Na pohrebe dona Vladimíra Študenta nechýbali cukríky

(Galanta 11. decembra 2017) – V stredu 6. decembra sa saleziánska rodina a Cirkev rozlúčila so zosnulým saleziánom kňazom Vladimírom Študentom. Pohrebné obrady, na ktorých sa zúčastnilo do sto diecéznych a saleziánskych kňazov a stovky veriacich viedol trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch.

Už pri oznámení o smrti dona Vladka na sociálnej sieti facebook mnohí mladí vyjadrovali svoje spomienky na neho, pre jeho dobrotu, láskavosť, starostlivosť. Na pohreb prišli aj veriaci z farnosti Poprad – Veľká, rovnako mnohí z Trnavy – Kopánky. Pri fotografii v kostole bola priložená aj kresba detí z materskej školy sv. Alžbety v Trnave , ktorú don Študent pred rokmi ako tamojší farár na Kopánke, dostal. Typické bolo pre neho obdarúvať deti cukríkmi. Kresba samotná to vyjadruje a cukríky nechýbali ani na pohrebe – pri východe z kostola v Galante ich všetci dostali.

2017 12 11 pohreb Student Vladimir1

Don Vladimír Študent zomrel v sobotu 2.decembra 2017 vo veku 73 rokov a po 47 rokoch rehoľných sľubov a v 45. roku kňazskej služby. Pochovaný je na cintoríne v Galante-hodoch.

Don Vladimír Študent

Narodil sa 21. februára 1944 v Skalici Eduardovi a Vilme, rodenej Kabelíkovej. Mal dve mladšie sestry, Jaroslavu a Alenu. Udržoval s nimi veľmi pekný vzťah cez pravidelné návštevy. Takisto aj so svojou neterou rehoľnou sestrou Janou-Battistou. Základnú a strednú školu absolvoval v Skalici a v Bratislave. Vysokú školu na farmaceutickej fakulte začal študovať v roku 1961 v Bratislave, kde aj v roku 1966 promoval ako magister farmácie. V tom istom roku nastúpil na ročnú základnú vojenskú službu do Pardubíc v Čechách. Veliteľ si ho obľúbil a presviedčal ho, aby ako farmaceut ostal slúžiť pre vojsko. Don Vladko mal však inú predstavu o živote a službe. Začal sa zaujímať o štúdium na bohosloveckej fakulte, avšak v tom čase na teológiu absolventov vysokej školy nebrali a on už jednu vysokú školu mal ukončenú. Jeho spovedník ho neskôr zoznámil so saleziánmi, kde začal tajnú formáciu na rehoľný život a štúdium teológie pre kňazskú službu.

Tajný noviciát začal v roku 1968 u saleziánskeho magistra novicov Jožka Izakoviča. Prvé rehoľné sľuby zložil 31.januára 1970 v Bratislave a doživotné sľuby o šesť rokov neskôr v Topoľčanoch. Po vojenskej službe v roku 1967 nastúpil do svojho prvého zamestnania v Uhorskom Hradišti, kde pracoval dva roky ako lekárnik. Don Vladko spomínal, že ako 13-ročný, keď prijal sviatosť birmovania, začal žiť hlbšie podľa svedomia a brať kresťanský život vážne. V roku 1969 sa presťahoval do Topoľčian, kde v blízkych Jacovciach žil aj jeho novicmajster. Tam sa zamestnal v laboratóriu na kontrolu liečiv. V roku 1972, takmer presne pred 45 rokmi, 13. decembra bol v Bratislave vysvätený za kňaza biskupom Jánom Chryzostomom Korcom. Topoľčany sa stali jeho domovom až do konca totality. Bol študentom nielen podľa mena, ale aj vynikajúcim študentom tajnej teológie, preto mu ako mladému saleziánskemu kňazovi predstavení zverili skúšať filozofiu a cirkevné dejiny tajne študujúcich saleziánov a laikov vzdelávajúcich sa v teológii. Jeho byt v Topoľčanoch slúžil pre mnohých ako škola, či formačný dom. Jeho direktorom bol v tom čase don Beňo. Práve teraz je presne 35 rokov od vtedy, keď svojho posledného direktora dona Gibalu a dona Mariána Valábka rodáka z Hodov, poslal, poverený provinciálom, na tajnú kňazskú vysviacku do Berlína. Vysvetlil im, kto ich bude čakať v Prahe, kde bude stáť a čo bude držať v ruke. Po návrate z Nemecka, obaja novokňazi hneď navštívili dona Vladka v laboratóriu a spoločne sa tešili najmä z prijatej milosti, ale aj z toho, že ich štb nechytila.

Po páde totality don Vladko pastoračne pôsobil jeden rok v Nitre, v časti Čermáň. V roku 1991 ho predstavení poslali do Žiliny za direktora komunity. Okrem služby v komunite zakladal filozoficko-pedagogický študentát v Žiline a prednášal filozofické predmety saleziánskym ponovicom. Po dvojročnej službe direktora bol menovaný za farára do Dubnice nad Váhom, kde žil v komunite a spravoval farnosť jeden rok. Potom bol v roku 1994 poslaný za farára do Popradu - Veľkej. Súčasne sa stal spovedníkom novicov a prednášal im niektoré predmety. Tu pôsobil deväť rokov a nadviazal hlboké vzťahy s farníkmi. Zvlášť s deťmi a s mládežou. Rovnako tomu bolo aj v Trnave na Kopánke, kde pôsobil ako farár tiež deväť rokov. Na pôsobenie v Poprade a Trnave rád spomínal a mnoho príkladov z týchto prostredí uvádzal v kázňach. Na začiatku októbra 2012 mu predseda Trnavského samosprávneho kraja udelil pamätnú medailu „za prínos k rozvoju duchovného života a prácu s mládežou“.
V roku 2013 ho provinciál poslal do komunity v Galante-Hodoch. Bol veľkým darom pre komunitný život a pastoráciu. Jeho dobrota, tichosť, príkladná pokora, srdečný a úctivý vzťah ku všetkým... Na urážky odpovedal tichosťou a modlitbou. Bol vždy na zverenú službu dôkladne pripravený. Dôsledne konal čím bol poverený. Jednoducho dalo sa na neho spoľahnúť. Rehoľný a kňazský život prežíval s veľkou vernosťou. Pre pastoráciu mal mimoriadne pochopenie. Rád spovedal chorých po domoch a dobre ich poznal. Dokonca aj každého ich psa po mene. Ešte s väčšou láskou a pozornosťou sa venoval prvoprijímajúcim deťom a birmovancom. Hneď po príchode do Hodov si získal deti a ich rodičov. Krížik na čelo dieťaťa cez sv. omšu a cukrík po nej. To muselo byť vždy. Don Vladkova dialogická homília udržala deti i dospelých vždy pri pozornosti. Po príchode z Trnavy mal jednu bolesť. A to, že nebude môcť vyučovať náboženstvo v škole, lebo všetky školy boli obsadené katechétmi. Predtým veľa vyučoval v škole a bral aj tie najťažšie triedy. S veľkou láskou vyučoval mnoho rokov aj v špeciálnej škole, kde bolo ťažko zohnať učiteľa náboženstva. Obdivuhodná pokora, trpezlivosť a srdečnosť deti priťahovala. Keď don Vladko nemohol isť do školy, škola prišla za ním. Deti chodili za ním - k nám domov a on ich doučoval matematiku a chémiu.

Na dovolenku nechodil. Keď bratia v iných komunitách išli na spoločnú dovolenku a požiadali ho o zastupovanie, don Vladko vždy po dohovore s direktorom šiel ochotne slúžiť. Hovoril: „to je moja dovolenka, zmena miesta a ľudí“. Preto aj duchovné cvičenia s obľubou kázal rehoľným sestrám alebo saleziánom spolupracovníkom a oni ho radi počúvali. Z vlastného podnetu sa pravidelne zapojil aj do projektu modlitieb pred nemocnicou pod názvom 9 mesiacov za život.

„Vladko, vzájomne sme sa spovedali. Ty si dobre videl do mojej duše a ja do tvojej. Bol si mi vždy veľkým príkladom. Snažil si sa úprimne kráčať po ceste svätosti. Miloval si ľudí, ale ešte viac Boha a pred jeho svätou vôľou si sa vždy skláňal a hneď si ju uskutočňoval. Radostne si prežíval don Boscovo heslo: „Daj mi duše a ostatné si vezmi“. Predstavených cirkevných i svetských si nemal len v úcte, ale si ich aj dôsledne miloval a poslúchal, aj keď to nebolo vždy jednoduché. Chcem sa za to poďakovať Bohu i tebe Vladko. A ešte jedno Vladko. Nekanonizovaných svätých je veľa, ale ty patríš medzi tých svätých, ktorých som osobne poznal, spolu sme žili a zdieľali to isté saleziánske a kňazské povolanie.“
(Jozef Gibala, posledný direktor dona Vladka Študenta)

2017 12 11 pohreb Student Vladimir2

Pridávame ešte niektoré svedectvá mladých z facebook-u

Pre mňa bol don Vladko človekom, ktorému vďačím za to, že som sa prestala báť... Veril vo mňa, že raz naberiem odvahu a nebudem sa báť hovoriť s ľuďmi okolo mňa a práve na jeho hodinách náboženstva sa toto vo mne zlomilo a ja som dostala odvahu. Spomínam si ako sme trávili dlhé zimné večery v jeho kancelárii a hrali sme tam na tie staré varhany. Pripravil ma na prvé sväté prijímanie, zapájal ma do detských svätých omší a hoci nás tam bolo veľmi veľa, poznal nás po mene a bol všímavý. A vždy nám rozdával cukríky. Každé jedny narodeniny a Vianoce som vždy hľadala medzi poštou pohľadnicu od neho a keď som si myslela, že už nepríde, tak som začala byť smutná, ale vždy prišla. On nikdy nezabudol. A ani ja nikdy nezabudnem naňho, lebo mu vďačím za veľa. Vďaka Ti Pane za dona Vladka.

Ja na neho tiež spomínam, vždy mi opätoval môj úsmev... Spomínam ako nás volal na svoje kázne dopredu a chcel, aby sme vždy šli tým správnym smerom... Pamätám si na jeho slávne cukríky a jeho starostlivosť voči nám, na jeho nezištné dávanie sa a obetovanie sa.

Aj ja posledné dni spomínam na môjmu srdcu blízkeho dona Vladka. Nikdy nás nenechal ísť samých domov večer z fary. Odprevádzal nás. Cestou domov sme sa striedali na jeho bicykli. On je praxou don Boscovho hesla: „Nestačí, že mladých milujete, oni to musia cítiť.“ A ja som cítila ako ma má don Vladko rád. Vedel o mne všetko, nebála som sa mu zveriť. Don Vladko nás naučil mať rád Pána Boha. Zrnko viery zasial do môjho srdca práve on. Ešte tak jeden rozhovor s ním! Verím, že bude...

Spracoval rhsdb

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.