Atmosféra 50. rokov 20. storočia

Sandtner-konf-1-prispevok-foto-Letz mensie

Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD. – Katedra histórie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave

V rokoch 1986-1991 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor filozofia-história. Po ukončení vysokoškolského štúdia v rokoch 1991-1992 pracoval v Historickom ústave SAV v Bratislave. Od roku 1993 dodnes pôsobí na Katedre histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zameriava sa na cirkevné, politické a kultúrne dejiny Slovenska v 20. storočí. Napísal viacero monografických prác, z ktorých uveďme aspoň: Slovensko v rokoch 1945-1948 (Bratislava 1994), Dejiny Slovenskej ligy na Slovensku 1920 – 1948 (Martin 2000), Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In: Zločiny komunizmu na Slovensku. (Prešov 2001), Justícia – slúžka moci. In: J. Pešek-R. Letz: Štruktúry moci. (Prešov 2004), Odkaz živým. Prípad Albert Púčik a spol. (Bratislava 2008), Slepčan, Peter – Letz, Róbert: Krížom k svetlu. Život a dielo biskupa Michala Buzalku. (Trnava 2011), Sedembolestná Panna Mária v slovenských dejinách. (Bratislava 2014), Andrej Hlinka vo svetle dokumentov. (Bratislava 2014). Je autorom viac ako 70 vedeckých štúdií a publikoval tri vysokoškolské učebnice slovenských dejín, niekoľko učebníc dejepisu pre základné školy a gymnáziá.

- - - - - -

50. roky 20. storočia sú fenoménom, ktorý v našej historiografii doposiaľ nebol dostatočne zhodnotený v celej svojej šírke a rozsahu. 50. roky znamenali útok na všetky základné práva a slobody v štáte, znamenali definitívne etablovanie komunistickej diktatúry, ktorá sa postavila proti vlastným občanom a dokonca aj proti svojim elitám. Celé 50. roky spája skutočnosť, že išlo o roky silnej perzekúcie, doslova o roky bezprávia a násilia na krajine a jej občanoch. Keď sa na 50. roky pozrieme z bližšia, zistíme, že nie sú až také jednoliate, ako sa na prvý pohľad zdajú. Vnútorne by sa dali rozčleniť na tri etapy:

Prvá je ohraničená 9. zjazdom KSČ 25. až 29. mája 1949 až po smrť Stalina a Gottwalda v marci 1953. Charakterizuje ju zavedenie otvorenej diktatúry, útoky proti celým skupinám obyvateľstva a osobitne katolíckej cirkvi.

Druhú etapu ohraničenú rokmi 1953 – 1957 charakterizuje o niečo miernejšie medziobdobie, ktoré súvisí s neistotou ďalšieho vývoja doma a v Sovietskom zväze. Toto obdobie vrcholí krátkym uvoľnením v lete 1956 pod vplyvom 20. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a končí príchodom prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného do funkcie prezidenta ČSR v roku 1957.

Tretia etapa sa dá ohraničiť rokmi 1957 – 1963. Charakterizuje ju nová mohutná vlna perzekúcií a kádrových previerok, takže ide o symbolické uzavretie cyklu päťdesiatych rokov. Ich koniec je vlastne návratom k ich počiatku. Končí sa nástupom Alexandra Dubčeka do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. 

Je zaujímavé, ako slovenská historiografia hodnotila 50. roky. V prvých marxistických tézach Dejiny Slovenska, ktoré vyšli ako príloha Historického časopisu v roku 1955, teda v polovici 50. rokov, sa vyzdvihujú úspechy v oblasti industrializácie a kolektivizácie Slovenska, pričom „... všetky tieto úspechy dosahoval čs. ľud v ostrom triednom boji proti reakcii a jej agentom, ktorí sa po Februári 1948 nevzdali sabotážnej a podvratnej činnosti, ale všetkými možnými spôsobmi sa usilovali rozvracať ľudovodemokratické zriadenie a národné hospodárstvo (boj s cirkevnou reakciou roku 1949, odhalenie špionážnych organizácií... Vedecký svetonáhľad robotníckej triedy – marxizmus-leninizmus – sa stal základom všetkých podujatí na kultúrnom a ideologickom fronte vôbec... Pred slovenským národom, opierajúcim sa o nezištnú pomoc najbližšieho bratského českého národa, pred jeho vlasťou, Československou republikou, opierajúcou sa o pomoc SSSR, definitívne sa otvorila perspektíva krásnej budúcnosti. Stáva sa radostným skutkom to, o čom sa v celej svojej histórii usilovali najširšie masy slovenského ľudu.“[1]Kritickejšia reflexia marxistickej historiografie prišla až v roku 1968, keď historik Ľubomír Lipták nazval v diele Slovensko v 20. storočí obdobie 50. rokov ako Roky bez mena. Pomenoval tým dobový problém uchopiť toto obdobie a interpretovať ho. V syntézach dejín Slovenska zo 70. a 80. rokov sa písalo viac o hospodárskych dejinách, o víťaznej výstavbe socializmu a perzekúcie sa vedome zamlčovali. Niekoľkými neurčitými vetami sa spomenuli deformácie z obdobia „kultu osobnosti“. Zmena nastala až po roku 1989, no ako sa ukazuje, 50. roky stále priam volajú po systematickom výskume skôr než po jednorázových príležitostných publikáciách.

Atmosféru 50. rokov nie je ľahké pomenovať a vystihnúť. Ak by sme mali zvoliť najvhodnejšie pojmy, bol by to istotne strach. Tento pojem je azda najvýstižnejší. Strach bol prítomný všade. U značnej časti obyvateľstva to bol strach z postihu. Stačilo jedno nepozorné slovo, náznak kritiky či nevhodný vtip, ktoré zachytili uši nepovolaných, alebo dieťa, ktoré sa prerieklo v škole pred učiteľom či pred spolužiakmi. Následky mohli byť a aj boli reálne a prinášali katastrofu pre celé rodiny. Strach však nemali iba všední ľudia, ale mali ho aj tí, čo vládli. Ich strach bol tiež strachom z možného postihu, pretože si neboli istí, dokedy ich bude systém potrebovať, alebo odkedy budú nahradení niekým iným. Tento strach vyvieral aj z toho, že sa dostali k moci ako menšina. Vystupovala síce v mene ľudu, no súčasne vedela, že väčšina ľudu ich odmietala. (Na Slovensku v parlamentných voľbách v roku 1946 zvíťazila Demokratická strana so ziskom 62 % hlasov, KSS dostala 30 % hlasov.) Strach konštruoval obraz na všetko odhodlaného nepriateľa, proti ktorému bolo potrebné sústavne bojovať, pretože nadobúdal stále nové a rafinovanejšie podoby. Preto bol vytvorený takmer dokonalý systém policajnej kontroly. Štátna bezpečnosť rozprestrela svoju hustú agentúrnu sieť, do ktorej sa zaplietali tisíce občanov. Symbolom neobmedzenej moci Štátnej bezpečnosti sa stalo Ministerstvo národnej bezpečnosti, vytvorené v roku 1950. Typickým prejavom 50. rokov boli politické procesy. Práve oni vystihovali atmosféru 50. rokov. Stali sa demonštráciou moci komunistického režimu, prejavom jeho bdelosti a ostražitosti, zároveň však boli prejavom jeho nervozity, obmedzenosti a slabosti, založenej na sústavnom hľadaní nepriateľa. Tento pocit vyplýval aj z izolácie režimu a jeho jednostrannej závislosti od sovietskeho vzoru. Politické procesy slúžili aj na zastrašenie spoločnosti ako celku a plnili funkciu preventívnych úderov, ktoré dopadávali často aj tam, kde ich nikto neočakával. Nepriateľom sa mohol stať ktokoľvek a kedykoľvek.      

Nenávisť 50. rokov sa osobitne dotkla slovenských katolíkov. Táto nenávisť mala širšie pozadie v odmietaní náboženstva ideológiou marxizmu-leninizmu. Náboženstvo bolo vyhlasované za ópium ľudstva, za falošnú predstavu, ktorá odvádza ľudí od reálneho sveta a ktorú nepriateľská vykorisťovateľská trieda využíva vo svoj prospech. Náboženstvo bolo odsúdené na zánik a vyhlásené za súčasť prekonanej minulosti, budúci svet mal patriť novej ideológii, ktorá si osobovala právo na celého človeka a už vytváralajeho nový kolektivistický typ. Ideológia komunizmu, ktorú mnohí prijali ako nové náboženstvo,bola vo svojej podstate mesianistická. Hlásala vykupiteľskú úlohu vykorisťovanej triedy, vedenej komunistickou stranou. Cieľom bol nový človek, ktorý dosiahne pozemský raj na zemi. Kresťanská viera, hlásajúca, že vykupiteľ Ježiš Kristus už prišielna svet a vykúpil ho, že nebeské kráľovstvo  začína rásť v srdciach veriacich už tu na zemi a nebadane rastie ďalej, že svet možno zmeniť postupne zmenou človeka znútra, znamenal pre komunistickú ideológiu nebezpečenstvo. Narazili na seba dva svety. Tento náraz bol na religióznom Slovensku prudší a tragickejší ako v sekularizovanom Česku. Na Slovensku podľa sčítania ľudu z 1. marca 1950 žilo9 679 osôbbez vyznania (0,28 %).[2] Aj pre tieto reálne čísla 27. júla 1954 vláda ČSR z manipulatívnych dôvodov prijala uznesenie o zrušení evidencie náboženského vyznania.  

Po nájdení odpočúvacieho zariadenia na konferencii českých a slovenských biskupov v Dolnom Smokovci 22. a 23. marca 1949 došlo k otvorenému konfliktu štátu s cirkvou. Komunistické vedenie vytvorilo 10. júna 1949 umelú štátnu Katolícku akciu ako prorežimistické hnutie katolíkov, organizované bez biskupov.[3] Tým chceli vniesť rozkol do cirkvi a ukázať, že veriaci sú na strane režimu. Tento ťah spočiatku zmiatol mnohých veriacich, no po vydaní pastierskeho listu sa vyjasnilo. Pastiersky list napriek vyhrážkam a habaniu prečítali asi 2/3 kňazov. Začalo stráženie kňazov pred zaistením. Pri pokuse odviesť kňaza z obce ho ľudia bránili. Vzbury súvisiace so strážením kňazov a vyjadrujúce všeobecnú nespokojnosť, sa v lete 1949 vyskytli vo viacerých slovenských obciach, ba aj v dvoch mestách – Levoči a Čadci. Stovky ľudí prúdili do táborov nútených prác. Bez dialógu s cirkvami bol v októbri 1949 prijatý balíček cirkevných zákonov. Cirkvi boli podriadené štátnemu dozoru. A nielen to. Kňazi sa stali štátnymi zamestnancami a mohli pôsobiť iba so štátnym súhlasom. Štátna moc začala využívať plne svoje kompetencie a dosadila 13. februára 1950 Jána Decheta za správcu banskobystrickej diecézy. Vtedajší generálny tajomník Komunistickej strany Slovenska Štefan Bašťovanský to označil za „revolúciu v katolíckej cirkvi“. Tento prielom sa využíval prakticky až do konca komunistického režimu, keď namiesto biskupov spravovali diecézy dosadení a režimu naklonení kapitulárni vikári. V decembri 1949 schválil parlament dva kľúčové zákony: č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve a č. 268/1949 o matrikách. Zákony nadobudli platnosť 1. januára 1950. Podľa zákona o rodinnom práve sa zaviedol povinný občiansky sobáš. Platné manželstvo sa mohlo uzavrieť iba pred príslušným národným výborom. S cirkevnými obradmi sa mohlo začať až vtedy, keď manželia predložili duchovnému úradný doklad o uzavretí občianskeho sobáša. Cirkevné matriky sa museli odovzdať do štátnych archívov.

Ďalší úder smeroval proti mužským reholiam v Akcii K v apríli a v máji 1950, potom proti ženským reholiam v akcii R v auguste 1950. Rehoľníci boli internovaní v budovách bývalých kláštorov, preškoľovaní, nasadení na manuálne práce. Väčšinu rehoľníkov a rehoľníčok deportovali do Čiech, aby nemali kontakt so slovenským prostredím. V akcii P sa gréckokatolícka cirkev na tzv. prešovskom sobore 28. apríla 1950 musela zlúčiť s pravoslávnou. Kňazov, ktorí to odmietli, deportovali často aj s rodinami do Čiech. Nasledovalo zaisťovanie profesorov diecéznych seminárov a kňazov z biskupských ául v lete 1950, ich zaradenie do zvláštnych preškoľovacích a kárnych táborov. Vyvrcholením prenasledovania bola internácia biskupov v lete 1950 a následne vykonštruované procesy. Najväčší z nich – a to nie je len slovenské či česko-slovenské unikum – bol proces s tromi slovenskými katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom 10. až 15. januára 1951. V žiadnej inej krajine sovietskeho bloku si nedovolili postaviť pred súd naraz troch biskupov. Ďalší dvaja biskupi Štefan Barnáš a VasiľHopko boli odsúdení koncom roka 1951, takže z deviatich slovenských biskupov bolo v tom čase vo väzniciach päť, teda väčšina. V procesoch boli katolícki biskupi, kňazi, rehoľníci a laici obviňovaní z úkladov proti republike, vlastizrady, zo spolupráce s teroristami a z ďalších zločinov. Režim si súčasne vytváral svoje zázemie v cirkvi. V septembri 1951 sa v Prahe vytvorilo Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva. Jeho úlohou tkvela v zladení cirkvi s komunistickým režimom, v prevýchove veriacich a oslabení autority biskupov. V decembri 1952 sa vytvorilo Cirkevné nakladateľstvo, ktoré malo výhradné právo na vydávanie náboženskej literatúry. Katolíci prestali mať vlastnú tlač. V jediných – Katolíckych novinách sa mohli dočítať o budovateľských úspechoch a zakladaní JRD. Politický sekretariát Ústredného výboru Komunistickej strany Československa prijal v júni 1952 uznesenie ovyučovaní náboženstva na školách od septembra 1952. Náboženstvo smeli navštevovať iba deti, ktorých rodičia prihlásili, no zverejnenie termínu prihlasovania bolo náročky odsunuté na poslednú chvíľu, aby sa prihlásilo čo najmenej detí.[4]Predsedníctvo vlády ČSR vydalo 1. apríla 1953 smernice, podľa ktorých sa cirkevné sprievody na verejných priestranstvách mali obmedziť na minimálnu mieru. V krajoch s nízkou religiozitou sa odporúčalo verejné cirkevné slávnosti úplne zakázať, inde sa mali obmedziť na kostol alebo bezprostredné okolie kostola.[5] Týkalo sa to najmä mohutných sprievodov počas rôznych cirkevných sviatkov (Božie Telo, Vzkriesenie, Božské Srdce Ježišovo). Znamenalo to zatlačenie cirkevných obradov z verejných priestranstiev do kostolov. Postupne sa od začiatku 50. rokov začala intenzívne šíriť agresívna ateistická propaganda, ktorá mala všestrannú podporu štátu a proti ktorej nebola možnosť oficiálnej obrany. Dňa 21. júna 1952 sa vytvorila Československá spoločnosť pre šírenie politických a vedeckých poznatkov. Tak ateistická propaganda zapojila do svojich plánov aj vedcov. 

Všetko by navonok nasvedčovalo tomu, že cirkev silný sústredený nápor nevydrží. Reálne však tvrdý útlak a prenasledovanie priniesli okrem strát aj svoje pozitívne ovocie. Jednoznačne sa oživil záujem o náboženstvo a cirkev. Ľudia sa oveľa viac zaujímali o otázky viery a hojnejšie navštevovali bohoslužby. Cirkev sa tak prenasledovanímstala dôležitou alternatívou, oficiálne síce silne regulovaným a kontrolovaným, ale predsa dôležitým ostrovom slobody. Popri oficiálnej cirkvi vyrástla cirkev skrytá, ktorá tajne formovala veriacich, nových kňazov a rehoľníkov. Kresťania žili v nádeji na zmenu, hoci tá bola v nedohľadne.

Do dekády 50. rokov spadá časť z bohatého 90 rokov trvajúceho života dona Štefana Sandtnera. Zastihla ho hneď prvá vlna Akcie K v apríli 1950. Internovali ho 25. apríla v Podolínci. Saleziánov spolu s jezuitami považovalo komunistické vedenie za najnebezpečnejších spomedzi rehoľníkov. Kalvária dona Sandtnera pokračovala. Pretože trpel srdcovou chorobou, dňa 27. decembra 1950 ho museli hospitalizovať v bratislavskej fakultnej nemocnici, ale už 5. mája 1951 ho priamo tam zaistili orgány ŠtB.[6] Začalo tvrdé vyšetrovanie, kde malo rozhodujúcu váhu priznanie v protokole z vypočúvania. Do úst kultivovaného dona Sandtnera boli vkladané priznania, ktorých autorom bol v skutočnosti vyšetrovateľ ŠtB strážmajster M. Šurák: „Áno, som si vedomý, že som zaistený preto, lebo som sa spojil so špiónom cudzej spravodajskej služby CIC Zemanom, ktorému som bol plne nápomocný pri organizovaní hromadného ilegálneho úteku cez hranice štátu takých osôb, ktoré sú zamerané voči terajšiemu štátnemu zriadeniu, ktorého zmýšľania som i ja. Taktiež som naviedol osoby, aby sa na stanovený čas dostavili na určené miesto za účelom hromadného ilegálneho úteku do zahraničia, odkiaľ za pomoci hlavného organizátora tohto hromadného ilegálneho úteku Zemana sa prepašujú cez hranice štátu, aby za pomoci špionážnej činnosti Vatikánu, ako úhlavného nepriateľa ľudovodemokratických štátov a hlavne ZSSR sa snažili o rozvrátenie pokrokových a mierumilovných štátov, na čele ktorých stojí záštita mieru ZSSR. Tu jasne vidím, že som sa staval na stranu vojnových štváčov, ktorým som chcel byť nápomocný svojim činom k uľahčeniu zvrátenia ČSR.“[7] Na záver výpovede ešte musel pod diktátom vyšetrovateľa podpísať kajúcne formulácie: „Až teraz vidím, že svojimi činom sa staval na stranu vojnových podpaľačov, ktorým som chcel byť nápomocný, aby v ČSR nastala znova bieda, hlad a nezamestnanosť, t. j. povalenie jej spoločenského poriadku.“[8] V skutočnosti v prípade Titusa Zemana išlo o organizovanie ilegálnych prechodov cez štátnu hranicu do Rakúska a odtiaľ ďalej do Talianska, aby saleziánski bohoslovci dokončili svoje štúdiá a aby rehoľníci, ale aj niektorí diecézni kňazi mohli nehatene pokračovať vo svojom povolaní.

Po vyšetrovaní dona Sandtnera nakoniec zaradili do 21-člennej skupiny obžalovaných, na čelo ktorej postavili saleziána Titusa Zemana. Podľa obžaloby bol don Sandtner obvinený z toho, že začiatkom apríla 1951 v nemocnici prijal „agenta CIC“ T. Zemana, ktorý ho informoval, že organizuje hromadný ilegálny prechod duchovných z ČSR do zahraničia. Na požiadanie T. Zemana vyrozumel Pavla Pobieckého a Jozefa Bazalu, aby sa sústredili v noci zo 7. na 8. apríla 1951 v dome cestára Augustína Hercoga v Šaštíne, odkaľ mali s ostatnými osobami prekročiť hranice s Rakúskom. Podľa obžaloby podobne zapojil do príprav úteku za hranice aj JánaBrichtu a Antona Srholca. Štátny prokurátor Ján Feješ to kvalifikoval ako trestný čin velezrady a vyzvedačstva podľa §§ 78 a 86 trestného zákona. Hlavné pojednávanie s celou skupinou Titus Zeman a spol. sa konalo v dňoch 20. až 22. februára 1952 pred senátom Štátneho súdu v Bratislave, ktorý viedol obávaný sudca PavolKorbuly. Don Štefan Sandtner na hlavnom pojednávaní uviedol, že Titusa Zemana pozná ešte z čias štúdií. Priznal, že ho T. Zeman navštívil v bratislavskej nemocnici a že mu sľúbil, že o možnosti odchodu do exilu upovedomí saleziánskeho kňaza Pavla Pobieckého a bohoslovca Jozefa Bazalu. Neurobil to však sám, ale prostredníctvom svojho bývalého študenta z trnavského gymnázia Jána Brichtu, ktorému dal lístok s adresami oboch. Zúčastnil sa aj stretnutia so saleziánskymi kňazmi Titusom Zemanom, ale aj Andrejom Dermekom a Jozefom Paulíkom v byte Ing. Rudolfa Stana na Sokolskej ulici 2 v Bratislave. Nebolo to však konšpiratívne stretnutie, ale rozlúčka s blízkymi priateľmi. A. Dermek a J. Paulík utiekli zo sústreďovacieho kláštora pre rehoľníkov v Podolínci. Don Sandtner odmietol vynútenú výpoveď pred orgánmi ŠtB, podľa ktorej mu Zeman rozprával o gumených čižmách a člnoch potrebných pre prechod rieky Moravy na druhú stranu štátnej hranice a on mal túto informáciu odovzdať ďalším osobám, ktoré sa pripravovali na útek.[9]  Súd dona Š. Sandtnera uznal vinným podľa obžaloby v celom rozsahu a odsúdil ho na hlavný trest 15 rokov väzenia a vedľajší trest prepadnutia celého majetku a stratu čestných občianskych práv na dobu 10 rokov.[10]

Nasledovala kalvária väzníc, ktorá trvala až do amnestie prezidenta ČSR Antonína Novotného v máji 1960. Don Sandtner teda strávil vo väzeniach celkovo deväť rokov. Uvrhnutie do stavu trestanca, živoriaceho v zlých podmienkach, však u dona Sandtnera neznamenalo beznádej, zúfalstvo, ale dôležitú životnú skúsenosť, prinášajúcu upevnenie a posilnenie viery a charakteru. Počas pobytu vo väzeniach zložil viacero básní, ktoré nemohol napísať a rozšíriť. Vryli sa mu hlboko do pamäti. Ako sa sám vyjadril: „Tie verše boli akousi náhradou za breviár. Rodili sa za mrežami v rokoch päťdesiatych v Leopoldove, Bratislave, v Ilave a na Mírove. Nebolo z nich napísané ani slovo, lebo tam sa nepísalo. Celé vymodlené boli vpísané len do pamäti. A v pamäti sa dopĺňali, ako sa rodili.“[11] Pretože sa don Sandtner vo väzení nemohol modliť kňazský breviár, básne, ktoré zložil vo väzení boli akousi náhradou zaň. Keď sa časť básní pod názvom Hymny dostala v 60. rokoch do zahraničia, v edícii Lýra v Ústave sv. Cyrila a Metoda ich v roku 1966 vydal salezián Milan Stanislav Ďurica pod názvom NOCTES ET DIES. Autorstvo básní sa však pripísalo inému slovenskému saleziánovi Františkovi Valábkovi, ktorému vymysleli pseudonym Fero Vek. Do venovania svojej knižky don Sandtner napísal: „Za všetkých, ktorí mi znemožnili 3292 dní modliť sa breviár.“[12]Je to výrečné venovanie s hlbokým teologickým významom. Básne – modlitby sú za tých, ktorí sa z vlastného presvedčenia, alebo pod tlakom stali súčasťou nenávistného mechanizmu, namiereného proti kresťanstvu.



[1]Dejiny Slovenska – tézy. Bratislava : SAV, 1955, s. 295.

[2]Sčítání lidu v Československé republiceke dni 1. 3. 1950.Řada B, sv. 44. Praha : Státníúřadstatistický, 1958, s. 106.

[3]HAĽKO, Jozef: Rozbiť Cirkev. Rozkoľnícka Katolícka akcia. Bratislava : LÚČ, 2004, s. 135.

[4] LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. In: MIKLOŠKO, František – SMOLÍKOVÁ, Gabriela – SMOLÍK, Peter (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 1989. Prešov : Vydavateľstvo M. Vaška, 2001, zv. 1,  s. 196.

[5] KAPLAN, Karel: Stát a církev v Československu 1948 – 1953. Brno : Doplněk, 1993, s. 170 – 171.

[6] AÚPN Bratislava, fond: KS ZNB S-ŠtB Bratislava, a. č.V-70 T. Zeman a spol. Prípis KV ŠtB v Bratislave Sústreďovaciemu kláštoru v Podolínci. Bratislava 21. 5. 1951.

[7]AÚPN Bratislava, fond: KS ZNB S-ŠtB Bratislava, a. č.V-70 T. Zeman a spol. dok. č. A-19638/60-1951 KV ŠtB Bratislava. Protokol o výpovedi s obvineným Š. Sandtnerom. Bratislava 13. 6. 1951.

[8]Tamže.

[9]AÚPN Bratislava, fond: KS ZNB S-ŠtB Bratislava, a. č.V-70 T. Zeman a spol. dok. č. 3 Ts III 114/51. Zápisnica o hlavnom pojednávaní, napísaná v dňoch 20., 21. a 22. februára 1952 na Štátnom súde, odd. v Bratislave Trestná vec: Titus Zeman a spol. 

[10]ŠA Bratislava, fond: Štátny súd, 3 Ts III 114/51. Rozsudok Štátneho súdu v Bratislave. Bratislava 22. 2. 1952. 

[11]SANDTNER, Štefan: Žalár môj žaltár. Bratislava : Don Bosco, 1997, s. 91.

[12]Tamže. 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk