2. Princíp: Aby cítili, že ich máme radi: „Láskavosť“

V centre našej činnosti je osoba - strácať srdce a čas pre :) - byť prítomný v neformálnych momentoch.
„… Učiteľ, ktorého vidno len za katedrou, je iba učiteľom a nič viac. Ale keď príde cez prestávku medzi chlapcov, stáva sa akoby bratom. Ak dakoho vidno kázať v kostole, povie sa, že robí svoju povinnosť. Keď však povie nejaké slovo cez prestávku, je to slovo toho, kto miluje. Koľko obrátení spôsobilo niekoľko vašich slov, ktoré ste príležitostne pošepkali chlapcovi do ucha pri hre! Kto vie, že je milovaný, miluje, a ten, koho milujú, dosiahne všetko, najmä u chlapcov. Táto dôvera je ako elektrický prúd, ktorý spája chlapcov a predstavených. Srdcia sa otvárajú a chlapci vyjavujú svoje potreby a odhaľujú svoje chyby...“

•    Mať rád to, čo majú radi mladí.
•    Vedieť strácať čas pre osoby:
      o    pozvanie k stolu, animátorska večera
      o    mať čas na osobný kontakt, vnútorná disponovanosť
      o    chodiť do strediska nie kvôli organizovaniu, ale kvôli ľuďom
•    Nastavenie štruktúry diela, aby sa vytváral priestor na neformálne stretnutia - byť fyzický prítomný
      o    napr. čas medzi sv. omšami v nedeľu
      o    spoločná hra a šport
•    Úcta k osobám a histórii:
      o    Keď prídem k novej skupine, na nové miesto, nepretláčať hneď svoju skúsenosť. Je potrebné najprv vytvoriť dobré vzťahy.
•    Vďačnosť a osobné poďakovanie.
•    V popredí je osoba a nie funkčnosť diela.
•    Problém malých stredísk – animátori odchádzajú na vysoké školy. Otázkou je, či sa im venujeme, keď odídu, alebo ich necháme na nich samých. Skúsenosť – ak sa predtým vybudovali vzťahy, oni prichádzajú na spoveď, vracajú sa. Animátori majú po odchode na vysoké školy pocit viny, že do svojho rodného strediska už nepatria, lebo nič nerobia. Preto mu treba dať pocítiť, že je stále vítaný, ak môže, pomôže, ak nie, nech príde aj tak. Tiež je dobré vytvoriť im možnosť stretať sa a zdieľať v občasných stretkách. Chybou je, ak my dávame animátorom signál, že majú pre nás hodnotu, iba ak niečo robia.

„Vyrástol som v jednom malom meste. Saleziánske oratórium bolo pre mňa druhým domovom. Keď som zmaturoval, odišiel som študovať na VŠ do iného mesta. Domov som chodil len občas. Chýbali mi stretká, tak sme sa s kamarátmi, bývalými animátormi dohodli, že si spravíme stretko. Zavolali sme viacerých bývalých animátorov. Keď sme mali cca 3. stretko, zrazu sa na stretku objavil salezián z mesta, kde sme všetci predtým robili animátorov. Bolo to veľké prekvapenie. Pýtali sme sa ho, čo tu robíš, kvôli čomu si prišiel, šiel si okolo? On jednoducho len povedal: „Prišiel som vás navštíviť, chcel som vás vidieť, chcel som s vami chvíľu byť, vidieť ako sa vám darí.“ „

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk