Don Artime: Tam, kde vyliata krv rodí nový život

(Rím/Brazília, 27. júna 2019) - Veľmi živo a emotívne som prežíval stretnutie s mladými Borormi a Šavantejmi, ako aj s misionármi, ktorí s nimi každodenne trávia svoj život, a celebroval som na mieste mučeníctva tých, ktorí na ich obranu vyliali krv.

Milí moji priatelia, v názve som chcel výstižne vyjadriť skúsenosť, ktorú som mal minulý mesiac (v máji). Navštívil som saleziánske diela v Mato Grosso a Južné Mato Grosso v Brazílii. Prví saleziáni sem prišli pred 125 rokmi do vtedajšej dediny Cuiabá, z ktorej sa dnes stalo mesto so 600000 obyvateľmi, brána k svetovému zázraku, ktorým je Pantanal. Požiadal som o stretnutie domorodé národy, s ktorými saleziáni žili desiatky rokov: Ajorejov, Maskojov a Čamakokov. Chcel som priniesť svedectvo Kongregácie do legendárnych misií v Mato Grosso. Za súmraku jedného prekvapivého dňa som prišiel do osady indiánov Bororov v Meruri.

V roku 1894 synovia dona Bosca pod vedením dona Giovannimho Balzola otvorili novú misijnú stanicu v Mato Grosso, v Cuiabà, a začali prvú evanjelizáciu Bororov. Založili Sacra Colonia (Posvätnú kolóniu) v Coraçao. V roku 1906 bola vytvorená „Colonia de Sangradouro“, ktorá následne poskytla prístrešie Šavantejom. Tí boli vyhnaní a takmer vyhubení v oblasti Parabuburi. Prvý pokus priblížiť sa domorodým Šavantejom sa udial v novembri 1934. Zrodil sa z krvi saleziánskych misionárov dona Giovanniho Fuchsa a dona Pedra Sacilottiho, obetí úkladnej pasce.

Už v roku 1926 bola realitou stabilná a trvalá prítomnosť saleziánskych misionárov medzi indiánmi Šavantejov a Bororov. Diela ako Sangradouro, Sao Marcos a Meruri sa ustálili až dodnes. Keď indiáni Šavantejovia prišli do dediny Sangradouro, kde ich prijali saleziáni a Bororovia, hoci v dejinách boli znepriatelenými národmi, celkový počet Šavantejov nebol ani 900. Dnes vďaka zákonom o ochrane a rešpekte k ich kultúre počet obyvateľstva dosahuje 30 000.

V Meruri nás prijali s láskou a s tradičnou pohostinnosťou. Veľmi sa mi páčila aj možnosť stretnúť sa so všetkými misionármi, ktorí v súčasnosti prežívajú svoj život spolu s týmito ľuďmi. Bolo tam prítomných 18 saleziánov, 8 dcér Márie Pomocnice a dve sestry z Kongregácie svätej Laury (známe ako „lauritky“), sestry colombiánky, s ktorými spoločne pracujeme pre dobro našich domorodých bratov a sestier. V nasledujúce dopoludnie sme prežili dva veľmi pekné ľudské momenty, ktoré mali veľký historický a duchovný význam.
Prvým bolo stretnutie so 40 mladými Šavantejmi (chlapcami a dievčatami), ktorí prišli, aby pri príležitosti našej návštevy prežili deň spoločne s Borormi. Až dodnes sa Bororovia a Šavantejovia nikdy takto nestretli. Mladí Bororovia a Šavantejovia urobili možným to, čo dospelí nikdy predtým neurobili. Viedli sme dialóg, tancovali sme a spievali, slávili Eucharistiu a spoločne sme jedli. Bola nás asi stovka.
Druhý moment bol ešte dojímavejší. Slávili sme Eucharistiu v strede dediny na mieste, kde bol zabitý salezián otec Rudolf  Lukembein, nemecký misionár, a indián z kmeňa Bororov Simao Cristino. Zabili ich vlastníci veľkostatkov „facendeiros“, ktorí boli veľmi nahnevaní na saleziánov, pretože bránili práva domorodcov na ich územiach. Dňa 15. júla 1976 prišli do dediny a po diskusii vystrelili na dona Rudolfa. Indián Simao ho pribehol brániť, ale zavraždili aj jeho.

V deň mojej návštevy som mohol pozdraviť jedného staršieho svedka tohto mučeníctva, ktorý bol tiež zranený, ale lekári ho zachránili. Hovoril som s ním a poďakoval som sa mu. Počas našej Eucharistie bol tam pokorne prítomný.
Kauza svätorečenia týchto našich dvoch mučeníkov, Božích služobníkov, sa blíži ku koncu.
Veľmi živo a emotívne som prežíval to, že som mohol prísť do zeme Bororov, stretnúť sa s mladými Borormi a Šavantejmi, ktorí chceli stráviť tieto chvíle spoločne, stretnúť bratov a sestry misionárov, ktorí každodenne prežívajú svoj život spolu s nimi, a sláviť Eucharistiu na mieste mučeníctva tých, ktorí na ich obranu vyliali krv. Heslo, ktoré si Rudolf  Lunkenbein zvolil pri svojej vysviacke, bolo: „Prišiel som, aby som slúžil a dal svoj život.“ Pri jeho poslednej návšteve v Nemecku v roku 1974 ho jeho mama prosila, aby si dával pozor, pretože ju informovali o rizikách, ktorým sa jej syn vystavoval. On odpovedal: „Mama, prečo sa znepokojuješ? Niet nič krajšieho, ako zomrieť pre Boha. To by bol môj sen.“

Len čo sa začalo brieždiť, s celou komunitou Bororov sme urobili malú procesiu až k hrobom Simaa Cristina a Rudolfa Lukembeina a modlili sme sa za všetkých saleziánskych misionárov. Myšlienkami som zaletel do Afriky na okraj Burkina Fasso, kde pred niečo viac ako dvoma mesiacmi nášmu saleziánskemu bratovi – španielskemu misionárovi otcovi Césarovi Antoniovi Fernándezovi – pretrhli niť života len preto, že bol kňazom a misionárom.
Titulok môjho príhovoru sa týka práve týchto dvoch príbehov. Krv, ktorá sa vyleje a spôsobí toľko bolesti, zároveň rodí život. Konštatoval som to v dedinách Bororov a Šavantejov a vidíme to v Afrike, kde sa každý deň konajú „zázraky života“. Cieľom týchto riadkov je poďakovať za mnohé životy, darované s neobmedzenou veľkodušnosťou.
Vďaka toľkým vám, priatelia a čitatelia Bollettino Salesiano, pretože naďalej dôverujete v dobro, ktoré sa spoločne snažíme konať v tomto svete. Svet stále potrebuje dobré správy, ktoré potešujú srdce, a príbehy, ktoré menia život. V tomto našom svete totiž nejestvuje iba zlo. Naopak, je toľko dobra, ktoré sa každodenne zasieva a klíči, ale nedostáva sa do správ. Zlo, tragédie, násilie a smrť sa však do správ dostávajú. Preto musíme byť šíriteľmi dobrých správ. Ako som vám práve porozprával, aj v bolesti smrti sú skutočnosti, ktoré rodia život.

Podľa Il Bollettino Salesiano, jún 2019
Preklad: Stanislav Veselský ASC

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.