Saleziáni don Bosca
Piatok  10.2.2012 – Gabriela
Nerozmnožujme svoje pobožnosti. Radšej si dobre robme tie, čo vyplývajú z nášho stavu.
Pascual Chávez : VRÁTIŤ SA K MLADÝM SO SRDCOM DONA BOSCA
Správy - Rozhovor
Interview s donom Pascualom Chávezom Villanuevaom, hlavným predstaveným saleziánov pri otvorení 26. Generálnej kapituly, uverejnená v L´Osservatore Romano 2. marca 2008.

VRÁTIŤ SA K MLADÝM SO SRDCOM DONA BOSCA

chavez.jpgSTIAHNI PDF V pondelok 3. marca sa začala 26. Generálna kapitula saleziánskej kongregácie na tému Da mihi animas, cetera tolle (Daj mi duše, ostatné si vezmi). Je to heslo, ktoré si don Bosco zvolil pre svoju pastoračnú činnosť a ktoré vyjadruje charizmu a apoštolské zanietenie saleziánov. Pri tejto príležitosti hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez Villanueva, deviaty nástupca dona Bosca, poskytol interview pre denník L´ Osservatore romano.

V dobe maximálnej expanzii saleziánskych diel vo svete trochu prekvapuje vaša výzva k saleziánom „vrátiť sa k donovi Boscovi“. Vidno krízu na horizonte?

Ako saleziáni sme presvedčení, že v charizme a v živote dona Bosca existujú prvky, ktoré inšpirovali minulosť, ale aj tie, ktoré objavujeme ako proroctvo do budúcnosti. A preto ochota a snaha znovu začať od zakladateľa nie je znakom krízy, ale kritériom autentickosti a vernosti. Základným cieľom Generálnej kapituly je posilniť našu charizmatickú totožnosť návratom k donovi Boscovi a prebudiť srdce každého saleziána zanietením hesla Da mihi animas, cetera tolle. Aby sme mohli dosiahnuť tento cieľ, nevyhnutne musíme predovšetkým „lepšie poznať dona“ Bosca: treba ho študovať, nasledovať, obdivovať a vzývať. Musíme ho lepšie poznať ako učiteľa života, ktorého spiritualitou sa sýtime ako jeho synovia a učeníci; ako zakladateľa, ktorý nám ukazuje cestu vernosti v povolaní; ako vychovávateľa, ktorý nám zanechal nesmierne cenné dedičstvo „preventívneho systému“; ako zákonodarcu, pretože Stanovy, ktoré sme od neho a počas vývoja saleziánskych dejín dostali, nám umožňujú porozumieť evanjeliu a nasledovaniu Krista z pohľadu charizmy. Dnes existuje veľké nebezpečenstvo, že sa pretrhnú živé väzby, ktoré nás držia zjednotených s donom Boscom. Od jeho smrti uplynulo viac ako jedno storočie. Generácie saleziánov, ktoré boli s ním v kontakte a poznali ho zblízka, už vymreli. Časová, geografická i kultúrna vzdialenosť od zakladateľa sa zväčšuje. Chýba duchovné ovzdušie a psychologická blízkosť, ktorá nám umožňovala spontánne sa odvolávať na dona Bosca a jeho ducha.

Žiadate saleziánov, aby sa vrátili k donovi Boscovi. Neboli vždy saleziáni rehoľníkmi par exellence pre mladých?

Samozrejme, že sme nimi boli a sme aj naďalej. Mladí sú naším poslaním, dôvodom našej existencie, našou vlasťou. No je nanajvýš nutné, aby sme sa k mládeži vrátili kvalifikovanejší. Práve medzi mladými don Bosco vypracoval svoj životný štýl, svoje pastoračné a pedagogické dedičstvo, svoj systém, svoju spiritualitu. Bol neprestajne iba s mladými a pre mladých. Kvôli mladým ľuďom celého sveta húževnato bránil svoju charizmu zakladateľa aj pred nie vždy prezieravým nátlakom zo strany cirkevných predstaviteľov. Saleziánskym poslaním je „prednostná láska“ k mládeži. Je pravda, že dnes tak trochu všetci máme ťažkosť držať s ňou krok, pochopiť ich kultúru, milovať ich svet, lenže opravdivý salezián neopúšťa prostredie mladých. Salezián je ten, kto pozná mládež životne podstatným spôsobom: jeho srdce bije tam, kde bije srdce mladého človeka. Salezián žije pre mladých, je tu pre ich problémy. Mladí sú zmyslom jeho života, pre nich pracuje, študuje, im patrí jeho citová láska i voľný čas. Salezián je ten, kto pozná mládež bytostne i teoreticky, a to mu umožňuje odkrývať jej potreby, a tak tvoriť pastoráciu zodpovedajúcu dobe. Aby mohol byť s dnešnými mladými v súlade, nevyhnutne potrebuje prehĺbiť „saleziánsku pedagogiku“. Čiže je treba študovať a uskutočniť „aggiornamento“ (podnešnenie) preventívneho systému. Zásady „treba, aby nás mladí milovali, nie aby sa nás báli; rozum viera, láskavosť“ sú platné aj v dnešnej zmenenej dobe, v ktorej samotná veda o človeku prechádza kritickou reflexiou.

Pri zvolaní Generálnej kapituly vidno, že ste ustarostený o svoju kongregáciu podobne ako Svätý Otec o celú Cirkev: diela a aktivity bez primátu duchovnosti sú zbytočné. Môžete nám niečo povedať o saleziánskej spiritualite?

Aj pre nás saleziánov je nevyhnutné hlbšie poznávať a prežívať „spiritualitu dona Bosca“. Samotná znalosť vonkajších aspektov života dona Bosca, jeho aktivít a výchovnej metódy nestačí. Základom všetkého, teda prameňom plodnosti jeho činnosti a rovnako aj jej aktuálnosti, je niečo, čo nám často uniká: jeho hlboká duchovná skúsenosť, ktorú by sme mohli nazvať dôverným vzťahom k Bohu, „familiarita“ – rodinnosť. Dospieť k presnému opisu duchovnej skúsenosti dona Bosca však nie je také ľahké. Možno práve túto jeho stránku poznáme menej. Don Bosco je človekom celkom zamestnaným prácou. Nezanecháva po sebe žiadny popis svojho vnútorného vývoja, žiadnu výslovnú reflexiu svojho duchovného života, nepíše duchovné denníky. Nevysvetľuje, ale radšej odovzdáva svojho ducha popisom svojich životných peripetií alebo prostredníctvom životopisov svojich chlapcov.
Stredobodom jeho spirituality je iba Boh, ktorého treba poznávať a milovať a ktorému treba slúžiť. Podstata duchovnej skúsenosti dona Bosca je zhrnutá v hesle Da mihi animas, cetera tolle. Pre dona Bosca táto odpútanosť je nevyhnutným stavom duše, aby mohol byť absolútne slobodný a disponovaný pre svoj apoštolát. Toto je saleziánska spiritualita.

Zdá sa, že sa na saleziánske poslanie nepozeráte triumfalisticky: osloviť srdce mladých je čoraz náročnejšie. Existuje dnes slabá zhoda s dnešnou generáciou mladých ľudí alebo ide o nedostatočné „podnešnenie“ výchovnej a pastoračnej reči zo strany Cirkvi a vás saleziánov?

Keď ide o poslanie Cirkvi a saleziánov, som optimista. My evanjelizujeme výchovou. A potom realita je veľmi rozdielna na piatich kontinentoch a v 128 krajinách, v ktorých pôsobíme. Všetci vidíme, že sa kultúra mladých rýchlo mení. Je to nová výzva pre výchovu a evanjelizáciu, a v niektorých prípadoch sa my dospelí od mladých vzďaľujeme, pretože nás vyrušujú. Už ich nedokážeme pochopiť, milovať, pretože sa stávajú problémom.
Don Bosco bol však presvedčený, že aj v tých najhorších chlapcoch sa nachádzajú semienka dobra a že úlohou dospelého je, aby ich objavil a pracoval na formovaní silných osobností. Výchova, a to najmä znevýhodnených chlapcov, nesúvisí len s problémom, ako ich zamestnať a dať im odbornú kvalifikáciu, ale je to najmä otázka povolania. Don Bosco bol charizmatik a priekopník. Prekračoval zákony i prax. Všetko, čo je spojené s jeho menom, urobil síce so silným sociálnym cítením, ale je to výsledok jeho vlastnej iniciatívy. Pravdepodobne aj dnešné potreby nie sú iné: zužitkovať dostupné sily, podporovať povolania, ktoré sa venujú výchove, a uprednostňovať projekty, ktoré sa zaoberajú službou.
Účinnosť výchovy spočíva v jej kvalite, počnúc kvalitou vychovávateľa, výchovnej atmosféry, programu a výchovnej skúsenosti. Zložitosť spoločnosti, mnohorakosť názorov a posolstiev, ktoré sa ponúkajú, oddelenosť rozličných prostredí, v ktorých sa odvíja náš život, prináša svoje riziká aj pre výchovu. Jedným z nich je rozdrobenosť výchovných obsahov i spôsobov, ako sa prijímajú. Ďalším rizikom je sklon vyberať si spomedzi posolstiev a ponúk len na základe osobných preferencií. Ide o subjektivizmus. „Možnosť vybrať si“ prešla z obchodu do života. Všetkým sú známe protiklady, ktoré je ťažké zladiť: individuálny zisk a solidarita, láska a sexualita, vízia časnosti a zmysel pre Boha, nadmernosť informácií a ťažkosť ich ohodnotenia, práva a povinnosti, sloboda a svedomie. Treba jednoznačne konštatovať, že milosť jednoty v srdci vychovávateľa a vlastná svätosť pomáhajú prekonať tieto a iné napätia, prítomné vo výchovnej oblasti. Pravdepodobne toto chýba dnešným vychovávateľom.

Vy kritizujete aj spôsob, akým sa spoločnosť stavia voči mladým. V celosvetovej rovine mladí sú problémom. Čo sa deje?

Naša doba dáva najavo, že výchove dôveruje; aj preto sa usiluje, aby ju rozšírila na všetkých. Usiluje sa, aby ju pravidelne dávala do súladu s výzvami, ktoré prináša svet práce, vedy a spoločenskej organizácie. Čoraz viac ju zveruje špecializovaným inštitúciám. Tam zameriava kultúrnu komunikáciu, vedeckú informovanosť i odbornú prípravu. Zodpovednosť za výchovu sa stále viac delí medzi rodinu, spoločenské inštitúcie a štát.
Výchova sa takto stala sociálnym, spoločenským javom, uznaným právom a snahou každého človeka. Otázky s ňou spojené sa stali problémom všetkých. Prejavujú o ňu záujem skupiny vedúcich činiteľov, zamestnávateľov, ale i bežných občanov a verejná mienka. V podstate ide o uznanie jednej hodnoty a centrálneho postavenia osoby v kultúrnom rozvoji, v spoločenskom živote i vo výchovnom procese.
Ani starostlivosť zo strany Cirkvi nie je o nič menšia a nechýbajú jej smernice pre túto oblasť. Význačným prejavom tohto záväzku sú svätí vychovávatelia, ktorí zo svojho výchovného poslania urobili prejav svojej prednostnej voľby Boha. A za nimi sú inštitúcie a cirkevné hnutia, pre ktoré je výchova poslaním i životným štýlom.
Don Bosco a saleziánska rodina sa nachádzajú medzi týmito cirkevnými hnutiami. Tým, že sa vkladajú do aktuálnej historickej situácie a prijímajú pozvanie na novú evanjelizáciu, chcú odpovedať na hlboké túžby osôb, osobitne tých najchudobnejších.
Napriek tejto všeobecnej dôvere vo výchovu máme dojem, že vo vzťahu k nej ešte stále pretrváva rozdiel medzi túžbami a možnosťami, medzi vyhláseniami a uskutočneniami, medzi uznanými právami a právami zaručenými. V rozsiahlych oblastiach zeme sa dramaticky zmenšujú možnosti výchovy a vzdelania. Vnútorné konflikty, sociálny a politický úpadok spôsobujú postupnú degradáciu, ktorej prvou obeťou je mládež.
No aj vo vyspelých krajinách sa možnosti výchovy zužujú. Nedostatok sa prejavuje v roztrieštenosti škôl, v chýbajúcej podpore zo strany rodiny, v narastajúcom počte deviácií, v probléme nezamestnanosti mladých, v zneužívaní chlapcov na predčasnú manuálnu prácu, ktorá je často spojená s kriminalitou.
Dnes možno pozorovať istý druh nerovnováhy medzi slobodou a etickým zmyslom, medzi mocou a svedomím, medzi technologickým pokrokom a sociálnym rozvojom.

Akým najväčším výzvam musia čeliť saleziáni, či už v rámci svojej kongregácie alebo zo strany globalizovanej kultúry?

V prvom rade si treba všimnúť dve tendencie, ktoré sa tiahnu všetkým a ktoré sú pre epochálnu premenu dnešnej doby charakteristické: jednou tendenciou je prikláňať sa k súrodosti kultúry, ktorá sa snaží všade zaviesť západný štýl života a potrieť každú odlišnosť; druhá tendencia vedie k silným rozporom medzi kultúrou a náboženstvom, smeruje k čoraz väčšej diferenciácii, ako je to napríklad medzi islamom a západom alebo sekularizovanou spoločnosťou a kresťanstvom.
Ďalej treba vyzdvihnúť fenomén globalizácie, posilňovaný technologickým rozvojom, ktorý preniká mnohými aspektmi spoločnosti a kultúry. Z ekonomického hľadiska sa všade rozvíjajú neoliberálne modely, založené na systéme trhu, ktorý sa snaží prevládnuť nad ostatnými ľudskými hodnotami osôb i národov. Pokiaľ ide o kultúru, vnucuje sa proces homologizácie kultúr smerom k západnému vzoru s postupným potieraním kultúrnych a politických rozdielností jednotlivých národov. Spojenie prostriedkov spoločenskej komunikácie s informačnou revolúciou zavádza prostredníctvom mediálnej kultúry a spoločnosti založenej na informáciách prenikavé zmeny v morálnych zvyklostiach, pri rozdeľovaní bohatstva a v ponímaní práce.
Na úrovni spoločnosti a kultúry sa prejavuje silná tendencia pohybu ľudských más, ktoré pod tlakom chudoby, hladu a nedostatočného rozvoja emigrujú do bohatých a blahobytne žijúcich krajín. Jedným z aspektov tohto javu je urbanizácia alebo migrácia vnútri jednotlivých krajín. Neustále pretrváva výzva chudoby, hladu, chorôb a nedostatočného rozvoja, spolu s výzvami, ako je vykorisťovanie detí a mladistvých odsunutých na okraj spoločnosti, detská práca, sexuálna turistika, žobranie, deti ulice, kriminalita mladistvých, deti vojaci, detská úmrtnosť. Upevňuje sa poňatie spoločnosti založenej na konzumizme, pričom táto konzumná mentalita sa rozmáha v bohatých i rozvojových krajinách.
Paradoxná kultúra života a smrti sa dostáva do konfrontácie s rozvojom biotechnológií a eugenetiky (biologická manipulácia v genetike). Možno pozorovať upevňovanie náboženského fundamentalizmu, ktorého následkom je ťažkosť vzájomného dialógu medzi jednotlivými náboženstvami.
Samozrejme, výzvy neprichádzajú iba z vonkajšieho sveta. Rodia sa aj vnútri Kongregácie a majú rôzny charakter: starnutie spolubratov v niektorých oblastiach Kongregácie, rozdielnosť životnej úrovne saleziánov vzhľadom na chudobu a biedu prostredia, v ktorom žijú.
Ďalej možno pozorovať rozdielny vplyv kultúry mládeže a jej životných postojov a vzorov na osobný život a na život spolubratov v komunite; problém konfrontovať sa so svetom mladých, ktorý je pokiaľ ide o myšlienky a správanie taký pestrofarebný; rozdielne chápanie vzťahu medzi evanjelizáciou a výchovou, rozdielne ponímanie spoločenskej účinnosti nášho poslania pri rozvoji človeka. V niektorých silno sekularizovaných prostrediach je veľmi problematické dať evanjelizačnej činnosti špecifický zmysel a výslovne hlásať Krista ako Spasiteľa človeka.
Kde-tu pretrváva duchovná povrchnosť, pastoračná plytkosť, vzdialenie sa od sveta mladých, problémy spojené s inkulturáciou charizmy, slabé poznanie dona Bosca a jeho diela.

Čo sa vám nepáči na nie vždy blahosklonnom pohľade na saleziánov zo strany Cirkvi alebo verejnej mienky?

Som veľmi otvorený voči každej kritike, menej voči predsudkom alebo všeobecným úsudkom, ktorými nás „nálepkujú“. Keď počujem alebo čítam úsudky o kongregácii, o našej výchovno-pastoračnej prítomnosti, ktoré skutočne zodpovedajú pravde, veľmi rád ich prijímam, pretože sú – podľa môjho názoru – príležitosťou uvažovať, uznať svoju chybu a urobiť nápravu, aby sme sa stali vernejšou kópiou dona Bosca a ponúkli mladým účinnejšiu službu. Keď sa mi dostanú hlasy, ktoré nenachádzajú odpoveď v skutočnosti, ktorú poznám od iných oveľa lepšie, alebo zvelebujú ojedinelé epizódy, tak si ich nevšímam. Ak sa hovorí, že saleziáni sú bohatí, že majú kto vie koľko peňazí, odpovedám, že je pravda, že máme veľké štruktúry, ale ony sú úplne v službách poslania. A sme veľmi vďační našim dobrodincom, ktorí umožňujú uskutočňovať „sen dona Bosca“ v prospech najchudobnejšej, znevýhodnenej a ohrozenej mládeže. Aj keď sa môžu vyskytnúť ojedinelé situácie, ktoré sa týkajú konkrétnej osoby alebo diela, v ktorých sa verne neprežíva toto kritérium, musím povedať, že veľká väčšina spolubratov žije jednoduchým životom, neúnavne sa venuje svojej práci a má zmysel pre solidaritu.

preklad don Štefan Turanský SDB
 
 
Buďte prvým, kto vloží komentár
 
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia.
Prihláste sa, alebo sa registrujte.
 
 

SDM Madrid 2011
SDM Madrid 2011

Narodeniny spolubratov

  • Ondrej Miliczki

Zosnulí spolubratia

  • 1996  František Mižanin

Anketa

Čítali ste niektorú správu o Dňoch spirituality?
AdvertisementAdvertisementAdvertisementAdvertisementAdvertisementAdvertisementAdvertisementAdvertisementAdvertisement
© SDB 2002–2012
|
webdesign: ALFAOMEGA.sk
|
Právne informácie
|
webmaster@sdb.sk
|