V srdci sveta so srdcom Boha

(Bratislava, 2. septembra 2015) - Sekulárny inštitút Dobrovoľníci s donom Boscom je na Slovensku najmladšou a najmenšou vetvou saleziánskej rodiny. Narodeniny má 12. septembra. Dnes sa s ním zoznámime prostredníctvom rozhovoru s jedným jeho členom.

Skús predstaviť dobrovoľníkov s donom Bosca (CDB) jednou vetou…
Sme mladšími bratmi dobrovoľníčok dona Bosca (VDB). Kým ich inštitút vznikol pred takmer sto rokmi, my sme nedávno dovŕšili len dvadsať rokov jeho existencie.

Kto je vaším zakladateľom?
Nemáme zakladateľa. Presnejšie, nie v takom zmysle, ako ho bežne majú rehole, inštitúty alebo hnutia v Cirkvi. Typický zakladateľ je zväčša charizmatický človek, okolo ktorého sa vytvorí skupina nasledovateľov, a tak sa charizma od neho šíri ďalej. My takého zakladateľa nemáme.

A čo máte dočinenia s donom Boscom?
Don Bosco už v roku 1860 mal vo svojich stanovách myšlienku „externého saleziána“. Ak však chcel, aby mu ich v Ríme schválili, musel ju v roku 1874 zo stanov vypustiť. O dva roky neskôr vzniklo Združenie saleziánov spolupracovníkov (dnes ASC), ktoré sa považuje za nositeľa tejto jeho myšlienky. Byť zasvätený a žiť vo svete bolo v časoch dona Bosca pre Cirkev len ťažko predstaviteľné, skôr navzájom vylučujúce sa.

Sestry vás však predbehli…
… a môže za to Filip Rinaldi, tretí nástupca dona Bosca, a aktívne laičky z oratória na Valdoccu. V roku 1917 v saleziánskej rodine vzniká prvý sekulárny inštitút – dnes Dobrovoľníčky dona Bosca. Je zaujímavé, že až o tridsať rokov neskôr (1947) Svätý Otec Pius XII. vydáva dokument Provida Mater Ecclesia, ktorým sformuluje postoj k vznikajúcim sekulárnym inštitútom v Cirkvi.

Za silný impulz pre vznik sekulárnych inštitútov sa považuje Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965).
To áno, pretože vo viacerých jeho dokumentoch sa do popredia dostáva otázka postavenia laikov v Cirkvi. Aj preto sa 20. generálna kapitula saleziánov (1971 – 1972) vrátila k myšlienke externého saleziána. Keďže sekulárne zasvätené ženy v saleziánskej rodine existovali už niekoľko rokov, vlastne desaťročí, prirodzene, vo vzduchu visela otázka: „Prečo nie je takáto možnosť aj pre mužov?“

Ale odvtedy už uplynulo štyridsať rokov, nie dvadsať…
V osemdesiatych rokoch minulého storočia vyšlo najavo, že asi na štyroch miestach vo svete, bez toho, aby o sebe vedeli, sú muži, ktorí túžia zasvätiť sa Bohu, byť súčasťou saleziánskej rodiny a chcú zostať žiť vo svete. Zväčša ich sprevádzali miestni saleziáni a často aj sestry VDB. Keď sa to dopočul don Egídio Viganò, zvolal ich na prvé spoločné stretnutie do Ríma. Uskutočnilo sa koncom roka 1993. Ďalšie stretnutie bolo v nasledujúcom roku, a tak 12. september 1994 považujeme za oficiálny začiatok inštitútu Dobrovoľníci s donom Boscom (CDB). Takže bol to don Viganò, ktorý nás „zlegalizoval“, za čo sme mu veľmi vďační a považujeme ho za nášho zakladateľa.

Čo je pre vás navonok typické?
Navonok? Ak by som mal odpovedať jedným slovom a možno aj vtipne, tak nič. Členovia sekulárnych inštitútov nežijú spoločne v komunitách, nemajú spoločné diela, nenosia nijaký vonkajší znak svojho zasvätenia ako rehoľníci napríklad habit, prípadne kríž. Nedeklarujú svoje zasvätenie, nehovoria o ňom, nijako ho nedávajú najavo.

Aj preto vám niektorí hovoria „tajní“ rehoľníci.
„Tajní“ rehoľníci na Slovensku patria do minulosti, do čias komunistického režimu. My používame slovo rezervovanosť. Informácia o zasvätení je teda diskrétna, určená iba úzkemu okruhu ľudí. Platí zásada, že ak sa niekto dozvie o sekulárnom zasvätení nejakej osoby, túto informáciu nešíri ďalším ľuďom, ktorí o tom ešte nevedia. To znamená, že dozvedieť by sa to mali len tí, ktorí majú zmysel pre posvätno a zároveň aj tajomstvo.

Prečo tá rezervovanosť?
Ako sekulárne zasvätení nechceme byť vo svojich prostrediach vnímaní ako čosi extra. Napríklad v práci medzi neveriacimi, prípadne nepraktizujúcimi kresťanmi by informácia o našom zasvätení mohla vzbudzovať predsudky, nepochopenie… Alebo by bola považovaná za čudáctvo. Možno aj v niektorých vlastných rodinách! Vo farnostiach, kde žijeme, niektorí z nás patria k aktívnym laikom, ale nechceme, aby nás vnímali ako niečo viac než ostatných laikov.
Našou inšpiráciou je život Ježiša, Márie a Jozefa v Nazarete. Ako kresťania sa na nich pozeráme spätne – najmä pohľadom veľkonočného posolstva evanjelia. Ich súčasníci, ktorí dennodenne žili blízko nich, sa na nich určite pozerali inak než my.

Čo vlastne znamená sekulárny inštitút?
Konkrétne inštitút CDB v sebe spája tri prvky – zasvätenie, saleziánskosť a sekulárnosť. Prvé dva – zasvätenie a saleziánskosť môžeme dobre vidieť najmä vďaka saleziánom a sestrám FMA.

A sekulárnosť? Cirkev v súčasnosti opakovane vystríha pred sekularizmom…
Sekulárnosť je prítomnosť vo svete. Sekulárnosť však nie je sekularizmus. Nejde o hru so slovíčkami. Dôležitá je prípona -izmus. Kým napríklad ateizmus popieral Boha alebo proti nemu bojoval, sekularizmus chce Boha ignorovať, vytesniť ho zo života. Napriek tomu my veríme, že Boh je k nám stále verný, neotočil sa k svetu chrbtom a nerezignoval naň. Naopak stále má o svet a teda nás ľudí záujem.

Ale aj vo Svätom písme môžeme nájsť slová, ktoré chápu svet ako vládu zlého…
Lenže sú v ňom aj slová, že Boh stvoril svet; videl, že je to dobré… A po hriechu, našom zlyhaní, poslal svojho Syna, aby svet – nás ľudí – zachránil. Vo Svätom písme sa teda slovo svet nachádza v dvojakom význame.

Stretol som sa s názorom, že sekulárne inštitúty majú pred sebou budúcnosť a raz možno nahradia rehole…
Nie, nie, to zaiste nie. V našom prípade ide o iný typ zasvätenia. Veríme, že Duch Svätý vzbudzuje počas dejín Cirkvi rôzne formy, ako možno žiť zasvätenie, či už to kedysi boli mnísi, neskôr rehoľné kongregácie a v súčasnosti túto paletu dopĺňajú sekulárne inštitúty. V takejto pestrosti je krása. Ale brať to ako vzájomnú rivalitu, by bolo zvláštne, smiešne a možno až trápne…

Zostaňme ešte pri vašej špecifickosti.
Zjednodušene možno povedať, že rehoľníci upriamujú pozornosť na večnosť a od toho sa odvíja aj spôsob ohlasovania posolstva evanjelia. Sekulárne zasvätení sú viac vnímaví na časnosť. Usilujú sa o Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha.

… teda to, čo je typické pre laikov.
Áno. Možno ešte treba spresniť, že zasvätený laik nie je to isté ako rehoľný laik. Niektorí rehoľníci sa vo svete cítia ako vo vyhnanstve. Dobre to bolo vidieť v časoch komunistického režimu, keď po jeho páde bol ich návrat do kláštorov, rehoľných domov a komunít návratom domov. Sekulárne zasvätení by sa vo svete mali cítiť ako ryba vo vode.

U dona Bosca nájdeme obidva prvky – bol upriamený na nebo a pritom mal úžasnú schopnosť byť ponorený do konkrétnych časných vecí…
Asi aj preto je prirodzené, že v saleziánskej rodine sú obidve možnosti zasvätenia – rehoľné aj sekulárne. Nemyslím si, že medzi nami je hrubá deliaca čiara. Poznám viacero saleziánov aj niektoré sestry FMA, u ktorých sa prejavujú výrazné črty sekulárnosti. Naopak, priznám sa, že aj medzi nami sekulárne zasvätenými sa nájdu takí, ktorým je blízka rehoľná mentalita.

Máte nejaké typické zamestnania?
Tým, že náš inštitút je saleziánsky, možno by niektorí predpokladali, že pôsobíme na školách ako učitelia alebo vychovávatelia. Saleziánske srdce však pozná širokú škálu pracovných pozícií, čo najlepšie vidieť napríklad na saleziánoch spolupracovníkoch.

Keď si už ich spomenul, oni tiež sú saleziáni žijúci vo svete. Čím sa od nich odlišujete?
My svoje zasvätenie vyjadrujeme aj zložením sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti. Kedysi sa nazývali rehoľné, dnes sa im presnejšie hovorí sľuby evanjeliových rád. Saleziáni spolupracovníci skladajú prísľuby a z hľadiska cirkevného práva ide o niečo iné, hoci hodnoty sú rovnaké. Väčšina spolupracovníkov však má svoje rodiny, teda sú ženatí muži a vydaté ženy.

Ako prežívate sľuby, keď nežijete v komunite? Pán Boh vysoko, predstavený ďaleko…
Vysoko a zároveň blízko… Myslím si, že rozhodujúce je usilovať sa o zdravé svedomie, teda mať odvahu byť úprimný sám pred sebou. Potom je ľahšie byť úprimný aj pred Bohom, aj pred predstaveným. U nás sa nazýva zodpovedný a v pravidelných rozhovoroch s ním konfrontujeme svoj život. Spovedníka, prípadne aj duchovného sprievodcu, ak ide o inú osobu, si pochopiteľne každý môže vybrať sám a s ním preberať to najvnútornejšie…

A sľub čistoty?
Pekne je to vyjadrené v Katechizme Katolíckej cirkvi: Čistota vedie toho, kto ju žije, k tomu, aby sa pre blížneho stal svedkom Božej vernosti a nežnosti. Prejavuje a rozvíja sa najmä v priateľstve. Katechizmus ešte dodáva, že priateľstvo pestované medzi osobami toho istého alebo rozdielneho pohlavia je veľkým dobrom pre všetkých.

V porovnaní s rehoľníkmi však máte nevýhodu, ak dievčatá nevedia o vašom zasvätení…
Áno, rehoľníci by v tomto mali byť vo výhode. Naše stanovy nám pripomínajú, že sa máme vyhýbať „podozrivým“, resp. nevyjasneným vzťahom.

Spomeňme ešte chudobu. Rehoľníci majú všetko spoločné, presnejšie, takmer všetko.
Vzhľadom na spôsob nášho života to u nás nie je možné. Ale mali by sme byť schopní fungovať s nízkonákladovo, solidárne – teda ochotne sa podeliť – a finančne transparentne. Zo svojho príjmu prispievane aj na chod inštitútu. Chudobu však chápeme v trocha širšom zmysle, napríklad aj preto, že na svoje živobytie si máme zarobiť.

Ale veď to je samozrejmosť takmer všetkých ľudí.
Áno, možno to znie zvláštne, až banálne, ale v Cirkvi sú ľudia i spoločenstvá, ktoré žijú z milodarov. U nás by to nebolo v súlade so stanovami. Stačí pripomenúť, že nám je príkladom Ježiš žijúci v Nazarete pred svojím verejným účinkovaním. Iste, každému sa môže stať, že je odkázaný na pomoc druhých, aj finančnú. Ale u nás to môže byť len ako niečo prechodné, dočasné… nie ako voľba spôsobu života.

Koľko vás je na Slovensku a vo svete?
Vo svete je celkovo asi osemdesiat členov CDB, na Slovensku sme v súčasnosti štyria. Len pre porovnanie, sestier VDB je dnes vyše tisíctristo, z toho na Slovensku asi stopäťdesiat…

Máte aj spoločné stretnutia?
Pochopiteľne. Raz mesačne na víkend, prípadne aspoň na celý deň. Je to čas zastavenia sa, spoločnej modlitby, formovania sa aj vzájomného odovzdávania si skúseností. Je to podobné, ako je to typické pre saleziánske duchovné obnovy. Jeden brat k nám dochádza spoza rieky Moravy.

A s ďalšími bratmi v zahraničí ste v kontakte?
V Európe sú najmä v Taliansku a na Malte. S Talianmi niekedy máme spoločné duchovné cvičenia a párkrát sme sa aj navštívili. Istý brat z Talianska rád chodieva sem na Slovensko a jeden z nás zasa pomerne často lieta do Talianska. Celosvetovo je možnosť sa stretnúť raz za štyri roky na Generálnom zhromaždení.

V ktorej časti sveta je váš inštitút najviac zastúpený?
V Južnej Amerike, hoci tam to majú bratia náročné aj tým, že žijú od seba aj stovky kilometrov a zriedkakedy sa spoločne stretnú. Častejšie si telefonujú, píšu si maily, sú v kontakte aj prostredníctvom sociálnych sietí. Jednotlivých bratov pravidelne navštevuje oblastný predstavený. Tu u nás máme výhodu krátkych vzdialeností, a tak aspoň raz mesačne môžeme byť spolu.

Ako vás možno bližšie spoznať, respektíve skontaktovať sa s vami?
Keďže dnes si takmer všetko možno vygoogliť, zaiste to nie je problém – základný kontakt aj informácia o nás je na saleziánskom webe. Tí, ktorí chcú viac prenikať do čara sekulárneho zasvätenia, na saleziani.sk nájdu aj knihy Krátke dejiny sekulárnych inštitútov a Zasvätená sekularita vo formáte pdf, ktoré sa dajú stiahnuť. Počiatočný osobný kontakt je cez Milana Urbančoka SDB, ale to je v saleziánskej rodine na Slovensku všeobecne známe…

Daj ešte niečo ako bodku za naším rozhovorom…
Možno vo svojom okolí poznáte niekoho, kto síce nehovorí vyslovene o Bohu, ale keď ste v jeho blízkosti, cítite, že Boh vás má rád. Takí chceme byť aj my sekulárne zasvätení.
Svätý Otec František nám na stretnutí predstavených sekulárnych inštitútov pripomenul, že máme byť v srdci sveta so srdcom Boha a že v dnešných časoch, plných skepsy a znechutenia, máme byť ľuďmi nádeje. Niekedy je to náročné, ale má to čosi do seba…

Ďakujeme za rozhovor.

Zasvätená sekulárnosť

Krátke dejiny sekulárnych inštitútov

 

 rhsdb

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk