|
(Amsterdam 29. januára 2011) - Keď som sa dozvedel, že moja „poslušnosť“ znela misie v Holandsku, zostal som prekvapený. Nemohol som nič povedať, bol som prekvapený. Mnohí mi hovorili, že Holandsko nie je vhodným miestom pre mladého klerika ako som ja. Bol som prestrašený počúvajúc rôzne poznámky ohľadom náboženskej situácie v Európe a zvlášť v Holandsku. Mal som strach, že nevydržím dlho.
To, čo hovorili, je pravda. Z ich uhla pohľadu: veľké výzvy sú pred nami. Predsa len, ak sa im chceme vyhnúť a rezignujeme, kto bude kráčať s mladými na ich duchovnej púti v tomto svete? Možno, že slovo “duchovný” nie je zaujímavé pre našich mladých, to je fakt. Mladým duchovno chýba alebo dokonca im bolo ukradnuté z ich životov. Nikdy si toho nebudú vedomí, ak im pravda, niekto neukáže tento vzácny poklad.
Naše šťastie v tomto živote nie je nikdy dokonalé bez Boha. Boh je jediná radosť, ktorú človek môže mať. Pretože on sám je radosť. Ak je Boh radosť a miluje týchto mladých, kto som ja, aby som negatívne odpovedal na jeho vôľu? Ak je jeho vôľa, že mám byť tu, musím zostať a byť sám sebou. Možno neurobím všetko to, čo by som spravil na inom mieste, no byť znamením Božej lásky na tomto mieste je už aj tak veľká výzva.
Tu... je ťažko a bolestne; zdá sa, že naše námahy budú bezvýsledné. To čo očakávame sa zdá nedosiahnuteľným. A vyvstávajú obvyklé otázky: prečo to musím robiť? Prečo musím byť tu? Nie je nádej... Hľa, vyjadrenia nespokojnosti a znechutenia. Prečo máme takéto pocity? V skutočnosti, nedostatok viery je odpoveďou.
V týchto situáciách je veľmi dôležitý komunitný život. Pocit, že som prijímaný a že som časťou komunity, je skutočne dôležitý alebo dokonca mohol by som povedať, že je dychom saleziánskeho misionárského života. Po tom všetkom, sme komunita!
My, misionári, často vyžadujeme, aby sa komunita o nás starala, pretože sme sa znovu stali akoby “deťmi”, ktoré sa musia naučiť všetko v tejto novej kultúre. A to je pravda! No aj tak, nedostatok komunikácie a otvorenosti zo strany nového misionára, ako aj zo strany komunity, by mohli zničiť dobré úmysly všetkých.
V tomto krátkom zamyslení, by som chcel poďakovať mojej komunite, že mi pomohla cítiť sa ako doma a prejavila mi dôveru v podelení sa so mnou o saleziánske poslanie, v tejto milovanej krajine.
klerik Andreas Jebarus z Indonézie, misionár v Holandsku
prebrané z časopisu misijnej animácie „Cagliero 11“ č. 24/2010
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Prihláste sa, alebo sa registrujte. |