Poetika života a tvorby Štefana Sandtnera

Sandtner-kof-4-prispevok-Kerulova

Prof. PhDr. Marta Keruľová, PhD. – nar. 1951, študovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (slovenčina – latinčina) a na Filozofickej fakulte UKF v Nitre (taliančina). Prednáša na Katedre slovenskej literatúry Filozofickej fakulty UKF v Nitre stredovekú, renesančnú, humanistickú a barokovú literatúru. V rokoch 1986 – 1990 a 1999 – 2004 pôsobila ako lektorka a zároveň prednášala slovenskú literatúru a kultúru na talianskej univerzite v Neapole (L´Universitá Orientale di Napoli), hosťovala na univerzite La Sapienza v Ríme. Vydala niekoľko monografií a publikuje v odborných a vedeckých časopisoch doma i v zahraničí.

Kontakt:  Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

________________________________________________________________________________________

 Chvála je potrebou lásky.
Obdiv je podstatou každej pravej lásky, je jej základom
 

Charles de Foucald

Don Štefan Sandtner bol ctený ako kňaz, básnik a prekladateľ, ktorého vrcholiaca akmé sa rozprestrela až za hranicu osemdesiatich rokov jeho života. Všeobecné uznanie dosiahol v seniorskom veku, hoci aj v totalite jeho poéziu v utajení poznal pomerne veľký počet známych, priateľov, zverencov a mladých ľudí, ktorí ho navštevovali. Popri emotívne bohatej spontánnosti prejavoval priam exaktnú zodpovednosť za jazykovú, tematickú a významovo hĺbkovú rovinu poetických textov. 

Písal pre Boha i pre blízkych ľudí po dlhý čas s vedomím, že prezentované verše neuvidia svetlo sveta v podobe knižnej publikácie. Dočkala ho však odmena (a nielen jeho) – do nášho kultúrneho bohatstva sa odrazu vlial originálny, spirituálne, ale aj esteticky pevný prúd osobnej výpovede. Aj v širšom zmysle slova svoj život „zbásňoval“, dá sa povedať, že kreoval vlastnú pôvabnú poetiku kňazskej existencie v neraz tvrdej realite. Poézia ho sprevádzala na každom kroku, presnejšie, neustále chválil a obdivoval Boha za krásu liturgie, chrámu alebo za jesenný list, ktorý našiel na prahu dverí, či za čerešňovú vetvičku, ktorá rozkvitla v zime vo váze a ktorá, povedané jeho slovami, „dokázala, že život víťazí“.

Dovolím si v rámci orálnej histórie predostrieť jeho osobnú spomienku na návrat z väzenia ulicou lemovanou rozkvitnutými gaštanmi. Ich vzpriamené kvety videl ako zapálené sviece vďaky, radosti a slobody a reminiscenciu na tento okamih zakomponoval do básne Gaštan:[1]

  

Gaštany – kandelábre zažaté
na ceste domov z piatich väzení,
dodnes mi
svoju pieseň spievate
v kvitnúcom svetle v jarnom brieždení.

 

Za nočnej nespavosti – a vieme si domyslieť, že bola poznačená traumami z väzenia – cizeloval a ukladal verše. Vo väzení takisto písal, ale na tenučké papieriky, ktoré zabalil do staniolu. Pri návšteve príbuzných si guľôčku zasunul medzi zuby. Pri kontrole museli väzni otvoriť ústa, či niečo neprenášajú do návštevnej miestnosti. Dozorcovia na trik neprišli. Alobalovú guľôčku opatrne vypľul do dlane a pri podávaní rúk ju nechal v dlani svojej sestry Marty. Takýmto bizarným editorským procesom sa zachránili cenné básne.

Na slobode cielene nespomínal svojich mučiteľov – musela byť iba skutočne vhodná chvíľa, navyše spojená s naliehaním priateľov. Aj v takýchto prípadoch to však väčšinou bývali stručné výpovede. Umeleckým jazykom vydal svedectvo o temnom období tiež len poskromne (Pavúk jedovatý, V leopoldovskom mlyne) a ľudskú skľúčenosť znovu transformoval do nádeje alebo mariánskej úcty (Biela má ťah a vyhráva, V basovom kľúči).[2] O to viac sa tešil z daru inšpirácie, vkladal do básní mnoho práce i rizika a cez utrpenie sa prespieval k chvále života. Zrelý človek, starostlivý kňaz, autor v každom okamihu veršujúci, ospevujúci, obdivujúci veci krásne a dobré. Prepájal každodennosť či „každochvíľnosť“ s pocitom privilegovanej príležitosti stáť v úžase, zduchovňovať materiálnosť a dávať pečať  životu i dielu oslavou Najvyššieho. Život sa mu stával poéziou a poézia estetickým sebavyjadrením, správou o živote vrastenom do zmysluplnej nádeje. 

Jeho básnické diela nemuseli rozprávať o modlitbe, lebo samy boli premodlené, premeditované. Maliari ikon pred maľovaním i počas neho vmodlia obraz do obrazu – básnik slovo do slova, sakrálnosť do obyčajnosti. V slovenskom kontexte Majster Pavol z Levoče v novele Skrytý prameň pri práci na krásnej soche Madony vyspevuje mariánske piesne.[3] Don Sandtner modeloval slovami – z plnosti srdca hovorili ústa toho, ktorý dvíhal oči nahor. Nie ani tak ponad trápenia tohto sveta, ako priamo cez utrpenie, ktoré ťažko prehliadnuť a ktoré z lásky, práce i talentu ukovalo nehynúcu duchovnú krásu.

Autora mimoriadne fascinovala výška; nakoniec i jeden z jeho pseudonymov Adam Výška ako nomen-omen signalizuje toto typické myšlienkové a motivické zameranie sa na vertikálu nádeje. V básni Rozlúčka zo zbierky Vtáčia symfónia (2002), potvrdzujúcej autorovu príznačnú formálnu dokonalosť, lúči sa s „milými vtáčatkami“, najradšej by s nimi niekam zaletel... Súčasne v paradoxe „pádu“ do výšky večného života sa mu Božia sila s bezmocnosťou človeka integruje do Vtáčieho fináleAmen, amen:[4]

 

Veď pre výšky sme všetci stvorení,
stvorení ako Božie piesne,
vo výškach naša sláva korení,
raz do nej človek šťastne klesne.

 

Titul je len začiatkom rámca zbierky, ktorý sa končí na poslednej strane obalu triumfálnym biblickým výrokom: Sláva Bohu na výsostiach. Jedna z najvydarenejších básní Duša je ako katedrála prezentuje hlboko duchovné a zároveň esteticky fascinujúce, poeticky bravúrne zvládnuté vyjadrenie ľudskej túžby po Bohu, víťaziacej nad ťarchou materiálneho sveta:[5]

 

Duša je ako katedrála, 

vrcholná vzdušná gotika,
v kameni pieseň, živá chvála,
nekonečna sa dotýka.
 

Zložené modliace sa ruky,
mystická klenba, svätyňa,
srdce mi tlačí pod oblúky,
v uzloch ich ohňom pretína.
 

Sláva ti, Bože svätosvätý,
tys´ blízky, ja ti ďaleký,
no predsa vkladám do obety
 jas. Včera, dnes i naveky. Amen.

 

 

Osobitne treba poukázať na suspíriové, inak u neho časté, väčšinou strofické zakončenia, kde odkryto adoruje a modlí sa. Bezpochyby vnútorne pociťuje priepastnú vzdialenosť úbohého človeka od vysokých sfér Božej veľkosti a vznešenosti, no napĺňa ho i nádej dúfajúca v Boží súcit s ľudstvom na príhovor Matky:[6]
 

Do neba stromy nerastú,
my sme len taká kosodrevina,
ktorá sa k svojmu nešťastiu
po zemi plazí, dcéra Evina,
No hľadá si prsť černastú
[...]
A žije tvrdo z nerastu.
A predsa jedna, jedna jediná
vyrástla z nás a pre nás tu
jak céder k výškam plodno nevinná.
 

Odvtedy stromy rastú do neba,
opreté ako brečtan o Teba.

 

Variácie prosieb a chvál, zreteľne smerujúcich k litániám, možno pokladať za jedny z najvýraznej­ších prejavov Sandtnerovej poézie.[7] Litánie vyžadujú pokorné žasnutie nad Božím tajomstvom, ako aj opakované objavovanie toho istého v mnohosti výrazov. K tomuto žánru sa básnik hlási i explicitne v zbierke Stromy, konkrétne v poslednej časti nazvanej Z litánií o stromoch. Básnikove invokácie sú tu neustálou prosbou, oslavnou aj obdivnou modlitbou vo vzťahu k všetkému, čoho sa dotkla ruka Stvoriteľa.

Zbierka Vtáčia symfónia je na jednej strane „litániová“, na druhej strane sekulárna oslava v symbolických konotátoch a súčasne zduchovňujúca a fascinovaná významovými denotátmi predstaviteľov vtáčieho sveta. Úctu k mystickému poslaniu vtáčích druhov spája s obdivom k ich zemskému určeniu. Podobne postupuje pri stromoch (zb. Stromy): pohráva sa s významom ekologickým, symbolickým, estetickým aj mariologickým – je teda uchvátený myšlienkou, obrazom i predmetom zobrazenia. Slovná hračka nebýva u neho nezáväznou hrou ani barokovou dekoráciou, ale výrazom poklony pred tajomstvom vysloveného. Vidí za nedopovedané a zároveň esteticky plné slovo v človeku, lesnom poraste, vtáctve, ale rovnako v zvuku, onomatopoji, eufónii. Prizýva do chóru poetických chvál aj iných pevcov, ba do zbierok zaraďuje niektoré cirkevné dokumenty a na nepochybne najvyššej priečke sa objavujú citáty zo Svätého písma. Nechce byť stredobodom pozornosti, ale pokorným sprostredkovateľom vecí múdrych a nádherných.[8] Ušľachtilo dáva prehovoriť aj druhým, s tichosťou pokorného sa neustále odvoláva na Múdrosť najpravdivejšiu.

Aktualizuje stredovekú imitáciu – podľa jeho presvedčenia bolo už všetko povedané a my len s úžasom čítame v Božej knihe a „nesmelo komentujeme“... A ešte možno nájsť ďalšiu stopu modifikovanej, ale nepretrhnutej tradície: básnik amplifikuje a kumuluje myšlienkový obsah a rozvíja jadro svojich obáv aj otcovskú koncentráciu na človeka s jeho vzťahom k svetu i k Bohu.[9]

 

Svoje básnické zbierky uvážlivo rámcuje podľa modelu kompozície breviára, žaltára (zb. Žalár je môj žaltár), hudobného diela (zb. Vtáčia symfónia). Obľúbený litániový reťazec (zb. Stromy) latentne aj demonštratívne uplatňoval i v samotných básňach. V tejto súvislosti sa vyjadruje o osude dvojveršových ďakovaní, pôvodne za dvadsaťpäť rokov kňazstva: „Postupne, ako som sa stretával s mladými, ktorým bolo treba blahoželať k dvadsaťpäťke, som pridával ďalšie dvojveršia. A bodku za všetkým: Aký je krásny ten môj svet! / Dvadsaťpäť rokov! Exultet!“ (Kristus a mojich 25 rokov [10]) V niektorých prípadoch istú fragmentárnosť vyžadovalo už spomenuté prostredie neslobody, resp. poslúžila ako mnemotechnická pomôcka na ľahšie zapamätanie; v každom prípade sa stala osobitou súčasťou Sandtnerovho osobnostného/autorského idiolektu.

 

Dramatický osud mali verše Václava Renča Loretánske svetlo [11]: sám Renč ich skladal vo väzení bez akéhokoľvek písomného záznamu a don Sandtner sa ich od spoluväzňa naučil – tiež iba v mysli zachovával originál a vytváral variácie prekladu. Na slobode v Pezinku potom preložené texty neraz svojim hosťom recitoval v slovenčine, vyberúc rukopis prekladu spod dosky stola. Ešte mu ho vtedy nezhabali, to až trochu neskôr pri domovej prehliadke... A zasa musel nosiť v hlave českú i slovenskú verziu tak, ako to bolo nutné vo väzení. V žalári dostal za desať slov z textu prekladu desať dní korekcie: „Takú hodnotu malo vo väzení písané slovo,“ hovorí v doslove knižky.

Breviár mu znemožnili modliť sa 3 292 dní, viac ako desatinu života strávil ako „väzeň v okovách – pre Kristovo kráľovstvo“. Keby sme brali do úvahy čas iba ako rýchly beh, ktorý nezohľadňuje ani nás, ani naše očakávania, konštatovanie o mnohých hodinách väznenia bolo by oveľa smutnejšie. Čas sa však meria iným metrom, má svoje dary, svojich hýbateľov, „existuje“ vďaka človeku.

Žaltár si don Sandtner zveršoval,[12] a tak sa ho vo väzení modlil. Vpísal si ho do pamäti a až na slobode prepísal na papier. Básne venoval svojim väzniteľom, no viac ich nespomína, nestavia sa im zoči-voči, ako to robia mnohí, podobne ukrivdení poeti. Nestráca čas negatívnymi myšlienkami, predkladá ich sublimovanú verziu s pohľadom obráteným hore – k výškam, ktoré mu, ako som už uviedla, od samých počiatkov učarovali. Fascinujú ho nielen obrazy lietajúcich vtákov a k nebu rastúce stromy, ale najmä – a v tom je verný „hanusovskej“ veľkosti – závratná vertikála duše:[13]

 

Strom rastie do hĺbky,
v hĺbke sa zahniezdi
a potom začína
pozerať na hviezdy
.
[...]
do
vzdušnej koruny,
do výšky z pokory
[...]

Pod neraz krutým plášťom vecnej reality jasnozrivo sleduje stopy transcendentálnej prítomnosti. Poézia sa preňho stala spôsobom modlitbového postoja, neprezentoval sa ako všemocný pán svojich veršov, neunikala mu základná priorita:[14]

 

Je len jeden rým,
akokoľvek sa hráme so slovami
a zvŕtame svoj život
.
Je to zhoda s Božou vôľou.
[...]
Človek má tisíc podôb,
ale napokon je na Boží obraz.
Vtelený Boží Syn,
slovo a obraz neviditeľného Boha,
je najplnším rýmom.
My sa oň len pokúšame.

 Litániové prosby a chvály gradujú v nielen v jeho poézii, ale aj v živote – materiálno obdivujú neodlučiteľne od spirituálneho významu. Každá báseň, zjavne i latentne, nepretržito invokuje duchovnú realitu. Predkladá Bohu chváloreč, laudatio – prejavuje mocnú dôveru, sprevádzanú vytrvalým, vyvzdorovaným a ušľachtilým optimizmom, ktorý neustupuje ani v momentoch, keď okolité temno chce človeka pozbaviť každej nádeje a dôstojnosti. Takto naladený básnik dávno zanechal amatérske prstové cvičenia, technicky a umelecky nedopracované etudy. Dôkladne precvičené skladby zaznamenávajú ozvenu nepočuteľného a zachytávajú záblesk neviditeľného, hoci len v očakávaní prelúdia, ktoré sľubuje výrečné rozvinutie leitmotívu – u Sandtnera vždy vznešeného.

Neraz sa vzchopí, neraz všetko pochopí samotná duša: stála premena... duša bytosť bez mena... duša krásou zmámená... duša, chce piť  z Prameňa... Nedozrievali iba verše, ale život sám z neho lisoval víno, čo sa dávalo za obeť. Zo zdanlivého melodického chaosu vzišiel oslavný hymnus. I keď sa v rytme pozemskej púte nevznášali iba ľahučké tóny, medzi arzami prevládali a ťahali nadol ponuré tézy. A tak si dni a noci prespieval do symfónie, ktorá nadobúdala stále jasnejší a slávnostnejší umelecký tvar. A tí, čo im bolo dopriate na nejaký čas stať sa spoluúčastníkmi či pozorovateľmi a obdivovateľmi autorovej grandióznej pozemskej púte, dostali možnosť počúvať tóny zblízka. Poézia je pieseň, je chvála, je hymnus... Ľudské vzťahy sú však tiež hodnotami, ktoré pretrvajú časy a zvečnia vďaku za dar jedného kňazského života.

 

Poetická individualita Štefana Sandtnera vyniká zakorenenosťou v tradícii a udivujúcou invenčnosťou, harmonickým spojením spontánnosti a sebaovládania, prepracovanou výrazovou kvalitou a prednostnou voľbou veľkého Adresáta básní: „Poézia je dakedy modlitbou, modlitba je vždy poéziou.“[15] Poézii Štefana Sandtnera oprávnene patrí miesto v horizonte historického vývinu slovenskej literatúry. Ľudské i básnické poznanie, ktoré je v nej obsiahnuté, nenechá ľahostajným ani dnešného čitateľa.



  1. Zo zb. Stromy (1996).
  2. Básne sa nachádzajú v zb. S básňou je deň krajší (2000).
  3. Zúbek, Ľudo: Skrytý prameň (1956). (V kontrapunkte s týmto postojom Majstra Pavla stojí v diele motív tovariša Krištofa, ktorý mal tiež vytesať sochu, avšak zmietanému vášňami a hnevom vyšla mu spod rúk postava netvora.)
  4. Názov poslednej časti zbierky, v ktorej sa nachádza báseň Rozlúčka.
  5. Pri príležitosti výročia ju uvádza časopis Don Bosco dnes, 2016, č. 2, s. 18.
  6. Do neba stromy nerastú.
  7. Keruľová, Marta: Litánie – žáner života a poézie (Štefan Sandtner). In: Kultúra, roč. IX, 2006, č. 13, s. 6.
  8. Praktickú filozofiu nášho jestvovania zvykol zhrnúť do trojice osobných zámen: On, ty, ja.
  9. Tento postup sa mu mimoriadne vydaril v známej básni Modlitba o duše (zb. Kňaz naveky, 2003).
  10. Zo zb. Kňaz naveky, 2003.
  11. Preklad vyšiel roku 1997.
  12. Zb. Žalár môj žaltár (1998).
  13. Strom rastie do hĺbky zo zb. Stromy (1996).
  14. Kristus a mojich 25 rokov zo zb. Kňaz naveky (2003).
  15. Zo Sandtnerovho doslovu Ako som prekladal in Renč, Václav: Loretánske svetlo (1997).

 

 

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk