Máš len jednu dušu. Ak ju zachrániš, zachrániš všetko. Ak ju stratíš, stratíš všetko navždy.
| Heslo 2011 - predstavenie |
| Audiogaléria |
| Fotogaléria |
| Videogaléria |
| Filmové recenzie |
| Fórum |
| Blogy |
| 2% z dane pre saleziánov |
Linky
| Provinciál ďakuje po pohrebe svojej mamky |
| Správy - Slovensko | ||||
(Bratislava 4. januára 2010) – Provinciál don Karol Maník vyjadruje svoju vďačnosť za prejav blízkosti a sústrasti pri odchode jeho mamky do večnosti. Na jej pohrebe v Starej Ľubovni sa zúčastnili mnohí spolubratia, sestry saleziánky, saleziáni spolupracovníci i Dobrovoľníčky dona Bosca.
Pohrebné obrady viedol Mons. Andrej Imrich, spišský pomocný biskup. V spišskej diecéze majú totiž zvyk, že rodičov kňaza prichádza pochovať biskup. Provinciál don Karol Maník podáva svedectvo o svojej mamke i o jej odchode. - - - - - - Na konci minulého roka, 30.decembra 2009, odišla do domu nášho Otca moja mamka Mária vo veku 81 rokov. Dva dni predtým som ešte bol s ňou, zaopatril som ju. Počkala ma... Naučila ma veľmi veľa svojou pracovitosťou, jednoduchosťou, skromnosťou a zbožnosťou. Chcem sa vám úprimne poďakovať za všetky prejavy sústrasti a blízkosti a za všetky modlitby v tomto, po ľudskej stránke, ťažšom období pre mňa a pre mojich príbuzných. Tiež za bohatú účasť pri poslednej rozlúčke, ktorá bola 2.januára v Starej Ľubovni. Dotknúť sa smrti je pre každého z nás silným zastavením, aj keď máme pevnú nádej vo večné prebývanie s Otcom a donom Boscom. Uvedomil som si silu saleziánskej rodiny a jej duchovnú blízkosť. V ťažších chvíľach človek pocíti, spozná a ocení oporu blízkych. Ešte raz vďaka. Karol Maník, provinciál - - - - - - Kázeň provinciála pri rozlúčke s jeho mamkou Drahý otec biskup, drahá pokrvná aj duchovná rodina. Asi nie je zvykom, aby kňaz kázal na pohrebe vlastnej mamičky, ale ja by som to chcel skúsiť, lebo je čo povedať. Mamka mala takmer 82 rokov pri smrti. Bola už posledné roky chorá a my sme vedeli, že táto choroba sa nedá liečiť, že postupuje a tam kdesi v úzadí sme vnímali, že smrť sa blíži. Rátali sme s tým, aj keď sme si to nepripúšťali. Trochu sme teda na to boli pripravení a preto som aj ja pokojnejší a chcem povedať zopár slov. Dúfam, že to zvládnem. Prípadné dojatie ostáva v kruhu najbližších a tak mi to až tak nevadí. Nech to slúži všetko na povzbudenie a radosť ako krásne sa dá žiť a aký dobrý je Boh, keď tvorí takých veľkých ľudí. Aj keď som pevne presvedčený, že mama je pri nebeskom Otcovi a donovi Boscovi a jeho mame, predsa fyzický odchod z tohto sveta je pre nás aj trochu bolestivý. Človek sa zastaví a uvedomuje si, koho stratil. Síce dočasne, ale stratil. My, traja súrodenci a náš otec, sme stratili kúsok seba. Pretože nás, deti, priviedla na svet, vychovávala, starala sa o nás. A už tu nie je. To ľudsky bolí. Za toľko jej vďačíme, toľko nám dala! Ešte sme jej chceli toho povedať neúrekom.Spomínam si na jednu trochu úsmevnú situáciu z detstva. Boli sme na základnej škole všetci traja. Mama bola na rodičovskom združení a prišla domov. My sme nemali problém s učením ani so správaním, ale predsa som len cítil určité napätie, čo povie, s čím prichádza. Či sa učiteľky nesťažovali na niečo. A mama nám povedala vo svojej jednoduchosti: „Pani učiteľka mi povedala – pani Maníková, vychovala ste kráľovsky svoje deti.“ A mama sa na nás pozrela prísno a spýtala sa: „Čo to znamená, čo ste vyviedli?“ Pani učiteľka obdivovala jej výchovu a ona si myslela, že niečo zlé sa stalo. Mamka bola jednoduchá, ale podarilo sa jej spolu s otcom vychovať z nás ľudí s jasnými kresťanskými zásadami a hodnotami. A za to jej ďakujem. Mala len základné vzdelanie, často vravela – ja tomu nerozumiem, vy ste študovaní, – ale nikdy sme ňou nepohŕdali. Bola obyčajná robotníčka, upratovačka. Ako mladí sme jej chodievali pomáhať upratovať priestory, umývať okná, lebo ona bola nízka, malá, slabá. Nechcelo sa mi veľmi. Nikdy mi to neprikazovala, nekričala, ale ja som šiel. Lebo som ju mal rád. Bol som ochotný pre ňu spraviť všetko. Neviem ako to dosiahla, ale bolo to tak. Bola veľmi pracovitá a usilovná. Ostáva mi v pamäti ako tá, ktorá vždy niečo robí okolo domu alebo v kuchyni. Nevedela oddychovať, vysedávať. Bola skromná a nenáročná. Nepotrebovala toho veľa. Často nás upozorňovala, aby sme šetrili peniaze, veci... Ja som na to niekedy šomral, keď som nemal také veci ako kamaráti, ale teraz som jej za to vďačný. Vytrpela si toho veľa a nezlomilo ju to. Takmer nikdy som ju nevidel plakať, sťažovať si. V tichosti všetko prijímala a niesla. Krátko po svadbe otca uväznili a ona ako mladá, vyše 20 ročná, manželka ho verne čakala. Sama si tiež odsedela niečo väzení a potom čakala. Čakala vyše 10 rokov. Nikdy mi nerozprávala o tých rokoch. V tichosti a mlčaní cez ne prešla. Prišli iné ťažkosti a kríže a ona si nezúfala. Ja som často nerozumel a nesúhlasil s tým, ako všetko prijíma, nesťažuje sa a až neskôr som pochopil, že to nebola slabosť, ale jej veľkosť. Postavou bola malá, ale duchom veľmi veľká. Aj za to som jej vďačný. Keď som ešte počas totality začal tajnú formáciu u saleziánov a často som cestoval preč, nikdy sa ma nepýtala kam idem. Vždy mi nabalila jedlo a bez slov a zbytočných otázok ma pustila. Verila mi. A keď som sa neskôr stal kňazom a začal som premýšľať, ako chcem prežívať svoje kňazstvo, vzal som si za príklad ju a často som sa modlil – Pane, daj mi takú pokoru, skromnosť a jednoduchosť ako má moja mamka. V tom mi bola príkladom a navždy zostane – jednoduchá, skromná, pracovitá, zbožná a ticho trpiaca. Tak často som si ju pripomínal, tak často som o nej kázal a tak často som cítil, ako ja len žnem ovocie, ktoré vysadil niekto iný. Pripravila mi cestu... Verím, že to bola jej cesta svätosti a ona po nej úspešne prešla. Ďakujem Bohu, že ju stvoril takú aká bola, že ju viedol a sprevádzal cestou pokory a jednoduchosti. Toto bola jej cesta a ja sa snažím tiež po nej kráčať, aj keď sa funkcie na mňa akosi lepia a dávajú ma do popredia. A keď som povedal, že v nej sme stratili kúsok seba, môžem tiež povedať, že v nás zostáva kúsok jej. A my, jej deti, sme pokračovateľmi jej života a svedectva. Bože, ďakujem ti za moju mamku. Za jej krásu a svätosť. Ty to lepšie vieš ako ja, moji súrodenci aj môj otec a verím, že aj lepšie oceníš. Odmeň jej to, čo sme my nestihli. Mama, teším sa na stretnutie. Amen.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Prihláste sa, alebo sa registrujte. |
||||





Na konci minulého roka, 30.decembra 2009, odišla do domu nášho Otca moja mamka Mária vo veku 81 rokov. Dva dni predtým som ešte bol s ňou, zaopatril som ju. Počkala ma... Naučila ma veľmi veľa svojou pracovitosťou, jednoduchosťou, skromnosťou a zbožnosťou.
Aj keď som pevne presvedčený, že mama je pri nebeskom Otcovi a donovi Boscovi a jeho mame, predsa fyzický odchod z tohto sveta je pre nás aj trochu bolestivý. Človek sa zastaví a uvedomuje si, koho stratil. Síce dočasne, ale stratil. My, traja súrodenci a náš otec, sme stratili kúsok seba. Pretože nás, deti, priviedla na svet, vychovávala, starala sa o nás. A už tu nie je. To ľudsky bolí. Za toľko jej vďačíme, toľko nám dala! Ešte sme jej chceli toho povedať neúrekom.








