Don Artime: Misionársky sen pokračuje

(Bratislava, 27. novembra 2019) – Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (číslo november 2019).

Videl som situácie, ktoré sa zdali nemožné. Mužov a ženy, ktorí denne dávali svoj život v lesoch a v hrozných púšťach alebo na perifériách každodenne trýznených násilím. Ohlasovali Ježiša jednoduchým a tichým evanjeliom prežívaným v bežnom živote.

Misionárskym snom v názve, milí priatelia saleziánskej charizmy, je veľký misionársky sen dona Bosca. Už v prvých rokoch založenia malej a krehkej Spoločnosti svätého Františka Saleského (saleziánov) poslal prvých misionárov do Argentíny (1875), aby sa starali o tisícky talianskych emigrantov, ktorí tam už prišli predtým, ale pritom mal hlbokú túžbu, aby v čo najkratšom čase išli evanjelizovať domorodé obyvateľstvo Patagónie.
Don Bosco v jednom zo svojich najväčších a prorockých misionárskych snov letí ponad svet spolu s niekoľkými svojimi mladíkmi, pričom ho vedie jedna pastierka. Mladíci čítajú tabule s názvami miest, ktoré sa pod nimi mihajú, a spoločne kričia: Valparaíso, Santiago, potom vrchy, kopce a moria – a Peking!
„Dobre“, hovorí tá pastierka. „Teraz natiahni čiaru z jedného konca na druhý, od Santiaga po Peking, urob stred uprostred Afriky a budeš mať presnú predstavu o tom, koľko musia saleziáni urobiť.“
„Ale ako to všetko môžu urobiť?!“ zvolal don Bosco. „Sú to nesmierne vzdialenosti, ťažké miesta a saleziánov je málo.“ „Neznepokojuj sa. Urobia to tvoji synovia, synovia tvojich synov a ich synovia.“
Nuž a tými synmi sme my a ten misionársky sen je ešte stále živý, veľmi živý. A my sme vnútri tohto sna.
Keby bol don Bosco fyzicky prítomný medzi nami, cítil by sa veľmi šťastný a vyjadril by nám to svojím širokým a nezabudnuteľným úsmevom: keby videl, ako jeho dve veľké kongregácie, saleziáni dona Bosca a dcéry Márie Pomocnice, neprestávajú byť misionárske a opäť odchádzajú k horizontom, o ktorých on iba sníval, v následných vlnách smerom k tým najvzdialenejším brehom. A to mnohokrát, až v tomto roku dosiahli vlnu číslo 150.

Desaťtisíc misionárov

Dvadsiateho deviateho septembra počas dojímavej eucharistickej slávnosti v Bazilike Márie Pomocnice 36 saleziánov dona Bosca a 12 dcér Márie Pomocnice dostalo kríž ako rozlišujúci znak „vyslancov“ na štyri kontinenty.
V homílii som sa so všetkými mohol podeliť o informáciu, ktorá je nielen kuriózna, ale ktorá má aj obrovskú charizmatickú hodnotu a hodnotu saleziánskej identity. Povedal som, že na dikastériu pre misie máme knihu, v ktorej sú zapísané všetky mená misionárov, ktorí odišli v 150 výpravách, a prvé meno je Giovanni Cagliero. Celkový počet saleziánov SDB až dodnes zozbieraných v tomto zozname od roku 1875 je 9 542 misionárov. Ale vieme, že asi tisícka ďalších bola poslaná za iných okolností, bez toho, žeby oficiálne prijali misionársky kríž na Valdoccu. Nepoznám počet našich sestier misionárok dcér Márie Pomocnice, ale určite ich je niekoľko tisíc.
Môže byť teda čo len minimálna pochybnosť o misionárskej charizme týchto dvoch kongregácií, ktoré boli donovi Boscovi také drahé? Určite nie. Vznikli sme ako rehoľníci a rehoľníčky pre mladých, chlapcov a dievčatá celého sveta, najmä pre tých najchudobnejších a medzi nimi najnúdznejších, ale aj preto, aby sme boli evanjelizátormi a misionármi tam, kde nás najviac treba.
Bratia a sestry, ktorí minulý mesiac prijali na Valdoccu kríž, dobre vedia, ako sú všade potrební Ježišovi misionári. A vďaka tejto istote nosím v srdci mnoho tvárí a mnoho mien sestier a bratov misionárov, ktorých som počas týchto takmer šiestich rokov stretal po celom svete. Vždy uprostred tých najchudobnejších a najbiednejších na piatich kontinentoch.
Videl som situácie, ktoré sa zdali nemožné. Mužov a ženy, ktorí denne dávali svoj život v lesoch a v hrozných púšťach alebo na perifériách každodenne trýznených násilím. Ohlasovali Ježiša slovom a mnohokrát bez slov, pretože ho nemôžu ohlasovať, ale príkladným svedectvom, jednoduchým a tichým evanjeliom prežívaným v bežnom živote.
Stretol som sestry a bratov, ktorí boli pre vieru v rôznych väzeniach viac ako tridsať alebo štyridsať rokov. Stretol som bratov, ktorí sa potom stali mučeníkmi viery pre nezmyselnú a nespravodlivú smrť ako poslední dvaja mučeníci misionári – španielski saleziáni (o. César Antonio Fernández a o. Fernando Hernández, obaja zomreli v Burkina Fasso).
Dnes naši bratia a sestry neprestávajú byť misionármi v celej Amerike, v Amazónii a v celom andskom pohorí. Misionármi v Afrike, misionármi v Mongolsku, vo východnej Európe, v Nepále a na mnohých ďalších miestach Ázie, takmer v celej Oceánii.… a neprestávame prijímať dopyt a žiadosti zo všetkých častí sveta, aby tam prišli pôsobiť synovia a dcéry dona Bosca.
Ďakujem aj vám za vašu lásku, za vašu sympatiu a tiež za vašu štedrosť, keď niečo treba pre tých najchudobnejších. Spoločne môžeme pomáhať oveľa viacerým z nich a veľmi rozšíriť okruh našej dobročinnej lásky.
Nech vás všetkých dobrý Boh žehná.

Angel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.