Filip Rinaldi

Bl. Filip Rinaldi (1856 – 1931)

Sviatok: 5. decembra

bl filip rinaldi

Krátky životopis

Tretí nástupca dona Bosca, zakladateľ sekulárneho inštitútu „Dobrovoľníčky dona Bosca“. 
Ako hlavný predstavený saleziánov viedol kongregáciu v rokoch 1922 – 1931. 
Zomrel 5. decembra 1931 (bola sobota ráno). Pohreb sa konal na slávnosť Panny Márie Nepoškvrnenej 8. decembra 1931 v bazilike Panny Márie Pomocnice kresťanov na Valdoccu v Turíne.


Na duchovné čítanie

Rodičia Filipa Rinaldiho Krištof Rinaldi a Antónia Brezziová mali živú vieru. Každý večer si matka kľakala so svojimi deviatimi deťmi pred sochu Panny Márie a učila ich opakovať po sebe: „Pozdravujem ťa, Mária. Dávam ti svoje srdce a ty mi ho už nevracaj.“ Traja z týchto chlapcov sa stali kňazmi.
Filip bol ôsmy z deviatich detí. Keď dovŕšil desať rokov, vstúpil do jeho života don Bosco. V susednej dedine Mirabello totiž tento turínsky kňaz otvoril malý seminár a otec tam zaviedol Filipa. So svojím učiteľom donom Pavlom Alberom prežil mnoho rokov a neskôr o tom napísal: „Pre mňa bol don Albera anjelom strážcom. Jeho poverili, aby nado mnou bdel, a on to robil s takou láskou, že kedykoľvek na to myslím, žasnem.“
Don Bosco prišiel dvakrát z Turína a dlho sa s Filipom rozprával. Stali sa priateľmi. Ale na jar bol už Filip ustatý od intenzívneho štúdia, a navyše ho začalo vážne znepokojovať ľavé oko. Jedného dňa, keď bol zvlášť vypätý, ho istý nešetrný asistent hrubo urazil. To bola posledná kvapka do preplneného pohára. Filip nestratil sebakontrolu, išiel za direktorom a povedal mu, že chce ísť domov. Nebol to vrtoch, jeho otec skutočne prišiel a zobral ho domov. Keď don Bosco prišiel po tretí raz do Mirabella a nenašiel tam Filipa, nemilo ho to prekvapilo. Napísal mu list, v ktorom ho prosil, aby sa vrátil. Ale Filip sa už cítil od saleziánov vzdialený. V roku 1876 mal dvadsať rokov a vyhliadky na manželstvo. Z Turína došiel však don Bosco, aby získal Filipa späť. Filip s pokojnou vytrvalosťou sedliaka vyložil všetky svoje ťažkosti a don Bosco mu ich rad radom riešil. „Postupne si ma získaval,“ napísal raz don Rinaldi, „rodičia mi ponechali slobodu a moje rozhodnutie padlo na dona Bosca.“
21-ročný sedliak z Lu Monferrato znovu otvoril knihy a začal študovať. Ako 24-ročný zložil do rúk dona Bosca sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a stal sa saleziánom. 23. decembra 1882, ako 26-ročný, bol Filip Rinaldi vysvätený za kňaza. Don Bosco musel veľmi jasne čítať v budúcnosti tohto silného mládenca. V januári 1888, niekoľko dní pred svojou smrťou, don Bosco vymenoval dona Rinaldiho za direktora pre dospelé povolania. Don Rinaldi ho prišiel navštíviť a rád by sa bol vyspovedal, ale keď ho videl takého vysileného, už-už sa toho chcel zrieknuť. Nakoniec však povedal: „Don Bosco, chcel by som, aby ste ma vyspovedali, ale nechcem vás unaviť. Spravme to takto: ja vám poviem svoje hriechy a vy mi poviete len jedno slovo.“ Vyspovedal sa a don Bosco mu ešte pred rozhrešením povedal jediné slovo: „Rozjímanie.“ Neskôr don Rinaldi spomínal: „Toto slovo na mňa urobilo ohromný dojem. Bolo to ako nejaké zjavenie o tom, aký význam don Bosco pripisoval rozjímaniu.“ Don Rua, nástupca dona Bosca, si ako hlavný predstavený Saleziánskej kongregácie jedného dňa v roku 1889 zavolal dona Rinaldiho a jednoducho mu oznámil: „Posielam ťa do Španielska do Barcelony-Sarria. Budeš musieť vybavovať veľmi chúlostivé veci.“ Saleziánska škola v Barcelone-Sarria sa dostala do krízy. Niekoľko nepríjemných príhod ohrozovalo dobré meno saleziánov a počet žiakov klesol na polovicu. Don Rinaldi sa ako 33-ročný začal učiť španielčinu. V Barcelone-Sarria ho čakala situácia, ktorá by niekoho ľahko mohla obrať o spánok: saleziánov bolo málo a boli znechutení, o disciplíne a serióznom štúdiu medzi žiakmi sa nedalo ani hovoriť. Donovi Rinaldimu sa však čoskoro podarilo obnoviť pracovné a študijné nadšenie a takisto aj disciplínu. Tri roky stačili na to, aby sa pričinením dona Rinaldiho pozdvihol saleziánsky dom v Barcelone-Sarria a aby sa ukázalo, z akého dreva je tento zdatný Piemonťan vykresaný. Don Rua mu z Turína oznámil, že ho menuje za provinciála všetkých saleziánskych diel v Španielsku a Portugalsku. Don Rinaldi si stručne napísal do notesa svoj program: „Chcem byť otcom. Budem sa vyhýbať ostrým spôsobom. Keď budú chcieť so mnou hovoriť, nedám najavo, že som ustatý alebo že sa ponáhľam.“ Za deväť rokov don Rinaldi založil 16 nových saleziánskych diel, najväčšiu prácu však vykonal vo formácii saleziánov. Otvorene všetkým pripomínal: „My sme tu nato, aby sme pracovali pre chudobných mladíkov. Pracovať pre nich neznamená nechať ich, aby sa uspokojili so svojou chudobou, ale zaúčať ich aj do sociálneho a kultúrneho života.“ V tomto období bol saleziánsky provinciál poverený starať sa aj o dcéry Márie Pomocnice. Predstava ženy vo vtedajšom Španielsku bola taká, že má byť dobrá, nábožná a nič viac. Don Rinaldi saleziánkam jasne hovoril: „Je to veľký omyl, ak sa s nábožnosťou nespája aj primerané vzdelanie. Buďte si isté, že ak dievčatá nebudú mať patričné vzdelanie – teoretické aj praktické – dávame svetu do rúk silnú zbraň. Budú obžalúvať rehoľníkov a rehoľníčky z nevedomosti a z lenivosti.“
6. apríla 1910 zomrel vo veku 73 rokov don Rua. Don Rinaldi už ako niekoľkoročný prefekt celej kongregácie oznámil túto smutnú správu saleziánom a súčasne zvolal generálnu kapitulu, ktorá zvolila „tretieho dona Bosca“. Stal sa ním don Pavol Albera, ktorý v Mirabelle očaril Filipa svojou dobrotou. Dona Rinaldiho opäť zvolili za generálneho prefekta. 
Počas prvej svetovej vojny ležala na pleciach dona Rinaldiho ťažká úloha postarať sa o hmotné potreby bojujúcich spolubratov. A predsa sa mu aj počas ťažkých rokov 1914 – 1918 podarilo založiť dve diela, ktoré v nasledujúcich rokoch dosiahli mimoriadny rozvoj. Prvým bola Medzinárodná federácia saleziánskych odchovancov a odchovankýň, druhým združenie osôb zasvätených vo svete, ktoré sa neskôr nazvali Dobrovoľníčky dona Bosca.
V októbri 1921 pripadla donovi Rinaldimu po druhý raz smutná povinnosť oznámiť saleziánom dosť nečakanú smrť hlavného predstaveného dona Alberu. Don Rinaldi mal vtedy 65 rokov. Tentoraz dúfal, že ho saleziáni oslobodia od tejto veľkej zodpovednosti prefekta kongregácie. 24. apríla 1922 sa na Valdoccu zišla generálna kapitula, aby zvolila nového hlavného predstaveného. Generálna kapitula mu však ani nedala čas na prečítanie pripraveného lístka s prosbou o zvolenie nového mladého prefekta a hneď v prvom skrutíniu ho zvolila rovno za hlavného predstaveného. Po dlhom potlesku don Rinaldi vstal a zdrvený povedal: „Čo ste to urobili? Je to pre mňa i pre vás výzva, aby sme sa hlboko zamysleli. Vyzerá to tak, že Pán Boh chce zahanbiť našu kongregáciu alebo že Panna Mária chce ukázať, že iba ona je tá, ktorá pôsobí medzi nami. Uisťujem vás, že je to pre mňa na veľkú pokoru. Modlite sa, aby som nepokazil to, čo urobil don Bosco a jeho nástupcovia.“
Ale don Francesia, jeden z najstarších saleziánov, ktorý žil dlhé roky v dôvernom vzťahu s donom Boscom, povedal: „Chýba mu len hlas dona Bosca, všetko ostatné má.“
V donovi Filipovi Rinaldim mali saleziáni od tohto dňa svojho „štvrtého dona Bosca“.
Už od prvých mesiacov, ako bol zvolený za hlavného predstaveného, dal don Rinaldi Saleziánskej kongregácii silný misionársky impulz. Don Rinaldi podporoval rozkvet misionárskych povolaní aj vydávaním časopisu Gioventu missionaria (Misionárska mládež) a založením organizácie Associazione missionaria della gioventu salesiana (Združenie saleziánskej misionárskej mládeže). Počas deviatich rokov jeho pôsobenia v úrade hlavného predstaveného odišlo na misie 1 868 saleziánov a 613 dcér Márie Pomocnice.
Aby sa udržiavala a upevňovala jednota saleziánov, už don Rua a don Albera podnikali dlhé cesty. Don Rinaldi pochopil, že musí nasledovať ich príklad, čo aj robil, hoci zakaždým sa vrátil do krajnosti vyčerpaný. Navštívil saleziánov a dcéry Márie Pomocnice v tých štátoch, ktoré boli postihnuté prvou svetovou vojnou, a to najmä v Poľsku, Rakúsku, Maďarsku, Nemecku a Francúzsku. 
2. júna 1929 prežíval don Rinaldi jeden z najkrajších dní – pápež Pius XI. vyhlásil dona Bosca za blahoslaveného. V tomto roku však začal neúprosne cítiť každú námahu a svojich 73 rokov, a tak musel prestať s cestovaním. Veľa času venoval rozjímaniu. „Vnútorný život,“ hovorieval saleziánom, „je prítomnosť Boha v nás. Na neho myslíme, vzývame ho a milujeme ho. Duchovným životom treba naplniť školu aj rekreáciu. Netreba o tom ani hovoriť, stačí na to len myslieť.“ Ráno 5. decembra 1931 don Rinaldi sedel vo svojej izbe s knihou v ruke. Čítal životopis dona Ruu. Jeho sekretár bol v susednej izbe, a keď počul zakašľanie, išiel sa pozrieť, či don Rinaldi niečo nepotrebuje. Našiel ho s hlavou položenou na knihe. Odišiel k Bohu bez toho, žeby bol niekoho vyrušoval.
Saleziánska kongregácia, ktorú prevzal po donovi Pavlovi Alberovi, mala 4 788 saleziánov a tí pracovali v 404 dielach. Po deviatich rokoch, o ktoré sa obával, že „pokazí“, čo urobil don Bosco, bolo saleziánov 8 836 a pracovali vo viac než tisíc dielach na celom svete.
29. apríla 1990 Ján Pavol II. povýšil pokorného rehoľníka dona Filipa Rinaldiho vedľa dona Bosca a dona Ruu tým, že ho vyhlásil za blahoslaveného.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)

 

 

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk