Nech si svet kričí koľko chce, nech kritizuje a šomre na dobro. Vy si to bez znepokojenia vypočujte a v dobrom verne a statočne vytrvajte.
Linky
| Po stopách Titusa Zemana tentoraz aj provinciál |
| Správy - Reportáž | ||||
|
(Košice 16. júna 2011) – Nie je to iba tradícia, putovať niekoľko dní po stopách dona Titusa Zemana zo Slovenska až do talianskeho Turína. Tento rok putoval so saleziánskymi kandidátmi aj slovenský provinciál. Námaha a prekvapenia nechýbali, no nechýbal ani jedinečný moment v cieli. Pre našu štvoricu kandidátov spolu s našimi formátormi, saleziánmi Maťom Kačmárym a Paľom Drškom sa cesta začala už na sviatok Panny Márie Pomocnice. Vtedy sme spolu aj s pánom Karolom Kačmárym vyrazili z Košíc do Bratislavy. Tam sa k nám mali pridať ďalší členovia výpravy: synovec Titusa Zemana pán Michal Radošinský a provinciál don Karol Maník. Pred príchodom do Bratislavy sme sa zastavili v Cerovej a navštívili sme žijúcu legendu slovenských saleziánov, dona Ernesta Macáka. Počas krátkej debaty zazneli zaujímavé otázky o období rozlišovania v povolaní, o donovi Titusovi Zemanovi, či o časoch totality. Na všetky sa bývalý slovenský provinciál snažil odpovedať, za čo sme mu veľmi vďační. V stredu ráno vyrážala naša už kompletná deväťčlenná výprava z bratislavskej Hlavnej stanice smerom na Kúty, odkiaľ sme pokračovali do Šaštína. Po zastávke na obed a po svätej omši, ktorá bola oficiálnym začiatkom našej púte, sme sa vydali na prvú etapu s cieľom na chate v osade Húšky. Pri dome Hercogových, v ktorom sa don Titus Zeman schádzal s ostatnými utečencami pred výpravou, sa dokonca zjavila jeho súčasná obyvateľka a očividne zaujatá sa vypytovala pána Radošinského na podrobnosti. Pobyt na Húškach nám spríjemnila návšteva rodičov dona Paľa Dršku, ktorí priniesli aj chutnú večeru. Najmä pred štvrtkovou druhou etapou to bola posila viac než vítaná. Cestu z Húšok do Rakúska neskôr viacerí členovia výpravy ohodnotili ako najnáročnejšiu časť púte. V snahe čo najvernejšie zrekonštruovať skutočnú trasu utečencov sa naša skupina púšťala cez lúky a močiare, cez železničnú trať a aj po poľných cestách. Krátky obed sme mali už pri rieke Morave. Každému dobre padla aj chvíľa čakania na prievozníkov s člnom. Tí potom postupne všetkých previezli na druhú stranu rieky, do Rakúska. Ani tam sa však náročná etapa nekončila. Museli sme sa predierať hustým porastom, predovšetkým žihľavou. Napokon sa zjavila riadna cesta a doviedla nás do neďalekej obce Drösing. Nasledovala cesta vlakom do Viedne, návšteva známeho Stephansdomu a napokon ubytovanie sa u saleziánov. Po celom dni to bola pre všetkých príjemná odmena. Piatkové ráno vyzeralo veľmi príjemne. Sľubné počasie sa však čoskoro zmenilo na hustý dážď. Pán Radošinský viedol našu výpravu vlakom na pútnické miesto Maria Neustift. Tadiaľto v päťdesiatych rokoch viedla demarkačná línia. Cez ňu museli utečenci prejsť, aby boli v bezpečí v americkej zóny. V tej sovietskej im totiž stále hrozilo nebezpečenstvo, že ich chytia a vrátia späť do neslobodnej domoviny, kde by ich čakalo kruté väzenie. Program kandidátskej púte na tomto mieste však ovplyvnilo nielen nepriaznivé počasie, ale aj prebiehajúce pohrebné obrady v miestnom kostole. Tamojší pán farár nám všetkým poskytol miesto na oddych spojený s obedom. Poobedie vyplnila cesta autobusom a vlakom cez Linz až do Salzburgu. Ani na ďalšie deň nevyzeralo počasie veľmi vhodné na to, aby sme prechádzali pešo cez Alpy do Talianska. Kým sa však naša skupina dostala vlakom do obce Brenner, pršať už prestávalo a po obede sa už dokonca začali ukazovať aj slnečné lúče. V časoch, keď don Titus Zeman vodieval výpravy do Talianska, bol priesmyk obývaný len miestnymi obyvateľmi a strážili ho pohraničníci. Bolo teda treba postupovať opatrne a držať sa mimo ciest. Dnes vedie cez priesmyk diaľnica a na trase starej železničnej trate je vybudovaná cyklistická cesta. To bola naša línia pochodu. Po nej, cez tunely a s krásnymi výhľadmi na Alpy, viedla kandidátska púť ďalej. Až do krásneho horského mestečka Vipiteno. V obci Colle d’Isarco sme sa uprostred dňa trochu posilnili. Chladnú alpskú noc sme strávili v kláštore kapucínov vo Vipiteno, kde pred rokmi nocoval aj don Titus. Celý nasledujúci deň – bola nedeľa – sme už potom venovali ceste vlakom, stále po stopách nášho Božieho služobníka. Z Vipitena cez Bolzano, Veronu a Miláno až do vytúženého Turína. A tam, na Valdoccu, v Pinardiho kaplnke, kde don Bosco začínal svoje dielo, slávili sme večer ďakovnú svätú omšu za celú túto našu púť. Pondelok mal byť dôležitým dňom najmä pre nás, kandidátov. Naša púť po stopách dona Titusa mala totiž aj osobitný nádych uvažovania o našom povolaní, pred tým, ako sme si napísali žiadosti o vstup do noviciátu. A tak ten čas prišiel. Deň otvoril ráno náš formátor don Maťo Kačmáry krátkym príhovorom a po ňom sme sa utiahli do ticha a osobnej modlitby. Pred Bohom sme tak dali na papier naše túžby, sny a odhodlanie nasledovať jeho volanie. Štyri žiadosti prevzal otec provinciál počas svätej omše v kostole svätého Františka Saleského, na mieste, kde kedysi vznikala Saleziánska spoločnosť. Bol to jedinečný zážitok. Celá naša skupina sa potom večer stretla so slovenskými saleziánmi, ktorí študujú v Turíne teológiu. Nechýbal samozrejme čas vydať sa do turínskych ulíc a pozrieť si mesto i pochutiť si na miestnej zmrzline. Cestu späť sme absolvovali tak, ako to donovi Titusovi v päťdesiatych rokoch ešte možné nebolo. Pristáli sme nasledujúci deň podvečer v Bratislave a na zavŕšenie našej púte sme šli pomodliť sa k hrobu dona Titusa. Aj tieto naše zážitky, táto púť po jeho stopách, nech sú výzvou k modlitbám, aby obeta dona Titusa Zemana, ktorý zostal verný svojmu povolaniu až do konca, priniesla nové a sväté povolania do saleziánskej rodiny. Dano Holúbek
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Prihláste sa, alebo sa registrujte. |
||||















