Nech si svet kričí koľko chce, nech kritizuje a šomre na dobro. Vy si to bez znepokojenia vypočujte a v dobrom verne a statočne vytrvajte.
Linky
| Dal slovenský hlas pre dona Bosca - Ján Gallovič |
| Správy - Rozhovor | ||||
Predstavujeme slovenský hlas dona Bosca. Viac o DVD Don Bosco Ján Gallovič (* 22. novembra 1960) pochádza z Popradu – Spišskej Soboty. V roku 1983 ukončil VŠMU v Bratislave, v rokoch 1988 – 1996 pôsobil na Novej scéne najmä v muzikáloch (okrem iných aj Evanjelium o Márii – apoštol Ján, Jozef a jeho zázračný farebný plášť – Jozef), aktuálne pôsobí v stálom angažmá v činohre Slovenského národného divadla a prednáša na VŠMU umelecký prednes. Býva v Petržalke, má jednu dcéru. Pán Gallovič, ako ste zareagovali keď vám prišla ponuka dabovať dona Bosca? Že to asi nie je náhoda, že som sa za posledné dva roky stretol s dvomi filmovými spracovaniami života Jána Pavla II. – aj v americkej produkcii aj taliansko-poľskej produkcii a teraz toto ... Uvedomil som si, že to je asi dar a je to tiež spôsob ako cez moju profesiu podať isté posolstvo ľuďom ďalej. Priznám sa, že oproti iným (biblickým filmom) bolo toto pre mňa oveľa sugestívnejšie. Mám pocit, že je to neuveriteľne zrelý film. Je vidieť, že sa nerodil rýchlo, ale že sa na ňom pracovalo v pokoji, a že z toho hutného života dona Bosca tam ostal veľmi silný koncentrát.
Vedeli ste predtým niečo o donovi Boscovi?Tak, vedel som, že sa venoval mládeži, to mi bolo jasné, tým, že som v Petržalke, bývam neďaleko saleziánov, aj tam niekedy zájdem, občas si niečo na výveskách prečítam, čo sa tam deje, čo miestna komunita pripravuj. Čo Vás najviac zaujalo na postave dona Bosca? Pozitívna emócia. Ja som mal pocit, že on je taký. Každý človek má samozrejme svoje vrcholy a pády, ale on bol v tej veselosti, hravosti, v kvázi bezstarostnosti mimoriadne obdarovaný. Keď som si pozeral celý film ešte raz od začiatku do konca, všimol som si, že či bol mladý, či bol v strednom veku, či bol starý, stále mal v sebe nejakú takú živú iskru. Nebolo to také bububu – niečo nasilu. On priťahoval osobným príkladom. Možno preto okolo neho vznikli nevraživosti v tej duchovnej oblasti, že bol akoby konkurent, báli sa ho, ako to robí, že strhne na svoju stranu toľkých. Tí mladí netušili, čo je to viera, čo je to nejaká pomoc z hora. A on ich do ničoho netlačil. Mali právo voľby. Keď som zhliadol dokončený film – ja som si to pri práci (dabovaní - pozn.red.) neuvedomil – don Bosco bol pre mňa nesmierne svetlý. Neviem to inak povedať. On žiaril. Vždy boli a stále sú na margo viery výčitky, čo títo ľudia hovoria, že sú veriaci. Veď sa pozrite akí sú zamračení a nahnevaní. Veď veriaci človek by mal byť šťastný a spokojný. Čiže ten jas viery, to svetlo by malo z človeka žiariť. A don Bosco bol taký – v tom dobrom zmysle slova. Hyperaktívny, mal dar rozdávania a ten správne nasmeroval, vedel, čo s ním ďalej. Ako sa vám dabovala jeho postava? Čo sa týka emócie alebo nálady, bolo to dobre. Ale mal som pocit, že ten taliansky temperament je zrazu tak rýchly v kadencii reči, že som niekedy nestihol artikulovať. Taliani sú takí. Keď sa zapália vnútorne, tak to horí a sú neuveriteľní v akcelerácii reči. Teraz s odstupom času, boli v príbehu momenty, ktoré boli pre vás dôležité alebo rozhodujúce? Boli tam veľmi silné momenty vtedy, keď on bol presvedčený, že všetko, čo robí, je správne. Ale zrazu dostal pomyselnú ranu pod pás od tých chlapcov. Boli tam silné momenty vraždy, deliktu. To, čo on chcel z tých mladých vykoreniť, alebo ich posunúť na vyššiu kvalitatívnu úroveň – sociálnu, mravnú, etickú – aby ich zbavil minulosti, nevhodného prostredia zlodejov, tých drobných deliktov, ktorými sa živili... a už mal pocit, že to má pevne v rukách a že ich prevrátil na svoju stranu. Zrazu príde istá udalosť a tá minulosť sa celá vráti. Zrejme to má hlbšie posolstvo, lebo človek sa toľkokrát snaží budovať vzťahy, rodinu, firmu, zázemie a zrazu prídu momenty, keď sa to celé zrúti ako domček z karát a nastávajú pocity zúfalstva a bezmocnosti alebo nezmyselnosti takéhoto snaženia. On sa vždy postavil na nohy a začal odznova. Vždy dal šancu. Tam bola veľmi silná veta: „Ľudia ťa odsúdili, ale Boh ti už teraz odpustil.“, hoci ten mladý bol ešte pred popravou. Čiže to boli také 3-4 veľmi silné momenty, kde si vravím, tak toto celoživotné dielo jedného plnohodnotného človeka je zrazu na kolenách, vyhorí to ako stodola slamy v lete. Väčšinou je ľudské ego také, že sa vtedy začne rúhať, vykrikovať. Keď máte dabovať také scény, dotýka sa Vás to nejako?Aj pre mňa je to ťažké, človek je vtedy v excitovanom stave. A to je už princíp toho talentu, že ja tu emóciu viem na povel zobudiť a dokážem ju aj na povel skryť, alebo vrátiť do pôvodného stavu. Je to veľmi vyčerpávajúce, ale miera tej autenticity potom vytvára kvalitu toho umeleckého výkonu. Istý predpoklad senzibility alebo empatie k takýmto udalostiam tam samozrejme musí byť. Chlapci vo filme mali taký pozdrav, ktorým zdravili dona Bosca. Pamätáte si? „Čaute chlapci“ – som chcel povedať, len som nevedel, či je to ono. Áno, ako keby bol jedným z nich. To kamarátstvo, to priateľstvo. Medzi nimi bola skôr rovnocennosť ako nadradenosť. Ako sa „usadil“ po tejto skúsenosti don Bosco vo vašom živote? Bolo to zaujímavé, keď som domov priniesol tú knihu „Spomienky Jána Bosca“ a keď sme si to s dcérou listovali. Dcéra hovorí: „Veď to je zaujímavé, to je inteligentná záležitosť čítať niečo také, niečo som o tom počula“ a ja, že: „No vidíš.“ A to je presne to, že v tom duchovnom svete sa dnes nedá spoliehať na to, že sa to deťom samo zjaví. Keď sa aspoň jedno alebo dve percentá z posolstva dona Bosca cez média takto prikotúľajú napríklad k mojej dcére alebo k môjmu synovcovi, ktorí majú úplne iný svet, tak budem spokojný. A myslím si, že každý sme dnes v rodinách v úlohe dona Bosca. Keď hovoríte o sebe ako o otcovi, čo je podľa vás to najdôležitejšie, čo by mali rodičia odovzdávať svojim deťom? Čas, lásku a pozornosť. Ja si myslím, že sa treba rozprávať. Všetko je to o komunikácii. Tieto veci sú obrovskou devízou do budúcna, jedine takto zabezpečíme to rodinné puto. Treba stále budovať komunikáciu, investovať do nej. Ako to bolo vo vašom detstve? Ja sa priznám, mal som veľmi šťastné detstvo. Neviem, čím to bolo, akým zázrakom. Napríklad moja mama mala veľmi ťažkú funkciu. Pracovala v Tatrasvite, popri nás si urobila vysokú školu, ale venovala nám more času. Čo vás motivovalo stať sa hercom? Ja som vedel už na základnej i strednej škole prezentovať nejakú myšlienku a vedel som niečo povedať. Vedel som niečo zosumarizovať, dať to pod nejakú strechu a malo to fazónu, nejakú váhu a aj nejaké presvedčenie. Občas som niečo zarecitoval, zaspieval, chodil som na klavír, spieval som v speváckom zbore. Na strednej škole prišiel divadelný krúžok a to mi zachutilo. Malo pre mňa to veľkú váhu. Nemal som problém upútať pozornosť publika, dostával som spätnú väzbu. Tak som to skúsil. Ale nemal som vtedy podporu u nikoho, ani u profesora, čo viedol ten náš herecký krúžok. Všetci vraveli, že na herectvo sa bez protekcie ľudia nedostávajú. Ja som tam šiel a skúšky som neopakoval, mne sa to podarilo na prvýkrát.
Keby ste neboli hercom, čím by ste boli? Uf, tatko hovoril, že by som bol určite veľmi dobrý lekár. Ale je to zvláštne, ja som tu v Bratislave mal v tom čase strýka, ktorý pracoval ako psychológ a on ma v prvom, alebo v druhom ročníku gymnázia vzal na test profesnej orientácie, čo by mi najviac sedelo, kam ma to najviac ťahá, aké mám predpoklady... Dva dni ma trápil, vypisoval všelijaké papiere, čiarky dával, vyberal, selektoval, všelijaké obrazce porovnával. Jeho hodnotenie bolo nakoniec také, že určite by som sa mal orientovať na oblasť archeológie, antropológie, geológie, ... S odstupom času, dnes mávam niekedy pocit, že stačí, že idem robiť niečo normálne, nové. Ale keď som si čítal tie Spomienky Jána Bosca, čo som dostal, neveril som vlastným očiam, koľko je tam driny. Teraz robil toto, teraz tamto, ráno sa zobudil o piatej, alebo o pol piatej, začal s chlapcami modlitbou, potom robili toto, tamto, až skončili večer pomaly o jedenástej, kým si ľahol spať... modlitby atď. Tak si poviem: čo sa ty sťažuješ? Srší z Vás energia, optimizmus, radosť. Odkiaľ to všetko beriete? To je dar, vloha. A zmysel pre humor ten mi vštepili starí rodičia. Často sa doberali, boli veľmi vtipní a to človek potom „napáchne“ tým ich humorom a snaží sa ho používať ako nejaký životný princíp. Ale aj ja mám niekedy zamračené dni.
Bolo niečo v príbehu dona Bosca niečo, čo vás úplne zarazilo? Čo ste nečakali a s čím sa človek musí dlho stotožňovať, aby to potom dobre stvárnil?Bola tam jedna veľmi silná situácia, kde človek aj keď ma nesmierne silnú vieru, sa zloží. Tá scéna, keď zomrel ten mladý chlapec (Dominik Savio - pozn. red.), ktorého mal tak rád a ako to bolo zobrazené, že si to kompenzoval tým rúbaním dreva, dostával to von zo seba a kládol otázky, že prečo ten osud toho chlapca takto postihol... A to je tam to ľudské. Pre toto bol ten film silný, lebo ho neglorifikoval do nejakej nadradenosti. Don Bosco bol človek stále pri zemi s veľmi silnou vierou. Čiže toto som nečakal, že takto bude reagovať. To bolo pre mňa prekvapujúce, ako to zakomponovali do filmu. Stal sa vám don Bosco kamarátom? Myslím, že áno. Bol nesmierne sympatický. Rastislav Hamráček a Barbora Bendzáková
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Prihláste sa, alebo sa registrujte. |
||||





Predstavujeme slovenský hlas dona Bosca.
Vedeli ste predtým niečo o donovi Boscovi?
Keď máte dabovať také scény, dotýka sa Vás to nejako?
Bolo niečo v príbehu dona Bosca niečo, čo vás úplne zarazilo? Čo ste nečakali a s čím sa človek musí dlho stotožňovať, aby to potom dobre stvárnil?









