Nech si svet kričí koľko chce, nech kritizuje a šomre na dobro. Vy si to bez znepokojenia vypočujte a v dobrom verne a statočne vytrvajte.
Linky
| Don Ondrejka oslávil v Bardejove životné jubileum |
| Správy - Slovensko | ||||
|
(Bardejov 25. januára 2011) - Dňa 27.januára 2011 sa v zdraví a dobrej duševnej i fyzickej pohode dožíva svojho významného jubilea dnes už veľmi dobre známy rodoľub a saleziánsky kňaz Alojz Ondrejka , nazývaný prosto don Luigi, ktorého curriculum vitae poukazuje na nesmierne bohatú a činorodú prácu podopretú a zvýraznenú mimoriadnou húževnatosťou, vedomosťami i schopnosťami v prospech iných. Svojim životom napísal nevšedný martýrsky príbeh z ktorého vidno úžasné všestranné teologické a kultúrno-spoločenské hodnoty ľudskosti ako aj svedectvo múdrosti a skúsenosti. Narodil sa v Novákoch dá sa povedať takmer v predvečer sviatku sv. Don Bosca čo akoby predznačilo jeho životnú cestu i budúcnosť, kde vychodil aj základnú školu. Už v tomto období sa u neho formoval a rozvíjal vzťah k Bohu, ktorý ho cez katolícku výchovu viedol k túžbe po teológii, po kňazstve. Bol prijatý do saleziánskeho noviciátu a po prvých rehoľných sľuboch aj na štúdia v Pedagogicko-filozofickom studentáte v Hodoch pri Galante (neskôr presťahovaný do Šaštína). Jeho vytúženú cestu do budúcna však skrížila „slávna Akcia K“ (likvidácia rehoľných rádov v r. 1950). Nasledovalo odvlečenie do kárneho tábora v Podolinci, preškoľovací tábor v Kostolnej a pracovné tábory (stavba Priehrady mládeže Nosice a vo viniciach v Pezinku). Po tejto prevýchove sa konečne vracia domov, v Prievidzi dokončuje štúdia s maturitou a začína študovať na PF UK v Bratislave (matematika a deskriptíva). Súbežne, tajne aj filozofiu, ktorou sa pripravuje ako odrazovým mostíkom na teológiu. Tento zámer sa mu však nepodaril, nakoľko režim tento druh štúdia znemožnil. To ho však neodradzuje, naopak posilňuje v jeho túžbe. A tak po strastiplnej a riskantnej emigrácii do Talianska ukončuje filozofické štúdiá v Turíne, stáva sa saleziánskym učiteľom v neďalekom Ivree, skladá večné rehoľné sľuby a úspešne končí aj teologické štúdiá, vedúce k vytúženej méte. Slávnostná kňazská vysviacka: 1.júla 1959 i keď v cudzine, mu naplnila životný cieľ. V ďalšom období pôsobí v Saleziánskom ústave v Ríme a podieľa sa na zriadení malého Slovenského seminára pre štúdia nádejných slovenských kňazov, z ktorého onedlho vzniká najvýznamnejšia slovenská inštitúcia v zahraničí- Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda (SÚCM), ktorého je spoluzakladateľ. Tento hrdinský počin mobilizuje a vedie Slovákov po celom svete k túžbe vybudovať samostatný objekt, čo sa napokon podarilo a v roku 1964 bol SÚCM v Ríme na Via Cassia slávnostne otvorený. Myslím si, že jeho význam netreba osobitne pre nás a Slovákov vôbec osobitne predstavovať. A tu sa don Luigi okrem podielu na jeho existencii, nechal úplne pohltiť jeho činnosťou, keď vykonáva okrem pedagogickej, prekladateľskej, redaktorskej a vydavateľskej činnosti, aj funkciu ekonóma a prevádzkara až do roku 1982, kedy už činnosť ústavu bola perfektne zabehaná. Aj preto ho potom saleziánska vrchnosť prekladá švajčiarskeho Bazileja, kde sa stáva misionárom Slovenskej katolíckej misie pre vyše 4.500 krajanov, najmä mladej generácie tam emigrujúcej v rokoch 1968/9. Okrem nesmierne náročnej dušpastierskej práce sa stáva koordinátorom expedície náboženskej literatúry vydávanej SÚCM v slovenskom jazyku na Slovensko. Spoločne s don B. Ľ. Macákom v rokoch 1982-9 zabalili a odoslali vyše 2500 balíkov s tisíckami kníh a časopisov, z ktorých prišlo do cieľa vyše 2.000 (tých 500 buď režim zlikvidoval alebo vrátil s poznámkou „Non admis“ – neprípustné). Okrem tohto sa významne podieľa na vydávaní diel v slovenčine (Slovenské zvesti, Žive slovo, Hlas misie vo Švajčiarsku,...), tieto expeduje do 10 kantónov ( z celkových 26), v ktorých komplexne pôsobil a vplýval na sebavedomie tamojších Slovákov. Táto mimoriadne náročná a obetavá činnosť, tak dôležitá pre Slovensko vo veci udržiavania, upevňovania a šírenia viery zo strany dona Luigiho je považovaná za nanajvýš významnú a záslužnú a stavia ho na piedestál slovenských osobností na rozhraní minulého a tohto storočia. Dňom 1.septembra 1997 však vrchnosť Listom poslušnosti posiela don Luigimu „nechcenú“ dimisiu a preradenie už ako dôchodcu do bratislavskej Petržalky, odkiaľ po roku odchádza do nového domova, nášho Bardejova. Tu pokračuje s radosťou, že mu bolo dopriate po 45. rokoch vrátiť sa do vlasti a s veľkým oduševnením zúročuje, odovzdáva svoje bohaté skúsenosti v zmysle myšlienky sv. Pavla a svojho primičného hesla „ Ex hominibus pro hominibus“ (obrazne: Kňaz pochádza z ľudí, je poslaný slúžiť im a viesť ich k Bohu) a stáva sa nenahraditeľnou osobnosťou nielen v saleziánskej rodine, či v kruhu svojich farníkov, ale v celom Bardejove i okolí. Dosvedčuje to okrem celebrovania sv. omší aj jeho účasť pri krstoch, sobášoch, homíliach, spovediach i kultúrno-spoločenských podujatiach. Vídame a počúvame ho vždy milého, usmievavého, zmysluplného, pragmatického ale najmä láskavého, čo sú všetko atribúty jeho osobnosti. Aj preto ho majú Bardejovčania v obľube a sú radi, že ho majú, že je. Z jeho osobnostného diania, letory, vnútornej disciplíny a skúseností môžu veľa čerpať lebo mnohé vie, ovláda a rád poradí, pomôže. A tak jubilejné laudácie sú napĺňané hlbokou senekovou sentenciou Carpe diem vo všetkých jej vrstvách, vychádzajúc z jeho životného diela, ktorým ovplyvnil celú historickú predrevolučnú etapu pri posilňovaní viery Slovákov, čím sa hlboko (aj keď mnohé ešte nevyšlo najavo) zapísal do našich dejín a to nielen cirkevných. A preto nech sa okrem „Živio...“ ozýva: „ Ad multos annos, amicos don Luigi“! Slávnostná ďakovná sv.omša na počesť jubilanta sa uskutočnila v sobotu 22.januára 2011 o 10:30 v chráme Sv. rodiny na Vinbargu V Bardejove. ![]() ![]() ![]() ![]() Jozef Krajči
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Prihláste sa, alebo sa registrujte. |
||||



















