprávať príbehy (aj epické útvary ako bájky Joatamova bájka z Knihy sudcov 9 s. 45) a básnik tu pozýva spoluprežiť príbeh o stromoch a ľuďoch a stvoriteľovi tohto všetkého... a hovorí o tom, čo človek cíti a aké má asociácie, keď vstupuje do lesa medzi stromy. Líniu epiky podčiarkuje aj strohý počiatočný syntaktický paralelizmus. V tejto básni sa javia aj mnohé iné atribúty Sandtnerovej básnickej tvorby: archaizmy a poetizmy (čuješ, svätenička...) sa tu striedajú s cudzími slovami (dialóg, extáza, gravitácia...) Básnik, ktorý študoval teológiu a zároveň filozofiu, používa poetickú básnickú reč a modernú civilnú reč v symbióze. Básnický subjekt sa z vlastného vnímania rozširuje do priestoru na iných ľudí („...že aj v tebe čosi rezonuje vo výške. Dávaš sa strhnúť. Rastieš s nimi...“) Hovorí o sebe, ale akoby básnickú výpoveď sugeroval druhou osobou singuláru svojmu čitateľovi. Stavia na metaforických antitézach:

 

 „... a v ich objatí sa cítiš ako v extáze. / Vyzdvihnutý z lomozu mlčíš./ A toto ticho v tebe spieva.“

 

Identifikuje seba aj čitateľa so stromami. Ku klasickému ponímaniu patrí „výška“, vnímanie esteticky vysokého, hodnotová škála je tradičná, kresťanská, poetika moderná sústredená na zobrazenie obyčajných situácií života, za ktorými je Boh. Toto prepojenie je všade evidentné. K tomu patrí aj označenie Boha ako „veľký Dirigent“, ktorý „dvíha taktovku“, to znamená udáva tón. Metafora a prirovnanie: „Stromy ako organové píšťaly/ stoja v tomto veľkom orchestri...“ naznačujú vnímanie civilizácie, vážnej- Bachovej hudby- a prírody ako jedno a to isté. Civilizačný proces začína pre Sandtnera  pri stvorení sveta. Básnik a s ním čitateľ identifikuje seba so stromami. Celá báseň je založená na senzitívnom zážitku z prírody. Spracovanie zážitku do estetickej podoby básne (alebo iného umenia) je pre umeleckú modernu príznačné. (2)

Prvá báseň z „orchestra“ Stromy, ktorá dala názov celej zbierke, predstavuje koncíznu výpoveď o vlastnostiach stromu v dvoch rozsiahlych strofách (prvá má 16 a druhá 13 veršov) Z 29 veršov je v 17tich veršoch vymenovaných 17 reálnych funkcií stromu  4 verše sú o tragike– zomieraní – teda o hroziacej  ekologickej katastrofe (explicitne aj na str. 40) a ostatné hovoria o kráse. Táto štruktúra za sebou idúcich vlastností je litanická. (s. 7)

 

Následne sú básne viazané na knihu Genezis o stromoch, na Bibliu- príbeh o strome poznania dobra a zla a strome života...

Rytmus a jednoduchá, spevná melódia upomínajú na poetiku Janka Silana: „Len dobré stromy prežijú/ tak je to v evanjeliu.“ (s. 22) Aj údiv či upozornenie na zložitú štruktúru vlastného bytia sa zhoduje so Silanom: „Každý list božie veľdielo,...“ Sandtner upozorňuje každou básňou na rôzne aspekty evanjelií, vysvetľuje Písmo.: „Tajomstvá skryté premúdrym/a dieťa ich vie spamäti.“

Báseň Strom ako dar (s. 47) je významovo koncízna, zovretá výpoveď o kríži ako najkrajšom strome... o obeti. A báseň Vychýlené ťažiská (s. 51) je typicky Sandtnerovská výpoveď o akceptácii, tolerancii, viere a nádeji, že „Aj do krivých osnov/ Boh vie vpísať doslov“...  „Strom aj krivý môže zarodiť.“

Miestami akoby básnik pamätal na deti v onomatopoických veršoch: „Šuška tíško šušká:/ vieš, že svätojánska muška/je tiež božie stvorenie?/ Svieti si a k tuji z tuje veselo si poletuje/ človek nad tým onemie.“ (s. 56)

 

Strom zasadený pri vode (s. 52) nikdy nezahynie, nevyschne, tak ako človek napojený na vieru, nemôže byť zúfalý a prepadnúť ničote.

 

Pre pevné náboženské presvedčenie, hlbokú vieru, ktorá sa odráža v jednotlivých básňach tejto zbierky a aj v celej Sandtnerovej tvorbe, by sa mohlo zdať, že ide o poéziu tradičnú. Moderna totiž má minimálne dve fázy vzniku: 1/v karteziánskom období koncentrovane vo vete R. Descartesa „Myslím, teda som“ viaže existenciu človeka na akt rozumu, a tým na osvietenský racionalizmus, ktorý zasahuje do dovtedajšieho myslenia a radikálne odstraňuje transcendentné myslenie, no nezvládne túto operáciu celkom. V krajinách kresťanskej Európy ostáva mnoho mysliteľov aj spisovateľov či umelcov všeobecne (P. Claudel, J. S. Bach, Bernanos a i.) ktorí svoju tvorbu opierajú stále v pozadí o hlbokú vieru v Boha.

 

Druhá fáza umenia smerujúca k moderne sa formuje koncom 19. storočia a na prelome storočí 19. a 20. zažíva umenie už podstatné zmeny (3) v úplnej koncentrácii na človeka, jeho psychický stav, podvedomé, aj sexuálne procesy, ktoré ovplyvňujú jeho konanie. (4) No aj v tejto fáze pokračujú niektorí umelci z 19. storočia a vytvára sa nová vlna modernej poézie, ktorá si modifikuje kategóriu Boha, ale nezrieka sa jej. R. M. Rilke to vyjadruje nasledovne: „U mňa sa k Bohu nestúpa, u mňa sa k Bohu prepadá.“, čím sa zdôrazňuje vnútorná dimenzia, zvnútornenie viery... Takto sa pre dvadsiate storočie zachováva v umení prúd silno meditatívnej a aj každodennej náboženskej poézie a prózy (P. Claudel, F. M. Dostojevskij, R. M. Rilke, F. Werfel, Barlach, G. Papini, G. Green, plejáda tzv. slovenskej katolíckej (R. Dilong, P. G. Hlbina, J. Haranta, J. Silan, S. Veigel, P. Strauss, Š. Sandtner a i. aj evanjelickej (E. B. Lukáč, L. Novomeský, všetci autori zborníka K výšinám 1937) moderny. Básnická imaginácia prepojená na praktický a zároveň transcendentný svet, je vo svojej podstate veľmi silná, upomína na základné entity bytia samotného, povoláva k zodpovednosti zachovania života atď. K podstatným emblémom tvorby moderny je emblém stromu, ktorý symbolizuje stabilitu miesta, korene sú symbolom ukotvenosti v zemi, pevný kmeň ako os –stred – a koruna ťahajúca sa k nebesám – táto vertikála čerpajúca silu zo slnka, kolobeh obnovy počas roka atď.  To všetko poskytuje mnohonásobnú metaforickú variabilnosť identity, ktorá je pre modernu ešte typická.

 

Takto presne vidíme modernu a jej znaky len v porovnaní s tým, čo nasledovalo: postmoderný rhizomatický diskurz. (Deleus a Guattari)  Koncept postmoderny spočíva na inom prírodnom úkaze – na rastline, ktorá nemá stred a ťahá sa pod povrchom a aj na povrchu je ľubovoľne rozložená a vzájomne pospletaná... Metafora rhizomatickej teórie poskytuje celkom inú perspektívu – zdola, nevyžaduje pestovanie, ani zásah človeka, pretože ako burina nekontrolovateľne bujnie, rastie, odumiera... A potrebné je podotknúť, že aj toto je bytie, aj keď plazivé a nepestované. Umelec bez identity. Istí utori sú pre isté diskurzy potom „mŕtvi“, ako explicitne dokladajú teórie M. Foucaulta a R. Bartha. „Postmoderný umelec“ (Lyotard) môže existovať a bezproblémovo, bez zásadných postojov (a aj reálne) zachytávať skutočnosť okolo seba.

Obe varianty sú možné. No v posledných desaťročiach sa západná veda už vracia k teóriám o autorskej osobnosti, a teda o kategórii autora s istou identitou, istým nezameniteľným, jedinečným rukopisom (5)

 

stromy

 

Poznámky:

1. Slovo disent znamená „inak zmýšľajúci“. Myslí sa tým zmýšľanie alternatívne k vládnucemu,  iné, ako je oficiálne. 50te roky sú charakteristické komunistickou totalitou a schematizmom. Okrem katolíckeho disentu tu bol rad „inak zmýšľajúcich“  intelektuálov ako Pavol Strauss, ale aj tzv. buržoázni nacionalisti postihnutí justičnými vraždami a väzením.

2. Dieter Buchhart: Edvard Munch: Liebe. Tod. Einsamkeit. Herausgegeben von Dieter Buchhart und Klaus Albrecht Schröder. 25. 9. 2015 – 24. 1. 2016. Albertina, Wien, S. 133), S 33 ff.

3. Welsch, W.: Unsere postmoderne Moderne. Weinheim WCH, Acta Humanoria 1987

4. Ricoeur, P.: Die Fehlbarkeit des Menschen. Freiburg – München, 1971, S. 135.

5. Rückkehr des Autors: Zur Erneuerung eines umstrittenen  Begrifs. Hrsg. Von Fotis Jannidis. Tübingen: Niemeyer, 1999 (Studien und Texte zur Sozialgeschichte der Literatur Bd. 71

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk