V Kanade zomrel Juraj Kadlec, slovenský kňaz, ktorý podporoval saleziánov

(Chatham, Ontario, Kanada 4. júna 2014) – Vo veku 82 rokov zomrel v noci 1. júna kňaz Juraj Kadlec, ktorý v posledných rokoch pôsobil ako misionár v Kanade. Počas totality sa stal tajným saleziánom, hrával však futbal za NV Bratislava, ČH Bratislava, Dynamo Žilina a Spartak Trnava. Po úteku do zahraničia sa stal napokon diecéznym kňazom a desaťročia pôsobil medzi Slovákmi a Čechmi v Kanade. Na záver svojho života v tichosti veľkodušne podporoval slovenské saleziánske dielo.

Jozef Kadlec sa narodil 7. júna 1931 v Bratislave. V rokoch 1958 – 1960 odohral za Spartak Trnava 74 zápasov a patril medzi najpoprednejších futbalistov mužstva. Bol však tajným saleziánom a chcel študovať za kňaza.

 

Jeho športovo-duchovný život s citáciami prináša stránka ofutbale.sk

Don Ernest Macák v knihe Utečenci pre Krista zachytáva jeho útek do zahraničia takto:

Roku 1959 počas futbalového zájazdu do Egypta sa pokúšal v Káhire požiadať o azyl. Egypt bol však v tom čase príliš spriahnutý so Sovietskym zväzom a preto ani jedno západné veľvyslanectvo mu nechcelo poskytnúť azyl. Trnavské mužstvo malo už odletieť do vlasti. Kadlec stihol ešte v poslednej minúte doraziť na letisko a nastúpiť do lietadla. Šofér, ktorý ho priviezol, bleskovo zmizol. Zvedavým spoluhráčom, ktorí ho čakali, povedal, že zháňal ešte nejaké lieky. Vypytovali sa ho, o aké lieky šlo a kto ho to priviezol na letisko.

Cez zápas s Egyptom sa mu prihodila ešte táto nepríjemnosť: sudca odpískal proti Spartaku Trnava jedenástku. Trnavskí hráči ju však pokladali za nespravodlivú. Keď už postavili loptu na strieľanie, nahnevaný Kadlec ju ďaleko odkopol. Po návrate z Egypta Kadleca potrestali a zakázali mu na jeden rok hrať v cudzine nejaký zápas.

Roku 1960 sa chystal Spartak Trnava na futbalový zájazd do Ríma (v rámci Stredoeurópskeho pohára – pozn. red.). Kadlecovi trest ešte nevypršal. Vedúci klubu ho však do Ríma potrebovali a preto mu sami vo viacerých rozhovoroch s políciou a inými činiteľmi vyžiadali, aby mohol ten jediný raz hrať v cudzine, v Ríme. Keď pricestovali trnavskí hráči do Ríma, ubytovali ich v nejakom hoteli poblíž baziliky Santa Maria Maggiore. Futbalový zápas sa mal hrať v nedeľu popoludní.
Juraj Kadlec mal vo zvyku i ako hráč Spartaka Trnava chodiť denne na svätú omšu a na sväté prijímanie, to o ňom v klube všetci vedeli. V nedeľu ráno Juraj zavčasu vstal, oholil sa, umyl a obliekol. Na izbe bol s ním jeden zo spoluhráčov. Kadlec sa nazdával, že spoluhráč má dávať naňho pozor. Spoluhráč sa prebudil a pýtal sa Juraja, kam sa tak skoro zberá. Ten si vzal modlitebnú knižku a odvetil mu: Idem do kostola. Spoluhráč sa obrátil na druhý bok a spal ďalej.

Kadlec mal strach nielen zo svojho spoluhráča. Bál sa i toho, že popoludní po futbalovom zápase budú naňho dávať ešte väčší pozor, a že oveľa ťažšie sa mu bude utekať potom než teraz. Preto nechal všetky svoje veci v hoteli a rozhodol sa utiecť hneď ráno.

Zašiel najprv do baziliky Santa Maria Maggiore. Vidiac však velikánsky priestranný kostol, kde dovidieť z jednej strany na druhú, nebol si istý, či ho tu nebudú nejakí špicli pozorovať. Preto sa obával dať sa tu s niekým do rozhovoru. Po chvíli sa vytratil z baziliky a dal sa hľadať nejaký menší kostol. Zakrátko naň naďabil na Via Merulana. Bol to kostolík redemptoristov zasvätený Panne Márii Ustavičnej pomoci. V kostolíku pristavil istého kňaza a po anglicky sa ho pýtal, kde bývajú v Ríme saleziáni. Ten mu podal vysvetlenie, ba na lístok mu napísal adresu: Sacro Cuore, Via Marsala 42. S lístkom v ruke vyšiel Juraj z kostola a podľa pokynov dal sa smerom k hlavnej rímskej stanici Termini. Keď si zavše nevedel rady, ukázal niektorému chodcovi lístok s adresou a ten ho napravil, kadiaľ sa uberať.

Tak sa dostal až do baziliky Božského Srdca, Sacro Cuore, na Via Marsala 42. V kostole zamieril do sakristie. Našiel tam kňaza, ktorý sa práve obliekal ku svätej omši, ktorú si chcel odslúžiť pri niektorom bočnom oltári v bazilike. Pozdravil kňaza a pýtal sa ho, či vie po anglicky. Kňaz vravel, že hej. Vtedy mu Juraj povedal, že aj on je salezián a že by chcel hovoriť s predstavenými. Kňaz sa vyzliekol z omšových rúch a zaviedol ho k predstavenému. Bol ním don Brocardo. Jemu sa Juraj zveril, že je salezián a že by chcel ostať v cudzine, aby mohol študovať za kňaza. Don Brocardo telefonoval potom slovenskému saleziánovi donovi Ľudovítovi Macákovi, ktorý býval v saleziánskom ústave na Via Appia Antica pri Katakombách svätého Kalixta. Don Macák sľúbil, že príde ihneď na motorke do ústavu na Via Marsala 42. Keď ta prišiel, don Brocardo mu vysvetlil, že v ústave je človek z Československa, ktorý o sebe tvrdí, že je salezián, a on ako direktor nevie, čo tu robiť, pretože sa s podobným prípadom ešte nikdy nestretol. Potom zaviedol dona Macáka do triedy, kde bol Juraj spolu s talianskym kňazom, ktorého stretol predtým v sakristii. Juraj pozdravil dona Macáka latinsky: Laudetur Jesus Christus. Potom mu začal hneď rozprávať, o čo ide. Don Macák ho prerušil: – Ako sa voláš? – Juraj Kadlec. – Poznáš ma? – Nie! – Ale ja ťa poznám.

Don Macák poznal Juraja Kadleca ešte ako chlapca, keď pracoval v saleziánskom oratóriu v Bratislave na Miletičovej ulici. Juraj si zachoval tie isté základné črty tváre, pravdaže, teraz bol už vyrastený a mužný, mal tú istú počernú pleť, ba hovoril aj tým istým pomalým rytmom, kladúc slovo za slovom, ako keď bol chlapec.

Juraj Kadlec vyrozprával potom donovi Macákovi, ako žil doteraz vo vlasti a čo by chcel v cudzine. Mal ešte stále veľký strach, že ho tu niekde v Ríme československé úrady objavia, že ho budú žiadať späť a že sa bude musieť vrátiť do Republiky. Don Macák po rozhovore telefonoval do katakomb svojmu direktorovi. Prosil ho, že by veľmi naliehavo potreboval auto, že mu potom doma vysvetlí, o čo ide. Direktor mu prisľúbil, že len čo bude mať šoféra, auto pošle. Asi o pol hodinu auto prišlo. Juraj Kadlec, salezián a popredný futbalista Spartaka Trnava, si obliekol reverendu, aby ho v aute nik nemohol spoznať. Šofér ho mal odviesť do saleziánskeho ústavu pri Katakombách svätého Kalixta, kde býval don Macák a iní slovenskí saleziáni. Don Macák prosil šoféra, aby auto veľmi nehnal, pretože on pôjde na motorke asi sto metrov za nimi. Keby sa im niečo nepredvídané stalo, on hneď všetko na mieste vysvetlí.

U saleziánov v katakombách Juraj dostal izbu. V prvé dni nevychádzal ani na dvor, pohyboval sa iba dnu v dome. V utorok po nedeli trnavskí hráči odleteli z Ríma. Po ich odchode sa Juraj odvážil už i na dvor i ďalej na územie katakomb. V sobotu ho potom don Macák odprevadil v Ríme na kvestúru, kde požiadal o politický azyl. Keď ta prišli, sám kvestor si ich dal zavolať a povedal im, že na kvestúre boli už z československého vyslanectva v Ríme a dopytovali sa na Juraja Kadleca. Kvestúra im však nevedela nič povedať. Kvestor bol veľmi prekvapený, keď videl Kadleca, ligového hráča trnavského Spartaka, v reverende a vyjadril sa: – Takýto útek a takúto žiadosť o azyl sme tu v Ríme ešte nemali.

Juraj Kadlec zostal potom v Ríme u saleziánov a začal študovať filozofiu a teológiu. Neskôr sa rozhodol, že sa stane svetským kňazom. Prešiel bývať v Ríme do Nepomucéna a na Lateránskej univerzite dokončil svoje štúdiá. Na Vianoce 1967 ho vysvätil za kňaza kardinál Josef Beran. Po vysviacke pôsobil nejaký čas v severnom Taliansku. Potom emigroval do Kanady, kde pôsobil ako duchovný aj medzi emigrantmi z Československa.

O svojom úteku napísal knižočku Lopta a oltár, ktorá vyšla na Slovensku roku 2002. Za osobnú statočnosť a vzťah k mestu Trnava mu mestské zastupiteľstvo v roku 2003 udelilo čestné občianstvo mesta Trnava.

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.