Zeman Titus

Zeman Titus

01 08 zeman titus1

8. 1. 1969 P Zeman Titus 54 Bratislava-Vajnory

Salezián, kňaz a trpiteľ pre vieru don Titus Zeman z Vajnor pri Bratislave zomrel na následky neľudského väzenia a mučenia v komunistických väzniciach.

Prebieha diecézna fáza procesu blahorečenia:www.tituszeman.sk 

Téma: Proces blahorečenia Titusa Zemana

Životopisné dáta dona Titusa Zemana, saleziána kňaza

4. januára 1915 sa narodil v Bratislave – Vajnoroch
6. augusta 1932 zložil prvé rehoľné sľuby
7. marca 1938 zložil doživotné rehoľné sľuby
23. apríla 1940 bol vysvätený za kňaza
1941-1950 bol kaplánom, katechétom a školským radcom
1943-1946 bol profesorom chémie
31. augusta 1950 prvý raz ilegálne odviedol klerikov do Turína
23. októbra 1950 druhý raz ilegálne odviedol klerikov, bohoslovcov a kňazov do Turína
9. apríla 1951 pokus o ilegálny prechod cez hranicu nevyšiel, zatkli ho, vypočúvali, mučili väznili
22. februára 1952 bol odsúdený v Bratislave na 25 rokov ťažkého väzenia (Ilava, Mírov, Jáchymov, Leopoldov a Valdice)
10. marca 1964 bol podmienečne prepustený na slobodu
1968 – dostal súhlas verejne vykonávať kňazskú službu
8. januára 1969 zomrel v Bratislave
11. januára 1969 bol pochovaný v Bratislave – Vajnoroch

Spomienka z dňa jeho pohrebu.

„Je 11. január 1969, treskúca zima a všetko je pokryté snehom. Inšpektor saleziánov Andrej Dermek stojí nad vykopaným hrobom na vajnorskom cintoríne a prihovára sa prítomným:

Stretáme sa na cintoríne. Pripomína mi to takmer časy katakomb prvých kresťanov, aspoň čo sa týka nás rehoľníkov. Život nás rozohnal, smrť nás zvoláva. A predsa by som nemohol povedať, že je to víťazstvo smrti nad životom.
Smrť je tajomstvo, aj keď sa s ňou stretáme pravidelne. Nie je tragédiou, lebo je prirodzeným zákonom. Nie je výnimkou, ale pravidlom. Je tu. Jednoduchá, jasná ako blesk. Možno ju len prijať so zúfalstvom alebo s vierou, v nádeji a pokoji! A my tajomstvo smrti nášho drahého spolubrata, ktoré sa nás tak bezprostredne a bolestne dotýka, prijímame s vierou, v nádeji a v pokore!
Dnes na tomto mieste odpočíva bojovník, ktorý dobojoval, kňaz, ktorý doslúžil svoju celoživotnú svätú omšu. To je odchod. To je návrat k nebeskému Otcovi, aj k svojmu pozemskému otcovi a matke, ktorí ho predišli. Nikto z vás a z nás, ani on sám netušil, čo mu život pripraví. Len jedno bolo isté, že v tom životnom ruženci nebudú len samé radostné tajomstvá. Budú aj bolestné. Bude ich aspoň toľko ako radostných, ale všetky končia vzkriesením! Možno však povedať, že všetko to, čo bolo medzi jeho primíciami a jeho pohrebom, bol plný kňazský, rehoľný a saleziánsky život aj napriek tomu, že z tých dvadsaťdeväť kňazských rokov osemnásť prežil mimo svojho povolania, z toho trinásť vo väzení. Vždy a všade to však bol kňazský život!“

Modlitba za blahorečenie dona Titusa Zemana, saleziána kňaza 

Všemohúci Bože, ty si si vyvolil svojho služobníka Titusa Zemana, aby nasledoval charizmu svätého Jána Bosca. Pod ochranou Panny Márie, Pomocnice kresťanov, sa stal kňazom a vychovávateľom mládeže. Žil podľa Božích prikázaní a pre svoju priateľskú povahu a ochotu pomôcť bol obľúbený medzi ľuďmi. Keď nepriatelia Cirkvi siahli na ľudské práva a slobodu vyznania, kňaz Titus nestratil odvahu a vytrval na strane pravdy. Pre vernosť svojmu saleziánskemu povolaniu a obetavú službu Cirkvi bol väznený, zosmiešňovaný, ponižovaný a mučený, ale neohrozene vzdoroval svojim mučiteľom. Všetko pretrpel z lásky a s láskou.
Prosíme ťa, večný Bože, osláv svojho verného sluhu Titusa, aby sme si ho mohli v Cirkvi verejne uctievať na oltári. 
Prosíme ťa za jeho blahorečenie skrze tvojho Syna Ježiša Krista a na príhovor jeho matky Panny Márie, Pomocnice kresťanov. Amen. 

S cirkevným schválením Generálny dom saleziánov v Ríme.
Všetky obsiahnuté milosti treba nahlásiť: Postulazione Generale della Famiglia Salesiana, Via della Pisana 1111 - 00164 Roma, Italia.

 

Výber zo stručného životopisu

Michal Titus Radošinský
Titus Zeman – mučeník za záchranu duchovných povolaní (celý životopis)

01 08 zeman titus2
Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915. Bol najstarší z desiatich detí Jána Zemana a Agneše rodenej Grebečiovej. Vyrastal v rodine, ktorá od útleho detstva vychovávala deti k viere, a tak niet divu, že už ako malý desaťročný chlapec sa rozhodol vydať na cestu rehoľného kňaza.

Nikomu sa nepodarilo odradiť ho od tejto myšlienky. Dokonca ani donovi Bokorovi, ktorý ho pred prijatím do ústavu saleziánov v Šaštíne skúšal. Na požiadanie rodičov, pretože boli chudobní, ho odrádzal, že je ešte malý a v kláštore saleziánov bude bez mamičky a nebude môcť plakať, keď mu bude za ňou smutno.
Od malého Titusa dostal odpoveď:
- Prečo hovoríte, že tu nebudem mať mamičku? Áno, svoju pozemskú mamu tu nebudem mať, ale bude tu so mnou Panna Mária Pomocnica, ktorej som sľúbil, že keď vyzdraviem, prídem za ňou. Tá ma bude opatrovať a ochraňovať. Ja sa nerozplačem, lebo tu budem mať svoju nebeskú mamičku.
Vtedy don Bokor kapituloval a povedal:
- S tým chlapcom sa nedá rozprávať. Nedá sa odhovoriť, ten chlapec je povolaný! Je to Božia vôľa, proti ktorej nemá zmysel bojovať!
Titusovi teda už nič nestálo v ceste ísť za vytúženým povolaním rehoľného kňaza.
Gymnaziálne štúdium absolvoval postupne v ústavoch saleziánov v Šaštíne, v Hronskom Svätom Beňadiku a vo Frištáku u Holešova, pričom polročné a koncoročné skúšky robil na Rímskokatolíckom reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom, kde aj maturoval. Ako saleziánsky asistent pôsobil v Hronskom Svätom Beňadiku a v Moravskej Ostrave.
Teológiu začal študovať v roku 1937 v Ríme na Gregoriánskej univerzite. V štúdiu pokračoval v Chieri pri Turíne v Inštitúte teológie. Počas školského roku a prázdnin pomáhal ako asistent v oratóriu. Titusova túžba byť kňazom sa naplnila v Turíne 23. júna 1940, keď z rúk kardinála Maurilia Fossatiho pokorne prijal neoceniteľný dar kňazstva. Primície mal v rodných Vajnoroch 4. augusta 1940.
Keď sa po skončení štúdia vrátil na Slovensko, aby šíril Božie slovo a venoval sa mládeži, ako si to v mladosti zaumienil, začal pôsobiť v saleziánskom oratóriu v Bratislave na Miletičovej ulici.
1. júla 1941 bol ustanovený za kaplána vo farnosti Bratislava - Tehelné pole.
Inšpektor saleziánov don Jozef Bokor ho presvedčil, aby išiel študovať na Prírodovedeckú fakultu chémiu a prírodopis, aby mohol tieto predmety učiť na biskupskom gymnázium v Trnave. V roku 1943 uvoľnili dona Titusa z duchovnej správy. Preložili ho do Trnavy, aby tam učil na spomenutom gymnáziu.

01 08 zeman titus3Na Titusa Zemana veľmi doľahli udalosti barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950. Keď štátna moc obsadila kláštory a presunula rehoľníkov do sústreďovacích táborov, vďaka Božej prozreteľnosti bol na fare v Šenkviciach.
Trápilo ho pomyslenie, čo je so spolubratmi a rozmýšľal, ako by im pomohol. Začal sa zaoberať myšlienkou ilegálne odviesť mladých spolubratov a bohoslovcov do Turína, aby mohli dokončiť začaté štúdium. Navštívil dona Františka Revesa na fare v Brodskom a povedal mu, čo zamýšľa. Spolu sa išli pozrieť až k rieke Morave na miesta, kde začínalo hraničné pásmo a kde by mohli byť brody. Keďže nemali nijaké skúsenosti z ilegálnych prechodov hraníc, dohodli sa, že budú hľadať prevádzačov.
Don Titus sa vrátil do Šenkvíc so zámerom, čo najskôr sa stretnúť so spolubratmi.
V lete 2. júla 1950 navštívil dona Titusa v Šenkviciach don Ernest Macák a navrhol mu, aby odvádzal nedoštudovaných bohoslovcov a mladých spolubratov do zahraničia. Keď mu povedal, že ho napojí na jedného prevádzača, don Titus hneď súhlasil. Nezaváhal ani sekundu a prijal návrh, veď sám sa usiloval nájsť prevádzača.
Spolu odcestovali do Borského Svätého Mikuláša, kde dohodli stretnutie dona Titusa s prevádzačom Jozefom Mackom, ktorý bol jedným z najskúsenejších prevádzačov.
Don Titus sa stal organizátorom veľmi riskantnej a nebezpečnej činnosti. Od toho okamihu začal pripravovať prechod cez hranice.

Ani zlé skúsenosti a hroziace nebezpečenstvo počas prvých dvoch ilegálnych ciest do Turína neodradili dona Titusa od prípravy ďalšej cesty. Veril, že tí, čo budú môcť študovať v Turíne, raz sa vrátia na Slovensko ako kňazi, alebo pôjdu ako misionári šíriť Božie slovo do sveta.
Z Talianska sa don Titus vrátil do saleziánskeho ústavu v Linzi a zistil, že Jozefa Maceka a Františka Totku zaistila rakúska polícia. Dona Titusa neopúšťala myšlienka previesť ďalšiu skupinu do Talianska. Kým čakal, kedy ich rakúska polícia prepustí, v sobotu a v nedeľu pravidelne kázal prostredníctvom rozhlasovej stanice Biele légie. Keď ani v marci 1951 nebol Jozef Macek ešte na slobode, dohodli sa s Františkom Totkom, že ďalšiu výpravu zorganizujú sami.

V snahe pomôcť svojim spolubratom si neuvedomoval riziko, do ktorého sa púšťal, lebo František Totka nebol taký skúsený prevádzač ako Jozef Macek, navyše bol neplavec.
František Totka pricestoval 22. marca za donom Titusom do Linza, spolu cestovali do Viedne a odtiaľ do Sierndorfu. Nepozorovane prešli cez celú sovietsku zónu, až prišli k rieke Morave. Rieka bola rozvodnená. Napriek tomu nafúkali čln a preplávali ju. Bol 23. marec 1.00 hod., keď sa dostali na slovenské územie. Za hranicami ich prekvapila hliadka, ale podarilo sa im ujsť. Mohli tak pripraviť ďalšiu skupinu na odchod z republiky.

Dňa 7. apríla 1951 sa v Šaštíne zišli don Andrej Dermek, don Leonard Tikl, don Pavol Pobiecky, don Jozef Paulík, dp. Justín Beňuška, ThDr. Štefan Koštial, koadjútor Jozef Baťo, bohoslovci Jozef Bazala, Anton Kyselý, Augustín Lovíšek, mladí spolubratia Ján Brichta, Anton Srholec, Anton Semeš, Anton Hlinka, Alojz Pestún a Klement Poláček. Nadránom 8. apríla sa vydali na cestu cez les smerom k Lakšarskej Novej Vsi, kde sa stretli s kňazom Antonom Botekom, prof. Františekom Minarovýchom, Dr. Emilom Šafárom a Dr. Viliamom Mitošinkom.
V noci bola búrka a terén, ktorým išli, bol rozbahnený. Don Titus poučil účastníkov výpravy, ako sa majú správať v lese a neskôr pri rieke Morave. Cesta bola dlhá a veľmi únavná. Starší kňazi nevládali sťaženým terénom postupovať potrebným tempom a zaostali. K rieke Morave prišli 9. apríla s viac ako trojhodinovým meškaním a zistili, že je stále rozvodnená. Navyše v skupine chýbali štyria alebo piati utekajúci.
V celej skupine vznikol chaos napriek ubezpečeniam dona Titusa, že uvažovaný spôsob prechodu cez rieku je bezpečný. Niektorí kňazi, najmä neplavci, to fyzicky a psychicky nezvládli. Báli sa.
Bolo už nadránom a nebola záruka, že sa všetci preplavia na druhú stranu za tmy. Don Titus nástojil:
- Za každú cenu sa treba pokúsiť prejsť, aj keď to niekto z nás odnesie prechladnutím alebo zápalom pľúc.
Napriek ubezpečeniam dona Titusa sa báli pokračovať v ceste cez rozvodnenú rieku. Nakoniec sa rozhodli, že sa vrátia. Skupina sa postupne rozpadla. Po rozchode ich spozorovali pohraničníci a postupne za pomoci armády a polície chytili šestnástich z dvadsiatich dvoch členov skupiny.
Už 9. apríla sa rozšírilo, že prechod sa nepodaril. Všetkým bolo jasné, že je zle. Smutná správa sa dostala aj do Turína a Ríma. V mysliach spolubratov nastalo zdesenie. V modlitbách sa obracali na Pána Boha a Pannu Máriu, Pomocnicu kresťanov, s prosbou, aby ich zachránili pred smrťou.

Don Titus o období vypočúvania, mučenia a väznenia povedal Augustínovi Krivosudskému:
Keď ma chytili, nastala pre mňa Krížová cesta.
Najťažšie chvíle po fyzickej a psychickej stránke som prežíval vo vyšetrovacej väzbe. Trvala v podstate dva roky. Pod oknom cely som mal popravisko. Denne ta privádzali ľudí. Počúval som strašné až neľudské výkriky a náreky - ešte aj tam ich mučili. Žil som v neustálom strachu, že v ktoromkoľvek okamihu sa otvoria dvere na mojej cele a vyvedú ma na popravisko. Pozri na mňa, aj z toho som takto ošedivel.
Keď sa mám v mysli vrátiť k nepredstaviteľnému mučeniu pri vyšetrovaní, poviem ti úprimne, že sa ma zmocňuje strašná hrôza. Používali neľudské metódy bitia a trýznenia najvyššieho stupňa. Opakovane napríklad pri vypočúvaní prinášali vedro plné výkalov zo žumpy, ponorili mi doň hlavu a držali, kým som sa začal dusiť. Obrovské kopance do celého tela, silné údery s nejakým predmetom, zauchá. Po jednom takomto údere som ohluchol.

Súdne pojednávanie proti Titusovi Zemanovi a spoločníkom sa začalo 20. februára 1952 o deviatej prednesením obžaloby. Obžaloba sa opierala o vymyslené udalosti vo vynútených priznaniach obžalovaných z vyšetrovacej väzby, pričom prokurátor sústavne útočil na Vatikán, Cirkev a veriacich.
Don Titus bol v obžalobe opísaný ako zarytý nepriateľ štátu, špión v službách Vatikánskej spravodajskej služby a CIC, ako vlastizradca, ktorý ilegálne odvádzal z republiky ďalších nepriateľov štátu. Prokurátor žiadal pre dona Titusa absolútny trest - trest smrti.

Obhajoba dona Titusa:
Vo svojom svedomí sa necítim vinný. Všetko, čo sa mi kladie za vinu, robil som z lásky k Cirkvi a osobitne z lásky k Saleziánskej spoločnosti, ktorej ďakujem za všetko, čím som.
Cítil som povinnosť prevádzať "na západ" kňazov, ktorým tu bolo znemožnené kňazské pôsobenie. Za zvláštne poslanie som pokladal pomáhať saleziánskym bohoslovcom a mladým spolubratom odísť študovať do Turína a dokončiť bohoslovecké štúdiá, keď tu po zatvorení rehoľných domov sa nemohli stať kňazmi, čo bolo ich vrúcnou túžbou. Svedomie mi nič nevyčíta. Som spokojný.

Ráno 22. februára predseda súdneho senátu Pavol Korbuly prečítať rozsudok:
V mene republiky sa odsudzujú: Titus Zeman. Súd z príčin jemu známych odhliada od absolútneho trestu a odsudzuje sa na 25 rokov trestu odňatia slobody...
Úhrnný trest pre odsúdených aj s kňazom ThDr. Koštialom bol 308 rokov väzenia.

Vynesenie rozsudku nad donom Titusom a jeho spoločníkmi bolo podnetom pre rehoľnú sestru Zdenku (Cecíliu Schelingovú) a skupinu ľudí zo Štátnej nemocnice v Bratislave, aby sa pokúsili oslobodiť odsúdených z väznice Krajského súdu, ale 29. februára všetkých zaistili.

V posudku vypracovanom 21. marca 1956 v Jáchymove na dona Titusa sa píše:
... Jeho postoj k práci bol veľmi dobrý a z tejto stránky bolo na neho spoľahnutie. Pracoval v kolektíve, ktorý sa radil na tunajšom NPT medzi najlepšie. Jeho pracovné výkony boli vždy vysoko nad 100 %!
Jeho postoj k dnešnému ľudovodemokratickému zriadeniu je však úplne záporný a nijako to netají. Uložený trest pokladá za nespravodlivý a neúmerne vysoký. Dennú tlač odoberá a číta, no nečerpá z nej na svoju prevýchovu...

Po uplynutí polovice trestu požiadal don Titus o podmienečné prepustenie na slobodu. Dňa 9. marca 1964 mu dali podpísať prehlásenie o mlčanlivosti a na druhý deň ráno prebehlo na Okresnom súde v Jičíne súdne pojednávanie, na ktorom prijali uznesenie, že Titus Zeman je podmienečne prepustený z väzenia, ale celkovú dĺžku trestu mu neskrátili.
Takmer po trinástich rokoch väzenia 10. marca 1964 doobeda, presne 11.25 hod. dona Titusa s podlomeným zdravým podmienečne prepustili na skúšobnú dobu 7 rokov.

01 08 zeman titus4V roku 1967 sa začala politická situácia v Československej republike uvoľňovať.
Don Titus dostal povolenie slúžiť svätú omšu pri bočnom oltári v kostole vo Vajnoroch v civilných šatách bez prítomnosti veriacich. Denne po návrate z práce a v nedeľu pred desiatou išiel do kostola a sám v tichosti slúžil svätú omšu pri oltári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Po niekoľkých mesiacoch dostal súhlas spovedať. Veľakrát od nedočkavosti ani neraňajkoval a utekal do spovednice, aby nikto nemusel na neho čakať. Hovorieval:
- Ja musím čakať na hriešnika a nie hriešnik na mňa.
Neopísateľnú radosť mal, keď začiatkom roku 1968 dostal súhlas slúžiť svätú omšu verejne a vykonávať kňazskú službu. Pritom sa postupne uzdravoval. Zabúdal na trýznenie, ktorému bol bezdôvodne vystavený vo väzení. Získaval sebadôveru a aj zmeny v politickej situácii mu dodávali odvahu. Naďalej však musel pracovať ako skladník.

Navečer 7. januára 1969 pocítil don Titus srdcovú nevoľnosť, na druhý deň večer 8. januára jeho šľachetné a obetavé srdce dotĺklo. Jeho telo zomrelo, ale jeho duša plná lásky sa vybrala na cestu do večnosti.

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk