Charakteristika zložiek

Charakteristika zložiek saleziánskej rodiny

 1. Saleziáni dona Bosca (SDB)

 Turín 1859

 Saleziáni dona Bosca sú zasvätení kňazi a laici, ktorí žijú a pracujú v komunitách s apoštolským zameraním „byť v Cirkvi znamením a nositeľmi Božej lásky k mladým, najmä k tým najchudobnejším.“

 Spoločnosť svätého Františka Saleského založil don Bosco v roku 1859 spolu so skupinou svojich chlapcov, ktorí vyrastali vo výchovnom a pastoračnom prostredí oratória. Svätá stolica ju uznala za rehoľnú kongregáciu (1869) a schválila jej Stanovy (1874).

 Hlavným zameraním saleziánov je výchova mladých, najmä tých najchudobnejších. Starajú sa o pastoráciu ľudových vrstiev a hlásajú evanjelium národom, ktoré ho ešte nepoznajú. Pre svoju výchovnú a misionársku činnosť využívajú aj prostriedky spoločenskej komunikácie a zvlášť sa starajú o formáciu povolaní.

 Ich úlohou v saleziánskej rodine, podľa želania dona Bosca, je udržiavať jednotu ducha a povzbudzovať k bratskej spolupráci pre väčšiu apoštolskú plodnosť.

 Začiatkom roka 2011 bolo 15 763 saleziánov v 130 krajinách sveta.

2. Dcéry Márie Pomocnice (FMA)

 Mornese 1872

 Dcéry Márie Pomocnice sú zasvätené rehoľníčky, ktorých typickým prvkom evanjelizácie je výchova. Inštitút bol založený don Boscom a kreatívnou láskou Márie Dominiky Mazzarellovej. Svätá stolica ho schválila v roku 1872.

 Inšpirovali sa skúsenosťou oratória a hľadali taký spôsob svojej služby, ktorý by najviac vyhovoval vtedajšej dobe. Zvolili si prácu medzi najchudobnejšími, stáť po boku tých, ktorí to najviac potrebovali, ktorí sa ocitli na okraji, a tak prijať posledných ako „učiteľky života“.

 Vo viacerých krajinách sveta sú citlivé práve na etnické menšiny, na pastoráciu domorodých obyvateľov, na rozvoj ich vlastnej jedinečnosti.

 Výchova mladého dievčaťa, prioritná činnosť sestier FMA, sa uskutočňuje na viacerých úrovniach a smeruje k väčšej dôstojnosti a kultúry ženy.

  Riadia oratóriá, mládežnícke centrá, školy každého tipu a stupňa, rekvalifikačné kurzy; sú aktívne aj vo farskej a misionárskej pastorácii. Cieľom je ponúknuť systematickú výchovu, kritickú a kompetentnú formáciu, ktorá by pomohla mladým z ľudových vrstiev začleniť sa do spoločenského a pracovného sveta.

 Snažia sa zapájať aj do iných sociálnych a pastoračných diel, aby tak spolu s laikmi z iných organizácií spolupracovali na riešení sociálnych otázok a pri ochrane a rozvoji politiky v prospech mládeže a žien.

Začiatkom roka 2011 bolo na celom svete 14 655 sestier FMA.

3. Združenie saleziánov spolupracovníkov (ASC)

 Turín 1876

 Hneď od začiatku oratória sa don Bosco obrátil na mnohé osoby, ktoré s ním spolupracovali. Ako roky plynuli, uvedomil si rozsiahlosť problému výchovy a potreby širokej siete spolupracovníkov. A tak sa rozhodol, že spojí všetkých svojich spolupracovníkov, tak laikov ako zasvätených, do autonómneho združenia. Jeho pravidlá schválila Svätá stolica v roku 1876.

 Pre don Bosca boli spolupracovníci „saleziánmi vo svete“, spoluzodpovední za to isté poslanie v rozličných sociálnych sférach a spojení rovnakým duchovným úsilím.

 Aktuálne Pravidlá apoštolského života vyjadrujú identitu spolupracovníkov v jej troch dimenziách: povolanie kresťana, laickosť, salezianita ako zdieľanie duchovných a pedagogických hodnôt dona Bosca v spôsobe života a práce.

  Saleziánov spolupracovníkov charakterizujú určité oblasti, v ktorých pôsobia podľa svojich osobných možností:

 <         rodina, v ktorej žijú výchovné vzťahy inšpirované Preventívnym systémom;

 <         škola a výchovné centrá, kam prinášajú pozornosť voči integrálnej výchove mladých;

 <         farnosť a oratórium, v ktorých spolupracujú pri animácii mládežníckych skupín;

 <         spoločenská komunikácia, aby budovali a hájili medzi ľuďmi kresťanské životné modely;

 <         politika, sociálne služby, dobrovoľníctvo, aby podporovali formáciu mladých a starostlivosť o ľudové vrstvy;

 <         svet práce, aby podnietili pozornosť voči osobe a solidarite.

 Rozhodnúť sa byť spolupracovníkom je otázkou povolania. Kto túži stať sa členom Združenia, zúčastňuje sa formačného programu, ktorý trvá dva roky.

 Združenie sa skladá z takmer 30 000 spolupracovníkov, ktorí žijú v krajinách, kde sú prítomní saleziáni či saleziánky.

  

4. Dobrovoľníčky dona Bosca (VDB)

 Turín 1917

 Tento Inštitút sa zrodil z intuície blahoslaveného saleziána Filipa Rinaldiho, ktorý v roku 1917 načrtol životný program pre niekoľko dievčat z oratória, ktoré sa túžili zasvätiť Bohu vo svete. V roku 1953 sa zreorganizovali,  po tom, čo Svätá stolica oficiálne schválila sekulárne inštitúty a od roku 1959 nesú meno Dobrovoľníčky dona Bosca. V auguste 1978 ich Pavol VI. uznal za sekulárny inštitút pápežského práva.

 Dobrovoľníčky sa zasväcujú Bohu sľubmi evanjeliových rád k sekulárnej a saleziánskej misii nasledujúc Krista čistého, chudobného a poslušného. Ich pole pôsobnosti je sekulárne prostredie, v ktorom žijú a pracujú a v ktorom svedčia svojou prítomnosťou, bez čohokoľvek, čo by ich líšilo od ostatných.

 Dobrovoľníčky nemajú spoločný život, ale život spoločenstva a sú zjednotené silným pocitom spolupatričnosti k inštitútu.

 Inštitút má tri úrovne: centrálnu, regionálnu a miestnu. Ekonomicky je zabezpečený príspevkami dobrovoľníčiek. Keďže je plne sekulárny, nemá vlastné diela. Sídlo sa nachádza v Ríme (Via Aureliana 53, tel. 06/488 39 46, fax 06/487 06 88).

 Dobrovoľníčky dona Bosca sa dnes nachádzajú v Európe, Amerike, Afrike, Austrálii, no najmä v Latinskej Amerike a v Ázii. Aktuálne ich je 1308.

5. Celosvetové združenie bývalých chovancov dona Bosca (exallievi)

 Turín 1870, 1908

 Začiatky tohto hnutia siahajú k iniciatíve jednej skupiny bývalých remeselníkov na Valdoccu, ktorí prišli za donom Boscom v deň jeho menín (24. júna 1870), aby mu vyjadrili svoju vďačnosť.

 Prvé stretnutia začali v roku 1908, kedy vznikla Medzinárodná federácia bývalých žiakov a žiačok, ktorí vyšli zo saleziánskych diel. Monument venovaný pamiatke dona Bosca pred bazilikou Panny Márie Pomocnice je jedným z rozhodnutí týchto stretnutí v tomto období.

 Ide o laické združenie, nie cirkevné ani politické, ktoré nehľadí na etnickú príslušnosť či náboženské vierovyznanie. Jeho členmi sú všetci bývalí žiaci, ktorí si sú vedomí, že dostali dedičstvo rovnakej výchovy, a ktorí sa rozhodli zjednotiť, aby aj naďalej mohli uchovávať, prehlbovať a aktualizovať princípy saleziánskej výchovy.

 Medzi ciele združenia patrí: na prvom mieste obrana a rozvoj ľudských hodnôt a rodiny; pozdvihnutie kultúry, spoločnosti, morálky a nábožnosti mladých, ktorí sú v ťažkostiach; výchovné a sociálne dobrovoľníctvo.

 Bývalých chovancov (exallievov), ktorí patria do tohto združenia, je vo svete okolo 97 000.

6. Sestry Márie Nepoškvrnenej (SMI)

 Rehoľná kongregácia pápežského práva

 Krishnagar (India) 1948

 Kongregáciu založil v roku 1948 krishnagarský biskup, salezián Mons. Louis La Ravoire Morrow (1892 – 1987). Svätá stolica ju schválila v roku 1966 pod názvom Sestry katechétky Márie Nepoškvrnenej Pomocnice kresťanov.

 Zakladateľ odovzdal sestrám spiritualitu „malej cesty“ Terézie z Lisieux a ducha dona Bosca, so silným dôrazom na Eucharistiu (starajú sa o nepretržitú adoráciu v katedrále v Krishnagare) a veľkú úctu k Panne Márii.

 Dávajú sa do služby miestnej Cirkvi a miestnych farností. Uprednostňujú osobný kontakt s rodinami, ktoré navštevujú preto, aby ich evanjelizovali a katechizovali. Sú predovšetkým misionárkami. Ich hlavnou úlohou je apoštolát v dedinách, kam chodia vo dvojiciach alebo vo štvoriciach, oblečené do indského sári. Sú prítomné aj v mestách, kde zakladajú oratóriá pre dievčatá a malé deti, základné školy, zdravotnícke strediská, pracovné spoločenstvá pre dievčatá a domovy dôchodcov.

 Začiatkom roka 2011 ich bolo okolo 500 sestier.

7. Dcéry Najsvätejších Sŕdc Ježiša a Márie (HH.SS.CC.)

 Agua de Dios (Kolumbia) 1905

 Kongregácia vznikla v máji v roku 1905 na podnet saleziána Luigiho Variaru (1875 – 1923) v lazarete v Agua de Dios (Kolumbia). Niektoré dievčatá, ktoré patrili do skupiny „Máriiných dcér “, vyjavili don Variarovi svoju túžbu zasvätiť sa Bohu, aj napriek ich chorobe. Šesť z nich – štyri malomocné a dve zdravé, no dcéry malomocných rodičov, vedené svojím zakladateľom, začali život nového inštitútu.

 V tejto skupine vynikali najmä Oliva Sánchez a Anna Maria Lozano. Prvá, malomocná, bola zvolená za predstavenú a zomrela dva roky po založení. Druhá, dcéra malomocného otca, riadila inštitút od roku 1907 do 1969, s dvomi kratšími prestávkami kvôli oddychu. Vďaka nej sa toto dielo rozrástlo, začlenení boli aj mladí bez malomocných príbuzných a inštitút sa rozšíril v Kolumbii a tiež v ďalších krajinách.

 Inštitút Dcér Najsvätejších sŕdc Ježiša a Márie bol schválený ako inštitút pápežského práva v roku 1964.

 Jedinečnosť spirituality tejto kongregácie má svoje korene v skúsenosti oratória prežívanej medzi mladými v lazarete a v službe malomocným. Don Variara objavil aspekt obetavosti v saleziánskej charizme, čo sa naučil v škole dona Andreja Beltramiho. Dcéra Najsvätejších sŕdc miluje kríž ako prameň spásy. Preto prijíma chorobu a každodenné ťažkosti s radosťou a dobrovoľne sa obetuje v službe evanjelia pre chudobných, malomocných, detí a mladých.

 Inštitút, ktorý spravuje výchovné diela, stará sa o pastoráciu chorých, vedie centrá na pomoc chorým, sociálne a misionárske diela, v roku 2011 mal 378 členov.

8. Saleziánky oblátky Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (SOSC)

 Bova Maria (Reggio Calabria, Taliansko) 1933

 Založené boli v roku 1933 saleziánom Mons. Jozefom Cognatom (1885 – 1972), biskupom v Bova Marina (Taliansko) a v roku 1972 sa stali kongregáciou pápežského práva.

 Mons. Cognata bol po závažných obvineniach v roku 1940 pozbavený úlohy predstaveného a biskupa. Vzdialený od diecézy pokojne čelí tejto skúške. Rehabilitovaný Jánom XXIII. (1962) sa zúčastní Koncilu a opäť prevezme duchovné vedenie sestier.

 Saleziánky oblátky spájajú saleziánsku charizmu s charizmou obety a misionárskosti v miestnej cirkvi, a to medzi tými, ktorí to najviac potrebujú. Starajú sa o deti, mladých, rodiny, so zvláštnym úsilím evanjelizovať a napomáhať ľudskému rozvoju v chudobných farnostiach a v agrárnom prostredí. Vedú škôlky, oratóriá, odborné kurzy, katechizmus, školské výlety či letné misie.

 Ich povolaním je „veľká malosť spolu s veľkou štedrosťou“ podľa Máriinho Magnificatu. Vo svojom obetovaní sa ukrižovanému Kristovi žijú saleziánskeho ducha v horlivosti, odvahe a dôvere voči Prozreteľnosti, v chudobe, pohostinnosti, jednoduchosti a radosti.

 Začiatkom roka 2011 ich bolo 221.

9. Apoštolky Svätej rodiny (ASF)

 Messina (Taliansko) 1889

 Založené boli v roku 1889 kardinálom Jozefom Guarinom (1827 – 1897), arci-biskupom Messini, obdivovateľom dona Bosca a saleziánskym spolupracovníkom. Ako duchovnú inšpiráciu si vzali stanovy sestier Navštívenia sv. Františka Saleského. Pastoračným modelom sa im stal don Boscov zápal pre „morálnu a občiansku výchovu ľudových vrstiev“.

 Zemetrasenie v roku 1908 zničilo dielo v Messine. Sestra Terézia Ferrara v roku 1912  prevzala a zrekonštruovala inštitút, stala sa jeho hlavnou predstavenou a bola ňou až do svojej smrti (1956). V roku 1957 zvolila Svätá stolica za predstavenú jednu zo sestier FMA, čím sa zväčšili kontakty so saleziánmi. V roku 1970, kedy sa konala mimoriadna generálna kapitula, si inštitút ujasnil svoju výchovnú identitu a žiadal saleziánov o duchovné vedenie. V roku 1998 získal pápežské uznanie.

 Poslaním Apoštoliek Svätej rodiny je podporovať „celistvosť a svätosť rodiny cez výchovu detí a mladých.“ Pracujú v školách, na internátoch, v oratóriách, vo farnostiach, v spoločenstvách a na misiách. Zvlášť sa snažia šíriť v prostrediach, kde pracujú, radosť Pánovej Veľkej noci.

 Začiatkom roka 2011 ich bolo 70.

 10. Sestry lásky z Miyazaki (CSM)

 Miyazaki (Japonsko) 1937

 Salezián don Anton Cavoli (1888 – 1972), misionár v Japonsku od roku 1926 a farár v Miyazaki, zakladá v roku 1928 ženské Združenie sv. Vincenta za účelom pomáhať chudobným, navštevovať chorých a riadiť Záhradu lásky – hospic pre starých a siroty. Na radu don Cimattiho premenil združenie na kongregáciu (1937). Po ťažkých skúškach počas vojny sa inštitút veľmi rýchlo rozvíjal.

 Všeobecným cieľom inštitútu je „spolupodieľať sa na evanjelizácii zjavením Božej lásky, a to cez skutky milosrdenstva a cez výchovu.“ 

 „Centrom všetkých našich diel je uplatňovanie apoštolátu lásky Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, v duchu dobročinnosti sv. Vincenta de´ Paoli a v skúsenosti preventívneho systému dona Bosca.“

 Pápežské uznanie získali v roku 1998.

 Začiatkom roka 2011 ich bolo 1068.

   

11. Sestry misionárky Márie Pomocnice kresťanov (MSMHC)

 Guwahati (India) 1942

 S vypuknutím druhej svetovej vojny sa salezián Mons. Štefan Ferrando (biskup v Shillongu) rozhodol zapojiť miestne ženy do charitatívnej a pastoračnej služby, a tak nahradiť chýbajúcich misionárov.

 V tom istom čase niektoré žiačky z internátu sestier saleziánok neďaleko Guwahati, pohnuté smutnou situáciou chudobných ľudí a ranených vojakov, vyjadrili svoju túžbu zasvätiť sa službe chudobným. Biskup prijal ich návrh a založil inštitút Sestier misionárok Márie Pomocnice kresťanov (1942).

 Kongregácia sa venuje misionárskemu apoštolátu, čím prispieva k budovaniu miestnej cirkvi. Medzi rôznymi aktivitami uprednostňujú evanjelizáciu a vyučovanie náboženstva žien a detí v dedinách, ale starajú sa aj o ďalšie výchovné a pomocné diela: školy, oratóriá, sirotince, škôlky, domovy dôchodcov, bezplatné zdravotnícke strediská.

 Keďže sa zrodili v saleziánskom lone, misionárky Márie Pomocnice prijali hodnoty saleziánskej charizmy: apoštolskú spiritualitu „da mihi animas“, službu mladým a chudobným, láskavú metódu, eucharistickú a mariánsku úctu, rodinného a veselého ducha.

 Kongregácia získala pápežské uznanie v roku 1977.

 Začiatkom roka 2011 ich bolo 950.

12. Dcéry Božského Spasiteľa (HDS)

 Santo Domingo (Salvádor) 1956

 Založené boli v roku 1956 biskupom saleziánom Mons. Pedrom Arnoldom Apariciom (1908 – 1992). Dve udalosti sa podpísali pod ich vznik: túžba po zasvätenom živote niekoľkých dievčat z chudobných rodín a naliehavá potreba vyformovať katolícke učiteľky a katechétky v miestnej cirkvi, v ktorej bol nedostatok kňazov.

 V prvých rokoch bol inštitút pod starostlivosťou Dcér Márie Pomocnice. Plnú autonómiu získal v roku 1973 a Svätou stolicou bol schválený v roku 1989.

 Dcéry Božského Spasiteľa, inšpirované spiritualitou Betlehema, žijú jednoducho a pokojne „duchovné detstvo“ a ich charakteristickými čnosťami sú: miernosť, pokora a chudoba. Dávajú sa neustále k dispozícii do služby bratom, „s otvorenou dušou, srdcom a náručou pre deti a mladých.“ Ich výchovná metóda je skutočne saleziánska.

 Zvlášť sa venujú kresťanskej výchove dievčat s hmotným či duchovným nedostatkom, a to na internátoch, v školách, katechetických centrách a tiež sociálnou pomocou a ľudským rozvojom.

 Začiatkom roka 2011 ich bolo 109.

13. Sestry služobníčky Nepoškvrneného Srdca Márie (SIHM)

 Bang-Nok-Khuek (Thajsko) 1937

 Zakladateľom inštitútu je biskup salezián Mons. Gaetano Pasotti (1890 – 1950). Na začiatku sa sestry volali „pomocnice“, v roku 1971 prijali meno „Služobníčky Nepoškvrneného Srdca Márie“.

 Špeciálnou misiou kongregácie je pomoc misionárom v malých centrách, a to najmä pri výchove dievčat a žien. Služobníčky pracujú aj v sociálnych zariadeniach pre chudobné deti, starých a chorých. Tiež sa venujú pastorácii povolaní.

 Ich spiritualita sa inšpiruje Pannou Máriou pri zvestovaní, ktorá pohotovo odpovedala na Božiu vôľu. Ich mottom je: „Milovať, slúžiť a odpúšťať.“

 Začiatkom roka 2011 ich bolo okolo 100.

14. Odchovankyne FMA

 Turín 1908

 Asociácia vznikla v roku 1908 na podnet dona Filipa Rinaldiho a sestry Kataríny Arrighi spoločne so skupinou odchovankyniek Dcér Márie Pomocnice, ktoré sa rozhodli podeliť a šíriť vo svojom prostredí výchovné hodnoty, ktoré prijali.

 Dnes sa predstavujú ako laické združenie odchovancov, nezávislé od náboženskej, kultúrnej, sociálnej či etnickej príslušnosti, ktoré sa stretáva na miestnych úrovniach. Ich cieľom je podporovať zodpovednú a osobnú realizáciu laického povolania, a to podľa apoštolského projektu Dcér Márie Pomocnice.

 Taktiež sa snažia v saleziánskom duchu brániť a šíriť dôstojnosť osoby (najmä malých a mladých), ženy, rodiny a života.

 Začiatkom roka 2011 mali 130 000 členov.

   

15. Sestry Ježiša mladíka (IJA)

 Campo Grande (Brazília) 1938

 Založené boli v roku 1938 biskupom saleziánom Mons. Vincentom Priantem (1883 – 1944). Prvá skupina bola zložená z dievčat, ktoré patrili do združenia „Dcéry Márie“. Pri ich založení stála veľká pastoračná potreba v diecéze so 400 000 km2 a málo kňazmi.

 „Kongregácia, otvorená voči duchovným a spoločenským hodnotám, sa snaží žiť svoje poslanie tak, že hľadá evanjeliové odpovede na konkrétne problémy miestnej cirkvi, a to cez ľudovú výchovu, rodinnú pastoráciu a rôzne sociálne aktivity, so zvláštnou pozornosťou voči deťom a starým, najmä tým najchudobnejším.“

 Sestry Ježiša mladíka, ktorých túžbou je „vteliť sa“ do ľudových vrstiev ako Ježiš v Nazarete, sa inšpirujú don Boscom vo svojej pedagogike a spiritualite .

 Kongregácia je diecézneho práva, zverená do správy arcibiskupa v Campo Grande.

 Začiatkom roka 2011 ich bolo 43 sestier.

16.  Asociácia saleziánskych dám (ADS)

 Karakas (Venezuela) 1968

 Toto súkromné združenie veriacich sa časom stalo laickým apoštolským hnutím podporujúcim ľudský rozvoj a evanjelizáciu.

 Asociáciu založil v roku 1968 kňaz Miguel González (*1927), brat jedného saleziána, spoločne so skupinou dám, ktoré založili Sociálne diela dona Bosca vo Venezuele.

 Saleziánske dámy sú katolícke ženy, ktoré sa usilujú žiť v kresťanskej komunite ako laičky a v civilnej spoločnosti ako kresťanky. Podporujú pravú sekulárnu autonómiu. Posväcujú sa každodennou prácou a premenou spoločnosti v duchu evanjelia.

 Pracujú vo vlastných centrách na podporu ľudského rastu a evanjelizácie. Zvlášť sa starajú o zdravie ľudových vrstiev, o výchovu k práci, o výplaty mladých a žien, pomáhajú tehotným ženám, ženám v ohrození, i tým, ktoré vyšli z väzenia. Podporujú taktiež malopodnikanie.

 Asociáciu tvorí v súčasnosti okolo 3000 členiek v 134 centrách v Latinskej a Severnej Amerike, v Španielsku, Antilách a Ázii.

17. Združenie Márie Pomocnice (ADMA)

 Turín 1869

 Združenie Márie Pomocnice (ADMA) založil ešte don Bosco v roku 1869 s úmyslom „šíriť úctu k Najsvätejšej sviatosti a k Panne Márii Pomocnici kresťanov“.

 Dnes sa k pôvodnému združeniu na Valdoccu pripája viac než 1500 ďalších, spolu s 35 000 členmi, ktorí pracujú v 39 krajinách.

 Členstvo viaže k úcte k Panne Márii, Pomocnici a Matke Cirkvi a taktiež ku spolupodieľaniu sa na ľudovom a mládežníckom poslaní dona Bosca, najmä pri upevňovaní a obrane kresťanskej viery medzi ľudom.

 Miestne združenia sa schádzajú podľa svojich Pravidiel, aby pomáhali svojim členom žiť kresťansky v duchu dona Bosca tým, že sa zúčastňujú na liturgii, prijímajú sviatosti a praktizujú ľudové mariánske pobožnosti.

18. Dobrovoľníci s donom Boscom (CDB)

 Rím 1994

 V osemdesiatych rokoch v rôznych častiach sveta sa zrodila v srdciach niekoľkých mladých mužov túžba po sekulárnom zasvätení v duchu dona Bosca.

 V roku 1993 sa stretla v Ríme skupina mladých z Paraguaja, Venezuely, Malty a Talianska, aby si porovnali svoje skúsenosti a aby položili základy saleziánskemu mužskému sekulárnemu inštitútu. V septembri roku 1994 zložili siedmi mladí sľuby ako Dobrovoľníci s donom Boscom. 24. mája 1998 ich uznal arcibiskup v Karakase a schválil ich Stanovy.

 Dobrovoľníci sú zasvätenými laickými saleziánmi, ktorí sa usilujú žiť lásku tak, ako Kristus: čisto, chudobne a poslušne. Neoddeľujú sa od sveta, od svojho prostredia, práce či rodiny, ale práve tam prinášajú plnosť radikálneho rozhodnutia sa pre lásku. Realizujú svoje povolanie v saleziánskom duchu dona Bosca a v spoločenstve so saleziánskou rodinou.

 Sú prítomní vo viadcerých krajinách sveta: Argentína, Francúzsko, Honduras, Salvádor, Taliansko, Malta, Paraguaj, Peru, Česká republika, Venezuela a Slovensko. Hoci ich počet nie je veľký (okolo šesťdesiat), stále rastie.

  

19. Dcéry Kráľovnej Márie Nepoškvrnenej (DQMI)

 Bangkok 1954

 Tento sekulárny inštitút založil salezián don Karol Della Torre (1900 – 1982). Vo svojej súkromnej forme vznikol v roku 1940, uznaný bol v roku 1954 bangkokským arcibiskupom ako Sekulárny inštitút Dcér Kráľovnej Márie Nepoškvrnenej.

 Dcéry Kráľovnej si stanovili, v sekulárnej forme, že zasvätia Kristovi celý svoj život a každodennú činnosť, pripravené plniť naplno plán Boha Otca „vo svete a na spásu duší.“

 Inšpirujú sa duchom a metódou dona Bosca. Venujú sa výchove mladých v školách, oratóriách, odborných učilištiach a v ďalších výchovných dielach.

 Začiatkom roka 2011 ich bolo okolo šesťdesiat.

  

20. Svedkovia Zmŕtvychvstalého 2000 (TR 2000)

 Rím 1984

 Hnutie Svedkovia Zmŕtvychvstalého v druhom tisícročí vzniklo na podnet saleziána dona Sabina Palumbieriho. Je zložené z laikov, ktorých túžbou je žiť naplno každý deň evanjelium lásky vo veľkonočnej radosti.

 Ich projekt, Testes Resurrectionis (Sk 1,21), bol definovaný v roku 1984. Uznanie medzi zložky saleziánskej rodiny (1999) je odôvodnené duchovným putom, spoločnou organizáciou a činnosťou so saleziánmi.

 Hnutie pozostáva z miestnych skupín rozdelených do troch sektorov: mladí, dospelí a dobrovoľníci. Sektor dospelých zahŕňa jadro, ktorým sú zasvätené laičky.

 Špecifickým prvkom ich spirituality je veľkonočné svedectvo v každodennej realite, ohlasovať, že všetko má zmysel, ak sa to žije vo svetle Veľkej noci. Svedkovia Zmŕtvychvstalého túžia kráčať spoločne tak, ako emauzskí učeníci, počúvať Božie Slovo, lámať Chlieb, prijať druhého a prichýliť ho vo svojom srdci. Usilujú sa byť svedkami nádeje napriek všetkému a kdekoľvek.

 Z kontemplácie Veľkej noci vyviera úplne prirodzene služba chudobným. Medzi mnohými aktivitami dobrovoľníci otvorili v Ríme a Salerne dve zdravotnícke strediská pre imigrantov a tých, čo sa nachádzajú na okraji spoločnosti. Misionársky impulz ich priviedol až do Peru, Ruandy, na Kubu a Madagaskar.

 Začiatkom roka 2011 malo hnutie 650 členov, ktorí patria do menších miestnych skupín.

21.  Kongregácia svätého Michala Archanjela (CSMA)

 Miejsce Piastowe (Poľsko) 1898

 Táto kongregácia bola založená v roku 1898 blahoslaveným Bronislavom Markiewiczom (1842 – 1912) ako združenie Spoločnosť „miernosť a práca“, a v roku 1921 bola kanonicky schválená ako Kongregácia svätého Michala Archanjela.

 Otec Bronislav Markiewicz bol diecéznym kňazom narodeným v Haliči (juho-východné Poľsko). Vyznačoval sa apoštolskou horlivosťou a svätosťou života, veľmi ho trápila extrémna chudoba jeho ľudu. V túžbe venovať sa chudobnej a opustenej mládeži a sirotám išiel v roku 1885 do Turína, aby sa stretol s don Boscom. Zostal ohúrený výchovným štýlom na Valdoccu a stal sa saleziánom. Keď sa v roku 1892 vrátil do Poľska, venoval sa farskej činnosti a výchove mládeže v don Boscovom štýle.

 Kongregácia michaelitov je zložená z kňazov a laických bratov. Ich cieľom je ustavičná chvála Boha, dobro Cirkvi a osobné posväcovanie sa. Charizmu možno zhrnúť do dvoch hesiel: „Kto ako Boh?“ a „Miernosť a práca“.

 Stará sa o rozličné pastoračné diela: výchova detí a mládeže, najmä chudobných a sirôt; prednášanie duchovných cvičení a vedenie ľudových misií; pastorácia v misijných krajinách; starostlivosť o kňazské a rehoľné povolania.

 Do saleziánskej rodiny bola prijatá 24. januára 2000. Začiatkom roku 2011 ich bolo 357.

22. Kongregácia sestier Zmŕtvychvstania (HR)

 Guatemala 1980

 Je rehoľnou rodinou, ktorú založil salezián kňaz don Jorge Puthenpura, pôvodom Ind (Kerala), ale od roku 1970 misionár v Guatemale.

 V tých rokoch bola medzi domorodcami veľká radosť z toho, že sa k nim dostalo evanjelium, no rovnako veľká bola aj ich negramotnosť (90%). Dievčatám zvlášť pomáhali sestry Dcéry lásky. Dobrovoľníčky, ktoré bývali s týmito sestrami, vedené don Jorgem Puthenpuramom, začali žiť 15. septembra 1977 skúsenosť komunitného života s víziou, že raz dostane stabilnú podobu a že sa osamostatnia. 31. januára 1980 tri dievčatá z tejto skupiny vyjadrili svoju túžbu vytvoriť „malú komunitu“ s cieľom pomáhať bratom campesinos. 31. januára 1987 bola komunita schválená Mons. Gerardom Flores Reyesom a sestra Luisa sa stala prvou predstavenou.

 Na začiatku veľká časť sestier pochádzala z domorodých kmeňov a nevedeli ani čítať, ani písať. To im však nebránilo šíriť hlboké bohatstvo. Ich apoštolátom je hlásať evanjelium a pomáhať svojim chudobným bratom cez katechézu a ľudský a sociálny rozvoj, najmä čo sa týka mladých a žien. Učia ich čítať a písať, zdravotnej výchove, rodinnému životu a hospodáreniu v domácnosti.

 Ich motto je veľmi výstižné: „Kristus ožil, ožime aj my spolu s ním.“ Symbolom komunity je veľkonočná svieca (paškál).

 „Malá komunita“ má dnes okolo päťdesiat sestier.

   

23. Sestry ohlasovateľky Pána (SAL)

 Shiu Chow (Čína), 1931

 Za zakladateľa tejto rehoľnej rodiny sa považuje svätý Alojz Versiglia, biskup- salezián, ktorého zavraždili 25. februára 1930 a za svätého bol vyhlásený 1. októbra 2000.

 Don Alojz pôsobil najprv v oratóriu na Valdoccu a v roku 1906 odišiel ako misionár do Číny, kde ho v roku 1921 vysvätili za biskupa a stal sa apoštolským vikárom v Shiu Chow.

 Začal formovať skupinu mladých katechétiek kuneong (zasvätené panny), aby ich mohol posielať do rozličných oblastí na pomoc misionárom pri náboženskej výchove žien a detí, ako sa robilo v celej Číne. Medzičasom prišlo prvých šesť sestier FMA, obdivuhodné vo svojom misijnom zápale, ale trochu v rozpakoch na vidieku. Versiglia dostal myšlienku vytvoriť miestnu kongregáciu. Sestry a kuneong začali spoločne pracovať a žiť, vzájomne si pomáhali, najmä vo vzťahoch s vonkajšími, pri katechéze a v oratóriu, a to v pokojnej a radostnej atmosfére.

 Ani násilné zavraždenie Mons. Versigliu nezastavilo rast skupiny, a tak jeho nástupca, Mons. Ignác Canazei, mal veľkú radosť z toho, že mohol sláviť schválenie tejto novej rehoľnej rodiny Svätou stolicou v máji 1931.

 Sestier je dnes okolo dvadsať a od 28. júla 2005 sú súčasťou saleziánskej rodiny.

  

24. Učeníci - Sekulárny inštitút dona Bosca (DISC)

 Krishnagar (India) 1973

 Táto vetva saleziánskej rodiny je jednou kongregáciou, tak mužskou ako aj ženskou, ktorú založil v roku 1973 salezián don Jozef D’Souza v diecéze Krishnagar (India).

 V roku 1968 don Jozef na svojej misijnej ceste po dedinách v Bengale (India) našiel mnoho veriacich, ktorí túžobne očakávali kňazov a sestry, ktorí by ich navštívili, ktorí by boli s nimi, ktorí by počúvali ich radosti a bolesti, potešili ich, pomohli im a starali sa o nich. Do tohto poslania zapojil don Jozef niekoľko dievčat, ktoré postupne vyformoval a naučil ich vidieckemu apoštolátu. Poslal ich po dvoch, a tak sa začali volať „učeníčky“. V roku 1983 sa k nim pridali aj bratia.

 Učeníci sa inšpirovali úryvkom z evanjelia, v ktorom Ježiš odovzdal poslanie 72 učeníkom. Aj oni chodia buď sami, alebo vo dvojiciach či v skupinách hlásať všade tam, kam ich posiela duch ich inštitútu. Idú tam, kde je najväčšia potreba, kam nik netúži ísť. Základnou voľbou sú chudobní a tí, čo to najviac potrebujú.

 Navštevujú rodiny, hlásajú evanjelium, vedú skupiny, v ktorých sa číta a medituje nad Božím Slovom. Učia deti katechizmus, pripravujú ich na prijatie sviatostí, venujú sa aj ľahostajným dospelým a stretajú sa na námestiach s tými, čo sú vzdialení od Boha, na uliciach sa rozprávajú o viere. Navštevujú chorých, pomáhajú im modliť sa a prinášajú ich do zdravotníckych centier. Slúžia chudobným a núdznym podľa svojich možností.

 Nič nevlastnia, žiadne pozemky či domy, ale žijú medzi ľuďmi a ako oni. Prijímajú akékoľvek jedlo a ubytovanie, ktoré im ľudia alebo farári poskytnú. Snažia sa modliť, navštevovať, vyučovať, slúžiť, posväcovať a trpieť tak, ako Kristus.

 Hlavný predstavený so svojou radou ich v roku 2009 prijal ako novú zložku saleziánskej rodiny.

 Kongregácia má okolo 400 členov, takmer všetci sú v Indii a niekoľko ich je aj v Taliansku.

25. Priatelia Cancao Nova (CN)

 Brazília 1978

 Toto medzinárodné hnutie laikov, ktoré evanjelizuje predovšetkým cez komunikačné prostriedky, založilo v roku 1978 dvanásť mladých pod vedením saleziána kňaza Mons. Jonasa Abiba v brazílskom mestečku Cachoeira Paulista.

 Dejiny „Novej piesne“ sa prelínajú so životom a službou Mons. Abiba, ktorý bol saleziánskym seminaristom a potom sa stal talentovaným spevákom, hudobníkom a skladateľom, aby mohol takto evanjelizovať a pomáhať koktavým ľuďom. Animoval tiež duchovné obnovy pre mladých a založil túto komunitu, ktorá v sebe zahŕňa osoby, väčšinou anonymné, rozličných životných stavov: kňazov, seminaristov, slobodných laikov, manželov, rodičov a deti rozličného veku, zamestnania, pôvodu a národnosti.

 Hlavnými bodmi spirituality tohto hnutia sú: osobná a komunitná modlitba, osobná snaha spoznávať Božie Slovo, slávenie eucharistie.

 V Cachoeira Paulista (Brazília) sa nachádza sídlo hnutia, ktoré sa v týchto rokov natoľko rozrástlo, že sa stalo skutočným centrom so štruktúrami pre evanjelizáciu ako „Dom João Hipólito de Moraes“ s kapacitou 70 tisíc miest, kútik „môjho Pána“ so 4 tisíc miestami či auditórium „São Paulo“ so 700 miestami.

 Hlavný predstavený, don Pascual Chávez, schválil prijatie „Novej piesne“ medzi zložky saleziánskej rodiny v roku 2009.

 Aktuálne majú viac než 900 členov rozdelených do 30 misií.

  

26. Sestry svätého Michala Archanjela

 Poľsko 1928

 Kongregácia bola založená na konci 19. storočia blahoslaveným Bronislavom Markiewiczom a Božou služobníčkou matkou Annou Kaworekovov, ktorá sa považuje za spoluzakladateľku tohto inštitútu.

 Otec Bronislav Markiewicz, salezián, túžil presadiť na poľské územie don Boscove intuície a diela. Stal sa farárom v Miejsce Piastowe (v tom čase patrilo toto územie pod Rakúsko-Uhorsko) a začal organizovať výchovné inštitúcie a zhromažďoval kandidátky FMA. Na jeseň 1896 prišla sestra Rozália Zakrzewska a don Peter Sikora. Rok na to zložilo šesť dievčat prvú rehoľnú profesiu. Po čase si sestry zvolili Annu Kaworekovú za svoju predstavenú a pod duchovnou správou otca Markiewicza pokračovali vo svojej výchovnej misii.

 Otec Markiewicz požiadal o schválenie inštitútu diecézneho biskupa, no ten pre nízky počet kandidátiek a slabé ekonomické zabezpečenie ich žiadosť neprijal. Sestry aj naďalej ostali verné svojim ideálom a po smrti biskupa sa situácia začala zlepšovať. Mons. Anatol Nowak uznal v roku 1928 Sestry svätého Michala Archanjela ako novú rehoľnú rodinu.

 Počas týchto 30 rokov, ktoré boli potrebné na cirkevné schválenie kongregácie, zohrávala významnú úlohu matka Anna Kaworek. Bola predstavenou až do konca svojho života, vždy podporovala vieru a nádej vo svojich sestrách a celý svoj život obetovala chudobným deťom a mladým.

 Počas komunizmu nemohli sestry rozvíjať svoje výchovné diela, pretože vláda zakázala všetkým správu výchovných inštitútov. A tak sa sestry začali venovať farskej katechéze. Po znovunadobudnutí slobody sa vrátili k výchovnej práci, otvorili nové výchovné inštitúty a oratóriá. Dnes okrem toho spravujú škôlky, pracujú ako katechétky, kostolníčky, organistky, na farských úradoch či ako zdravotníčky.

 Ich diela nájdeme okrem Poľska aj v Taliansku, Nemecku, Francúzsku, Bielorusku, na Ukrajine a v Kamerune. Sú súčasťou saleziánskej rodiny od 22. januára 2009.

  

27. Sestry Márie Pomocnice (SMA)

 India 1974

 „Sisters of Maria Auxiliatrix“ sa zrodili vďaka myšlienke saleziána kňaza dona Antonyho, ktorý 13. mája 1976 spolu so štyrmi dievčatami založil Zbožnú spoločnosť na sociálnu pomoc a asistenciu.

 Charizmu SMA vystihuje motto „postarať sa o chudobných a o opustené dievčatá“.

 Salezián don Schoolz, s ktorým spolupracoval don Antony, podporil mladého spolubrata kňaza. Postavil sa útulok pre mladé opustené dievčatá vo Vyasarpadi (región Tamil Nadu, južná India).

 Po smrti zakladateľa, 23. januára 1990, don Vincent Durairaj, provinciál v Chennai, menoval don Rozaria Krishnaraja za cirkevného asistenta Zbožnej spoločnosti.

 „Sestry Márie Pomocnice“ sa stali kongregáciou diecézneho práva v roku 1999, kedy ich schválil Mons. James Masilamony Arul Das, arcibiskup v Madrase a Mylapore. Jeho nástupca, Mons. Malayappan Chinnappa SDB, schválil 15. decembra 2005 ich Stanovy, skontrolované pod lúčom cirkevného Magistéria.

 Dnes je vo svete 110 Sestier Márie Pomocnice v 23 komunitách prítomných v 7 diecézach v Indii. Niektoré komunity spolupracujú so saleziánmi. Medzi základné aktivity SMA patrí formálne i neformálne vyučovanie chudobných detí, evanjelizácia, sirotince a centrá prijatia počas dňa. Keďže sú prítomné v sociálnej oblasti, spolupracujú aj s ostatnými organizáciami  v okolí a na vidieku.

  

28. Misijná komunita dona Bosca (CMB)

 Bologna (Taliansko)1994

 Svoje korene nachádza Misijná komunita dona Bosca vo „volaní do misií“, ktoré mal ich zakladateľ v roku 1982. Pri tejto príležitosti, Guido Pedroni, mladý salezián-spolupracovník, prijal misionársky kríž pred svojim odchodom do Patagónie. V tomto období saleziánska lombardsko-emiliánska provincia otvárala svoju misiu v Etiópií, ako odpoveď na výzvu vtedajšieho hlavného predstaveného k „Projektu Afrika“.

 V roku 1994 dostáva komunita právnu podobu, v roku 2001 získa schválenie ad experimentum v diecéze v Bologni a v roku 2004 je definitívne schválená ako súkromné združenie veriacich v zmysle kanonického práva.

 Okrem zakladateľa, ktorý je aktuálne a na celý život hlavným správcom komunity CMB, sú v združení prítomní piati spoluzakladatelia zídení v materskom stane, ktorého úlohou je čítať a rozlišovať v dejinách CMB.

 Základnou jednotkou v štruktúre komunity sú tzv. stany. Každý stan má svoju radu a radcovia spadajú pod hlavnú radu komunity.

 Piliérmi spirituality tejto vetvy saleziánskej rodiny, prežívané v saleziánskom a rodinnom štýle, sú: jednota a láska k mladým a chudobným.

 Medzi viaceré pastoračné aktivity vo výchovnej oblasti patria: oratóriá, výchovné centrá otvorené voči prijatiu mladých v ťažkostiach, a to aj do rodinnej opatery, nakoľko sa jedná o súkromné laické združenie veriacich.

 Momentálny počet členov Misijnej komunity dona Bosca je viac než 160. Sú prítomní v Taliansku, Čile, Argentíne, Burundi, Ghane, na Madagaskare a Haiti. Stali sa vetvou saleziánskej rodiny v januári 2010.

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk