Svätý Jozef Cafasso

Nič nezaložil ani nevybudoval, ale vychoval zakladateľov a budovateľov. Od katedry a zo spovednice formoval majstrov viery, mužov a ženy plných Boha potrebných pre Cirkev jeho čias, ale aj potom. Keď nebol v škole alebo v kostole, bolo ho možné nájsť vo väzení medzi odsúdenými.

Jozef Cafasso sa narodil v Taliansku v Castelnuovo d’Asti 15. januára 1811. Navštevoval mestské školy v rodnom meste a potom odišiel do seminára v Chieri pri Turíne. Don Bosco ho po prvýkrát stretol ešte ako seminaristu v prvom ročníku v Morialde, kde všade bolo plno zábavy, kaukliarov, hier a predstavení, kým on čakal na otvorenie kostola. V seminári medzi spolužiakmi nevynikal žiadnymi špeciálnymi schopnosťami, jeho postava bola viac neschopná ako schopná: malá postava, pokrivená chrbtica vďaka posunutým stavcom.

Bolo v ňom ťažko vidieť budúceho veľkého kazateľa, lebo jeho hlas bol veľmi tichý. Kňazom sa stáva už v 22 rokoch s dobrými teologickými základmi. Vstupuje do „Cirkevného konviktu“ v Turíne k teológovi Alojzovi Gualovi, kde si novokňazi prehlbovali teologické štúdiá a oblasť morálky. Okrem toho mali pastoračnú prax v kňazskej službe, tým že pracovali v nemocniciach, útulkoch a väzniciach. Don Cafasso vstúpil do konviktu ako žiak a už z neho nikdy neodišiel, stal sa z neho učiteľ morálky, duchovný vodca a rektor.

Aj keď má slabučký hlas, napriek tomu ho pozývajú kázať na rôzne miesta. Rozpráva veriacim v „misiách“ a kňazom na duchovných cvičeniach. Inšpirovaný morálkou Alfonza z Liguori, so svojou citlivosťou na osobu, vyučuje morálku a snaží sa tak bojovať proti každému druhu jansenistického rigorizmu, ktorý bol v tom čase ešte veľmi rozšírený a mnohých znechucoval v duchovnom živote. Kňazov učil, ako majú predstavovať vieru v pokoji a v dôvere, bez toho, že by porušil nejakú dogmu a ukázal im ako pochopiť neistých a zblúdených.

Mladý Ján Bosco ho pýtal o radu: chcel by ísť na misie, ale tu a tam má veľké množstvo ponúk a úloh… Cafasso odpovedá don Boscovi, ktorý ho neskôr definoval ako „model kňazského života“, jasne a krátko: „Tvoje misie sú Turín.“ Je to hlavné mesto Piemontu s množstvom mládeže, ktorá je opustená, zanedbaná, nevie čítať, písať, je využívaná, nenávidená políciou. A tak mu pomáha v jeho začiatkoch, nájde mu miesto pre jeho prvých chlapcov a bráni ho pred útokmi tých, ktorí ho nechápu.

Chodia sa za ním radiť odchovanci, ktorí sa stali biskupmi a kardinálmi. Niektorí šľachtici mu dali návrh, aby kandidoval do Parlamentu. Jeho odpoveď bola: „Ale pri poslednom súde sa ma Pán opýta, či som bol dobrý kňaz a nie dobrý poslanec.“

V Turíne je obľúbený a populárny pre jeho dielo medzi väzňami, ktoré nespočívalo len v návštevách, dobrých slovách a v cigaretách, ale zahŕňalo pomoc rodinám a pomoc po prepustení, aby sa väzni opäť nedostali do ťažkostí. Zahŕňa extrémne dlhé hodiny prežité s odsúdencami na smrť v momentoch beznádeje a na ceste k popravisku. Krehký kňaz sa nikdy neodvráti od zomierajúcich, s ktorými sa rozpráva až po šibenicu, pripravený pokľaknúť si vedľa mŕtvych a zahrnúť ich materskými gestami lásky, požehnať ich a do ucha im šepkať posledné slová nádeje a ľútosti.

Zomrel v Turíne 23. júna 1860. So súčasníkmi don Boscom a Jozefom Cottolengom patrí k trom najznámejším svätcom Turína 19. storočia. Pápež Pius XII ho svätorečil v roku 1947 a vyhlásil ho za patróna väzňov.

Duchovné čítanie

Žiadosť arcibiskupovi

Roku 1840, rok po smrti Luigiho Comolla, som prijal tonzúru a štyri nižšie rády. Bolo to v treťom ročníku teológie.Hneď potom som začal premýšľať, či by som nemohol študovať cez prázdniny a tak preskočiť jeden rok. V tom čase sa to povoľovalo len veľmi zriedka. Nepovedal som nikomu ani slovo a osobne som zašiel za arcibiskupom monsignorom Fransonim. Požiadal som ho, či by mi nedovolil študovať látku štvrtého ročníka v lete, aby som mohol skončiť päťročné teologické štúdiá v školskom roku 1840-1841. Ako dôvod som udal vek. Mal som už 24 rokov.Arcibiskup ma prijal láskavo. Pozrel si výsledky mojich doterajších skúšok a dovolil mi to pod podmienkou, že do novembra porobím všetky skúšky za štvrtý ročník. Skúšať ma mal teológ Cinzano, castelnuovský farár.Za dva mesiace intenzívneho štúdia som sa pripravil, urobil som predpísané skúšky a bol som pripustený k subdiakonátu.

Myšlienka, ktorá vzbudzuje strach

Keď sa vraciam v myšlienkach k tomuto rozhodnému kroku svojho života, som presvedčený, že som nebol dostatočne pripravený. Chýbali mi daktoré potrebné pozitívne vlastnosti. Keďže som nemal nikoho, kto by sa bol priamo staral o moje povolanie, šiel som sa poradiť s don Cafassom. Povedal mi, aby som sa nebál a šiel ďalej a dodržal svoje slovo.

Na desať dní som sa utiahol do turínskeho misijného domu, aby som si tu v tichosti vykonal duchovné cvičenia. Urobil som si všeobecnú spoveď, preskúmal som celý svoj život, aby som sa mohol spýtať spovedníka, či som súci zaviazať sa navždy. Túžil som ísť ďalej, no chvel som sa pri myšlienke, že sa mám zaviazať na celý život. Preto som sa nechcel rozhodnúť vykročiť na cestu kňazstva bez úplne pozitívneho odporúčania spovedníka.

Od tej chvíle som sa usiloval zo všetkých síl zachovávať don Borelovu radu: «Povolanie sa zachováva častým prijímaním a v tichom sústredení pred Pánom. Tu sa formuje pravý kňaz.»

Vrátil som sa do seminára a dal som sa zapísať do piateho ročníka. Bol som vymenovaný za asistenta. Bola to «najvyššia funkcia», akú môže zastávať úbohý klerik.

!19. marca 1841 som prijal diakonát a 5. júna som bol vysvätený za kňaza. Deň, keď som mal definitívne opustiť seminár, bol dňom smutným. Predstavení ma mali radi a dávali mi to najavo pri každej príležitosti.

Veľmi dobre som vychádzal so svojimi spoločníkmi. Môžem povedať, že som žil pre nich a oni pre mňa. Keď bolo treba dakoho oholiť, keď dakto potreboval kňazský biret alebo dačo zošiť alebo zaplátať, vždy sa obrátil na mňa.

Odchod z tohto domu, kde som prežil šesť rokov svojho života, kde som dostal výchovu a vzdelanie a nadobudol kňazského ducha a kde som bol zahŕňaný prejavmi dobroty a lásky, ma stál veľmi mnoho.

Prvá svätá omša

Za kňaza som bol vysvätený 5. júna 1841 v sobotu pred sviatkom Najsvätejšej Trojice. Prvú omšu som celebroval v kostole svätého Františka Assiského. Asistoval mi don Cafasso. Túžobne ma očakávali v rodnom kraji, kde už dlhé roky neboli kňazské primície, ale dal som prednosť Turínu pred rozruchom. Tento deň môžem nazvať najkrajším dňom svojho života.

Tri odmietnuté platy

Koncom 1841 leta som dostal ponuku na tri miesta. Jedna vznešená rodina z Janova ma pozývala za rodinného učiteľa. Ponúkala mi ročne tisíc lír. Moji krajania z Morialda ma žiadali, aby som ostal medzi nimi a prijal miesto kaplána. Zabezpečili mi dvojnásobný plat. A ponúkali mi aj miesto zástupcu farára v Castelnuove.

Prv než by som sa bol rozhodol, zašiel som do Turína poradiť sa s don Cafassom, ktorý bol už dakoľko rokov mojím radcom vo veciach duchovných i hmotných. Tento svätý kňaz si to všetko vypočul, zvážil ponuky dobrých platov, naliehanie príbuzných i priateľov aj moju veľkú vôľu pracovať a bez váhania mi povedal:
– Neprijímajte nič, ale príďte do Cirkevného konviktu. Potrebujete si doplniť svoju formáciu štúdiom morálky (vedy, ktorá učí kresťansky žiť) a kazateľstva. Ochotne som prijal radu a 3. novembra som prišiel do konviktu.

Konvikt

V Cirkevnom konvikte sme sa učili byť kňazmi. V seminároch sa dával veľký dôraz na štúdium právd viery a na debaty prehĺbiť sa v nich. Morálka sa obmedzovala na najťažšie a nejasné problémy. V konvikte sa seminárne štúdium dopĺňalo. V rozvrhu bolo rozjímanie, duchovné čítanie, dve prednášky denne (z morálky), prednášky z kazateľstva, čas na sústredenie a uvažovanie. A bol tu aj čas a možnosť študovať a čítať dobrých autorov.

Konvikt viedli dve osoby, vynikajúce múdrosťou i svätosťou. Bol to teológ Luigi Guala a don Giuseppe Cafasso.

Vidím množstvo chlapcov, ktorí čakajú, že im pomôžem

Po troch rokoch prípravy prišla hodina rozhodnúť sa pre dajakú kňazskú prácu v živote turínskej cirkvi.

Don Giuseppe Comollo, starý a oslabnutý Luigiho strýko, farár v Cinzane, požiadal arcibiskupa, aby ma poslal do jeho farnosti za ekonomického správcu. Pre vek a chatrný zdravotný stav na tú prácu už nestačil. Arcibiskup súhlasil. Don Guala mi nadiktoval list, v ktorom som sa arcibiskupovi Fransonimu poďakoval, ale ponuku som neprijal. Don Guala s don Cafassom mi pripravovali iné pole apoštolátu.

Raz ma don Cafasso zavolal do svojej pracovne a povedal mi:
– Končíte svoje štúdiá. Treba sa dať do práce. Na Pánovom poli je mnoho pracovných príležitostí. Čo vás najväčšmi priťahuje?
– To, čo mi poradíte.
– Momentálne sú tu tri možnosti: miesto zástupcu farára v Buttigliera d’Asti, miesto profesora morálky v konvikte a miesto riaditeľa malej nemocnice, ktorá sa stavia vedľa Útulku. Čo si vyberiete?
– Čo pre mňa uznáte za najvhodnejšie.
– K čomu z toho máte najväčší sklon?
– Mojím sklonom je zaoberať sa s mládežou, však to viete. Rozhodnite, ako chcete. Vo vašej rade budem vidieť božiu vôľu.
– Na čo teraz myslíte? Čo vidíte vo svojej fantázii?
– Zdá sa mi, že som medzi množstvom chlapcov, ktorí čakajú, že im pomôžem.
– Tak iďte na pár týždňov na prázdniny. Keď sa vrátite, poviem vám, kam ste určený.
Po prázdninách uplynulo dakoľko týždňov a don Cafasso nič. A mlčal som aj ja.
– Prečo sa nepýtate, kam ste boli určený? – povedal mi raz.
– Lebo chcem plniť božiu vôľu, kedy a kde mi naznačíte. Sám nechcem do toho nijako zasahovať.
– Tak sa zbaľte a choďte k don Borelovi do Útulku. Budete riaditeľom malej nemocnice svätej Filomény a budete pracovať aj v Útulku. Medzitým vám Boh ukáže, čo máte robiť pre mládež.

(Úryvky sú z knihy Spomienky Jána Bosca)

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.