Alojz Versiglia

Sv. Alojz Versiglia a Kalixt Caravario (1873 / 1903 – 1930) 

Saleziánski prvomučeníci

Sviatok: 25. februára

sv versiglia caravarioAlojz Versiglia sa narodil v Oliva Gessi v Taliansku 5. júna 1873. Od malička miništroval. Chcel sa však stať veterinárom. Ako dvanásťročného ho prijal don Bosco a vtedy Alojz zmenil túžbu. Krátko po smrti dona Bosca sa Alojz rozhodol stať sa saleziánom. Za kňaza ho vysvätili v roku 1895. Ako 23 ročný sa stal magistrom novicov. Túto úlohu plnil s dobrotou a trpezlivosťou celých desať rokov. V roku 1906 odišiel spolu s ďalšími šiestimi saleziánmi do Číny. Stal sa zakladateľom saleziánskeho diela v Číne. V roku 1918 dostali saleziáni úlohu misií medzi Shiuchow a 9. januára 1921 bol don Versiglia vysvätený za biskupa.

Kalixt sa narodil v Courgné pri Turíne 18. júna 1903. Keď mal päť rokov, jeho rodina sa presťahovala priamo do Turína blízko oratória na Porta Nuova. Každý deň ráno pred školou chodieval na svätú omšu. Neskôr sa stal saleziánom a v roku 1922 pri návšteve Mons. Versigliu v Turíne sa rozhodol nasledovať tohto biskupa do Číny. Dva roky strávil ako misionár na ostrove Timor. 18. mája 1929 ho Mons. Versiglia vysvätil za kňaza. 13. februára 1930 sprevádzal svojho biskupa ku kmeňu Shiuchow.

25. februára skupina pirátov s boľševickým zmýšľaním prepadla loďku misionárov s mladými s úmyslom uniesť dievčatá. Mons. Versiglia a don Caravario im v tom bránili. A to ich stálo život.

Oboch vyhlásil Ján Pavol II. za blahoslavených v roku 1983 a za svätých 1. októbra 2000.

Na duchovné čítanie

Celé toto rozprávanie je zostavené presne podľa svedectiev očitých svedkov, ktoré pod prísahou vypovedali pri procese svätorečenia. V prvých februárových dňoch 1930 prišiel z malej kresťanskej komunity Lin-chow do saleziánskeho misijného strediska v Shiu-chow 26-ročný misionár don Kalixt Caravario. Mal sprevádzať 57-ročného biskupa Versigliu, ktorý chcel navštíviť dve malé školy a dvesto kresťanov, malé semienko v meste so 40 tisíc obyvateľmi. Ich pokojný život už dlho narúšala občianska vojna.
V ústrety mu pribehlo veľa naradostených detí, ktoré don Caravario zachránil pred chaosom a biedou a priviedol do sirotinca v Ústave don Bosco v meste Shiu-chow.
23. februára už boli batožiny na cestu pripravené, tvorilo ich asi dvadsať balíkov s tovarom rozličného druhu – obleky, liturgické rúcha, všelijaký materiál, ktorý im poslali veľkodušní dobrodinci z Talianska. Okrem toho zbalili aj potraviny pre sedem osôb, pretože cesta 90 kilometrov mala trvať osem dní.
Spolubratia saleziáni videli, ako don Caravario všetko usilovne chystá a veselo hovorili:
„Koľko Božích darov!“ 
On so svojím dobráckym úsmevom podotkol:
„Len aby sa tomu nič zlé nestalo.“ 
Potom odovzdane zdvihol plecia a dodal:
„V každom prípade nech sa stane Božia vôľa!“
Všetci vedeli, že tieto slová don Caravario často opakoval, a tak získal povesť malého svätca. 
24. februára mali budíček o štvrtej ráno, potom nasledovala svätá omša a po nej sa zišli všetci cestujúci: biskup Versiglia, don Caravario, dvaja mladí učitelia s diplomom z Ústavu don Bosco – Thong Chong Wai, pohan, M Pan Ching, kresťan, a ich dve sestry – 21-ročná Thong Su Lien Mária, učiteľka, a 16-ročná M Yu Tce Paula, ktorá nechávala štúdiá a vracala sa domov. K výprave sa pridala aj 22-ročná Tzen Tz Yung Klára, ktorá odchádzala do Lin-chow ako katechétka. Biskup Michal Arduino, nástupca monsignora Versigliu, vydal toto svedectvo: „Mladíkov a dievčatá, ktorí prichádzali do kolégia alebo sa vracali domov, vždy doprevádzali misionári. Rodičia dovolili svojim dcéram odísť len pod touto podmienkou. Títo dvaja mladí učitelia, ich sestry a katechétka zámerne čakali na to, aby mohli cestovať s biskupom a s donom Caravariom a pod ich ochranou sa vyhnúť možným útokom pirátov.“

Smutné časy
Podobná opatrnosť bola nevyhnutná kvôli zlej situácii v tejto časti Číny. Provincia Shiu-chow leží medzi severom a juhom, kade prechádzali alebo kde táborili rozličné skupiny, ktoré medzi sebou bojovali. Násilnosti, krádeže, požiare a vraždy sa odohrávali vo dne i v noci. Ťažko bolo v týchto rabujúcich bandách rozoznať ustupujúcich vojakov, žoldnierov, skupiny nájomných vrahov a zbojníkov, ktorí tento chaos využívali.
Nová Čínska republika vznikla 10. októbra 1911. Vojsko pod vedením generála Čankajška v roku 1927 zjednotilo Čínu a porazilo „pánov vojny“, ktorí pustošili rôzne kraje. Ale intenzívne prenikanie komunistov do Číny a do jej vojska (podporované Stalinom) presvedčilo Čankajška, aby sa oprel o pravicu a postavil komunizmus mimo zákona (apríl 1927). To znamenalo začiatok občianskej vojny.
„V jednom regióne južnej Číny sa pomaly upevňoval režim podobný sovietskemu,“ píše historik McAleavy. „Bolo by nudné čo i len pokúsiť sa opísať chaotické udalosti rokov 1929 až 1931. Južná časť Číny vôbec nežila v pokoji. Nad rozsiahlym územím vládli komunisti a ešte ďalej na juh ,páni vojny‘, stále pripravení vyvolávať nepokoje. Bolo to v Kwangsi, ktoré hraničilo s provinciou Shiu-chow.“
V týchto smutných časoch aj život cudzincov predstavoval určité riziká. Číňania sa ich báli, pretože vlády ich štátov boli silné, a tak ich s opovrhnutím nazývali bieli diabli. Nenávisť voči cudzincom trvala počas dlhodobého neľudského vykorisťovania Číny Anglickom, Nemeckom a Amerikou. Misionárov však mali radi, a to najmä chudobní ľudia. Vo chvíľach rabovačiek sa misie stávali útočiskom pre každého, kto nemal iný útulok. K najobávanejším nepriateľom misionárov patrili piráti, ktorí rabovali a nepozerali na nikoho, a komunistickí vojaci, pretože zničiť kresťanstvo bolo jedným z cieľov ich programu.
Len osem mesiacov predtým chytila saleziána dona Dalmassa z misie Nam-Yung (70 km od Shiu-chow) banda komunistických vojakov, keď odprevádzal žiakov do školy. Zviazaného ho vláčili po uliciach mesta, zhanobili ho na verejnom zhromaždení a odvliekli do svojej skrýše v horách. Oslobodili ho až po dvanástich dňoch a s pomocou chudobných ľudí sa mu podarilo vrátiť sa na misiu.

Na loďke smerom na sever
Sprievod, na čele ktorého stál biskup Versiglia, odcestoval vlakom zo železničnej stanice Shiu-chow 24. februára o pol deviatej ráno. Popoludní o piatej dorazili do Lin-Kong-How, odkiaľ ich don Cavada odprevadil na saleziánsku misiu. Tam prenocovali.
Na nasledujúci deň 25. februára monsignor Versiglia a don Caravario odslúžili svätú omšu. Potom všetci nastúpili do loďky, ktorá sa s nimi mala plaviť proti prúdu rieky Lin-chow a priviezť ich do misie, kde ich čakala malá kresťanská komunita dona Caravaria. Bolo sedem hodín ráno. Cesta vlakom trvala osem a pol hodiny, kým prekonať skoro tú istú vzdialenosť loďkou znamenalo plaviť sa sedem dní.
K sprievodu sa pripojil aj 10-ročný kresťanský chlapec Luk Apiao Peter, ktorý odchádzal študovať do školy dona Caravaria, a istá staršia katechétka, ktorá mala pomáhať mladej Kláre. Personál bárky tvorili štyria ľudia: staršia pani – majiteľka loďky, jej 20-ročný syn a dvaja svalnatí chlapi. Tí mali kráčať po brehu a ťahať bárku proti prúdu v úsekoch, kde bola plavba ťažšia.
Čínska bárka je ako malý dom, predná časť je otvorená a zadná sa podobá na barak, ktorý je vlastne domom pre toho, kto cestuje. Vpredu bola umiestnená biela zástava s nápisom Tin Tchu Tong (Katolícka misia), akýsi druh sprievodného listu. Všetci vedeli, že misionári nie sú bohatí a pracujú pre chudobných ľudí, na druhej strane to však mohla byť aj istá návnada pre zločincov.

25. február a úklady na rieke
Bárka prešla popri dedine Pak Ngan Hang, kde sa práve konal jarmok. Dvaja učitelia boli v prednej časti loďky a odtiaľ videli osamelé domy roztrúsené po lese, okolo ktorého plávali. O tri kilometre ďalej, kde sa rieka Lin-chow stretávala s malým prítokom Shiu-pin, zazreli o jedenástej predpoludním horieť niekoľko ohňov. Ako sa približovali, znepokojujúce ohne jasneli. Pri nich si všimli asi desiatich chlapov, ktorí ich udržiavali.
Na poludnie sa osádka bárky modlila. Naraz začuli rozkaz:
„Zastavte loďku!“
Muži sa priblížili, namierili pušky a pištole.
„Koho veziete?“ skričali.
„Biskupa a jedného pátra z misie,“ odpovedal ktosi z posádky.
Oni nato:
„Nesmiete viezť nikoho bez našej ochrany. Misionári nám musia zaplatiť päťsto dolárov v európskych bankovkách alebo vás postrieľame všetkých!“
Ženy na loďke počuli dialóg a hneď pochopili, o čo ide. Vzali ružence, zakryli si hlavu rukami a začali sa modliť.
Vtedy bývalo smutnou skutočnosťou platiť pozdĺž rieky akési mýto, Číňania sa však podriaďovali, aby nemali nepríjemnosti. Ale päťsto dolárov, to bola bláznivá suma. Nikto predsa neberie na cestu toľko peňazí. Hneď bolo jasné, že ide o zámienku, aby mohli uväzniť cestujúcich misie. Biskup povedal donovi Caravariovi:
„Povedz im, že sme misionári, a preto nemáme so sebou toľko peňazí.“
Keď to začuli piráti, niektorí z nich skočili do bárky a začali ju prehliadať. Chlapec Apiao sa hneď vyhlásil za syna majiteľa bárky. Na starú katechétku sa ani nepozreli, no keď zbadali dievčatá, zakričali:
„Odnesme preč ich manželky!“
Don Caravario im vysvetlil:
„Nie sú to naše manželky, ale žiačky, ktoré sprevádzame na ceste domov.“ 
Misionári zdvorilým spôsobom, ako sa to patrí, zadržiavali banditov vonku a vlastnými telami im bránili vstúpiť na loď. Vtedy piráti zvolali:
„Podpáľme im bárku!“ 
O niekoľko metrov ďalej stála iná bárka naložená drevom. Priniesli zväzky dreva na predok loďky a zapálili ho. Keďže drevo bolo hrubé, zelené a nechcelo sa chytiť, biskupovi sa podarilo zahasiť prvé plamene. Nahnevaní piráti vytiahli najhrubšie haluze a misionárov začali hrozne mlátiť. Po dlhšej chvíli krvácajúci a vysilený biskup padol. Don Caravario ešte vydržal niekoľko minút, potom klesol aj on stonajúc: 
„Ježiš, Mária, Jozef.“ 
Banditi sa vrhli na ženy. Mária neskôr svedčila: „Celou silou som sa chytila za ľavé rameno padnutého biskupa, ale zbojníci ma udreli po ruke palicou a odviedli nás preč. Kričala som: ,Pane Bože, zachráň ma! Pomocnica kresťanov, oroduj za mňa! Ježiš, Mária, Jozef!‘“ Márii sa na chvíľu podarilo oslobodiť a skočila do rieky Shiu-pin. Radšej chcela zomrieť, než padnúť do rúk zločincov, ktorí ich chceli znásilniť. Ale voda bola plytká, tak ju jeden zo zbojníkov chytil za vrkoče, vytiahol z vody a vrieskal:
„Vy ste Číňanky, prečo idete s cudzincami? Katolícke náboženstvo treba zničiť!“
Banditi zviazali obidvoch misionárov. Predtým ich ešte poprezerali a o všetko olúpili. Na trávnatom trojuholníku, kde sa obidve rieky spájali, ležali všetci, misionári i ženy, zmorení bolesťou a bezradnosťou.
„Musíme vás zabiť!“ kričal jeden z nich na misionárov. „Nebojíte sa zomrieť?“
„My sme misionári, prečo by sme sa mali báť zomrieť?“ odvetil biskup.
Päť výstrelov z pušky
Piráti rozkázali tým, čo boli na loďke, aby sa vrátili do Lin-Kong-How. Okrem majiteľov tam bol aj malý Apiao, stará katechétka a bratia Márie a Pauly. V ten istý deň o piatej popoludní dorazili na misiu dona Cavadu, kde priniesli túto smutnú správu. Čo najrýchlejšie upovedomili autority, ktoré nariadili pravidelným oddielom vojska, utáboreným neďaleko, aby si vzali celú vec na starosť.
Tragédia nad riekou sa však o chvíľu mala skončiť. Mária vydala toto svedectvo: „Od misionárov sme boli vzdialené nie viac ako tri metre. Videla som, ako don Caravario sklonil hlavu a potichu čosi hovoril biskupovi.“ Navzájom sa spovedali. Katechétka Klára zase potvrdila: „Biskup a don Caravario sa na nás milo, s úsmevom pozerali, očami ukazovali na nebo a nahlas sa modlili.“
Na rozkaz pirátov sa misionári pustili dolu chodníkom, ktorý sleduje tok rieky Shiu-pin. Pozerali na nich aj niekoľkí zvedavci z blízkych chalúp. Jeden z nich počul biskupa, ako hovorí zbojníkom:
„Ja som starý, mňa môžete aj zabiť, ale on je mladý. Ušetrite ho!“
Ženy od nich oddelili a sácali smerom k malej bielej pagode. Vtom počuli päť výstrelov. Mária o tom svedčila: „Asi po desiatich minútach sa vrahovia vrátili a oznámili svojim spoločníkom, že na nich vystrelili päť rán z pušky. ,Sú to nevysvetliteľné veci,‘ povedali, ,videli sme ich toľkých… Všetci sa boja smrti. A títo dvaja umreli pokojní a dievčatá tiež po inom netúžia, len zomrieť…‘“ Bolo krátko popoludní 25. februára.
Zatiaľ čo sa riadne vojenské oddiely rozhýbali, aby chytili vrahov, dievčatá boli odvlečené do hôr. V rukách zločincov ostali na milosť a nemilosť päť dní. V nedeľu 2. marca vojaci dorazili ku skrýšam zbojníkov. Jeden z nich, ktorého chytili, im totiž ukázal stopy svojich komplicov. Po krátkej prestrelke zbojníci utiekli a dievčatá tam nechali.
Medzitým don Cavada a sekretár biskupa don Lareno našli v sprievode veliteľa mestskej polície Shiu-pin mŕtve telá mučeníkov. Obidvaja mali roztrieskané hlavy.
V nedeľu večer 2. marca si tri oslobodené dievčatá kľakli a modlili sa nad telesnými pozostatkami misionárov, ktorí položili svoj život, aby ich bránili.

Mučeníci
Monsignor Alojz Versiglia sa narodil v Olive Gessi v provincii Pavia. V roku 1873 ako chlapec vstúpil do oratória dona Bosca. Bol očarený výpravou misionárov, ktorú videl v Bazilike Márie Pomocnice a rozhodol sa, že aj on sa ním raz stane. V roku 1906 viedol prvú saleziánsku misionársku výpravu do Číny.
Don Kalixt Caravario sa narodil v Cuorgne a do Turína prišiel už ako 4-ročný. Otec, brat, sestra, a predovšetkým najdrahšia mama Róza mu dovolili už ako 21-ročnému odísť k misionárom do Číny.
List, ktorý don Kalixt napísal matke Róze 13. februára, dvanásť dní pred svojou mučeníckou smrťou, sa dostal do jej rúk prostredníctvom saleziánov. Najprv jej však s čo najväčšou ohľaduplnosťou oznámili mučeníctvo jej syna. V liste, ktorý sa z úcty k nemu uchováva a ktorý poznačili slzy mamy Rózy, don Kalixt píše: „Len odvahu, moja drahá mamička! Život sa pominie a bolesti sa skončia. V nebi budeme šťastní. Nech Ťa nič neznepokojuje, moja drahá mamička. Ak budeš niesť kríž s Pánom Ježišom, bude omnoho ľahší a milší…“
Pápež Pavol VI. vyhlásil v roku 1976 biskupa Versi-gliu a dona Caravaria za mučeníkov. Pápež Ján Pavol II. ich v roku 1983 vyhlásil za blahoslavených a v roku 2000 za svätých.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)

 

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk