27. GENERÁLNA KAPITULA – SALEZIÁNOM
POSOLSTVO

 

Drahí spolubratia,

my všetci, ktorí sme sa zúčastnili na 27. generálnej kapitule, sa chceme s vami podeliť o túto mimoriadnu skúsenosť, prežitú počas týchto mesiacov, keď sme boli zvolaní do Ríma v Pánovom mene a podporovaní silou jeho Ducha. Kapitula bola pre každého z nás udalosťou milosti, o ktorej chceme svedčiť, keď sa vrátime domov. Keď sa znova vrátime do našich povinností a starostí, chceme vám rozpovedať, že „veľké veci urobil s nami Pán, a máme z toho radosť“ (Ž 126, 3).

NA POČIATKU BOLO VALDOCCO

Našu cestu sme začali v saleziánskej svätej zemi, na Valdoccu, na mieste evanjelia a každodenných zázrakov. Šli sme tam ako tí, čo idú proti rieke, aby došli k prameňu. Boli sme smädní a čerstvá voda našich začiatkov nás osviežila. Príbeh nášho otca je vždy novým pozvaním. V jeho živote a v jeho ponuke sme hľadali inšpiráciu ako dnes oživiť jeho charizmu. Nanovo objaviť dona Bosca nám pomohlo zakoreniť hlbšie naše evanjeliové povolanie a oživiť motívy pre život, ako ho žil on, darovať sa Kráľovstvu pre dobro najchudobnejších mladých. Vo svetle jeho skúsenosti sme sa vydali na cestu pod pohľadom Márie Pomocnice a s istotou jej materského príhovoru.

BOH NÁM DAROVAL OTCA

Po návrate do Ríma sme začali našu prácu – náročné úvahy a rozhodnutia. Bratský tón a spoločné hľadanie nám umožnili hneď vytvoriť medzi nami srdečné a úprimné vzťahy, a tie nám pomohli zakúsiť bohatstvo rôznych kultúr a prorockosť bratstva, prežívanú v prvej osobe už počas dní kapituly.

Cítili sme spoločenstvo s komunitami, ktoré v krajinách sužovaných konfliktami prežívajú dramatické momenty dejín. Sýria, Venezuela, Stredoafrická republika, Sudán boli často v našich modlitbách. Spomienka na nich nám otvárala oči pre utrpenie toľkých národov a dala zažiariť svedectvu mnohých spolubratov, ktorí radikálne žijú podľa evanjelia v ťažkých a dramatických podmienkach. Toto je pre nás podnetom úplne sa vložiť do nášho povolania a poslania.

A Boh nám potom daroval otca. Na jednej strane vyjadrujeme našu vďaku za žiarivú a plodnú službu dona Pascuala Cháveza Villanuevu, a na druhej strane vnímame, že zvolenie dona Ángela Fernándeza Artimeho za hlavného predstaveného a desiateho nástupcu dona Bosca bolo darom Prozreteľnosti pre nás všetkých, pre celú saleziánsku rodinu a pre mladých. Jeho úprimný a veľký úsmev, jeho jednoduchosť, veľká ľudskosť a spontánny vzťah s každým spolubratom nám v ňom hneď ukázali tvár prisľúbeného otca: „Na jeho miesto zvolia iného. Bude sa starať o vás i o vašu duševnú spásu. Počúvajte ho, milujte, poslúchajte a modlite sa zaňho, ...“ (Don Bosco).
Ďakujeme, don Ángel, za tvoje srdce dobrého pastiera a za tvoju veľkodušnosť.
    
FRANTIŠEK NÁS FASCINOVAL

Zvlášť intenzívnou chvíľou bolo stretnutie s pápežom Františkom. Prijal nás, a požehnal v nás každého z vás, i mladých, ktorých nám Pán zveruje. Jeho slovo, presné a trefné, sa dotklo našich sŕdc. V duchu exhortácie „Evangelii Gaudium / Radosť evanjelia“ nám pripomenul, že máme byť, ako don Bosco, mužmi evanjelia, ktorí žijú každodenný život v jednoduchosti a veľkodušnosti, skromne a v slobode. Pripomenul nám, že náš otec don Bosco nás naučil mať radi mladých s láskavosťou, ktorá sprítomňuje nežnosť Boha voči jeho najslabším deťom. Dôrazne nás požiadal, aby sme šli na periférie, kde bývajú mladí a kde sa naliehavejšie prejavuje ich chudoba. Poprosil nás nešetriť sily a poslať tie najvhodnejšie osoby k najchudobnejším, ktorí sú bez perspektívy a budúcnosti.

Pápež František naozaj zapálil naše saleziánske srdcia. Jeho objatie bolo vyjadrením úprimnej lásky k synom dona Bosca, a podanie ruky každému z nás obnovilo našu synovskú príslušnosť k Petrovmu nástupcovi, ako to don Bosco vždy chcel od svojich saleziánov. Posolstvo Svätého Otca zostane v našich srdciach a je pre nás programom.

PROTI PRÚDU A S NÁDEJOU

Téma našej generálnej kapituly, evanjeliová radikálnosť, vzbudila hlbokú reflexiu, ktorá nás podnietila k obráteniu. Vyjdúc zo Slova, sme bohatstvom rôznych skúseností a v spoločnom hľadaní prehĺbili Božie volanie, ktoré nás robí dnes mystikmi Ducha, prorokmi bratstva a sluhami mladých. Sme presvedčení, že to, čo sme prežili počas týchto týždňov, je už anticipáciou cesty, ktorou chceme ísť s vami všetkými a s výchovno-pastoračnými komunitami. Snívali sme sen o budúcnosti a budeme sa usilovať ho premeniť na realitu.

Zjednotení s Viničom, a ako nové ratolesti (por. Jn 15, 1-8), my saleziáni snívame o zasvätenom živote, ktorý – prežívaný s hlboko evanjeliovými postojmi – bude schopný viesť dialóg s kultúrou a klásť otázky sociálnej realite, v ktorej žijeme. Želáme si pre naše komunity jednoduchý spôsob života, poznačený radosťou evanjelia a zanietením pre Kráľovstvo. Chceme žiť ako muži, ktorí sú poznačení silnou skúsenosťou Boha a s nohami na zemi, schopní zdôvodniť nádej, ktorú si nosíme v srdciach, s úplným, autentickým a celostným darovaním sa; vložení do hľadania periférií a púští tých najopustenejších mladých.

Ak budeme žiť proti prúdu, budeme dnes významní. Keď okolo nás rastie individualizmus, bratstvo je dôveryhodnou alternatívou. Prijmime výzvu budovať komunity, v ktorých sa naučíme prechádzať od „ja“ ku „my“, tým, že budeme uprednostňovať vždy dobro brata. Musíme byť schopní otvárať miesta prijatia a dialógu, ktoré skrz vyzreté a regenerujúce vzťahy pomôžu uzdravovať rany. Je potrebné naše rozhodné úsilie o poľudštenie spoločného života, aby sme prekonali samotu a znásobili milosrdenstvo. Samozrejmosť odpustenia a pokoja zaručia nášmu spôsobu života v tomto svete dôveryhodnosť a naše ohlasovanie bude zreteľnejšie evanjeliové.

DECENTROVANÍ

Vedomí si novosti chvíle, ktorú v Cirkvi prežívame, sme presvedčení, že náš zasvätený život je výkrikom proti egoizmus a egocentrizmu: treba vyjsť v ústrety potrebám druhých s postojom Kristovho zľutovania sa, začnúc našim chudobným a solidárnym životom. Našim kláštorom je svet mladých v ťažkostiach a našou modlitbou sú zdvihnuté ruky a námaha vrátiť dôstojnosť tým, ktorí sú najviac vyčlenení zo spoločnosti. Preto nemôžeme šetriť silami, ani nemáme viac čas pre „naše veci“, alebo aby sme sa zatvárali v našich osobných záujmoch. Máme pred sebou exodus, ktorý nám pomôže dôjsť do inej, tisíc ráz zasľúbenej krajiny: krajiny najopustenejších a najchudobnejších. Tam, ako saleziáni, nájdeme našu horu Tábor.

František nás pozval postaviť sa na hranice, na okraje, na periférie sveta, do existenciálnych púští, kde sú mnohí ako ovce bez pastiera a nemajú čo jesť (por. Mt 9, 36). Toto je interpretačný kľúč, ktorý nám pápež ponúka na to, aby sme sa decentrovali: čiže aby sme hľadali iné uhly pohľadu, ktoré nám pomôžu čítať realitu poza nás. Toto je výzva pre zasvätený život dnes: myslieť a žiť ako decentrovaní od nášho spôsobu videnia reality, kde sme si príliš istí sami sebou, sediac v zabezpečených dielach, zaujatí uspokojujúcou prácou. Keď myslíme na obnovu našej kongregácie, nemáme práve tu kritérium, ktoré nám môže pomôcť nastaviť nové horizonty našim štruktúram? Nie je ľahké sa decentrovať, ale treba to urgentne urobiť, ak chceme byť aj naďalej verní Božiemu volaniu.

Drahí spolubratia,

cítili sme v týchto dňoch vanutie Ducha, ktorý „všetko robí nové“ (Zjv 21, 5). Teraz je chvíľa, aby sme uviedli do praxe línie cesty, ktorú nám naša generálna kapitula ponúka. Pohnutí silou Ducha Svätého a osvietení jeho svetlom, chceme v našom zasvätenom živote a v poslaní k mladým a ľudovým vrstvám „zatiahnuť na hlbinu“ (Lk 5, 4), plaviť sa do hlbších vôd. Vnímame naliehavosť smelo ohlasovať oslobodzujúce evanjelium Ježiša Krista, dobrú zvesť pre maličkých a chudobných. A ak sa niekto, vidiac nasadenosť nášho života a našu radosť, spýta: „Prečo to robíte?“, odpovieme v slobode, že Boh napĺňa našu existenciu a jeho veľká láska nás provokuje a kričí v nás, aby mladí „mali život a mali ho hojnejšie“ (Jn 10, 10).

Rím, 12. apríla 2014

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk