Nástupcovia

rua.jpgBlahoslavený Michal Rua (1837 – 1910)

• Hlavný predstavený v rokoch 1888 – 1910

  Don Bosco ho prijal už ako chlapca. Vyrástol v oratóriu na Valdoccu a po tom, čo medzi prvými mladými zložil sľuby v Saleziánskej spoločnosti, stal sa pravou rukou zakladateľa, s ktorým ho spájal život aj spoločné ideály.
Bol vikárom dona Bosca a v roku 1888 nastúpil na jeho miesto. S bdelou vernosťou duchu a činnosti kontinuálne rozvinul zdedené dielo. Dal mu pevnú vnútornú štruktúru a zabezpečil aj jeho vonkajší rozvoj.
Jeho obraz vernosti donovi Boscovi najjasnejšie charakterizovalo toto: veľká a milujúca pastoračná a sociálna otvorenosť, neúnavná pracovitosť podľa hesla dona Bosca: „práca a sebaovládanie“, ale aj ľudská zdvorilosť, srdečná jemnosť, vzťah predovšetkým k chudobným mladým, oratoriánsky duch – preto stále opakoval, že „každý dom musí byť oratóriom“, odvážne misionárske nadšenie, povzbudzovanie laikov…
Don Rua zdedil po donovi Boscovi živý záujem o mladých robotníkov a robotnícku triedu a vrelú sympatiu ku každej forme organizácie, zameranej na ochranu práv človeka. Od roku 1875 udržiaval srdečné vzťahy s francúzskym sociálnym reformátorom Leone Harmelom a poskytoval podporu a asistenciu mnohým skupinám kresťanských robotníkov, ktorí opakovane manifestovali v Taliansku. Pri riešení robotníckej otázky postupoval podľa smerníc, ktoré pápež Lev XIII. načrtol vo svojej sociálnej encyklike Rerum novarum.
Blahoslavený don Rua má zásluhu na založení prvých katolíckych odborov textilných pracovníčok a časté boli aj jeho iniciatívy v prípade štrajkov za dodržiavanie ľudských práv a usporiadanie vzťahov medzi robotníkmi a majiteľmi.
Mienka o svätosti dona Ruu, ktorá ho sprevádzala počas celého života, po jeho smrti ešte zosilnela. 29. októbra 1972 ho pápež Pavol VI. vyhlásil za blahoslaveného.

albera.jpgPavol Albera (1844 – 1921) 

• Hlavný predstavený v rokoch 1910 – 1921

  Bol druhým nástupcom dona Bosca, čo mu samotný svätec predpovedal na Valdoccu. Keď ho po smrti Michala Ruu (1910) zvolili za hlavného predstaveného, osobitne sa začal venovať duchovnej formácii členov Saleziánskej spoločnosti. Naznačil pozoruhodné direktívy vnútorného života. Takisto sa staral o sociálnu oblasť. Chcel, aby sa výchovné dielo šírilo aj mimo kolégií a škôl. Zvolal kongresy odchovancov a spolupracovníkov a vytýčil presné zámery:
– upevniť zväzky bratstva, ktoré by priniesli bohatšie ovocie nadobudnutej výchovy a otvorenejšiu vzájomnú pomoc,
– brániť kresťanského ducha v rodine, v spoločnosti a zvlášť medzi mladými,
– propagovať a aktivovať súkromné a verejné iniciatívy zamerané na podporu a obranu mnohých diel náboženskej a sociálnej asistencie a ochrany, ktoré boli založené v duchu dona Bosca.
Tento program sa ukázal ako veľmi účinný najmä v čase prvej svetovej vojny. Vtedy bolo potrebné v zasiahnutých krajinách organizovať rozsiahle diela zamerané na lásku a pomoc.

rinaldi.jpgBlahoslavený Filip Rinaldi (1856 – 1931) 

• Hlavný predstavený v rokoch 1921 – 1931

  Po tom, čo položil pevné základy Saleziánskej spoločnosti v Španielsku a čo dvadsaťjeden rokov pôsobil ako vikár prvých dvoch nástupcov dona Bosca, bol aj on sám zvolený za hlavného predstaveného. Počas oficiálneho aktu prejavil obdivuhodnú horlivosť a otcovstvo. Podčiarkol, že skutočná tvár saleziánskeho diela nespočíva až tak vo vonkajších úspechoch, ale v hlbokom, pokojnom a tichom vnútornom živote.
Bol animátorom laických hnutí, povzbudzoval a riadil tú živú skupinu mladých dievčat, ktoré, inšpirujúc sa donom Boscom, chceli už od roku 1910 zjednotiť dva ideály – zasvätený život a apoštolát vo svete pre dobro mládeže. A tak založil Sekulárny inštitút dobrovoľníčok dona Bosca (VDB).
Ešte predtým sa však don Rinaldi s osobitnou horlivosťou venoval Inštitútu dcér Márie Pomocnice, ktoré, podobne ako Saleziánska spoločnosť, z jeho rád čerpali miazgu pre svoj život.
Počet saleziánov počas jeho pôsobenia na poste hlavného predstaveného vzrástol zo 4 788 členov a 404 domov na 8 836 členov a 644 domov. Všade bolo cítiť atmosféru presiaknutú skôr citom otca ako autoritou predstaveného. Toto bol hlavný rozpoznávací znak riadenia a svätosti dona Filipa Rinaldiho.
„Pravda,“ spomínal Pietro Ricaldone, „jeho zdravie bolo často podlomené, ale napriek tomu dokázal vykonať veľa dobra. S nadšením sa ujal formácie personálu na stretnutiach a vizitáciách, ale aj prostredníctvom listov, vďaka ktorým ho všetci mali radi a vysoko si ho vážili.“ Bol neúnavným pracovníkom. Mnohými spôsobmi a počas celého života, bez toho, žeby šetril silami, sa snažil medzi robotníkmi a robotníčkami podporovať formy združení, kresťanských odborov a sociálnych diel. Všetkým saleziánom osobitne pripomínal asistenciu emigrantov bez ohľadu na národnosť, zdôrazňujúc pritom maximálny univerzalizmus v láske.
Obdivuhodné čnosti a neutíchajúca spomienka po smrti dona Rinaldiho boli silnými pohnútkami na začatie procesu jeho blahorečenia a svätorečenia.



ricaldone.jpgPeter Ricaldone (1870 – 1951)

• Hlavný predstavený v rokoch 1932 – 1951

  Ako hlavný predstavený viedol Saleziánsku kongregáciu takmer dvadsať rokov. Bol človekom významných intelektuálnych a riadiacich schopností. Kládol veľký dôraz na duchovnú a odbornú formáciu saleziánov, podporoval rozvoj vyšších kultúrnych inštitúcií, z ktorých najväčšou zostala Saleziánska pápežská univerzita (UPS). Zvyšoval kvalifikovanosť odborných škôl, podporoval intenzívnu misionársku expanziu, katechetickú a apologetickú animáciu, vydavateľské a masmediálne zariadenia a ďalšie veľké iniciatívy.
Don Ricaldone bol citlivý na vernosť duchu dona Bosca a výnimočne v sebe vedel skĺbiť rehoľníka a organizátora.
Dvakrát obišiel celý svet. Všade prinášal veľkosť svojich usmernení a obrovské pochopenie srdca, povzbudzoval miestnych obyvateľov a dodával silu emigrantom. Rozšíril počet odborných inštitútov a všade zabezpečil technický a odborný personál.
Svoje povzbudenia venoval celej kongregácii až do takej miery, že v priebehu niekoľkých rokov sa počet jej členov zdvojnásobil. Srdce a duch ho viedli tajomne, v tridsiatych rokoch dokonca až k revolučným španielskym líniám, aby aj tam povzbudzoval a animoval.
Don Ricaldone bol autorom hodnotných publikácií. Jeho publicistické a sociálne dielo sa skvie v 140 zväzkoch publikácie Biblioteca Agraria Solariana, v ktorej počas svojho pobytu v Španielsku spracoval súčasné poznatky v oblasti poľnohospodárstva. Písal pre robotníkov a podnikateľov. Počas svojho života napísal viacero významných diel a vyzdvihoval v nich dona Bosca ako vychovávateľa, ktorý ponúkal nielen teóriu, ale aj prax. 
Počas druhej svetovej vojny – v roku 1941 – stanovil, aby v každej saleziánskej provincii vznikol jeden dom pre siroty a utečencov a aby do každého inštitútu boli zadarmo prijaté deti, ktoré to potrebovali…
Dobročinnosť dona Ricaldoneho bola odmenená v Taliansku Zlatou medailou za zásluhy o vidiek a Zlatou medailou za zásluhy v školstve. Najkrajšie hviezdy žiaria teraz v nebi, zapálené jeho láskou a živým uznaním po celom svete.

ziggioti.jpgRenato Ziggiotti (1892 – 1983) 

• Hlavný predstavený v rokoch 1952 – 1965

  Autentická vojnová skúsenosť znamenala pre jeho život veľa. Keď sa vrátil z vojny, učil a bol animátorom mladých. Po funkcii radcu v hlavnej rade a vikára mu bolo zverené vedenie kongregácie v ťažkých povojnových rokoch, aby ju podnecoval k zjednoteniu duchovného života a charizmy dona Bosca.
Don Ziggiotti bol prvým hlavným predstaveným, ktorý nastúpil do úradu po generácii, ktorá vyrástla ešte v škole vedenej zakladateľom donom Boscom. On sa musel namáhavo zapojiť do života kongregácie po skúsenosti s hrôzami vojny.
Jeho povojnový úrad okrem iného charakterizovali bežné povinnosti spojené s riadením a mimoriadne cesty po svete. Toto poskytlo hlavnému predstavenému priamy kontakt s realitou kongregácie. Spoznal všetkých bratov a to mu umožnilo usmerňovať ich a povzbudzovať pri odvážnom plánovaní, opäť vybudovať ducha jednoty a komunity, ktorému vojnové besnenie počas minulých rokov nastavilo nástrahy separovania a segregácie.
K veciam vedel pristupovať demokraticky, trochu neobyčajne, ale nie menej dôsledne. Ak mal dar riadenia, v ktorom sa iste premietli aj jeho „vojnové začiatky“, tak ho zároveň dopĺňal svojou duchovnosťou. Žil z Boha, žil z Cirkvi. Žil z Panny Márie a z dona Bosca. Žil pre svojich spolubratov a pre ich poslanie. Tak málo hľadel na seba samého, že po Druhom vatikánskom koncile – na ktorom sa zúčastnil celou dušou a srdcom ako verný syn Cirkvi – sa s pokorou vzdal úradu hlavného predstaveného a skromne sa utiahol. Najprv bol direktorom svätyne na Colle don Bosco v Becchi a potom až do konca svojho života v Albaré, vo svojom obľúbenom regióne Veneto.

ricceri.jpgAlojz Ricceri (1901 – 1989)

• Hlavný predstavený v rokoch 1965 – 1977

  Sicílčan. Od okamihu zvolenia v jednom svojom charakteristickom prejave vyjadril to, čo sa neskôr stalo základným programom jeho riadenia: „Dopredu so živým donom Boscom, dnes, aby sme odpovedali na požiadavky našich čias a na očakávania Cirkvi.“ Tento úmysel verne sledoval až do konca svojho mandátu. Na záver svojho úradu don Ricceri svoje myšlienky znovu potvrdil: „Destinatári nášho poslania sú mladí, ktorí sa stali v tejto dobe primárnou dôležitosťou. Sú výbušnou a neudržateľnou silou… Don Bosco, ktorého potrebujú mladí, je don Bosco nepredvídaných okolností, don Bosco, ktorý si vysúka rukávy…“ 
Treba si uvedomiť, že jeho pôsobenie na poste hlavného predstaveného v rokoch hlbokých sociálnych a kultúrnych nepokojov, sprevádzali a preverovali hneď od začiatkov veľké mládežnícke nepokoje (rok 1968). Tieto udalosti nezasiahli len mladých, ale aj rôzne inštitúcie: školy a asociácie, vychovávateľov a právnikov, štátne a cirkevné organizácie… Snažil sa prijať „neudržateľnú silu“ mladých a pritom apelovať na dona Bosca a na zdravé princípy jeho posolstva. Don Ricceri držal pevne kormidlo kongregácie, ktoré prijal od svojich predchodcov, a všetkých bratov povzbudzoval, aby odpovedali na urgentné výzvy čias a na živé očakávania Cirkvi.
Táto „dynamická vernosť“ duchu zakladateľa sa objavovala ako naliehavá téma v slovách a spisoch hlavného predstaveného, ale zvlášť v konkrétnych iniciatívach počas jeho častých ciest do zahraničia, ktoré boli vždy rýchle a pracovné. Objavovala sa pri stretnutiach so zodpovednými v rehoľných a ostatných špecifických oblastiach. Okrem iného, don Ricceri v tom správnom čase uskutočnil „hypotézu“, ktorá už zrela už u predchádzajúcich hlavných predstavených –  hlavný dom Saleziánskej spoločnosti presunul do Ríma. Tým ho oddelil od „materského“ domu na Valdoccu a začlenil viac do geografického, organizačného a duchovného srdca Cirkvi.

vigano.jpgEgidio Viganó (1920 – 1995)

• Hlavný predstavený v rokoch 1977 – 1995

  Narodil sa síce v Lombardii v Taliansku, ale kvôli dlhodobému pobytu v Čile (1939 – 1971) bol hlboko zakorenený v latinsko-americkej kultúre. Mal pevné základy položené na významných kultúrnych tradíciách a dobrú teologickú školu, a tak sa zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile ako expert, kde s vedeckou presnosťou priniesol aj svoje pastoračné a výchovné skúsenosti prežité za oceánom. 
Neskôr ako hlavný predstavený významnej rehoľnej inštitúcie bol osobitne pozorný na problémy krajín tretieho sveta. Systematicky sa delil o chlieb koncilu so svojimi spolubratmi prostredníctvom listov formulovaných ako ponuka života v Cirkvi a pre Cirkev s charizmou dona Bosca. Neprestajne sa vzdelával na významných cirkevných konferenciách v Medellíne, v Pueble, v Ríme a na rôznych synodách ako predseda Združenia hlavných predstavených. Pápež Ján Pavol II. ho spolu s ďalšími dvoma hlavnými predstavenými delegoval za člena mimoriadnej synody pri príležitosti 20. výročia Druhého vatikánskeho koncilu.
V súvislosti s týmto skutočnosťami a inými významnými zásluhami možno povedať, že úrad dona Vigana sprevádzalo to, čo sa od počiatku zdôrazňovalo v saleziánskej rodine: mať zmysel pre Cirkev a byť verný pápežovi. Toto bolo príznačné aj pre dona Bosca. Popritom don Viganó dennodenne rástol vo vernosti Bohu, k čomu bola povolávaná celá saleziánska rodina na prahu tretieho tisícročia.
Pápež ho menoval za radcu Pápežského konzília pre rodinu, konzília pre laikov a Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Bol členom Kongregácie pre evanjelizáciu národov, členom prípravného zasadania synody biskupov pre Európu a členom permanentnej medzirezortnej Komisie pre vyvážené rozmiestňovanie kléru. Dva roky bol predsedom Združenia hlavných predstavených.
Pápež ho menoval za člena na šiestich biskupských synodách konaných v Ríme v rokoch 1980 – 1994 aj na osobitných zasadaniach vo Vatikáne s kardinálmi, biskupmi a hlavnými predstavenými kvôli problémom v Strednej Amerike v rokoch 1981 – 1982. V roku 1983 sa zúčastnil na dialógu hlavných predstavených s pápežom o problémoch a perspektívach rehoľného života v Cirkvi a v roku 1986 bol pozvaný kázať duchovné cvičenia pápežovi a Rímskej kúrii.
Významný bol aj jeho príspevok na poslednej synode o zasvätenom živote. Zasiahnutý rakovinou prežil posledné mesiace života v utrpení.
Don Viganó sa spomína aj ako uznávaný autor početných publikácií teologického a duchovného charakteru.

Do našej krajiny zavítal don Viganó dvakrát, a to v roku 1991 a v roku 1994, keď saleziáni oslavovali sedemdesiate výročie ich účinkovania na Slovensku.



vecchi.jpgJuan Edmundo Vecchi (1931 – 2002) 

• Hlavný predstavený v rokoch 1996 – 2002

  Juan Edmundo Vecchi Monti sa narodil vo Viedme v Argentíne 23. júna 1931 v rodine talianskych emigrantov, ktorí sa v rokoch 1898 – 1906 vysťahovali z Talianska do Argentíny.
V súvislosti s jeho úradom hlavného predstaveného sa naňho bude spomínať ako na inovátora mládežníckej pastorácie, na jeho významné schopnosti vodcu, ktorý vie prijať, počúvať, vnímať názory, podnety a požiadavky každého. Mal silný zmysel pre otcovstvo a vernosť pôvodnej charizme zakladateľa. Bol to kompetentný animátor skupinovej práce, citlivý a otvorený na znamenia čias.
Počnúc 24. GK o laikoch don Vecchi napĺňal vzťah dôvery a prežívania s tisíckami laikov, ktorí sa rôznym spôsobom zúčastňujú na poslaní dona Bosca v službe mladým. Významná je jeho citlivosť na odkaz Druhého vatikánskeho koncilu, čím nadviazal na svojho predchodcu dona Egidia Vigana. Veril v Cirkev-spoločenstvo a v Cirkev misionársku, ktorá je v službe chudobným. Veril v Kongregáciu začlenenú do všetkých kultúr a nasmerovanú k chudobným a najviac opusteným na každom kontinente. Kto ho poznal, môže dosvedčiť, že mal veľký duchovný elán, ktorý ním hýbal a dodával mu optimizmus a nadšenie.
Don Vecchi je príkladom pevnej jednoty medzi presvedčivou duchovnosťou a pastoračnou aktivitou medzi mladými. Bol presvedčený, že iba vtedy, keď budeme mystikmi, keď budeme veriť Bohu, ktorý dáva dušu a identitu, budeme môcť odovzdávať Krista mladým. 
Ôsmy nástupca dona Bosca bol tiež mužom spoločenskej komunikácie a pastorácie, v ktoré veľmi veril a pripisoval im veľký význam. V jeho programe na šesťročné obdobie malo svoje miesto aj dimenzia komunikácie – prelínala sa so všetkými oblasťami a konkrétny charakter nadobudla napríklad aj obnovením 52 vydaní Bollettino Salesiano vo svete.
Don Vecchi bol veľmi pracovitý, muž viery osobitne verný „čítaniu“ charizmatickej prítomnosti Krista v duchovnosti dona Bosca. Bol to muž počúvania, vnímavý na modernú kultúru, ktorý veril na stretnutie viery a kultúry, laického a rehoľného života. Mal silnú schopnosť vybadať podstatu problému a rešpektovať pohľady iných. Bol animátorom s jasnými ideami, otvorenými a naozaj prežívanými. Bol schopný optimisticky naznačiť nové horizonty a dať impulzy pre stabilné projekty.


chavez.jpgPascual Chávez

• Hlavný predstavený od roku 2002

  Don Chávez je Mexičan. Narodil sa 20. decembra 1947 v meste Real de Catorce v baníckej oblasti v srdci severného Mexika. Po niekoľkých rokoch sa jeho rodina presťahovala do mesta Saltillo (štát Coahuila), kde Pascual navštevoval saleziánsku školu Colegio Mexico. Tu sa zrodilo jeho povolanie a dozrieval úmysel nasledovať dona Bosca. V auguste 1964 v Coalcalcu zložil prvé rehoľné sľuby a v auguste 1970 sa stal saleziánom s doživotnými sľubmi. Diakonát prijal 10. marca 1973 v Guadalajare. V tomto hlavnom meste štátu Jalisco, nazvanom Perla Tapatia, bol 8. decembra 1973 vysvätený za kňaza. Prvé roky svojej kňazskej služby prežíval v Chapalite (Guadalajara) v komunite mladých saleziánov, ktorí boli v procese formovania. V rokoch 1975 – 1977 študoval v Ríme na Biblickom inštitúte, kde dosiahol licenciát zo Svätého písma.
V rokoch 1980 – 1988 bol don Chávez direktorom teologického inštitútu v meste San Pedro Tlaquepaque, kde vyučoval Sväté písmo. V rokoch 1986 – 1989 bol provinciálnym radcom v provincii Mexiko-Guadalajara a v rokoch 1989 – 1994 provinciálom tej istej provincie, ktorá zahŕňa celé severné Mexiko až po hranice Spojených štátov.
V roku 1995 začal doktorandské štúdia z biblickej teológie a až po dosiahnutie titulu na Pápežskej univerzite v Salamance, býval v Španielsku v Madride-Carabanchel. V roku 1996, počas 24. GK, mu zatelefonoval hlavný predstavený don Vecchi a navrhol mu, aby sa stal regionálnym radcom pre región Interamerica, a to napriek tomu, že nebol regulárnym členom kapituly. Návrh prijal a presunul sa do hlavného domu, kde pracoval až do svojho zvolenia za hlavného predstaveného kongregácie.
Materinským jazykom dona Cháveza je španielčina, ale plynulo rozpráva aj po anglicky a taliansky, rozumie aj po nemecky, francúzsky a hebrejsky.
Ľudia, ktorí ho poznajú a pracovali s ním, ho definujú ako človeka inteligentného a racionálne založeného, ako človeka dialógu, ktorý hneď čelí problémom bez toho, žeby ich odďaľoval na neskoršie. Je schopný hneď zachytiť problematické záležitosti a čeliť im už na začiatku. S húževnatosťou a vytrvalosťou vie zaangažovať zainteresované stránky a viesť ich k črtajúcim sa riešeniam. Je hlboký a praktický. Všetky svoje študijné záväzky splnil v primeranom čase a bez väčších problémov dosiahol očakávané výsledky.
Má hlbokú biblickú kultúru a značný zmysel pre skutočnosti, čo ho robí praktickým človekom, mužom činu. Je to syn latinsko-americkej kultúry a tá vplýva na jeho vnímanie ľudského života i každodennú skutočnosť. V prospech toho svedčí aj nadšenie, s akým konsolidoval a upevňoval dielo v priekopníckych oratóriách v Tijuane v Mexiku, ktoré začal jeho predchodca don Humberto Maneses. Bola to služba tým najbiednejším a odsunutým na okraj spoločnosti.
Aj keď nikdy nemal priame pastoračné úlohy medzi mladými, nechýbal mu saleziánsky zmysel pre kontakt s chlapcami, v prospech ktorých uskutočňoval svoje poslanie ako zodpovedný za mexicko-guadalajarskú provinciu. Mladí, s ktorými priamo pracoval, boli saleziáni v etape teologickej formácie v Tlaquepaque. Im odovzdával svoje hlboké znalosti Biblie aj saleziánske nadšenie pre mládež.
Ako regionálny radca animoval región pozostávajúci zo 14 provincií, ktorý bol čo do kultúry, spôsobu života ľudí, rehoľníkov, teda aj saleziánov, naozaj pestrý. Zahŕňal národy Severnej a Strednej Ameriky, Karibské ostrovy a národy spod Ánd (Kolumbia, Venezuela, Ekvádor, Peru a Bolívia). Animácia, ktorú vyvíjal, dosahovala stanovené ciele a darilo sa mu spájať veľkú mnohorakosť regiónu. Počas šiestich rokov, keď vykonával túto službu, navštevoval každú provinciu aspoň raz za rok.
V roku 2002 ho 25. generálna kapitula zvolila za deviateho nástupcu dona Bosca, a tak sa stal hlavným predstaveným veľkej celosvetovej saleziánskej kongregácie a rodiny.

Na Slovensko zavítal don Pascual Chávez v dňoch 12. – 15. novembra 2005 a navštívil Košice a Bratislavu.

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk