Artemid Zatti

Bl. Artemid Zatti (1880 – 1951)

Sviatok: 13. novembra

Životopisartemid zatti

Artemid Zatti sa narodil 12. októbra 1880 v v Borette pri Reggii Emilia. Jeho rodičia boli roľníci: Alojz Zatti a Albína Vecchi.

V roku 1888 zomrel don Bosco. Rok nato začal 9-ročný Artemid Zatti pracovať. Ešte netušil, kto je to don Bosco, hoci neskôr ho v Argentíne nazvali donom Boscom chudobných. V tomto veku však bez toho, aby o tom niečo vedel, prežíval tvrdú skúsenosť Janka Bosca na gazdovstve u Mogliovcov. Artemid vstával ráno o tretej, zjedol trochu polenty, aby sa celkom prebudil a hybaj na pole. Až do šestnástich rokov bol z neho paholok, ktorý od svitu do mrku pracoval. Podlhovastá vychudnutá tvár a v očiach strach, že skončí ako toľkí nádenníci, ktorých v dvadsiatke skolila pelagra alebo malária.

Doma začul, že otec a matka plánujú odísť do Ameriky. V Argentíne v Bahíi Blanca mali totiž strýka, ktorý im napísal, že usilovný človek sa v Južnej Amerike môže uchytiť. V Taliansku boli vtedy pre nádenníka úbohé možnosti. Panovala roľnícka kríza, nezamestnanosť, veľkostatkárstvo a bieda, ktorá poľných robotníkov kosila ako pšenicu.
V roku 1897, keď mal Artemid sedemnásť rokov, Zattiovci odcestovali. Bahía Blanca a vôbec celá Argentína sa hemžila talianskymi emigrantmi, ktorí mlčky tvrdo pracovali. Na mieste ich čakal strýko a pomohol otcovi s obchodovaním na jarmokoch. Aj Artemid si našiel prácu, a to pri výrobe tehál.

„Čo keby som aj ja?“
V Bahíi Blanca žilo veľa antiklerikálov, ale Zattiovci chodili do kostola každú nedeľu. Jeho správu mali na starosti saleziáni dona Bosca, ktorí prišli do Argentíny ako misionári pred 22 rokmi. Artemid tak trochu pomáhal správcovi fary Karolovi Cavallimu udržiavať čistotu kostola. Keď mal voľný čas, sprevádzal ho aj pri návštevách chorých. Don Karol mu ponúkol životopis dona Bosca a Artemid ho jedným dychom prečítal. Potom mu v hlave skrsol nápad: „Čo keby som sa aj ja stal saleziánom?“ Mal už devätnásť rokov, porozprával sa teda o tom so svojím otcom. Tento dobrý človek pokrčil plecami a povedal:
„Už si dospelý a o svojom živote môžeš rozhodovať sám, ale dobre si to rozmysli, pretože ak sa dáš na túto cestu, musíš vydržať až do konca.“
Saleziánskych domov sa v Argentíne nachádzalo pomerne veľa a boli roztrúsené po celej krajine. Chlapci, ktorí sa pripravovali na rehoľný život, bývali v Bernale neďaleko Buenos Aires.
Prišiel tam aj mladý salezián chorý na tuberkulózu, ktorého si zobral na starosť Artemid. Mladík však chorobe podľahol a zomrel. Artemid mal 22 rokov a aj jeho sa postupne začal zmocňovať dotieravý kašeľ a pravidelne v podvečer sa objavila horúčka. Keď si ho lekár prehliadol, zistil, že jeho pľúca tiež napadla tuberkulóza. Opýtal sa predstavených:
„Nemáte nejaký dom v Andách? Tam je vzduch jemný a bohatý na kyslík. Ak ho chcete zachrániť, pošlite ho tam.“
Dom by sa našiel, ale Artemid by musel prekonať 600 km, vrátiť sa do Bahíe Blanca a odtiaľ podniknúť druhú cestu na východ dlhú 700 km. To by mu mohlo byť osudné. Prvých 600 km Zatti prekonal na tvrdom sedadle tretej triedy. Do svojho domu a na saleziánsku faru prišiel krajne vyčerpaný. Don Karol okamžite napísal predstaveným a o pár dní upovedomil rodičov: „Artemid nepôjde do Ánd, ale do saleziánskeho domu vo Viedme. Tam je dobrý vzduch a výborný lekár. Ten ho vylieči.“ A Artemidovi povedal:
„Len čo sa na to budeš cítiť, môžeš cestovať. Tu máš peniaze na cestu.“
Vo Viedme existovalo jediné saleziánske dielo s nemocnicou a lekárňou. Misionári tento komplex postavili pred štrnástimi rokmi. Mesto tvorila veľká hromada chudobných barakov, kde sa choroba mohla ľahko stať smrteľnou, pretože chýbali aj tie najzákladnejšie lieky. Salezián don Evázio Garrone bol predtým ošetrovateľom v talianskom vojsku a monsignor Cagliero ho poveril zriadením lekárne. Týmto dona Garroneho jedným šmahom ruky „promoval“ za lekára a v lekárni začalo fungovať zvláštne účtovníctvo. Bohatí platili za liek dvojnásobnú cenu a chudobní nič. Vedľa lekárne sa nachádzala maštaľ. Tú očistili, dezinfikovali a vybavili posteľou a matracom. Tak vznikla aj nemocnica pre chorých, ktorých nebolo možné liečiť doma.

Nie kňazom, ale lekárom
V marci 1902 Artemid prišiel do Viedmy a odtiaľ písal svojej matke: „S veľkou radosťou som sa tu stretol s mojimi drahými bratmi saleziánmi. Čo sa týka zdravia, prehliadol ma páter Garrone a uistil ma, že za mesiac budem vyliečený.“ V skutočnosti to trvalo dva roky.
V roku 1908 Artemid ako 28-ročný zložil doživotné sľuby a stal sa saleziánom. Radil sa s predstavenými a rozhodol sa, že zanechá teologické štúdiá a ostane pomáhať donovi Garronemu.
8. januára 1911 však don Garrone zomrel. Artemid sa tak z večera do rána stal zodpovedným za Lekáreň svätého Františka a za Nemocnicu svätého Jozefa. Aby to bolo v poriadku pred zákonom, predstavený prijal vyštudovaného lekára, ktorý sa stal kompetentným pred úradmi. V skutočnosti však liečil Artemid Zatti so svojimi skromnými poznatkami, ale s veľkou láskou ku všetkým chorým.
V roku 1913 sa uskutočnili Artemidove túžby. Položili základný kameň novej nemocnice. Zatiaľ sa postavilo len prízemie a čakalo sa za peniazmi, aby sa dokončilo prvé aj druhé podlažie. Kvôli tomu sa zabezpečili silné a bezpečné múry.
Najťažšie bolo zohnať potrebné peniaze, pretože v nemocnici a v lekárni platilo to isté účtovanie: jedni platili, druhí nie. Keď bolo zle, Zatti si sadol na bicykel, položil si na hlavu klobúk a išiel prosiť o almužnu. Klopal na dvere tých niekoľkých bohatých domov.
„Don Pedro, mohli by ste požičať päťtisíc pesos Pánu Bohu?“ opýtal sa.
„Pánu Bohu?“ nechápal boháč.
„Áno, don Pedro. Pán Ježiš povedal, že to, čo urobíme chudobným, urobíme jemu. To je dobrý obchod, požičať Pánu Bohu.“
Národná banka Argentíny otvorila vo Viedme svoju filiálku. Zattimu pridelili číslo bežného účtu 226. Artemid minul, čo mal na knižke, a aj to, čo nemal. Banka si ho dala zavolať. Okamžite musel zaplatiť veľký účet, ináč hrozilo, že na nemocnicu dajú hypotéku. Zatti stál pred direktorom ako vyjavený. Plakal, prosil a nevedel, čo robiť. Peňazí naozaj nemal. Jediné, čo mu ešte ostalo, boli ďalšie dlhy.
Niekto z banky zatelefonoval biskupovi Esandimu. Biskup zahundral a povedal, že sa už dajako postará. Zavolal si vikára:
„Telefonujú mi z banky. Je tam Zatti a plače, že nemá čím zaplatiť veľkú nepokrytú sumu. Stále rovnaký! Máte niečo v pokladni?“
„Sú tam peniaze na tlač nového čísla diecéznych novín.“
„Zanes ich rýchlo riaditeľovi banky a zachráň toho chudáka!“
Utrápený Artemid Zatti musel pripustiť, že banky „nepožičiavajú Pánu Bohu nič“. S peniazmi iba obchodujú a dosť. Ale ako zarytý kresťan to uzavrel slovami: „Ale mýlia sa oni, nie ja.“ A pokračoval ďalej.
Do nemocnice raz prišiel akýsi úbožiak v handrách. Liečili ho a on sa uzdravil. Nemal však v čom odísť domov. Zatti navštívil jednu rodinu a spustil: „Nemáte jedny šaty, čo by ste požičali Pánu Bohu?“ Vytiahli pomerne ošúchaný oblek, na čo Artemid zareagoval: „Krajší nemáte? Pánovi musíme predsa dať to najlepšie, čo máme.“ 
Inokedy zase prišiel špinavý a krívajúci Indián. Zatti zavolal ošetrovateľku: „Sestrička, pripravte posteľ pre Pána Ježiša.“
Keď došiel hladný a otrhaný chlapec, opýtal sa sestry: „Máte teplú polievku a jedny šaty pre 10-ročného Ježiška?“
Oproti nemocnici otvorili naozajstnú lekáreň, kde pracoval diplomovaný lekárnik, a podľa zákona sa tá nemocničná mala zatvoriť. Ale Zatti vedel, že v novej lekárni budú musieť platiť všetci a chudobní nebudú mať lieky. Dohodol sa teda s predstavenými a celé dni a noci trávil nad učebnicami z farmácie. Potom sa pobral do La Platy, aby urobil potrebné skúšky. Domov sa vrátil s diplomom a nemocničná lekáreň mohla pokojne pokračovať v službe chudobným. Keď mu hovorili, aby viedol podvojné účtovanie, zavše odvetil: „Veď ja ho už vediem. Do pravého vrecka dávam peniaze, čo dostávam, a do ľavého účty, ktoré treba zaplatiť. Podvojné účtovanie je niečo iné?“

Pozeral sa hore
19. júla 1950 sa pokazil vodojem. Artemid Zatti, vtedy už 70-ročný, sa vyškriabal po dlhom rebríku, aby ho opravil. Zhodou okolností ešte aj pršalo. Noha sa mu pošmykla, rebrík stratil rovnováhu a on spadol. Náraz bol taký silný, že Artemid si poranil hlavu a doudieral celé telo. Pokúsil sa povedať, že to nič nie je, ale dobre vedel, že to nie je pravda.
Starý nábytok sa zdá pevný a večný, keď však padne, celý sa rozhegá. Aj Zatti sa odrazu cítil starý a chorý, navyše ho trápila neutíchajúca bolesť v ľavom boku a iné zdravotné problémy. Z medicíny vedel dosť na to, aby mohol povedať:
„Je to nádor na pankrease. Neunúvajte sa, pretože na to niet lieku.“
Raz ho ktosi prekvapil, keď ticho plakal. Rýchlo si utrel slzy a tváril sa, že je to jeho vina. „Máte bolesti?“ pýtali sa ho. Artemid odvetil: „Nejde o to. Ale vidím, že som už staré zbytočné železo.“ Poprosil o pomazanie chorých a obnovil si krstné i rehoľné sľuby. Keď sa ho opýtali, ako sa má, ako mu to ide, dostali zvláštnu odpoveď: „Dohora.“
A Artemid sa pritom pozrel smerom k nebu. 15. marca 1951 odišiel k Pánovi, ktorému život nepožičal, ale daroval.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk