"Chcel som robiť tak, ako ona," hovorí o sestre Márii Troncatti don Šutka

V sobotu 24. novembra bude blahorečená saleziánka, sestra Mária Troncatti. Prinášame vám rozhovor so slovenským saleziánom pôsobiacim v Ekvádore, donom Šutkom, ktorý si na blahoslavenú sestru zaspomínal. Počas svojej návštevy Ekvádoru sa s ním zhováral misijný delegát, don Peter Jacko.
2012_11_23_donsutka1_540x348.jpg
 
 
V čom sa prejavovala štedrosť sr. Márie?
Raz som jej spomenul, že ma veľmi mrzí jedna vec. A to, že v strediskách sú ešte stále deti veľmi choré, a ich matky úplne bez nádeje. Ona ma počúvala a nič nehovorila. No asi o tri dni ma zavolala a hovorí „Tu máš toto.“ Dala mi do ruky puzdro z umelej hmoty. Otvorila ho, lebo bolo zaviazané. Bola tam hromada liekov, takých maličkých fraskos a v každom frasku bolo meno toho lieku s popisom, na čo slúži. Povedala mi „Dobre, toto si zober. Keď navštíviš strediská a niektoré lieky sa Ti minú, vráť sa a ja Ti to naplním znovu.“ A viac ráz som sa musel u nej zastaviť, aby mi dala znovu lieky. To bola skutočne veľmi dobrá vec. 
 
Pamätáte si aj na nejakú veselú príhodu s ňou?
Raz, keď sme odchádzali s bratom saleziánom na ostrov Mantar na pobreží oceánu, aby sme si tam oddýchli, nás sr. Mária pred tým zavolala, dala mi obálku a hovorí „Bude tam veľmi teplo, takže tu máš, aby si si kúpil pivo.“ Ona vedela, že mi chutí pivo. Často, keď som ju navštívil, siahla po fľaške a naliala mi do pohárika trochu piva a hovorila „Toto je lepšie ako liek.“
 
Ako sr. Mária začínala svoju činnosť v oblasti zdravotníctva?
V Sukoa bola nemocnica a za nemocnicou bol ešte druhý domček z drevených dosák. Nemal dlážku, len zem. A dnu boli dve rozdelené ohniská - pre mužov a pre ženy. Bola tam aj posteľ z bambusovej trstiny a pred posteľou horel ohník. Ukázala mi to so slovami „Toto je moja nemocnica.“ Nič som jej na začiatku nepovedal, no keď sme skončili, povedal som jej „Prepáč Mária, mne sa to nepozdáva, pretože keď niekto ochorie, mal by prijať tú istú starostlivosť, akú prijímajú tí miešanci v nemocniciach.“ Ona mi na to však odpovedala „Dobre, ale oni potrebujú oheň, oni sa potrebujú smiať, oni sa potrebujú rozprávať, a tak ďalej. No dokým sú v nemocnici, musia sa trocha vyhnúť tomu všetkému a oddýchnuť si.“
 
Ako ste zdravotnícku činnosť rozvíjali ďalej v strediskách? 
Po čase som zbadal a povedal jej, že treba pripraviť personál Šuarov, aby každé stredisko malo dobrovoľného ošetrovateľa a zdravotníka. Ona to hneď brala na svoju zodpovednosť. Spravili sme jeden kurz, trval mesiac. Prišlo naň asi 12 mladých dievčat alebo matiek zo stredísk, ktoré sa pripravovali na to, aby mohli byť ošetrovateľkami. Každý mesiac sme sa stretávali a oni sa spoločne zdieľali o svojej práci a aj takto sa navzájom učili. To bolo veľmi dôležité. Ona to pochopila a dievčatám často nie len poradila, ale sa aj starala a pomáhala im. To bola tiež veľmi zaujímavá vec, ktorej sa ona venovala. 
 
Akú úlohu ste zastávali v procese jej blahorečenia?
Bol som poverený v procese ako vicepostulát. Počas procesu som navštívil pani, ktorá bola zázračne uzdravená, Rocca Fuerte la Costa. Rozprával som sa s ňou a s jej manželom a celou komunitou. Oni sa všetci spoločne modlili deviatnik a v ňom prosili, aby sr. Mária Troncatti orodovala v nebi. Tá pani bola nakoniec úplne vyliečená a keď ju potom videl jeden lekár, tak povedal „Bola mŕtva a už chodí.“ Nevedel a nechápal, o čo išlo a zdalo sa mu to úplne nemožné. Pretože jej choroba nebola zlučiteľná so životom. Tá pani už nemala iné východisko, iba smrť. 
 
2012_11_23_donsutka2_540x367.jpg
 
V čom spočívala krása svätosti sestry Márie Troncatti?
Veľmi sa starala o ľudí. A najmä o chorých, o ženy a deti. To bol pre ňu základ jej práce, služby a života. Pravdaže nie ako lekárka, ale ako zdravotná sestra. 
Pripravovala sa ešte v Taliansku, pretože počas vojny pracovala v červenom kríži pri ranených. 
 
Svätci nikdy nevyrastajú sami. Čím aj Vás inšpirovala na Vašej ceste svätosti?
To, že sa úplne venovala tým biednym, chorým a najmä domorodcom bolo pre mňa povzbudenie, aby som aj ja robil tak, ako to robila ona. 
 
Kedy mala sestra čas na modlitbu popri svojej práci?
Ona bola každé ráno vždy tá prvá, čo prichádzala do kaplnky. Najprv mala krížovú cestu, potom, keď skončila krížovú cestu, tak bola sv. omša. Predtým sa ona spovedala a potom bola na sv. omši a prijímaní. V tomto zmysle napredovala veľmi dobre k svätosti. 
V saleziánskom dome som bol spovedníkom. Po rannej krížovej ceste vždy prichádzala do spovedelnice vyspovedať sa. V tom som ju obdivoval, pretože, teraz to už môžem povedať, lebo je to pravda, ona nemala hriechy, a preto nebolo nič na rozhrešenie. Ale ona to tak chápala ako povinnosť svoje práce. 
 
Bola sr. Mária Troncatti pre Váš život obohatením?
Je to taká vzácnosť stretnúť a žiť po boku takýchto ľudí a tiež ich aj spovedať a duchovne sprevádzať. Jej život je aj pre nás darom. Keď mali aj sestry nejaký problém, vždy u nej našli pochopenie aj riešenie problému. Raz, keď som išiel okolo jednej nemocnice, zastavil som sa pri nej a našiel som ju ako vždy. Sedela na svojej lavičke a niekoho sprevádzala. Pretože ľudia za ňou vždy chodili porozprávať sa a utešiť. 
Keď som raz mal ísť do Chita, tak som ju vždy išiel pozdraviť a ona mi vždy dala malú obálku a hovorí „Kúp si nové topánky, kúp si nohavice, kúp si košeľu, pretože kňaz sa musí vždy predstaviť dôstojne. A v tej obálke vždy bolo pár súkre - to sú ako naše peniaze. Vždy sa starala. 
 
2012_11_23_donsutka3_347x540.jpg
 
Kostol v ekvádorskom meste Macas, kde bude sestra Mária Troncattiová blahorečená
 
Ako zahynula sr. Mária a aká bola atmosféra vtedy, keď sa sr. Mária nevrátila? Ako ľudia reagovali, čo rozprávali?
Pri Sukua padlo lietadlo. Len čo sa znieslo,  zhasol jeden motor a lietadlo spadlo. Boli v ňom tri sestry saleziánky, ktoré išli na duchovné cvičenia. Sestra Mária zomrela hneď, druhá sestra mala zranenú chrbticu - ešte žije v Kuvaja v nemocnici a tretej sa nič nestalo. Ona zomrela až neskôr normálnou smrťou. Takže boli tri. 
To bolo zaujímavé. Vonku pršalo. A asi o jednej popoludní začalo svietiť slnko. Všetci to chápali ako dar od Márie Troncatti.  Všetkých to veľmi prekvapilo. No a potom bola skoro celé dedina na pohrebe. Lekár z našej nemocnice mal robiť autopsiu. Ale odmietol to. Necítil sa na to. To bolo tiež zaujímavé. 
 
Ďakujeme za rozhovor.
 
Peter Jacko SDB
©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk