Margita Occhienová

Ctih. Margita Occhienová (1788 – 1856)

 

Sviatok: 25. novembra
 

Modlitba za blahorečenie ct mama margita

Krátky životopis

 

Narodila sa 1. apríla v roku 1788 v Capriglio (Taliansko, Asti) a v ten istý deň bola pokrstená vo farskom kostole. Vo svojej dedinke zostane až do svojho sobášu uzatvoreným s Františkom Boscom opäť v jej farskom kostole; potom sa presťahuje do Becchi.

 

Nečakaná smrť manžela, spôsobí že 29 ročná Margita sa ocitne v situácii keď musí sama viesť rodinu v období veľkého hladomoru a zároveň sa musí starať o matku manžela Františka a jeho syna Antona. Okrem toho sa venovala aj výchove svojich synov Jozefa a Jána. Bola silnou ženou s jasnými myšlienkami, rozhodná v rozhodovaní sa a žila skromným životným štýlom. V kresťanskej výchove bola prísna no zároveň dobrá a rozumná. Vyrastajú popri nej traja chlapci veľmi rozdielnych pováh, no ona ich nedáva všetkých na rovnakú úroveň a neponižuje ani jedného.

 

 

 

Často je donútená urobiť mnohokrát dramatické rozhodnutia ako napr. oddialenie mladšieho syna z domu pre zachovanie pokoja a dať mu možnosť študovať. Sprevádza s vierou, rozumnosťou a odvahou sklony synov, tým že im pomáha rásť vo veľkodušnosti a realizovaní sa. Osobitnou láskou sprevádza Jána až po jeho kňazskú vysviacku, potom zanechá svoj obľúbený dom na Colle, ide za ním a nasleduje ho v jeho poslaní pre chudobných a opustených mladých v Turíne. Tu počas desiatich rokov sa jej život zmieša so životom jej syna a s počiatkami saleziánskeho diela. Je prvou a najdôležitejšou saleziánskou spolupracovníčkou dona Bosca, konkrétnou dobrotou sa stane materským elementom preventívneho systému a bez toho aby to vedela je „spoluzakladateľkou“ saleziánskej rodiny, ktorá vychovala svätcov ako Dominik Sávio a don Rua.

 

Nevzdelaná, no však plná tej múdrosti ktorá je zhora, bola pomocníčkou mnohých chudobných chlapcov z ulice, detí nikoho. Boha dala na prvé miesto pred všetko a obetovala sa pre neho v chudobnom živote preniknutom modlitbou a obetou. Zomrela dňa 25. novembra ako 68 ročná v Turíne. Pri pohrebe jej telo bolo sprevádzané mnohými chlapcami, ktorí za ňou plakali ako za „Mamou“.

 


Duchovné čítanie

 

Krehká niť jej života
Niekoľkými riadkami nie je možné načrtnúť profil tejto veľkej ženy, pretože svätosť sa skladá z malých skutkov, ktoré sa konajú 365 dní v roku. Hrdinstvo mamy Margity spočíva v tom, že kosila obilie, hrabala seno, prala, varila, plátala otrhané šaty a pritom vychovala veľkého svätca – dona Bosca. A ďalší svätci, napríklad Michal Rua, Dominik Savio, Jozef Buzzetti, rástli v tieni tejto skromnej ženy, z ktorej vychádzala sila príkladu, ponaučenia pre každodenný život, zmysel pre praktické kresťanstvo a dôvera v Božiu Prozreteľnosť.
Margita bola zdvorilá, pekná a bystrá, preto o jej ruku mali záujem viacerí muži. V tom čase sa ľudia ženili a vydávali veľmi mladí, ale ona povedala svoje áno v roku 1812, keď mala 23 rokov, 27-ročnému gazdovi Františkovi Boscovi. František bol vdovcom a mal jedného syna Antona, prvá dcéra Terézia mu zomrela. Margita prišla do domu, kde už predtým vošla bolesť, a jej prvou úlohou bolo privinúť k sebe sirotu. Anton jej však zapríčinil mnoho trpkostí a nepríjemností. Hoci musela niesť tento ťažký kríž, predsa svojho nevlastného syna dokázala vychovávať s láskou.
Don Lemoyne napísal: „Pán požehnal manželov Františka a Margitu a obdaril ich dvoma synmi. Prvorodenému, ktorý sa narodil v roku 1813, dali meno Jozef a druhému, ktorý sa narodil 16. augusta 1815, dali meno Ján.“
„Keď som mal štyri roky,“ spomínal don Bosco, „jedného dňa sme sa s bratom Jozefom vrátili z poľa veľmi unavení, pretože leto bolo príliš horúce. Mama načrela vody a dala piť najprv Jozefovi. Ja som v tom videl akési uprednostnenie a naznačil som jej, že nechcem piť. Mama nepovedala ani pol slova a vodu odniesla. Chvíľu som ostal zarazene stáť a potom som sa bojazlivo opýtal:
,Mama, dáte vody aj mne?‘
,Myslela som si, že nie si smädný.‘
,Odpustite.‘
,Tak to má byť.‘
Išla po vodu a podala mi ju s úsmevom.“
V máji 1817 zomrel na zápal pľúc jej manžel František. Margita odovzdane prijala Božiu vôľu, no odvtedy sa jej život naplnil mnohými povinnosťami. Musela sa starať o dom, obrábať polia, okopávať vinicu. Ale nikdy nezabudla, že je predovšetkým matkou svojich detí. Dokazuje to aj posledné slovo z rozprávania dona Bosca – s úsmevom. Možno keby iná matka bola v podobnej situácii, stále unavená, napätá, s toľkou zodpovednosťou na pleciach, vychovala by zo svojich detí úzkostlivých ľudí. Margita ich však naučila ďakovať s úsmevom a plniť si povinnosti, ktoré boli v tých časoch nedostatku, moru a hladu náročné pre všetkých. Kvôli škole bolo treba prejsť peši desať kilometrov a neraz už osemročné deti museli pracovať, aby si zarobili na chlieb.
Vdova Margita Boscová nikdy nepokladala za stratený čas, ktorý ubrala z práce a obetovala Bohu. A keďže ich kňaz býval ďaleko, sama učila Janka katechizmus, aby ho pripravila na prvé sväté prijímanie. Vlastným príkladom ho privykala stretávať sa s Bohom aj v chudobných.

Chudoba ako svetlo
Chudobu nepokladala za niečo ponižujúce, ale za svetlo, ktoré jej pomáhalo vidieť veci jasne. Keď sa Ján Bosco napriek prekážkam a námahám stal kňazom, povedala mu:
„Choď po svojej ceste a nehľaď na nikoho. Dôležité je, aby si plnil Božiu vôľu. Ja nechcem od teba nič, ani od teba nič nečakám. Narodila som sa chudobná, žila som chudobná a aj umrieť chcem chudobná. Ba čo viac, chcem ti hneď povedať, ak by si sa nanešťastie stal bohatým kňazom, nevkročím do tvojho domu.“
Don Bosco na tieto slová nikdy nezabudol. Uprostred zámožných kňazov on zostal kňazom chudobným a kňazom chudobných. V roku 1846, keď mienil otvoriť svoje prvé dielo pre opustených chlapcov, mohol svojej matke povedať:
„Raz ste mi povedali, že ak sa stanem bohatým, neprídete do môjho domu. Ako vidíte, som chudobný a čoskoro poskytnem prístrešie opusteným chlapcom. Nemohli by ste prísť ku mne?“
Margita mala 58 rokov a bola babičkou deviatich vnukov, ktorí ju mali veľmi radi. Vo svojom dome sa cítila ako nejaká kráľovná, na návrh svojho syna však odpovedala:
„Ak myslíš, že je to Božia vôľa, som ochotná prísť.“
V novembri 1846 teda došla do chudobného domu na Valdoccu, do hluku a neporiadku uličníkov dona Bosca. A viac odtiaľ neodišla. Bola to jej najväčšia a najbolestnejšia obeta. Ale Boh ju povolal, aby bola matkou sirôt a ona to poslušne prijala.
Kus chleba a lásky
Život prvých chlapcov, ktorým don Bosco a jeho matka poskytovali prístrešie, bol rovnako chudobný pre všetkých. Napoludnie sa hladoši nahrnuli okolo kotlíka mamy Margity so šálkou či hrnčekom v ruke. Každý dostal po naberačke ryže a zemiakov alebo ešte častejšie polentu varenú so suchými gaštanmi. Okrem pokrmu sa dôležitou otázkou stala osobná hygiena. Mama Margita zriadila práčovňu. „Niektorí chlapci,“ spomínal don Bosco, „mali nohavice a kabát veľmi roztrhané. Našli sa aj takí, čo sa nemali do čoho prezliecť. Iní boli zase natoľko špinaví, že ich nijaký zamestnávateľ nechcel prijať do svojej dielne.“
Keď sa chlapci pobrali spať, Margita pokladala za svoju povinnosť vziať tie smradľavé kabáty či nohavice a obšiť ich, roztrhané košele, ktoré azda ešte nikto nikdy nepral, oprať, zaplátať a ráno dať tým úbohým chlapcom.
Chlapci volali Margitu mama a ona ňou naozaj bola – mamou oratória a všetkých tých chlapcov, ktorí u nej hľadali kus chleba a lásky. Chlapcovi, ktorý si k nej prisadol a plakal pre surovosti, čo mu spôsobovali rovesníci v práci, ponúkla strapec hrozna a tešila ho: „Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.“ Keď pokarhala ktoréhosi chlapca, pretože si z knihy urobil loptu, a potom ho videla smutného, láskavo dodala: „Na ranu teraz treba oleja.“ A vytiahla z vrecka svojej zástery jablko. Iný zase prežíval ťažké obdobie, správal sa agresívne, bol neporiadny. Margita ho zavolala do kuchyne, kde obyčajne aj obšívala nohavice a košele, naznačila mu, aby si sadol, a spokojne, bez kriku mu povedala: „Prečo si sa tak zmenil? Nevidíš, že sa stávaš zlým? Ja viem prečo. Prestal si sa modliť. Keď ti Pán Boh nepomáha, myslíš si, že môžeš byť dobrý? No, tu máš, vezmi si jablko a uvažuj o tom, čo som ti povedala.“
Rozum, náboženstvo a láskavosť. Týmto trom hodnotám, na ktorých stojí saleziánsky výchovný systém, sa don Bosco naučil od svojej matky. Veľké saleziánske dielo rástlo ako dieťa na kolenách matky Margity. Existuje teda nielen svätosť pozostávajúca z extáz a videní, ale aj z umývania hrncov, štopkania pančúch a výchovy chlapcov, ktorí potrebujú polentu, a ešte viac lásku. Mama Margita bola takouto sväticou.
Obdobie rokov 1846 – 1856, desaťročie v ustavičnom hluku, pri hrdlách, ktoré kričia, spievajú alebo sa hádajú. Ona, ktorá tak milovala ticho a pokoj vidieka, ho občas nachádzala v Kostole svätého Františka, kde s ružencom v ruke prosila od Boha milosť, aby mohla pokračovať v ceste a nebanovať za rodnou dedinkou.
Bola svedkom toho, ako jej syn raz rozmnožil gaštany, inokedy chleby a ako mu chlapci tlieskali. Ona ich rozmnožovala celých desať rokov a nikomu ani na um nezišlo, aby jej tlieskal. 
Zomrela 25. novembra 1856 ako 68-ročná na zápal pľúc úplne zodratá. V oratóriu, v ktorom sa tiesnili stovky chlapcov, akoby sa zastavil život. Chudobní vždy zbadajú, keď ich opustí niekto, kto ich mal rád, a cítia, že musí byť, že naozaj musí byť nebo, kde títo ľudia už nikdy neumrú.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.