Máš len jednu dušu. Ak ju zachrániš, zachrániš všetko. Ak ju stratíš, stratíš všetko navždy.
| Heslo 2011 - predstavenie |
| Audiogaléria |
| Fotogaléria |
| Videogaléria |
| Filmové recenzie |
| Fórum |
| Blogy |
| 2% z dane pre saleziánov |
Linky
| 150 rokov SDB – Zakladatelia |
| Správy - Téma | |||||
• Giuseppe Bongiovanni, 23 rokov Narodil sa v Turíne 15. decembra 1836. Keď don Bosco vydal piate vydanie Života Dominika Savia (1878), doplnil doň jednu stránku s krátkym profilom Giuseppeho Bongiovanniho. Tu je to, čo píše don Bosco: Jeden z tých, čo najúčinnejšie pomáhali Dominikovi Saviovi založiť Družinu Nepoškvrneného počatia a spísať pravidlá, bol Bongiovanni, Giuseppe. Zostal sirota po otcovi a matke a odporúčala ho jedna jeho teta direktorovi oratória (donovi Boscovi). Ten ho s láskou prijal v novembri 1854. Mal 17 rokov. Prišiel s bolesťou v srdci spôsobenou spomínanými okolnosťami, ale ešte s hlavou plnou márnosti sveta a s rôznymi náboženskými predsudkami… Rýchlo si však obľúbil dom a predstavených, poopravil si svoje myšlienky a horlivo sa pustil do nadobúdania cností a nábožných praktík. Svoje nadanie a bystrosť vložil do štúdií… obdarený veľkou fantáziou a bohatstvom slovnej zásoby skladal básne v talianskom jazyku i v dialekte, v rozhovoroch imitoval reč svojich priateľov a z ničoho nič napísal veľa krásnej poézie, z ktorej mnohé veci boli aj uverejnené… Keď sa rozhodol pre povolanie v službe Cirkvi a stal sa klerikom, vyznačoval sa hlbokou nábožnosťou, dodržiavaním pravidiel a zápalom pre dobro svojich spolužiakov. V roku 1863 sa stal kňazom a nedá sa ani vyjadriť slovami, s akým veľkým oduševnením sa vložil do posvätnej služby… Dominikovi Saviovi – s ktorým ho spájalo sväté priateľstvo – pomohol založiť Družinu Nepoškvrnenej, a hoci bol ešte len klerikom, s dovolením predstaveného zorganizoval ďalšiu družinu. Jej úlohou bolo podnietiť mladých k úcte k Najsvätejšej sviatosti a pripraviť najcnostnejších študentov na službu počas posvätných obradov. Týmto spôsobom formoval malý klérus a podporoval jeho rast v dôstojnosti a v milosti. Možno povedať, že ak Kongregácia svätého Františka Saleského mohla dať Cirkvi veľký počet služobníkov oltára, vďačí za to predovšetkým svätému úsiliu dona Bongiovanniho, ktoré vyvinul v práci s malým klérom. V roku 1868, keď sa priblížila chvíľa posviacky Chrámu Panny Márie Pomocnice, don Bongiovanni sa naplno ujal prípravy nevyhnutných záležitostí v súvislosti s touto slávnosťou, špeciálne príprave malého kléru… Nešetril silami a na vigíliu, ktorá bola 8. júna, všetko dôsledne prichystal… V deň slávnosti, 9. júna, ho vyčerpaného premohla choroba, a to až do takej miery, že sa nevládal postaviť z postele. Bol však naplnený túžbou môcť aspoň raz celebrovať sväté tajomstvá v novom chráme, preto sa obracal na najsvätejšiu Pannu s horlivými žiadosťami, aby dosiahol túto milosť. Bol vypočutý. V nedeľu počas oktávy… mohol celebrovať svätú omšu s nesmiernou potechou v srdci. Po omši povedal jednému zo svojich priateľov, že by bol rád, keby mohol zaintonovať Nunc dimittis. A tak sa stalo.“ Potom sa vrátil do postele a v nasledujúcu stredu 17. júna 1868, obklopený zástupom priateľov, zomrel v Pánovom mene. Mal iba 32 rokov • Celestino Durando, 19 rokov Prišiel do oratória z Farigliana di Mondovì (Cuneo) v roku 1856, ako 17-ročný. Aj on sa hneď v prvý večer stretol s Dominikom Saviom, ktorý sa podobne ako ďalší členovia Družiny Nepoškvrnenej zbližoval s novými oratoriánmi, aby im pomohol premôcť počiatočnú dezorientovanosť. Obaja si veľmi dobre porozumeli. Bola to naozaj Božia milosť, za ktorú Celestino nikdy neprestal ďakovať Pánovi. Rok nato prijal klerické rúcho z rúk dona Bosca a hneď sa zapojil do aktívneho života domu. Sľuby zložil v roku 1862 a o dva roky neskôr bol vysvätený za kňaza. Popritom sa zaoberal aj osobným štúdiom a zároveň učil. Don Bosco, ktorému sa úplne odovzdal, mu zveril (už v roku 1858) prvý ročník gymnázia s 96 žiakmi a povzbudil ho, aby písal knihy pre svojich žiakov. A tak Durando dal dokopy niekoľko jednoduchých manuálov a prispôsobil ich možnostiam svojich žiakov, ktorí pochádzali z dedín alebo z fabrík. Známa bola jeho Latinská gramatika a Základné výzvy literatúry. Jeho najnáročnejšou prácou však bol Latinsko-taliansky a taliansko-latinský slovník s 936 stranami, ktorý zavŕšil vo veku 35 rokov (stále pritom pokračoval v učení a kňazskej službe). Don Bosco bol taký spokojný s týmto dielom, že v roku 1876 (Durando mal 36 rokov) chcel priviesť autora k pápežovi Piovi IX. ako prejav vďaky. Ako radca v hlavnej rade od roku 1865, don Durando mal stálu zodpovednosť za prax pri otvorení nových saleziánskych domov. Neustále žiadosti vo veci zriadenia, ktoré prichádzali donovi Boscovi a potom neskôr donovi Ruovi, prechádzali najskôr jeho rukami, aby pripravil prvú odpoveď, zvolával porady a určoval nevyhnutné podmienky. Aj uprostred latinských kníh a suchých rokovaní bol don Durando stále kňazom. Pôsobil ako kaplán v Generale, v polepšovni pre mladých. Tam si ho veľmi obľúbili. Dlhé hodiny trávil v spovednici v Bazilike Panny Márie Pomocnice a v iných inštitútoch v Turíne. Pri príležitosti jeho úmrtia, 27. marca 1907, o ňom don Rua povedal: „Bez toho, aby narobil veľa hluku, naplnil svoj život dobrými skutkami. Kdekoľvek prišiel, všade zanechal stopy svojho skutočného kňazského a saleziánskeho ducha.“
• Francesco Cerruti, 15 rokovSirota zo strany otca, ale silno citovo závislý od svojej mamy. Don Bosco ho prijal v roku 1856, prišiel v novembri zo Saluggia (Vercelli), ale cítil sa opustený a plný smútku. Keď stretol Dominika Savia, ktorý bol o dva roky mladší ako on, veľmi si ho obľúbil a vrátila sa mu radosť zo života. Dominik však asi o päť mesiacov zomrel a to ho opäť zarmútilo. Francesco (ktorého svätosť don Bosco považoval za takú, aká bola tá Dominikova) patril do prvej štvorice saleziánov, ktorých don Bosco poslal študovať na univerzitu v Turíne, kde prejavil svoje schopnosti a hlboké nadanie. Keď sa v roku 1865 zdalo, že neliečený zápal pľúc ukončí jeho život, don Bosco mu prisľúbil (ako sám svedčil pod prísahou), že bude veľmi dlho žiť a pracovať. Na príkaz dona Bosca ešte ako mladý zostavil Taliansky slovník, ktorý mal veľký úspech v školách, neskôr napísal Dejiny talianskej literatúry a Dejiny pedagogiky. Ako 26-ročného ho don Bosco poslal, aby otvoril a riadil veľké saleziánske dielo v Alassio (Savona). V roku 1885 – vtedy mal 41 rokov – ho don Bosco chcel mať blízko seba a poveril ho úlohou generálneho direktora saleziánskych škôl a saleziánskej tlače. A tak mu don Cerruti s pevnou a istou rukou pomáhal riadiť mladú kongregáciu. Účinne pracoval na zachovaní didaktiky a morálky v saleziánskych školách, vydávajúc každý rok výchovno-didaktické normy. Popri práci sa venoval aj písaniu. V knihách Základy pedagogiky (1897) či Morálny problém výchovy (1916), ktoré sa veľmi rýchlo rozšírili, učil pedagogiku dona Bosca. Don Bosco sa o ňom zmienil: „Dona Cerrutiho nám Boh dal iba jedného, žiaľ.“ Zomrel v Alassio 25. marca 1917. • Giuseppe Lazzero, 22 rokov Prišiel do oratória ako 20-ročný (1857). Pochádzal z časti Pino Torinese, Carlo Ghivarello bol jeho krajan. Chcel sa stať kňazom a don Bosco zistil, že je dobrý materiál. Umožnil mu štúdium latinčiny spolu s jedným veľmi živým chlapcom z Carmagnoly, Michelem Magonem. Michel mal o osem rokov menej ako on, ale hneď sa stali priateľmi. Rozhodol sa zostať navždy s donom Boscom a 10. júna 1865, v 28-ich rokoch, bol vysvätený za kňaza. Keď zomrel don Provera, don Bosco ho zavolal, aby ho zastúpil ako radca hlavnej rady. Toto poslanie mu zostalo až do roku 1898. Keď sa don Rua stal na Valdoccu „druhým donom Boscom“, don Lazzero bol menovaný za direktora domu oratória. Časom sa počet internistov zvýšil na 800 a jeden direktor nestačil, preto don Bosco zveril donovi Francesiovi vedenie študentov a donovi Lazzerovi vedenie učňov. V tom čase sa stal v hlavnej rade „profesionálnym radcom“. V roku 1885 mu don Bosco zveril delikátnu úlohu: udržiavať vzťahy a viesť korešpondenciu s misionármi, ktorí rozširovali dielo v Amerike. V roku 1897 (vo veku 60 rokov), jeho zdravie podlomila ťarcha práce a viac sa už nezotavil. Posledných trinásť rokov prežil v dome v Mathi v trpezlivosti, v modlitbe a v zhode s Božou vôľou. Zomrel 7. marca 1910. • Francesco Provera, 23 rokov Narodil sa v Mirabelle Monferrato 4. decembra 1836. Dona Bosca spoznal až neskôr. Keďže „odjakživa sa chcel stať kňazom“, ako 22-ročný (dovtedy pomáhal otcovi s obchodovaním) sa predstavil donovi Boscovi On mu bez váhania povedal: „Tí, ktorí chcú prísť ku mne, sa musia nechať uvariť.“ František sa trochu naľakal. Don Bosco pokračoval: „To znamená, že mi musíš dovoliť, aby som mohol byť absolútnym pánom tvojho srdca.“ „Ale ja nehľadám iné. Prišiel som len kvôli tomu…“ Kým študoval ako klerik, v nedeľnom oratóriu si počínal ako rozumný apoštol. Preto don Bosco hovorieval svojim klerikom: „Učte sa od neho. Je to veľký lovec duší.“ V druhom ročníku filozofie ho poveril vyučovaním prvého ročníka na gymnáziu so 150 žiakmi. Rehoľné sľuby zložil v roku 1862. O rok neskôr, ešte ako klerik, šiel spolu s donom Ruom založiť prvý saleziánsky dom mimo Turína – do jeho rodného kraja, do Mirabella Monferrato. Ako prefekt (teda administrátor) si počínal tak dobre, že o rok neskôr ho don Bosco poslal do kolégia v Lanze, kde potrebovali jedného veľmi schopného administrátora. V tom istom roku, 25. decembra 1864, sa stal kňazom. V nasledujúcich rokoch ho don Bosco, keďže ho považoval za „večného prefekta“, posielal do každého nového domu, ktorý si kvôli dobrému rozbehu vyžadoval nejakého ekonóma-experta. Neskôr ho don Bosco opäť zavolal do Turína, kde stále pribúdali náročnejšie a náročnejšie iniciatívy. Donovi Proverovi výborne darilo spájať úlohu administrátora s poslaním kňaza, a tak sa stal učiteľom filozofie pre klerikov, ktorých sa zároveň snažil aj formovať. Veľmi si ho vážili, pretože jeho myšlienky boli jasné a vyjadrovanie jednoduché. Málokto vedel, že kým vykonával prácu profesora a ekonóma, obetoval Bohu za svojich klerikov tiché a bolestné utrpenie. Od roku 1866 mu kváril nohu vred. Zomrel v roku 1874 iba ako 38-ročný. Don Bosco povedal: „Naša spoločnosť stráca jedného zo svojich najlepších členov.“ • Giovanni Battista Francesia, 21 rokovNarodil sa v San Giorgio Canavese 3. októbra 1838 a kvôli práci emigroval s rodičmi do Turína. V čase, keď ako 12-ročný pracoval v jednej fabrike v hrozných podmienkach, stretol dona Bosca v jeho nedeľnom oratóriu. O dva roky neskôr, v roku 1852, ho don Bosco prijal do svojho domu a Battistin (Krstiteľko), ako ho všetci volali, začal študovať, aby sa mohol stať kňazom. Zjednotený vždy s donom Boscom a bez akýchkoľvek pochybností sa stal prvým saleziánom s literárnym vzdelaním („Aj keď mnohí po skončení školy opúšťajú dona Bosca, ja zostanem!“). Bol najmladším profesorom Dominika Savia a v jednej triede mal natlačených sedemdesiat žiakov (v tom čase bežný počet). S ľahkosťou písal prózu aj poéziu. Prvé rehoľné sľuby zložil v roku 1862 a za kňaza bol vysvätený o rok nato. V rokoch 1878 až 1902 bol provinciálom. Don Bosco ho určil za cenzora Katolíckych listov a edície latinských a talianskych klasikov. Po tom, ako skontroloval a vydal dielo dona Bonettiho (ktorý zomrel nečakane) Päť zábleskov z dejín saleziánskeho oratória (1892), napísal aj on sám knižku Krátky a ľudový životopis dona Jána Bosca (1902). Mala 414 strán a vyšla v mnohých edíciách a prekladoch. Pre históriu kongregácie majú veľkú hodnotu aj mnohé krátke životopisy prvých zosnulých saleziánov. Žil po boku dona Bosca 38 rokov. Jeho slová a viaceré spisy boli pokračovaním rozprávania malých a veľkých spomienok dona Bosca. Dožil sa 92 rokov; zomrel 17. januára 1930 v Turíne. Neraz ho don Bosco vo svojich snoch videl ako šedivého starca, posledného žijúceho z prvej generácie. • Carlo Ghivarello, 24 rokov Mal už 20 rokov, keď v Pino Torinese stretol dona Bosca a rozhodol sa prísť do jeho oratória (1855). Tu sa spoznal s Dominikom Saviom a stali sa z nich priatelia. Prvé sľuby zložil v roku 1862. V deň jeho kňazskej vysviacky (1864) mu don Bosco povedal: „Počas svojho života budeš veľa spovedať.“ A naozaj, hoci ho všetci obdivovali ako robotníka, zručného konštruktéra či poľnohospodára, svoju vieru a otcovskú lásku mohol v spolupráci s Božou milosťou naplno vyjadriť vysluhovaním sviatosti zmierenia. Bol sekretárom a hlavným radcom, v roku 1876 ho dokonca zvolili za hlavného ekonóma. Práve on sa pričinil o vystavanie malého stĺporadia a kaplnky vedľa izbičiek dona Bosca. O štyri roky ho don Bosco poslal riadiť sirotinec v Saint-Cyr vo Francúzsku a odtiaľ šiel do Mathi, kde dal postaviť prvé budovy budúcej papierne. Ostatných dvadsaťpäť rokov strávil v San Benigno Canavese, kde založil veľkú technickú dielňu. Aj sem (ako všade inde predtým) priniesol nadšenie pre poľnohospodárstvo a pestovanie ovocia. Zomrel 28. februára 1913. Don Albera, druhý nástupca dona Bosca, o ňom napísal: „Jeho nadšenie a aktivita mali svoj zdroj a oporu v hlbokej viere.“ • Giovanni Bonetti, 21 rokov Prišiel do oratória v 1855 z Caramagna, malej dedinky v provincii Cuneo. Mal 17 rokov. Hneď sa spriatelil s Dominikom Saviom, ktorý bol od neho o štyri roky mladší. Don Bosco ho poslal spolu s Ruom, Caglierom, Saviom a ďalšími do školy k profesorovi Bonzaninovi. Každé ráno bolo treba prejsť cez Garibaldiho ulicu. Spomínal, ako tade chodieval v jednu tuhú zimu spolu s Dominikom počas fujavice. 14. mája 1862 zložil svoje prvé a o tri roky aj doživotné sľuby. Promoval na Štátnej univerzite v Turíne. Kňazom sa stal ako 26-ročný. Don Bosco, vidiac jeho talent a schopnosti novinára, z neho urobil prvého šéfredaktora Bollettino Salesiano, ktorý začal vychádzať v 1877. Na jeho stránkach don Bonetti po prvýkrát publikoval na pokračovanie dejiny oratória dona Bosca, pri ktorých čerpal z rukou písaných (vtedy ešte utajených) Memórií (Spomienok) dona Bosca. Tieto príbehy na pokračovanie (ako aj listy od misionárov zo zahraničia) zabezpečili Bollettinu popularitu. Ale don Bosco v rokoch 1875 až 1876 zanechal písanie Memórií, a tak zostali nedokončené. Don Bonetti ho však nástojčivo nabádal, aby pokračoval. Práve jeho nástojčivosti vďačíme za to, že sa don Bosco (napriek obrovským povinnostiam, ktoré ho zamestnávali) znovu podujal na písanie. „Príbehy na pokračovanie“ z Bollettina neskôr pozbieral a skompletizoval. Z nich vzišla kniha s názvom Päť zábleskov z dejín saleziánskeho oratória – prvý zdokumentovaný a veľmi žiadaný životopis dona Bosca. Keď dona Cagliera vymenovali za biskupa, don Bonetti sa stal v 1886 jeho nástupcom ako duchovný vodca saleziánov a hlavný predstavený FMA. Zomrel 5. júna 1891, mal len 53 rokov. Don Rua o ňom napísal: „Neúnavne činný apoštol, vzácny zástanca v boji za zveľadenie Božej slávy a spásy duší; láskavý potešiteľ i poradca.“ • Giovanni Cagliero, 21 rokovNarodil sa 11. januára 1838, pochádzal z toho istého kraja ako don Bosco, ktorého spoznal pri miništrovaní vo farskom kostole v Castelnuove d’Asti. Bol sirota po otcovi, no don Bosco v ňom videl inteligentného a výnimočného krištáľovo čistého chlapca. Pri stretnutí s jeho matkou sa jej don Bosco humorne spýtal, či mu „nepredá“ svojho syna. Dostal rovnako humornú odpoveď – že synovia sa nepredávajú, ale darujú. Giovanni odprevadil dona Bosca pešo z Castelnuova až do Turína, popritom behal, kričal, skákal a zasypával dona Bosca každou svojou myšlienkou, spomienkou či túžbou. „Odvtedy už pred ním nemal žiadne tajomstvá.“ Keď ho don Bosco doviedol k mame Margite, tá sa len posťažovala, že už nemajú viac miesta. „Ale on je taký malý,“ zažartoval don Bosco, „že sa zmestí do košíka od keksíkov a ten potom položíme hore pod strop.“ Všetci traja sa na tom schuti zasmiali. Takto sa začal v roku 1851 Caglierov znamenitý saleziánsky život. Patril do štvorice odchovancov, ktorí súhlasili s myšlienkou dona Bosca – založiť spoločnosť. Rehoľné sľuby skladal v roku 1862 a v tom istom roku prijal aj kňazskú vysviacku. Profesor teológie, neprekonateľný skladateľ hudby, prvý misionár dona Bosca, prvý saleziánsky biskup a kardinál – to bol Giovanni Cagliero. Spolu s Ruom tvorili dva stĺpy, o ktoré don Bosco oprel svoje veľké dielo. Don Bosco „zazrel“ Caglierovu významnú budúcnosť, keď počas cholery v 1854 smrteľne ochorel. Chystal sa podať mu Eucharistiu ako viatikum, keď v tom uvidel, ako sa izba zaplnila svetlom, na chorého zostupovala holubica a jeho posteľ obkolesila skupina indiánov. Preto don Bosco bez zaváhania odniesol Eucharistiu preč so slovami: „Ty nezomrieš, ale pôjdeš ešte veľmi ďaleko… “ Zomrel v Ríme 28. februára 1926 a tam bol aj na Campo Verano pochovaný. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1964 prenesené do Argentíny a sú uložené v katedrále vo Viedme. • Angelo Savio, 24 rokov Bol to krajan dona Bosca a do oratória prišiel v pätnástich rokoch, presnejšie 4. novembra 1850. Už predtým sa poznal s „malým svätcom“ Dominikom Saviom (mladším od neho o niekoľko rokov), pretože vyrastali v susedných dedinách. Spomína: „Cez prázdniny som bol doma a nebol som veľmi zdravý. On prichádzal, aby ma potešil svojím príjemným správaním a milými slovami. Niekedy priviedol so sebou aj svojich dvoch bračekov. Pred definitívnym odchodom z oratória (1857) prišiel ku mne a naposledy sme sa objali.“ V roku 1859 sa ako diakon stal prvým hlavným ekonómom. Do tejto funkcie ho opäť zvolili v roku 1869 (v tom istom roku skladal večné sľuby) a následne v roku 1873. Od tohto momentu ho don Bosco poveril stavbou domov na pobreží Ligúrskeho mora a na Azúrovom pobreží: Alassio, Vallecrosia, Marsiglia. Potom ho poslal do Ríma, aby viedol práce na stavbe Chrámu Božského Srdca. Ako 50-ročný (1885) požiadal dona Bosca, aby mohol prestať pracovať „s múrmi a peniazmi“, a odišiel ako misionár do Patagónie, kde uskutočňoval dlhé apoštolské cesty. Bol neúnavný a horlivý, založil saleziánske diela aj v Čile, v Peru, v Paraguaji a v Brazílii. Zomrel 17. mája 1893 počas výskumnej cesty v Ekvádore, kde bola saleziánom zverená nová misia. V sne o kolese (4. mája 1861) ho don Bosco videl v ďalekých krajoch. Jeho spolupracovníci si naňho spomínali ako na rehoľníka pohrúženého do modlitby. Narodil sa v Turíne 9. júna 1837 v robotníckej rodine. Keď mal 8 rokov, zomrel mu otec. Don Bosco ho očaril v čase, keď chodil do školy k školským bratom. Svedčil pod prísahou: „Pamätám sa, že keď nám don Bosco chodieval slúžiť svätú omšu (…), dokázal zelektrizovať celý početný zástup detí. Vyskakovali, opúšťali svoje miesta a tlačili sa okolo neho (…). Dosť dlho trvalo, kým sa mu podarilo dostať do sakristie. V takýchto chvíľach dobrí školskí bratia nemohli zamedziť zjavnému neporiadku a nechávali nás tak. Keď prišli iní kňazi, nábožní a vážení, nikdy nenarobili taký rozruch… Tajomstvo náklonnosti, ktorú deti prejavovali donovi Boscovi, spočívalo v činnej duchovnej láskavosti. Ony vycítili, že ju prináša ich dušiam.“ Niekedy don Bosco zvykol dávať každému nejaký medailónik. Keď prišiel rad na Micheleho, don Bosco urobil jedno čudné gesto: pravú ruku položil na ľavú, akoby ju rezal, a pritom hovoril: „Vezmi si, Michelino, len si vezmi.“ Michele nerozumel, ale don Bosco mu to vysvetlil: „My dvaja sa budeme so všetkým deliť na polovicu.“ Do oratória vstúpil 25. septembra 1852 a klerické rúcho si obliekol 3. októbra 1852 v Becchi. Naozaj bol pravou rukou dona Bosca: 26. januára 1854 sa zúčastnil na zhromaždení, na ktorom úzka skupina spolupracovníkov dostala meno saleziáni. 25. marca 1855 (vo veku 18 rokov) sa stal prvým saleziánom, ktorý zložil súkromné sľuby do rúk dona Bosca. Ako študent teológie pomáhal v Oratóriu svätého Alojza a v roku 1858 sprevádzal dona Bosca na ceste do Ríma, ktorý tam šiel predstaviť pápežovi svoju kongregáciu. Ešte ako subdiakon bol zvolený za katechétu rodiacej sa spoločnosti. Kňazskú vysviacku prijal 29. júla 1860, večné sľuby skladal 15. novembra 1865. Ako 26-ročný získal diplom gymnaziálneho profesora a don Bosco ho poveril vedením prvého saleziánskemu domu mimo Turína – v Mirabelle Monferrato. V roku 1865 sa vrátil do Turína a v saleziánskom diele, ktoré sa čoraz viac rozširovalo, pôsobil ako „druhý don Bosco“. Jedného dňa mu don Bosco riekol: „Keby mi Boh bol povedal: ,Predstav si mládenca ozdobeného všetkými cnosťami a s vynikajúcimi schopnosťami, po akých by si mohol len túžiť, a žiadaj si ho odo mňa. Ja ti ho dám.‘, nebol by som si predstavil nikoho iného ako dona Ruu.“ Menovaný pápežom Levom XIII. sa v roku 1884 stal vikár dona Bosca prvým nástupcom zakladateľa a vyvíjal veľké úsilie, aby veľkú rodinu dona Bosca, ktorá sa rozširuje skutočne po celom svete, udržal v jednote a vernosti. Keď don Bosco zomieral, po celom svete bolo roztrúsených 64 saleziánskych domov, o dvadsaťdva rokov neskôr, po smrti dona Ruu, ich bolo 341. Ešte v tom istom roku (1910) vyšiel aj jeho prvý životopis. Napísal ho Eliseo Battaglia a niesol titul, ktorý ho veľmi dobre charakterizoval – Vládca dobroty. • Vittorio Alasonatti, 47 rokov Jediný starší ako don Bosco. Ako kňaz obľúbený a prísny zároveň, 19 rokov učil deti na základnej škole v Avigliane, kde sa narodil 15. novembra 1812. Don Bosco s ním najskôr žartoval a podpichoval ho (boli spolužiakmi v turínskom kňazskom konvikte), až ho napokon presvedčil, aby prišiel do oratória a „pomohol mu pomodliť sa breviár“ medzi dvesto chlapcami bývajúcimi v oratóriu a ďalšou tisíckou galganov, ktorí tam prichádzali z okolia („To je niečo iné ako tvoja školička,“ žartoval don Bosco.). Prišiel na vigíliu sviatku Nanebovzatia Panny Márie v roku 1854. Stále sa dona Bosca žartom pýtal: „Kde sa môžem pomodliť breviár?“ Don Bosco mu mohol zveriť materiálnu starostlivosť o svoje dielo, ktorú mal doteraz na starosti Giuseppe Buzzetti s mamou Margitou (v tom čase už bola vysilená; zomrela o dva roky). V roku 1855 bol po Michelem Ruovi druhý, čo zložil súkromné (osobné) rehoľné sľuby do rúk dona Bosca. Saleziánske rehoľné sľuby skladal 14. mája 1862. Pracoval neúnavne a v tichosti pre dona Bosca a saleziánsku spoločnosť ako jej prvý prefekt až do smrti, ktorá prišla v Lanze 7. októbra 1865. Mal 53 rokov.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Prihláste sa, alebo sa registrujte. |
|||||





• Francesco Cerruti, 15 rokov
• Giovanni Battista Francesia, 21 rokov
• Giovanni Cagliero, 21 rokov








