Alojz Variara

Bl. Alojz Variara (1875 - 1923)

Sviatok: 15. januára

Životopisbl alojz variara
Alojz Variara sa narodil vo Viarigi (provincia Asti) 15. januára 1875 v dobrej kresťanskej rodine. 
Jeho otec Peter si v roku 1856 vypočul dona Bosca, keď prišiel do ich dedinky prednášať ľudové misie. A tak sa časom rozhodol odviesť Alojza na Valdocco, aby tam pokračoval vo svojich štúdiách. Don Bosco zomrel štyri mesiace nato, ale pre malého Alojza bolo spoznanie sa s ním dostatočné a poznačilo ho na celý život.
Po skončení gymnázia sa rozhodol stať sa saleziánom a 17. augusta 1891 vstúpil do noviciátu. Variara si svoje filozofické štúdiá vykonal vo Valsalice (Turín), kde sa spoznal s donom Andrejom Beltramim, ktorý ho oslovil radosťou, s akou sa konfrontoval so svojou chorobou. V roku 1894 známy misionár malomocných v Ague de Dios – don Unia prišiel na Valsalice, aby si vybral jedného bohoslovca, ktorý by sa venoval mladým postihnutým malomocenstvom. Spomedzi 188 spolužiakov, ktorí mali rovnakú túžbu, upriamil svoj pohľad na Variaru a povedal: „Tento je môj!“
Alojz prišiel do Aguy de Dios 6. augusta 1894. V lazarete sa nachádzalo 2 000 obyvateľov, z toho 800 malomocných. Len čo prišiel, stal sa dušou všetkých pacientov, zvlášť detí. Vytvoril hudobnú skupinu, ktorá svojou animáciou dokázala z ovzdušia beznádeje vytvoriť sviatočnú atmosféru. V roku 1895 zomrel don Unia a Alojz zostal sám s donom Crippom.
V roku 1898 bol vysvätený za kňaza. Veľmi rýchlo sa prejavil ako vynikajúci duchovný vodca. V roku 1905 ukončí stavbu internátu Asilo don Unia, ktorý poskytoval mal kapacitu 150 sirôt a malomocných a zabezpečoval im kvalifikáciu v nejakom odbore a neskôr aj zapojenie sa do spoločnosti. V Ague de Dios vznikla v rámci Sestier Prozreteľnosti Asociácia dcér Márie. Mala 200 členiek – dievčat a on bol ich spovedníkom. V tejto skupine vytušil niektoré povolania k rehoľnému životu.
A tak vznikol odvážny projekt – v Cirkvi niečo ojedinelé – inštitút, ktorý by akceptoval aj chorých na malomocenstvo. Inšpirovaný spiritualitou dona Beltramiho rozvíjal saleziánsku trpiteľskú charizmu a založil Kongregáciu dcér Najsvätejších Sŕdc Ježiša a Márie, ktorá má dnes 600 rehoľníc.
Kvôli tomuto dielu musel Alojz znášať veľké nepochopenie zo strany ľudí aj niektorých predstavených. Boli totiž presvedčení o tom, že má odísť z Aguy de Dios, dokonca ho odtiaľ aj viackrát presunuli na iné pôsobisko. Podobne ako don Bosco, aj on bol vzorom v poslušnosti. Na ohováranie vôbec nereagoval. Bol dôveryhodný, lebo bol poslušný.
Don Rua ho z Turína povzbudzoval. 
Zomrel ďaleko od svojich milovaných chorých, lebo to tak chcela poslušnosť. Teraz odpočíva v Ague de Dios v kaplnke svojich dcér. Ján Pavol II. ho 14. apríla 2002 vyhlásil za blahoslaveného.

Na duchovné čítanie


V istý hmlistý zimný večer vládol na Valdoccu v Turíne akýsi sviatočný hurhaj. Osemsto chlapcov kričalo, hralo sa a behalo ostošesť. Jeden z nich, Alojz Variara, napísal: „Odrazu bolo z jednej i z druhej strany počuť krik: ,Don Bosco! Don Bosco!‘ Všetci sme hneď bežali k nemu a obkľúčili sme ho ako roj včiel. Vyzeral úplne vyčerpaný. Bolo to 20. decembra 1887, už mu ostávalo len štyridsať dní života. Podarilo sa mi zaujať takú pozíciu, že som ho celkom dobre videl. Priblížil som sa k nemu, ako sa len dalo, a zbadal som, že sa svojím láskavým pohľadom na mňa dlho pozerá. Tento deň bol najšťastnejší v mojom živote. Bol som si istý, že poznám svätca a že don Bosco objavil v mojej duši niečo, čo mohol vidieť len Boh a on.“
Alojz Variara neprišiel do oratória s veľkou chuťou. Jeho otec učil na základnej škole a bol veľkým obdivovateľom dona Bosca. Svojmu synovi rozprával, že v oratóriu môžu mnohí chlapci realizovať svoje povolanie a stať sa kňazmi. Alojz iba odvrkol:
„Otec, ale ja nemám povolanie!“
Otec sa pousmial a povedal:
„Ty len choď, študuj a buď dobrý. Ak nemáš povolanie, Panna Mária Pomocnica ti ho dá.“
Alojz Variara sa teda nakoniec ocitol na Valdoccu a zapadol do víru množstva chlapcov. Prišiel zo svojej rodnej dediny Viarigi ponorenej do sýtej zelene Monferrata. V počiatočných dňoch bol ustráchaný a osamelý, no podmanila si ho hudba. Jeho spolužiak Emil Rossetti spomínal: „Mal pekný altový hlas. Zbormajster Dogliani ho pripravil a prijal do skupiny spevákov.“

Päť listov a jeden lístok
Rok 1891 bol rozhodným rokom v Alojzovom živote. Sústredil sa v modlitbe, a keďže bol rozvážny, čoskoro pochopil, že stať sa saleziánom nie je ako vybrať si nejaké remeslo, ale úplne sa darovať Bohu a venovať sa ľuďom, ktorých mu Boh pošle.
V tomto roku dostal listy od mnohých misionárov a medzi nimi aj päť listov od dona Úniu, misionára malomocných v Ague de Dios v Kolumbii. Písal jednoducho o každodennom hrdinstve, o tom, že chce dať aspoň omrvinku radosti a kresťanskej nádeje chlapcom aj dospelým, ktorí boli postihnutí touto strašnou chorobou.
2. októbra 1892 si 17-ročný Alojz Variara kľakol pred dona Ruu, zložil sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a žiadal, aby ho poslal na misie. Začal štúdiá, ktoré ho mali pripraviť na kňazstvo. Vstúpil do saleziánskeho seminára pre cudzokrajné misie v Turíne na Valsalice, kam v máji 1894 zavítal chorý a vyčerpaný misionár don Únia. Keďže cítil, že jeho život sa chýli ku koncu, v Taliansku hľadal mladých saleziánov, ktorí by prevzali jeho miesto medzi malomocnými. Alojz Variara si poznačil: „Na lístok som si napísal svoju túžbu odísť do Kolumbie a poprosil som Pannu Máriu o túto milosť. Lístok som položil na srdce sochy Madony – medzi Madonu a Dieťa Ježiša, ktorého drží v náručí. S veľkou vierou a nádejou som čakal a moja modlitba bola vypočutá. Na začiatku novény prišiel na Valsalice don Únia, aby si spomedzi mnohých klerikov vybral v mene dona Ruu svojho nástupcu. Aký som bol prekvapený, keď zo 188 klerikov, ktorí mali tú istú ambíciu ako ja, si vybral práve mňa. Zastavil sa pri mne a povedal:
,Tento je môj.‘ 
Potom ma zavolal nabok, spýtal sa ma, či chcem ísť do lazaretu Agua de Dios v Kolumbii. Svoje áno som povedal s takou radosťou, že sa mi to zdalo ako sen. Túto milosť som vždy pripisoval Panne Márii Pomocnici.“
Rozlúčka s rodnou dedinou a s rodinou trvala krátko. Hneď nato don Alojz Variara nastúpil na loď, ktorá sa štyridsať dní plavila Atlantickým oceánom. Po nej ešte nasledovala tisíckilometrová plavba po rieke Magdaléna a štyri dni jazdy na koni až do Aguy de Dios. „Konečne sme prišli!“ napísal don Variara. „Náš príchod bol dosť nečakaný, ale aké krásne privítanie nám urobili naši drahí malomocní! Zdalo sa, že už samotný príchod dona Úniu ich uzdravil, tak ho mali radi.“ Bolo to 6. augusta 1894.

K malomocným zavítala hudba
V dedine Agua de Dios, ktorá sa nachádza v suchom a horúcom podnebí s teplotami okolo 35 °C, žilo v tom čase 620 chorých na malomocenstvo a taký istý počet ich zdravých rodinných príslušníkov. Keď tam prišiel don Alojz, medzi postihnutými pôsobili traja saleziáni: zakladateľ don Únia, don Rafael Crippa, neskôr priateľ a dôverník dona Alojza, a saleziánsky brat Ján Lusso. Už dva roky tam pracovali aj sestry Navštívenia, ktoré vykonávali službu v nemocnici, kde sa liečili ťažšie prípady. Okrem toho sa venovali chorým i zdravým dievčatám a zorganizovali rozvíjajúcu sa skupinu Máriiných dcér.
Slovo malomocenstvo v tomto období znelo strašne. Kto naň ochorel, bol navždy poznačený a izolovaný od všetkých. Don Alojz si všimol, že takmer všetkých postihnutých priviedli do tejto dediny – lazaretu policajti proti ich vôli. Jednoducho ich tam vyložili, čo sa rovnalo doživotnému žaláru, a aj keď sa potom niekto uzdravil, spoločnosť ho takmer nikdy neprijala.
A to sa týkalo aj zdravých detí malomocných. Najväčším nebezpečenstvom bolo zúfalstvo. Pred príchodom dona Úniu bolo veľmi rozšírené opilstvo a časté samovraždy. On však z Aguy de Dios urobil civilizované miesto s obchodmi, remeselníckymi dielňami, s kostolom, so školou, lekárňou, so spoločenským strediskom. Všetko si viedli sami malomocní. Don Únia pozval dona Alojza, aby ich priučil spevu a hudbe, a aby tak oživil a rozveselil Aguu de Dios.
8. decembra 1894 spievala spolu s donom Alojzom prvá skupinka malomocných chlapcov: „Sei pura, sei pia, sei bella Maria.“ („Si čistá, si milosrdná, si krásna Mária.“) O tri roky neskôr, 8. septembra 1897, už koncertovala pred miestnymi autoritami a pred veľkým publikom dychovka malomocných chlapcov. Zožali ohromný úspech.
Obdobie medzi týmito dvoma dátumami vypĺňala trpezlivá, ba až hrdinská práca dona Alojza. Najprv si od istého vojenského útvaru zadovážil hudobné nástroje. Potom sa pustil do nacvičovania, pričom musel prekonať akýkoľvek odpor, pretože bolo treba priložiť ústa a hrať na tých istých nástrojoch, na ktorých hrali malomocní chlapci. Inak by sa asi na nich neboli naučili hrať. Od tejto chvíle dychovka obveseľovala sviatky, prinášala radosť a nádej. Istý malomocný napísal: „Dychovka spríjemňuje dlhé hodiny našej únavnej existencie a osladzuje horkosť, ktorú sme odsúdení deň čo deň prehltnúť.“

23-ročný kňazom
Za tie tri roky don Alojz urobil aj ďalšie „zázraky“. 9. decembra 1895 nečakane zomrel don Únia. Dva mesiace predtým napísal donovi Alojzovi tieto slová: „Niekto dostane moje žezlo. Odvahu, Alojz, verím, že je pripravené pre Teba. Študuj a modli sa! Nikdy nezabudnem na Teba vo svojich modlitbách.“ A don Crippa napísal donovi Ruovi do Turína: „Variara začal organizovať družiny svätého Alojza, vyučuje náboženstvo na obecnej škole, študuje, spieva, pracuje, hrá… a má dobré zdravie.“ Najkrajšie slová dostal od istej malomocnej na papieri: „Nech Vás Pán Boh zachová vždy čistého, milého a dobrého. Vy ste vzorom čností, anjelská duša, nevšedný človek, ktorý je hodný obdivu a úcty ľudstva.“
24. apríla 1898 bogotský biskup vysvätil dona Variaru za kňaza. Mal 23 rokov. Rýchlo sa vracal z Bogoty do Aguy de Dios, aby úplne nenápadne nastúpil späť na svoje miesto. Ale keď sa chystal prekročiť brod rieky Bogota, 15 kilometrov od Aguy de Dios, vybuchol mažiar a z druhej strany rieky sa ozvali radostné výkriky. Jeho malomocní ho prišli privítať, sprevádzali ho celou cestou, prevolávali mu na slávu, objímali a bozkávali ho. A v dedine ho vítala dychovka. Celá „slávnosť“ sa skončila v kostole ďakovnými spevmi. Prvú svätú omšu don Alojz slávil 1. mája. Bolo to niečo neopísateľné. Istý malomocný o tom napísal: „V tento deň nikomu ani na um nezišlo, že sa nachádzame v meste bolesti.“
Misijná práca dona Alojza pokračovala – v oratóriu sa venoval chlapcom, vyučoval v škole, nacvičoval spevákov a dychovku. A pribudol mu aj oltár a spovednica. „Každý deň spovedá štyri alebo päť hodín,“ napísal don Crippa, „veľmi schudol, bojím sa, že to nevydrží.“

V spovednici sa zrodila nová kongregácia
V spovednici, kde don Variara rozdával Božie slovo a odpustenie, prichádzal do kontaktu nielen s ľudskými slabosťami, ale aj so skrytou ľudskou veľkosťou. Medzi dievčatami, Máriinými dcérami, objavil viaceré duše, ktoré boli schopné hlbokého duchovného života, a dokonca chceli zasvätiť svoj život Pánovi. Medzi týmito anjelskými dušami sa nachádzali malomocné aj dcéry malomocných. Don Variara poznal na Valsalice dona Andreja Beltramiho, chorého na tuberkulózu, ktorý sa ponúkol Bohu ako obeta za obrátenie všetkých hriešnikov sveta. V spovednici don Variara pobádal niektoré dievčatá na tú istú cestu: premeniť svoju chorobu na apoštolát, dať svoj život k dispozícii Pánu Bohu. Don Angelo Bianco napísal: „Ako prvá z Máriiných dcér sa Ježišovmu Srdcu zasvätila sľubmi obety seba 30-ročná malomocná slečna Oliva Sanchezová. Stala sa cennou spolupracovníčkou dona Variaru. Po niekoľkých dňoch ju v zasvätení nasledovala Limbánia Rojasová, tiež malomocná. Od roku 1901 do roku 1904 sa takto zasvätilo až 23 Máriiných dcér.“
Bez veľkých rečí sa pomaly rodil Inštitút sestier Najsvätejšieho Ježišovho Srdca. Ako malomocné alebo dcéry malomocných by ich neboli prijali v nijakej inej kongregácii.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk