Nech si svet kričí koľko chce, nech kritizuje a šomre na dobro. Vy si to bez znepokojenia vypočujte a v dobrom verne a statočne vytrvajte.
Linky
| Laco Miko: Musíme mať akoby modrú krv |
| Správy - Rozhovor | ||||
|
Laco, pôsobil si v Afrike. Kde presne? V Keni, v saleziánskom centre Langata. Venovali sme sa deťom, ktoré polícia našla na ulici a dala ich k nám. Boli u nás akoby na pozorovaní a ak po niekoľkých mesiacoch bolo jasné, že sú formovateľní, idú do Bosco Boys. To je tiež na našej ulici. Sú tam totiž tri saleziánske domy vedľa seba. Čo prvé ťa prekvapilo na Afrike, keď si prišiel do neznámeho prostredia? Domáce deti tam chodievajú bosé. Stačí, aby som mal tenisky z tržnice a už som pre nich bohatý. Na našom dvore sa hrávajú deti z ulice. Keď sme začali chodiť do školy, kričali na nás ,,Muzungu hi!“, čo znamená: ,,Beloch, ahoj“. Prišiel som teda k nim a oni: ,,Ty máš topánky!“ a hneď si na mňa spravili vlastný názor. Oni tam chodia bosí, ani pri futbale nie sú obutí. Vraj tam saleziáni chodievajú aj do väzenia... Naša misia je aj v Kabete, čo je detské väzenie. Spolu sú tam chlapci a dievčatá, veľké je to asi ako ihrisko na Miletičovej. Deti sa tam dostali buď pre krádež alebo ich našla polícia na ulici. Sú aj prípady, že ich tam nechajú rodičia, lebo sa o nich nechcú, prípadne nevedia postarať. Väzni nechodia nikdy domov, sú tam celý čas. Niektorí z nich sú aj vrahovia, pritom sú len deti. Samozrejme, pýtali sa, aký je život u nás, dokonca aj či máme tuberkulózu. Chcú vedieť, koľko kmeňov je na Slovensku, fascinuje ich biela pokožka a vravia, že keď máme zelené žily, musíme mať akoby modrú krv. Domáci nemajú ani potuchy, čo je zdravotné poistenie. Chlapci sa zaujímajú o Európu, pre nich je ako zasľúbená zem. Ich túžbou je dostať sa na náš kontinent. Vnímal som to aj keď ma predstavovali. Hneď sa ma pýtali, čo som prišiel robiť. Odpovedal som, že som prišiel slúžiť. Niektorí mali pocit, že som doniesol aj peniaze z Európy. Cítiť, že nás vnímajú ako bohatých, skrátka ľudí z Európy. Pýtajú sa ma na osobné veci. Aj dospelí majú pocit, že „biely“ je niečo viac? Áno, potvrdilo sa to aj u bežných ľudí. Tvrdia, že nám dal Boh narodiť sa ako belochom a dávajú nám to aj pocítiť. Napríklad aj denne cestou do školy v hromadnej doprave. Emhádečka – to sú u nich také deväťmiestne autobusy. Pýtajú od nás aj dvojnásobok cestovného, preto sa vždy pred nástupom do ,,matatu“ musíme dohodnúť na cene. Cesta trvá asi pol hodinu, ale je to zaujímavé cestovanie. Keby ste to videli, ani by ste si do toho dopravného prostriedku nesadli. Šofér musí prísť a zvonku otvoriť dvere, sedačky nie sú prichytené, zadný kufor je otvorený... V Nairobi takto funguje celá doprava. Matatu sú súkromné a na zastávkach sa bijú o cestujúcich.
Cieľom misie v Langate však nebolo iba hrať sa s nimi... Samozrejme, pripravujeme pre deti rôzne hry, učíme ich aj piesne, ale majú aj katechézy – kombinujeme to. Je to však taká masovka, všetci sú spolu, je ich tam 60, možno 70. Ako tam funguje saleziánska komunita? V Langate je najväčšia saleziánska komunita v Afrike a je to jediné miesto pre päťdesiatku saleziánov v Afrike, kde sa študuje teológia v angličtine. Na vedúcich postoch sú tam prevažne bratia z Indie, ale aj Íri či Taliani... Mávame klasické upratovanie, na saleziánskych školách známe ako rajóny či služby v kuchyni. Ani jeden deň nechýba v programe adorácia. Aj tam majú saleziáni také dobré meno ako na Slovensku? Susedia, ale aj ostatní miestni nám hovoria ,,Čau don Bosco“. Pre nich slovo salezián nič neznamená. Ale je to pekné oslovenie, pripomínajú nám, že máme byť ako don Bosco. Môj žalúdok prežíval inkulturáciu. Na obed aj na večeru sme mávali stále bielu ryžu, vždy na ten istý spôsob, k tomu omáčka a ugali – niečo ako krupica, biela polenta. Niekedy si k ryži dajú ich omáčku či horkú varenú zeleninu. Ja si však dávam iba ryžu, pre alergiu si musím dávať pozor, čo jem. Čo ťa najviac prekvapilo na ich kuchyni? Napríklad to, že domáci nepoužívajú príbor. Skvelé je, že v záhrade máme banány, ananásy kupujeme v množstvách ako na Slovensku zemiaky. Je tam toho veľa. Tvoj denný program? Bol som tam šesť mesiacov. Denná náplň bola škola. Študoval som angličtinu, veľa rehoľníkov chodí tam chodilo práve kvôli jazyku. Popoludní rajóny, čiže sme upratovali, potom štúdium, šport a anglická svätá omša. Podvečer býval spoločný ruženec a adorácia pre celú komunitu. Po duchovnom programe nasledovala večera a to teda dosť dlhá. Africká duša je veľmi radostná, všetko tam spievajú, počas liturgie tancujú. Kázne majú oveľa dlhšie ako my, ale nie až také kontemplatívne ako u nás. Pred svätou omšou idú pred kňazom tanečníci a sprevádzajú aj celú liturgiu, napríklad úkon kajúcnosti či obetovanie. Spomínam si na polnočnú svätú omšu na Vianoce. V Makuyu trvala štyri hodiny, bolo vyše dvadsať stupňov. Na Pannu Máriu Bohorodičku sme robili procesiu. Socha bola na traktore, celá farnosť šla za ním, peši do sedem kilometrov vzdialeného pútnického miesta. A keď sme prišli, mali sme svätú omšu. Úplne normálnu, okolo dvoch hodín. V Pakistane si od začiatku júna. Tvoje prvé dojmy? Keď som sa to dozvedel, bol som preľaknutý. V kútiku srdca som dúfal, že predstavení si to ešte rozmyslia. Postupne, keď som písal bratom do Quettym a zistil som, že je to blízko hraníc s Afganistanom a sú tam iba dvaja – Talian a Argentínčan. Upokojil ma, vraj sa nemám báť, že don Bosco je v Pakistane veľmi obľúbený. V meste je stredná škola, mal by som tam pôsobiť. Komunikuje sa v angličtine, na škole je však domorodý jazyk urdu a budem sa ho učiť. V celom Pakistane sú len piati saleziáni a diela patria pod Filipíny, pretože vzťahy s Indiou sú napäté. Pred záverom nám ešte prezraď, ako sa vôbec v tebe zrodila túžba po misiách... Snažím sa byť učeníkom a vnímať, čím ma môžu domorodí obohatiť. Je mi jasné, že pre celú našu kultúru môžu byť prínosom. Mohli by sme sa od nich učiť predovšetkým otvorenosti voči životu. Vedia sa z neho tešiť. Všetkým si prajem, aby sme vnímali život ako dar a vedeli prijať druhých takých, akí sú. Uvedomil som si, že bieda je hrozná vec, ale oveľa horšie je vo vojne. Mal som možnosť žiť v meste, kde je vojna a pochopil som, čo znamená pokoj. Preto prosím o modlitby za pokoj a za Keňu, kde si ľudia nemôžu zarobiť na denný chlieb. Boja sa vyjsť z domu a sú odkázaní čakať na pomoc. Rozhovor pripravil Rasťo Hamráček Foto: archív Laca Mika
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Prihláste sa, alebo sa registrujte. |
||||















