Dejiny koadjútorov

(spracované podľa prednášky dona Alda Girauda, máj 2006, Žilina)

Obraz saleziána koadjútora podľa don Bosca

Treba sa vrátiť ku koreňom dona Bosca, kedy začal vytvárať saleziánsku spoločnosť s chlapcami, ktorých mal v oratóriu. V tej danej chvíli vôbec neexistoval problém, či kňaz alebo laik, ale skôr bolo cítiť silné poslanie vychovávať mladých. To, čo držalo pokope skupinku mladých chlapcov nebol ani tak ideál rehoľníka, ale práve cieľ vychovávať. Všetci boli okúzlení postavou dona Bosca. Cítili sa, že môžu spolupracovať s ním a niesť ďalej jeho myšlienku. A don Bosco ich formoval tým, ako rôzne vyjadroval svoju lásku k mladým. Cez vzdelanie, cez odbornú prípravu na prácu, cez katechizmus, cez náboženskú výchovu, duchovné vedenie. Práve cez výchovu sa aj chlapci stávali svätými. 

Čiže na začiatku našej kongregácie stojí niečo odlišné ako u iných kongregácií. Pre ne to bol skôr obraz ideálneho rehoľníka, ktorý sa odovzdal Bohu, obraz spojený s misionárskym poslaním, ako napríklad u verbistov. Na začiatku našej saleziánskej spoločnosti sú mladí, ktorých treba milovať, ktorých treba spasiť, a ktorým treba pomáhať výchovou, aby z nich boli dobrí kresťania a dobrí občania. Čiže musíme mať vždy na pamäti tieto prvky: don Bosco nikdy teoreticky nezadefinoval identitu saleziána, čo je podľa mňa veľká výhoda. Pretože my sa máme identifikovať s donom Boscom, s jeho spôsobom výchovy a s jeho poslaním, ktoré je zamerané na mladých. Na základe tohto historického momentu môžeme rozvíjať ďalšie diskusie a rozhovory.

Prvá fáza 

Sú to začiatky, kedy bola identita saleziána ešte veľmi hmlistá. Slovo koadjútor, pomocník, označovalo všetkých tých, ktorí pomáhali v oratóriu. Teda aj kňazov, aj panie, všetkých. Tento pojem sa až postupne začal vzťahovať na laikov, ktorí pomáhali saleziánom v rozličných sektoroch, ako napr. všeobecné služby v dome, administrácia Katolíckeho čítania, či predovšetkým dielne.

V saleziánskom archíve je jeden veľký zväzok – matrika. Od roku 1848 sú v nej zapísaní všetci, ktorí prišli do oratória. Prvý, pod pojmom koadjútor, je Alessio Peano, ktorý prišiel do oratória v roku 1854, o rok odišiel. Mal asi 34 rokov. Ďalším bol Giovanni Occhiena, mal 24 rokov, Giacommo Davide 30 rokov, Giovanni Febraio 17 rokov, ... no títo všetci sa zdržali len krátko, iba pár mesiacov.

V roku 1856 sú zapísaní v matrike dvaja koadjútori. V roku 1857 sú zapísaní ďalší dvaja koadjútori. Pripomeňme, že saleziánska spoločnosť v tom čase ešte neexistuje. 

V roku 1868 z 366 osôb, ktoré vstúpili do oratória je 242 zapísaných ako študenti, 86 ako remeselníci, 19 ako koadjútori, 9 ako klerici, 4 kňazi a 6 nie sú zaradení. Saleziánska spoločnosť už existuje deväť rokov, niektorí z koadjútorov sú saleziánmi, niektorí nie. 

Druhá fáza

V rokoch 1859 – 1960 už oficiálne funguje Saleziánska spoločnosť a tu sa začínajú objavovať saleziáni koadjútori. Konkrétne 2. februára 1860 je prijatý prvý salezián koadjútor Giuseppe Rossi. Narodil sa v roku 1835, v oratóriu mal úlohu hospodára. V roku 1860 skladá sľuby na tri roky a potom večné sľuby v 1868. Zomrel ako salezián v roku 1908. Je prvým a teda „patriarchon“ všetkých saleziánov koadjútorov. Predtým zložili sľub viacerí, ale po čase odišli. Jozef Gaia a šľachtic Federico Orilie. Tomu Federicovi don Bosco zveril celú tlačiareň a keďže mal brata kardinála, vyslal ho do Ríma ako protektora Saleziánskej kongregácie, ktorý vyjednáva so svätou stolicou. Lenže brat ho prehovoril, aby sa stal jezuitom. Don Bosco bol z toho veľmi sklamaný. Videl v ňom práve model koadjútora, ktorý má aj postavenie, ktorý vedel jednať na vysokej úrovni. Jeho odchod mal negatívny dopad na celkový obraz na koadjútora.

V 1873 skladá sľuby Andreo Pelezza, ktorý zomrel v roku 1905; a potom ďalší dôležití Pietro Enria, Giuseppe Buzetti, ktorý bol s donom Boscom od začiatku. Nestal sa hneď saleziánom, no vždy don Bosco ho považoval za muža dôvery. Potom Mercello Rossi, ktorý zomrel v roku 1903. A slávny učiteľ hudby Giuseppe Dolianni (zomrel ruku 1934). 

Tieto osoby boli veľmi dôležité pre rozvoj identity saleziána koadjútora i celej spoločnosti. Niektorí ako architekti a inžinieri postavili saleziánske domy, iní boli veľmi dôležití pre vzťahy s civilnými inštitúciami a vládou. Mohlo to tak byť aj preto, lebo v časoch antiklerikalizmu, ľudia rozlišovali medzi koadjútorom a kňazom bezprostredne. Kňazi mali reverendu, bolo ich vidieť na kilometer, a ľudia a mladí od nich utekali. Koadjútor bol zase pán príjemného vzhľadu, ktorý mohol ísť do hocijakého prostredia, aj antiklerikálneho, bez toho, aby voči nemu mali nejaké výhrady. A toto bolo extrémne dôležité pre vzťah saleziánskej spoločnosti s civilnou spoločnosťou. 

Napríklad organizácia takých veľkých vecí, ako boli misijné cesty. Takisto, čo sa týka škôl, pretože školy boli veľmi dôležité pre rozvoj, tak v Európe, ako aj na misiách v Amerike. Saleziánske školy sprevádzali priemyselný rozvoj niektorých oblastí, pretože pripravovali naozaj robotníkov do priemyslu. A teda starosťou saleziánov koadjútorov, ktorí boli riaditeľmi týchto škôl, bolo vytvoriť vzťahy medzi vznikajúcim priemyslom a ich školou. Tak bola škola na úrovni nových technológií. A potom títo koadjútori sprostredkovali zaradenie svojich žiakov do nových prostredí. Aj preto bol o tieto školy veľký záujem. Bolo totiž známe, že kto tam vyštuduje, môže kvalifikovane a dobre pôsobiť v nových prostrediach. Ale dôležitosť riaditeľov škôl bola aj iná. Ich žiaci ich moderne povedané „žrali“, pretože ich videli ako ideálnych kvalitných mužov a aj ako profesionálne vzdelaných. Teda poskytli im vzor nielen jednoduchého robotníka, ale človeka na vyššej úrovni. Na základe týchto vzorov, ktoré im dávali saleziáni koadjútori, sa chlapci ľahko zamestnávali aj vo vyšších sférach, kde sa niečo tvorilo. 

Mali sme veľa koadjútorov, ktorí vymysleli nové technológie. Zvlášť v kníhviazačstve a strojárstve. V roku 1870 bolo saleziánov koadjútorov 23, čiže 28% z celkového počtu saleziánov (jedenásť rokov existencie spoločnosti). Kňazov bolo 26, klerikov 72. 

V roku 1870 stúpol počet koadjútorov na 182, čiže na 33%, čo bol najvyšší bod, ktorý sme už potom nikdy nedosiahli. A týmto sa vysvetľuje, prečo sa don Bosco a jeho spolupracovníci usilovali o vzrast saleziánov koadjútorov. 

Don Bosco mal veľa krát príležitosť, kedy sa mohol vyjadriť o identite saleziána koadjútora. Raz remeselníkom na večernom slovku 31. marca 1876 poveda: „Verím, že všetci viete, čo je kongregácia svätého Františka Saleského. Tá sa nezrodila iba pre kňazov, alebo študentov, ale aj pre remeselníkov. Kongregácia je spoločenstvo kňazov, klerikov a laikov. Laici, predovšetkým remeselníci.“ Vidíme teda, že je tu spojenie medzi situáciou, ktorá vtedy bola, pretože neexistovali nejaké priemyselné školy. Krajčíri, stolári, obuvníci, klobučníci, tlačiari, atď... Don Bosco ďalej hovorí chlapcom, a chce vzbudiť laické povolania: „Všimnite si, že medzi členmi spoločnosti nie je žiadne rozlišovanie, všetci sa vnímame ako bratia.“ Nemali problém rozlišovať sa kto je klerik, kto koadjútor a kto kňaz. Ale oveľa viac medzi nimi prevládal hlboký zmysel bratstva. A potom naliehavosť práce medzi mladými – vychovávať, formovať a zachraňovať mladých. Najviac práce bolo zameranej na ľudové vrstvy, na mladých učňov. Preto sa myslelo, že kňaz je viac menej pre duchovnú formáciu, a profesionálna, konkrétna práca bola zverená saleziánovi koadjútorovi. Jednoducho povedané, vidíme, že naša spoločnosť je odrazom spoločenskej situácie, ktorá bola úzko spojená s ľudovými vrstvami. Saleziáni mali skôr chuť byť medzi bežnými ľuďmi, skôr sa odlišovať od diecéznych kňazov a iných rehoľných spoločností. Predstavovali sa ako kňazi, ale takí iní, a boli spokojní, keď im hovorili „vy ste iní, ako my“. Podľa mňa to bolo obdobie, kedy sa kňaz viac snažil identifikovať práve s koadjútorom, než s nejakým diecéznym kňazom. 

Čiže cieľ formovať dobrých občanov a dobrých kresťanov bol skôr zameraný na poradie čestný občan a dobrý kresťan. A zdalo sa, že saleziánske poslanie vystihuje lepšie salezián koadjútor. Toto je práve ten bod, ku ktorému sa treba vrátiť. Teraz  predbehnem.

Tretia fáza

Prejsť to celé a v pokoji. Od rokov, v ktorých bol koadjútor vnímaný s veľkou silou, (zhruba od blahorečenia dona Bosca v roku 1929 až po začiatok 70-tych rokov). Vtedy bol v Amerike aj v Európe veľký bum technického rozvoja a saleziánske školy zažívali najväčší rozkvet. A s nimi aj koadjútori; dávalo im to silný zmysel ani nie tak ich identite, ako skôr ich profesionalite. A tá bola potom aj príčinou ich silnej identity. Začiatkom 70-tych rokov, po Druhom vatikánskom koncile, sa postava kňaza akoby nakazila, kňaz sa zlaicizoval, dal si dole reverendu, kolárik a nechcel sa vidieť medzi mladými ako kňaz. V tomto období počnúc Francúzskom, Belgickom, Talianskom sa saleziánski kňazi začali laicizovať a „kradnúť“ identitu saleziánovi koadjútorovi. Koadjútor sa dostal do krízy, pretože sa pýta, čo mňa kvalifikuje, ako saleziána? 

Ako som už povedal, je to problém celej kongregácie, lebo to ona má krízu. Pretože, zatiaľ čo sa kňaz navonok laicizuje a kradne tým vlastne aj profesionalitu koadjútorom, lebo máme kňazov, ktorí vyučujú v školách, sú inžiniermi, atď... Zároveň sa kongregácia aj sklerikalizoval. Z pozície, kedy sa nachádzala ako taký most medzi Cirkvou a svetom, kde najbližším pilierom k svetu bol koadjútor, pilierom k Cirkvi bol kňaz, a títo dvaja vytvárali spomínaný most, sa dostala do pozície, kedy sa kňaz skoro úplne preniesol do sveta. To kongregáciu ešte viac sklerikalizovalo. Premnožili sa napr. farnosti, predtým sme ich toľko nemali. Niektoré provincie sú prevažne zložené z fár a už sa potom nedá poriadne rozlíšiť, ktorý kňaz je diecézny a ktorý je salezián. No a na druhej strane je stále viac kňazov, ktorí prebrali paradoxne úlohu koadjútorov. Takto sa po koncile v kongregácii udiala akoby taká schizofrénia, rozpoltenosť identity. Napr. Poľsko, ktoré má v štyroch provinciách do desať koadjútorov a saleziáni tam majú skôr identitu diecéznych kňazov. A mnohí z nich sa stali saleziánmi preto, aby sa mohli stať kňazmi. Aj štýl, ktorý majú, je skôr utiahnutý pred dvorom, kde sa hrajú chlapci. Majú svoje kafejky a vytráca sa snaha ísť medzi mladých. Majú štýl farára a to je problém. Tu je identita chorá, lebo to nie je identita našej kongregácie.

 

Formácia v histórii

V roku 1886 sa vytvoril oddelený noviciát. Vznikol na základe napätia medzi arcibiskupom Gastaldim a donom Boscom. Aj Svätá stolica tlačila na to, aby don Bosco oddelil novicov od ostatných chlapcov. Tým, že sa zvyšovali povolania jedných aj druhých, kolerikov i koadjútorov, vytvoril sa dvojitý – oddelený noviciát. Až do takej miery, že sa vytvorila až kontra pozícia medzi koadjútormi a klerikmi. A predovšetkým koadjútor prešiel od jednoduchého remesla až po vysokú technológiu. Až don Ricaldone, ktorý dosť pracoval v týchto odborných školách, noviciáty naspäť zjednotil. Povedal: „Nie, musíme zjednotiť noviciáty, lebo je iba jeden salezián.“ Aj don Albera, aj don Rinaldi naliehali na tú základnú identitu. V júli 1948, kedy spoločnosť tri roky po vojne znovu rozpútala otváranie domov, a nastal aj prísun povolaní, don Ricaldone založil skupinu koadjútorov, ktorá vydávala časopis Salezián koadjútor. Bol to veľmi zaujímavý časopis, lebo mal jednu časť, ktorá sa venovala identite a formácii saleziána koadjútora a všetko ostatné bolo venované jednotlivým odbornostiam. V tomto časopise bola prvá definícia saleziána koadjútora. Dovtedy sa hovorilo – koadjútor salezián a pre kňaza – salezián. A don Ricaldone povedal: „Najprv sme všetci saleziáni a potom sme kňazi alebo koadjútori. Táto prvá definícia hovorí: Salezián koadjútor, keď ho vidíme zvonku, je laik, ktorý je oblečený ako človek strednej vrstvy, ale kto sa k nemu priblíži, nájde v ňom dobrého kresťana a kto sa stane jeho priateľom, objaví v ňom rehoľníka. A toto je zaujímavé, pretože vidíte, že ten laik je postavený akoby proti klerikovi. Nie je nejaký klerikál, ale dobrý kresťan. Definícia pokračuje. Jeho stav je akýmsi hybridom medzi svetským a rehoľným. Je to stav založený na sľuboch podľa troch evanjeliových rád, ale bez nejakých tradicionálnych foriem v nepodstatných veciach, pre ktoré by v dnešnom čase plnom predsudkov, laická spoločnosť koadjútora vyčlenila. Napr. františkánsky brat mal  habit a pred svetom sa javil ako rehoľník a svet sa k nemu tak aj správal. A don Bosco to chcel tak, aby koadjútor mal prístup kdekoľvek, kde je možné mať zdravý vplyv, aj na prostredia, aj na osoby, ktoré keby vedeli, že je rehoľník, držali by si odstup. Čiže vidíte ten obraz, ktorý som vám hovoril o tom moste, ten pilier klerika a toho laika je tu znova vysvetlený. 

V klasických školách boli vždy prítomní koadjútori: zdravotníci, sekretári, hospodári, technický chod domu. Títo koadjútori boli iní, ako koadjútori, ktorí boli majstri v dielni. V technických školách bol najdôležitejšou osobou koadjútor. Kňazi tam vykonávali iba pastoračnú časť. V oratóriách to bolo iné. A v misiách mal koadjútor ešte dôležitejšiu úlohu. Bol skôr organizačný typ. Koadjútor tam organizoval niekedy celý život v dedine, stavby budov a iné. No najviac koadjútorov bolo v odbornej oblasti. Koadjútori – majstri, odborníci mali najväčší úspech v období po blahorečení dona Bosca. No boli viazaní na typ diela. Potom, keď prišla kríza týchto škôl v Európe, do krízy sa dostala aj táto skupina koadjútorov. K tomu sa pridávala aj celková kríza povolaní  v Cirkvi. Hlavne na západe, ktorý bol laicizovaný. Po kríze zostalo mnoho veľkých domov, ktoré treba vynovovať, čo zabezpečujú už noví bratia. To bol problém na západe. Vo východnom bloku, to vy najlepšie viete, spolubratia za komunizmu pôsobili šikovným spôsobom. Napr. koadjútor Juraj Kaščák, ktorý konal naozajstnú pastoračnú prácu. Celkovo to boli silné osobné vzťahy, silná formácia v skupinách, duchovné cvičenia, duchovné vedenia, formačné stretnutia.

Realita na Slovenku vychádza z reality koadjútorov, ktorí žili za komunizmu, a bolo ich málo. Treba na základe saleziánskych koreňov vybudovať identitu saleziána koadjútora pre nové časy. Treba sa zamyslieť nad identitou saleziána, ktorú mal don Bosco a nad tým, čo nám ponúka história, i nad situáciou mladých – sociálna situácia, ekonomika, priemysel, a s oduševnením a s radosťou treba ísť vpred.

Strážcami saleziánskej identity v čistom holom stave sú práve koadjútori, lebo sa nestrácajú v tom klerikálnom, ani mníšskom, ale sú si vedomí, že musia stáť v tom priemyselnom, podnikateľskom svete s mladými, v modernosti, a v týchto podmienkach výchovnou a pastoračnou činnosťou pripravovať mužov a ženy na život. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk