Nech si svet kričí koľko chce, nech kritizuje a šomre na dobro. Vy si to bez znepokojenia vypočujte a v dobrom verne a statočne vytrvajte.
Linky
| Nezabudnuteľný „ujo“ a zberač povolaní |
| Správy - Slovensko | ||||
(Bratislava 23. apríla 2011) – Pred pätnástimi rokmi, v roku 1996, 24. apríla odišiel do večnosti 73-ročný „ujo“ Kaščák. Salezián koadjútor, ktorý v rokoch totality pracoval na východnom Slovensku a získal tam pre saleziánsku spoločnosť a pre Cirkev takmer štyridsať duchovných povolaní.
Napriek svojmu veľmi slabému zraku Juraj Kaščák napísal v roku 1993 na písacom stroji na vyzvanie vtedajšieho provinciála dona Ernesta Macáka tridsať strán svojich pamätí. Aj z nich je spracovaný nasledujúci medailón.
Popis k obrázku: „Ujo“ robieval aj takéto a podobné sadrové figúrky, ktoré potom štedro rozdával chlapcom, rodinám... V období komunizmu to pekná forma náboženského darčeku.
„Ujo“ Juraj Kaščák sa narodil v obci Zlaté pri Bardejove 5. novembra 1922, v chudobnej rodine. Juraj si od raného detstva priniesol do života slabý zrak. Ako chlapec aj ako mládenec cítil v sebe čosi ako duchovné povolanie. Cez saleziána koadjútora Roberta Tomčíka sa v roku 1943 dostal k saleziánom do Bratislavy na Miletičovu. Zapáčilo sa mu tam. V roku 1946 zložil prvé sľuby ako salezián koadjútor. Do roku 1950 – rok likvidácie kláštorov – tam vykonával službu kostolníka. Ako nepriateľ režimu musel odísť na nútené práce na stavbu vodnej priehrady Klíčava pri Zbečne v stredných Čechách, kde pracoval šesť rokov. Potom sa zamestnal najprv vo Zvolene a po pol roku v bardejovských kúpeľoch. No po piatich rokoch odtiaľ musel odísť, lebo chodil do kostola a pomáhal tam kňazom, ktorí prichádzali na liečenie. V roku 1969 sa presunul do Košíc. Tam sa už predtým utvorilo malé spoločenstvo saleziánov a don Andrej Dermek, vtedajší provinciál, ich jeden až dvakrát do roka tajne navštevoval a povzbudzoval k vytrvalosti. Pri jednej zo svojich návštev v Košiciach odporúčal bratom, aby sa každý postaral o svojho nástupcu, aby sa usiloval nájsť nejakého chlapca, z ktorého by bolo možné vychovať tajného saleziána. „Ujo“ sa teda s veľkým nadšením pustil do práce. Začal sa na tento úmysel modliť. Usiloval sa pritom robiť dobré skutky, kde sa dalo, a venovať sa zvlášť chlapcom. Keď niekam išiel, mal vždy pri sebe žuvačku, cukrík, medailu alebo ruženec na prst. Začal si všímať chlapcov, ktorí chodili do kostola, prihovárať sa im a obdarúvať ich maličkosťami. Často si vymenili aj adresy. Jurko im hovoril, že keď prídu do Košíc a nebudú mať kde prenocovať, môžu prísť k nemu aj s kamarátmi. Často sa prihováral aj na zastávkach MHD a na iných miestach. Začal ich pozývať k sebe do bytu. A chlapci začali chodiť. Študenti, vojaci alebo robotníci sa stretávali v byte na Tatranskej ulici č. 21. Medzi jeho prvé otázky patrilo: „Jedol si už?“ „Nie si hladný?“ A nečakal na odpoveď. Vedel, že mladý človek je vždy hladný. Usadil hosťa a dal mu prácu. Tým, ktorí nemali Sväté písmo, podaroval vreckové evanjelium. Chlapci s ním varili, jedli, umývali riad a pritom riešili dôležité udalosti zo života. Sám spomínal: „Viackrát som bol chorý, no keď prišli chlapci, hneď som ozdravel.“ A inokedy zasa: „Usiloval som sa, aby chlapci vedeli, že ich mám rád ako don Bosco.“ Pri inej návšteve mu don Dermek poradil, aby v rámci času, ktorý trávi s chlapcami, mal pre nich aj nejaký duchovný program. Vysvetlil mu, ako sa robí meditácia a duchovné čítanie. Aj do tejto aktivity sa Jurko pustil s veľkou vierou, za čo ho Pán veľmi požehnával. Stretká mali jednoduchý charakter: rozjímanie z evanjelia so zdieľaním, referovanie o sebe, čítanie zo Starého zákona, voľné debaty a žuvačka za ucho na rozlúčku. „Ujo“ Kaščák nemal vysoké vzdelanie, bol jednoduchý, priamy a prirodzený. Bol veľmi nábožný a vedel nadchnúť pre vieru. Snažil sa byť veľmi starostlivý a vždy vidieť potreby druhých, najmä chudobných. Organizoval aj takzvaný živý ruženec, v ktorom bolo zapojených až 45 chlapcov. Výmena ružencových tajomstiev bola preňho ďalšou príležitosťou na osobný rozhovor s nimi. Po páde totality sa „ujo“ v roku 1991 presunul do Žiliny, kde zostal až do svojej smrti v roku 1996. Aj tam pokračoval v stretávaní sa s vysokoškolákmi, v starostlivosti o učňov a našich mladých spolubratov ponovicov, predovšetkým, keď boli pri svojej únave a chorobách odkázaní na pomoc iných. Počas života mnoho trpel chorobami rôzneho druhu. Keď odchádzal posledný raz do nemocnice, povedal, že sa z nej už nevráti. A tak sa aj stalo. Na svoje meniny, 24. apríla, odovzdal svoj šľachetný život Pánovi. Bol rok 1996. Vďaka svojim modlitbám, obetám a svedectvu života získal pre saleziánsku spoločnosť asi pätnásť povolaní a pre diecézny seminár a iné rehole približne tridsať ďalších. Posledné slová, ktoré ujo napísal, sú tieto: „Keď poviem druhému: nemám čas, hovorím mu vlastne: nemám dosť lásky venovať sa ti, pomôcť ti, vypočuť ťa. Ďakujem Pánovi za všetko, čo som mohol v živote urobiť. Ďakujem aj za to, že som opäť v saleziánskom dome. Prosím Pána, aby som ešte niečo mohol urobiť. Teším sa z každého dňa. Čítať už nevidím, ale ďakujem, že sa môžem ešte modliť. V minulosti, keď boli chlapci u mňa na návšteve, často išli odo mňa do kostola, aj keď bol vzdialený pätnásť minút cesty. Dnes stačí v dome iba otvoriť dvere a už si tam. Ak nemáme lásku k Ježišovi, budeme ju mať k chlapcom a k svojmu povolaniu? Budeme ich vedieť povzbudiť k povolaniu? Musel som v živote znášať aj ponižovanie, ale aj to bolo na niečo dobré. Keď sa robilo niečo dobré, stali sa aj chyby. Kde sa nič nerobilo, tam sa ani nič nepokazilo.“
Materiál spracoval Pavol Kalata SDB, upravil rhsdb, foto sprostredkoval Pavol Dzivý SDB
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Prihláste sa, alebo sa registrujte. |
||||















