Euzébia Palominová

Bl. Euzébia Palominová (1899 - 1935)

Sviatok: 9. februára

Krátky životopisbl euzebia palomino
Euzébia Palominová-Yenesová sa narodila 15. decembra 1899 v Cantalpine, ktoré sa nachádza v provincii Salamanka na východe Španielska. Rodina Augustína Palominu, opravdivo veriaceho človeka, bola veľmi chudobná. V niektorých obdobiach roka bola Euzébia so svojím otcom nútená chodiť po žobraní po okolitých dedinách, robili to však naozaj s jedinečnou radosťou a vierou. Počas tých dlhých ciest Augustín vysvetľoval svojej dcére katechizmus a ona bola dychtivá po spoznaní tajomstiev Ježiša. Euzébia vyrastala v rodine, kde všetci pracovali, modlili sa a chceli si dobre.

Deň prvého svätého prijímania prežila Euzébia veľmi intenzívne. Hneď nato odišla slúžiť do jednej bohatej rodiny. Nepodľahla pokušeniam dospievania a na prvé miesto stále kládla svojho priateľa Ježiša. Neskôr ju poslali na Salamanku – najprv robila pestúnku, potom asistentku v nemocnici. Veľmi túžila stať sa rehoľnou sestrou. Jedného dňa pri okopávaní našla medailu Márie Pomocnice. Krátko nato ju istá tajomná kamarátka zaviedla do oratória sestier.

Tie ju nabádali, aby tam zostala a pomáhala im. Zvláštne, ale kuchyňa sa pre mnohé chovanky stala miestom, kam chodili vyhľadávať kuchárku – nebola síce vzdelaná, no vždy mala pre ne pekné slovo.

Keď prišla na Salamanku vikárka predstavenej saleziánok, Euzébiu prijali medzi postulantky. Noviciát absolvovala v Barcelone, kde svojou pokorou a úsmevom bola príkladom a povzbudením pre ostatné novicky. V roku 1924 zložila prvé sľuby a stala sa dcérou Márie Pomocnice. Predstavené ju poslali do Valverde del Camino, aby tam pôsobila ako kuchárka a pomocníčka. Svoju pravidelnú každodennú službu začala žiť výnimočne horlivo, tak ako to chcel don Bosco, a Pán ju popritom naplnil mnohými darmi.

Aj tu sa okolo nej točili dievčatá, ktoré očarila jej duchovná príťažlivosť. Začala pracovať v oratóriu. Seminaristi, dospelí i kňazi ju žiadali o radu, pretože ich povzbudzoval jej duch modlitby a presvedčivej viery. Šírila úctu k svätým Ježišovým ranám a takzvanému „mariánskemu otroctvu“ podľa svätého Alojza M. Grigniona z Montfortu. 

Rozpráva sa o mnohých zázračných udalostiach, ktoré sa udiali počas života Euzébie. Aj ona, podobne ako don Bosco, mala od Pána dar proroctva. Predpovedala španielsku občiansku vojnu a svoj život obetovala za Španielsko. Keď sa začala cítiť zle, direktorka – sestra Carmen Morenová, neskôr mučeníčka a blahoslavená, sa o ňu starala a spisovala jej myšlienky. Sestra Euzébia jej predpovedala mučenícku smrť.

Pred smrťou zakúsila momenty extázy a videnia. Pred Pána do večnosti predstúpila 10. februára 1935. Dňa 25. apríla 2004 ju Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú. Jej pozostatky sa nachádzajú vo Valverde.


Na duchovné čítanie

Kuchárka – postulantka
31. januára 1922 Euzébiu prijali za postulantku spolu s mladou učiteľkou Amáliou Fernandezovou. Potom mali obidve odcestovať do Barcelony-Sarria, aby začali obdobie štúdia a prípravy do noviciátu. Učiteľka odišla, no Euzébia ostala. V kronike domu sa píše: „… zostane tu konať si svoj postulantát, pretože chýba kuchárka a ona ju nahradí.“ Prvá trieda základnej školy tak aj naďalej ostala jej jediným vzdelaním. Neskôr o tom napísala: „Konala som si postulantát v Salamanke a každú vec, ktorú mi prikázali, som robila s radosťou. Pri vešaní bielizne som sa modlila celý ruženec. Všetko som obetovala Panne Márii. Keď som niekam šla, stále som myslela na svätostánky v kostoloch, okolo ktorých som prechádzala, a duchovne som prijímala. Ak som mala čo len trochu času a kostol bol otvorený, na chvíľu som vošla dnu.“
Po šiestich mesiacoch mala odísť do Barcelony, ale v dome sa chystala akási slávnosť a kuchárky sú pri takýchto príležitostiach vzácne. Nakoniec provinciálka, ktorá ju chcela mať v Barcelone, rázne rozkázala, aby ju nechali odísť a nevymýšľali si výhovorky.
Cestou do Barcelony videla 25-ročná Euzébia prvýkrát more, hoci predtým sa často modlievala k Panne Márii ako k Hviezde morskej.
5. augusta 1922 prijala rúcho dcér Márie Pomocnice a začala dva roky noviciátu. Dve spolunovicky spomínali: „Počas prvého roku Euzébii zverili prácu v záhrade. Bola jednoduchá, povedali by sme, že až naivná. Kvôli tomu sme sa z nej niekedy smiali, ale ona sa vôbec neurazila.“
V prvom období jej magisterka noviciek sestra Serravallová ponúkla knihu, aby sa učila meditovať, načo sa jej Euzébia prekvapene opýtala:
„Na to, aby som mohla meditovať, potrebujem knihu?“
„A ty to ako robíš?“ zadivila sa magisterka.
„Mne stačí vidieť olivu alebo hocijaký strom, aby som mohla rozjímať o Bohu.“
Mala iba prvú základnú, ale Boha poznala už dávno.
Bola Biela sobota 1924 a do 5. augusta, kedy sa mala zasvätiť Pánovi a stať sa dcérou Márie Pomocnice, chýbalo niekoľko mesiacov. Euzébia bola v pivnici medzi zemiakmi a fľašami, ktoré sa chystala umývať. Zrazu ju niekto zavolal, aby hneď prišla hore. Vzala teda do každej ruky po dve fľaše, aby ich zaniesla na stoly do jedálne. Ako sa však ponáhľala po schodoch, pristúpila si habit, spadla, skotúľala sa po schodoch dolu aj s fľašami, ktoré sa rozbili. Veľké kusy skla sa jej zarezali do ramien, porezali jej žily a valila sa z nich krv. Privolaný lekár pozašíval rany a robil, čo sa dalo. V noci nastalo ďalšie krvácanie, ktoré bolo ťažké zastaviť.
Euzébia prijala sviatosti umierajúcich, trpela a dva mesiace bojovala o život. Keď sa jej niekto opýtal, ako sa má, s vľúdnou trpezlivosťou odvetila:
„Plním Božiu vôľu.“
Pán Boh jej vrátil aspoň toľko zdravia, že mohla vstať z postele a 5. augusta 1924 zložiť rehoľné sľuby. V ten istý deň poslušne prijala nariadenie, ktorým ju zadelili do saleziánskeho domu vo Valverde. Pri odchode objala svoju drahú sestru Caridad a povedala jej:
„Usilujme sa stať svätými. Všetko ostatné je iba marením času.“

Zázraky sestry Euzébie
Valverde, mestečko na okraji juhozápadného Španielska, leží v baníckom kraji a obkolesujú ho roztratené vrchy a vŕšky. Každý deň sem prichádzajú baníci, nosiči nerastov a pohoniči mulíc aj so svojimi zvieratami, ktoré s nimi zostupujú do dlhých chodieb pod zemou, aby ťahali vozíky.
Žili tam jednoduchí a chudobní ľudia. Sestra Euzébia dostala na starosť kuchyňu, vrátnicu, šatňu a asistenciu v oratóriu. A práve v týchto biednych priestoroch, medzi obyčajnými ľuďmi, chcel Pán Boh osláviť svoje meno prostredníctvom jej zázrakov. Vedela, že v duši je ešte stále tou malou žobráčkou s neodolateľným úsmevom, ktorá vystiera pred Bohom svoju ruku. Ani Boh nedokázal odolať jej úsmevu.
Keď Euzébia prišla do Valverde, žiačky a oratoriánky ju nazvali malou, žltou, chudou, s hrubými rukami a s nepekným menom. Po niekoľkých dňoch ju však začali čoraz častejšie vyhľadávať, s radosťou jej pomáhali pri práci a počúvali ju. Rozprávala im o Márii Mazzarellovej, o donovi Boscovi, o misiách medzi Kivarmi, Číňanmi a príbehy zo života svätých, ktoré čítala v noviciáte.
Neskôr sa mnohé z týchto dievčat stali postulantkami v Barcelone-Sarria. Nová provinciálka matka Coviová sa rad-radom pýtala dievčat:
„A ty si odkiaľ?“
Keď od viacerých dostala odpoveď, že z Valverde, prekvapene sa spýtala:
„Čo je tam v tom Valverde, že vás je toľko?“
Odpovedali, že je tam kuchárka s astmou, ktorá rozpráva dievčatám jednoduché príbehy.
Istého dňa matka Coviová zavítala do Valverde. Tento deň mala poznačený vo svojom kalendári vizitácií v domoch saleziánok. Sestra Euzébia o tom vedela a načas zasiala špenát, aby ho mohla priniesť na stôl čerstvý, no keďže nepršalo, špenát ledva vzišiel. Carmen Beguerová rozprávala: „Sestra Euzébia išla do záhrady a povedala Pánovi: ,Keby si bol v predchádzajúcich dňoch poslal trochu dažďa, vedela by som, čo dať na večeru.‘ Vtom si spomenula, že nechala hrniec na ohni a bežala do kuchyne. Keď sa vrátila, listy špenátu boli široké ako dlaň.“ Matka Coviová tak mohla jesť čerstvý špenát.
Raz sa stalo, že jeden robotník, ktorý čakanom prehlboval suché dno studne sestier, naraz odvalil kameň, voda silno vybuchla a priam sa valila. Robotníka strhol prúd. Stačil iba zakričať:
„Pomoc!“ 
Sestra Euzébia nebola ďaleko, pribehla k studni, no nevedela, čo má urobiť. Hodila mu teda krížik, čo nosila na krku. Voda sa zastavila a robotník vyšiel von naľakaný a mokrý. Vrátil jej krížik a poďakoval sa.
Istá dievčina Genovéva si jedného dňa zavolala sestru Euzébiu stranou, aby sa jej zdôverila s problémom. Otec bol majiteľom hostinca, ale ako dobrý katolík nestrpel nadávky a neslušné reči. Po jednom takomto výstupe s chlapmi, ktorí začali spievať vulgárnu pieseň, zákazníci odišli a viac tam nechodili. Pre rodinu to znamenalo krach.
„Nič sa nebojte, oni sa vrátia,“ povedala sestra Euzébia, „ja sa budem za to modliť.“
Genovéva sa prišla poďakovať, pretože sa naozaj vrátili.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)

 

 

 

 

 

 

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk